Prebieha ružový október – mesiac povedomia o rakovine prsníka. Táto diagnóza sa týka stále mladších žien. Každá piata pacientka má dnes pod 50 rokov. Práve mladé 20 či 30-ročné ženy bývajú postihnuté agresívnejšou formou rakoviny prsníka. Tento rok pre ne svitla na Slovensku nová nádej – liečba imunoterapiou. Aká cesta viedla k jej objavu? Aký je vlastne vzťah imunitného systému a rakoviny?
Keď človek ochorie na rakovinu, začne, samozrejme, uvažovať, ako povzbudiť imunitu a prispieť tak do protinádorového boja. Zvýšiť prísun vitamínov? Piť bylinkové čaje z Himalájí? Prejsť na bio-stravu? Od podobných úvah nás laikov nie je ďaleko do slepej uličky alternatívnej medicíny, ktorá neraz šíri klamstvá a polopravdy ušité na mieru vystrašeného pacienta: „Chemoterapia natoľko oslabí imunitný systém, že telo nie je schopné bojovať s infekciami a aj rakovina sa bude šíriť rýchlejšie. Pacienti podstupujúci chemoterapiu žijú kratšie ako tí, ktorí ju odmietnu.“ Takýmto spôsobom zavádzajú niektoré dezinformačné stránky vystrašených pacientov a príbuzných, ponúkajúc spolu s klamstvami jednoduché návody na vyliečenie. Ako funguje náš imunitný systém? Môžeme poraziť rakovinu vlastnými silami? Odpoveď znie: áno aj nie. Zahĺbme sa do príbehov z minulosti, aby sme vyskladali odpoveď v celej šírke súvistlostí.
Prakticky od starovekého Egypta sa dejinami medicíny vinú príbehy „zázračných“ spontánych vymiznutí nádorov v súvislosti s prebiehajúcou infekciou. Jeden z prvých systematikov medicíny rímsky lekár Galénos (129 – 199 n. l.) popísal aj opačný sled oboch premenných: rakoviny a infekcie. Rakovina sa môže v dôsledku infekcie nielen vyhubiť, ale aj rozvinúť. Galénos tento proces vypozoroval na pozápalových léziách.
Barbarikum uprostred Rímskej ríše
Ak si naše telo predstavíme ako dobre zorganizované Rímske impérium z čias lekára Galéna, kde sa denne rodia noví potomkovia predurčení zaradiť sa v spoločenskom rebríčku na svoje miesto a plniť správne poslanie, občas sa môže stať, že sa pri toľkej produkcii zrodí jedinec s barbarským chovaním. Barbar (nádorová bunka) má zväčša nielen odlišný výzor a vlastnosti ako uhladení Rimania, ale má predovšetkým diametrálne odlišné zvyky a chovanie zakódované v genetickej výbave. Množí sa rýchlo a buduje barbarskú osadu uprostred civilizácie. Demontuje rímske kolosálne budovy, stavebný materiál využíva na stavbu vlastných. Výstavba však prebieha hala – bala, bez premysleného plánu. Štvrť so všetkými výdobytkami, ako podlahové vykurovanie, akvadukty či dláždené ulice, sa rúca. Barbari navyše stavajú jednoduché priekopy (cievy) na dovoz materiálu a potravín. Parazitujú, utláčajú a pohlcujú civilizáciu. Veľká časť z nich sa denne vydáva na plavbu po rieke Tiber (krvnými a lymfatickými cestami), aby založila vzdialené kolónie (metastázy). Mnoho plavcov jednotlivcov nedopláva ďaleko, utopia sa a zahynú. No časť z nich má zručnosti skutočných námorníkov schopných plavby do odľahlých častí ríše, ktoré trpezlivo kolonizujú. Impérium sa postupne pod tlakom vandalských domorodcov rúca zvnútra a dochádza k zániku.
Na to, aby k došlo pádu Rímskej ríše, musí pod náporom zlyhať obranný systém. Imunitný systém ríše tvoria rôzni príslušníci légií (bielych krviniek) s prepracovaným systémom obrany. Ak sa v organizne vyskytne nepriateľ (napr. baktéria či vírus), na pomoc sa okamžite dostavia peší ľahkoodenci (neutrofyly a granulocyty), zasypú nepriateľa rýchlou, no nešpecifickou reakciou v podobe prúdu oštepov. Bubnujú na poplach a vysielajú signál so žiadosťou o posilu. Na miesto prichádzajú aj ostatné zložky légie. K tým, ktoré dokážu ako prvé ničiť aj nádorové bunky patria monocyty a prirodzení zabíjači (Natural Killer Cells). Monocyty sú väčšie, silnejšie a je ich menej. Po vylodení z krvného riečiska prichádzajú na bojisko (do tkaniva) v podobe makrofágov – bojových vozov, ktoré dokážu zneškodniť aj zbierať mŕtvoly. Tieto požierače abnormálnych a cudzorodých buniek zároveň prostredníctvom poslíčkov (tzv. cytokínov) zapískajú, aby regulovali ďalšiu imunitnú odpoveď. Prirodzení zabíjači taktiež dokážu rakovinového barbara rozpoznať priamo a okamžite zničiť. Na bojisko prichádzajú aj poslovia (dendritické bunky), ktorí zbierajú znaky mŕtvych barbarov, aby následne povolali do boja jadro rímskych légií – T-lymfocyty. Ich reakcia na nepriateľa býva teda pomalšia a komótnejšia, ale títo ťažkoodenci už svojimi mečmi zasahujú cieľ presne. Barbarov rozpoznajú na základe znakov, ktoré poskytli poslovia a signály trubačov. Tieto špecifické znaky, ktoré odlišujú barbara od slušného občana, nádorovú bunku od zdravej, sa nazývajú antigény. Ide o molekulu (proteín) buď na povrchu alebo vo vnútri nádorovej bunky, vďaka ktorej ju imunitný systém rozpozná ako „cudziu“, a následne sa môže na antigén pripojiť a zničiť nepriateľa. Predstavme si barbara s typickými rohmi vytŕčajúcimi z prilby, ktoré poslúžia na odlíšenie, uchopenie a zneškodnenie. Časť barbarov je v lokálnom strete zničená, časť však prežije vďaka maskovaciemu manévru. Skryjú sa pod typický rímsky štít a prilbu, takže ich obrancovia obídu ako vlastných. Vznik a rast Barbarika je znakom a dôsledkom zlyhania légií. Vtedy už obrancov nemožno povzbudiť vitamínom, zeleninou ani otužovaním. Predsa však poznáme v dejinách príbehy ich zázračnej mobilizácie.
