Winston Churchill sa preslávil nielen ako politik, ale aj ako spisovateľ. Dokázal s neuveriteľným odhodlaním stáť zoči-voči smrteľnej hrozbe fašistického Nemecka a byť jedným z hlavných strojcov jeho porážky, ale aj uprieť svoj zrak do najvzdialenejších hlbín vesmíru.
Zanechal po sebe ohromný politický a historický odkaz, s ktorým sa môže porovnávať len málo osobností svetových dejín, ale tiež rozsiahle literárne dielo. Jeho monumentálna šesťzväzková Druhá svetová vojna či štvorzväzkové Dejiny anglicky hovoriacich národov patria napriek istej tendenčnosti k najvýznamnejších dielam svojho druhu. Bol tiež veľkým priaznivcom techniky (výraznou mierou sa napríklad zaslúžil o zavedenie tanku počas 1. svetovej vojny) a fanúšikom vedy, ako dokazuje aj jeho novoobjavená vedecká esej, ktorú napísal krátko pred vypuknutím 2. svetovej vojny a píše v nej o možnostiach mimozemského života. Jedenásťstranový, nikdy nepublikovaný rukopis Churchillovej eseje s názvom „Are We Alone in the Universe?“ bol objavený minulý rok v americkom Národnom Churchillovom múzeu vo Fultone (Missouri). Článok o ňom do časopisu Nature napísal známy izraelský astrofyzik Mario Livio.
Na návšteve u Churchillovcov
Churchill bol dobre oboznámený s poznatkami vedy a jeho zvedavosť a dychtivosť po prehĺbení vedomostí priviedli na návštevu do jeho sídla v Chartwelle nejedného slávneho vedca, medzi inými aj Alberta Einsteina. Debaty so zaujímavými hosťami (nielen vedcami, samozrejme) sa neraz pretiahli do neskorých nočných hodín a vzrušený Churchill pri jednej vraj zahriakol svojho temperamentného syna: „Neprerušuj ma, keď práve niekoho prerušujem!“ Churchillova literárna pozornosť sa sústredila predovšetkým na historické témy. V roku 1953 bolo jeho spisovateľské úsilie odmenené Nobelovou cenou za literatúru „za jeho majstrovstvo historického a životopisného popisu, ako aj za vynikajúce umenie pri obrane vznešených ľudských hodnôt“. Jeho spôsob písania tiež stojí za zmienku. Najal si tím odborníkov, asistentov a sekretárok. Títo ľudia mu pripravili potrebný materiál, on si ho prečítal, urobil si názor, a potom diktoval svoje rozprávanie sekretárkam, ktoré sa museli často striedať, aby s ním dokázali držať krok.
Svoju esej o tom, či sme vo vesmíre sami, postavil Churchill v podstate na Kopernikovom princípe. Známa kozmologická poučka, pomenovaná podľa slávneho astronóma až v polovici 20. storočia, hovorí, že naša Zem nezaujíma vo vesmíre význačné miesto. Tento princíp sa neskôr zovšeobecnil do konceptu, že ani ľudstvo nemôže byť v tak rozľahlom vesmíre unikátne. Začal ju písať nedlho po obrovskom úspechu rozhlasovej adaptácie Herberta G. Wellsa Vojny svetov (1898), ktorá po svojom odvysielaní v roku 1938 spôsobila v USA doslova „marťanskú horúčku“. Churchill sa vo svojej eseji nezamýšľa len nad tým, čo je potrebné pre život na inej planéte (voda), ale aj nad tým, ktoré planéty v našej slnečnej sústave by boli pre život vhodné (Mars a Venuša, ostatné sú príliš ďaleko alebo príliš blízko Slnka). Ďalej posudzuje možnosť, že aj iné hviezdy by mohli „hostiť“ planéty a tieto planéty by mohli mať vhodné podmienky pre život. To všetko desaťročia pred objavením prvých extrasolárnych planét v 90. rokoch 20. storočia a pred postulovaním Drakovej rovnice (1961), umožňujúcej teoreticky určiť počet inteligentných mimozemských civilizácií, s ktorými je možné nadviazať medzihviezdnu komunikáciu v určitom čase.
V prieskume slnečnej sústavy vidí veľkú príležitosť a píše: „Jedného dňa, možno nie vo veľmi vzdialenej budúcnosti, bude možné cestovať na Mesiac, Venušu alebo Mars.“ K najbližším hviezdam však máme stále rovnako ďaleko ako za jeho čias. Svoju esej končí dychtivo: „…so stovkami tisíc hmlovín, každou obsahujúcou tisíce miliónov hviezd, je veľká pravdepodobnosť, že tu musí byť nesmierne množstvo planét, ktorých okolnosti nerobia život nemožným.“ Podľa najnovších odhadov sú vo vesmíre dva bilióny galaxií. Dychtivosť však vzápätí vyvažuje miernou skepsou odrážajúcou ľudskú namyslenosť na veľký úspech našej civilizácie a vyhlasuje, že je pripravený na to, že sme možno predsa len „jediným miestom v tomto nesmiernom vesmíre, ktoré obývajú živé, mysliace bytosti, alebo sme najvyšší typ psychického a fyzického vývoja, ktorý sa kedy objavil v obrovskom kompase priestoru a času“.
Nech už sa jedného dňa potvrdí jedna alebo druhá pravda, Churchillov odkaz je zrejmý, tak ako to napísal v roku 1958: „Jedine vedením ľudstva k objavovaniu nových svetov vedy a techniky sa môžeme udržať pri živote.“ Na druhej strane ale aj varuje a ešte v roku 1949 vyhlasuje: „Ak so všetkými prostriedkami modernej vedy zistíme, že nie sme schopní odvrátiť svetový hlad, budeme všetci na vine.“ Churchillov entuziazmus pre vedu a kladenie si závažných vedeckých otázok v kontexte ľudskej civilizácie, hodnôt a budúcnosti by mohol byť inšpiráciou aj pre politických lídrov súčasnosti.
Použitá literatúra
- Paterson, M.: Winston Churchill. Fotobiografie. Praha 2006.
- Lavery, B.: Winston Churchill – válečný cestovatel. Praha 2010.
- Weinberg, S.: Ako vysvetliť svet. Objav modernej vedy. Bratislava 2015.
Internetové odkazy:
- a) http://www.nature.com/news/winston-churchill-s-essay-on-alien-life-found-1.21467
- b) http://www.nobelprize.org/nobel_prizes/literature/laureates/1953/index.html
Obrazová príloha: www.dailystar.co.uk, Imperial War Museums, Y. Karsh
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).