Uzdravenia infekciou
Jedno z prvých takýchto svedectiev poskytuje Život sv. Peregrina (1260 – 1345). Peregrinus (z. lat. pútnik) slúžil v kláštore servitov, ktorí sa starali o pútnikov. Dlhé roky svojej služby údajne prestál a nikdy nesedel. Tu sa dostávame k jeho zdravotnému problému.
Podľa dostupných prameňov ho zachvátila choroba, ktorá spôsobila na holeni nohy silný opuch, ktorému hovoria rakovina. Z nohy šiel taký smrad, že pri ňom nevydržal nikto sedieť. Privolaný lekár navrhol pre záchranu života amputáciu ako jedinú možnosť. Peregrinus strávil celú noc v bolesti a v urputnej modlitbe, až kým nezaspal. Po prebudení bola jeho noha bez rakoviny a rehoľník sa dožil požehnanej staroby. V roku 1726 bol vyhlásený za svätého a stal sa patrónom chorých s rakovinou, reumou, dnou a so zlomeninami nôh. Racionálny medicínsky pohľad na udalosť nasvedčuje, že dôvodom plánovanej amputácie bola nezvládnuteľná infekcia nohy. Podobne končia napríklad neliečené sarkómy. Masívna infekcia však spôsobila zázrak, ktorý v medicíne voláme spontánny regres rakoviny. K príbehu však treba dodať aj fakty: stredovekí lekári označovali ako rakovinu akúkoľvek hrčku, opuch či vred. Dostupné pramene preto nemôžu slúžiť ako dôkaz presnej diagnostiky. Niektorí odborníci sa nazdávajú, že mohlo ísť o komplikáciu kŕčových žíl. Sponánne ústupy nádorov po prekonanej infekcii máme však pomerne podrobne medicínsky zdokumentované v 19. storočí.
Beznádejný prípad – pacient 0
Píše sa rok 1884, keď do New York Memorial Hospital vstupuje prisťahovalec z Nemecka menom Stein. Na ľavej čeľusti mu vyrástol nádor, ktorý dosiahol veľkosť slepačieho vajca. Chirurgovia nádor úspešne odstránia, avšak neúprosná rakovina po čase povstane z popola. Ide o sarkóm – zhubný nádor mäkkého tkaniva, ktorý sa môže šíriť v kostiach či svaloch. Aj po opätovnej operácii si sarkóm žije vlastným zhubným životom a po tretíkrát recidivuje do obrích rozmerov. Pod ľavým lícom vyrastá nádor s priemerom 12 centimetrov. Chirurgia, ktorá na prelome 19. a 20. storočia ašpiruje na kráľovnú medicíny, utŕži pri nádorových chorobách krutý debakel. V druhej polovici 19. storočia nastal jej skokovitý vývoj – operácie konečne prebiehajú pod anestézou, bez kriku a živého utrpenia pacientov, chirurgovia zdokonaľujú operačné techniky a zoznamujú sa s dôslednou dezinfekciou nástrojov, rúk aj pooperačných rán. Vďaka novým poznatkom a opatreniam sa radikálne zvyšujú šance na prežitie operovaných pacientov. Pri rakovine sa chirurgovia usilujú vyrezať maximum tkaniva a veria, že technicky čoraz dokonalejšie a radikálnejšie zákroky vykynožia neúprosnú chorobu z tela. Dobieha ich však tieň starých poznatkov Galéna o tom, že rakovina je systémová choroba, ktorá putuje telom. „Keď je telo zaplavené čiernou žlčou a naplní nádor, ktorý sa chirurgicky odreže, čierna žlč opäť presiakne späť ako miazga kolujúca vo vetvách stromu.“
Vráťme sa však k nášmu beznádejnému pacientovi 0. Tretia operácia už nemohla byť úspešná. Veľkosť nádoru spôsobila, že operačná rana sa nedala zašiť. Vonkajší nepriateľ v podobe baktérie Streptococcus pyogenes sa onedlho pustil do útoku. Pacienta schvátila horúčka – prirodzený ochranný mechanizmus nášho tela. Bezmocní lekári, ktorí ešte koncom 19. storočia nemali k dispozícií antibiotiká, sa mohli len prizerať pacientovej zimnici. Lenže stali sa svedkami „zázraku“ v priamom prenose. S každým záchvatom horúčky sa nádor Steinovi začal zmenšovať. Pacient nielen zvládol a prežil masívnu infekciu pooperačnej rany, nádor úplne vymizol, rana sa zhojila, Stein prežil a bol prepustený z nemocnice. Nastal u neho spontánny stav remisie – stavu, keď je pacient bez prítomnosti a prejavov nádorovej choroby.
Mladá pacientka mladého chirurga
Sedemnásťročná Elisabeth Dashiellová cestovala v roku 1890 na Aljašku a počas výletu si v aute poranila ruku stlačením medzi sedadlami. Pretrvávajúca bolesť doviedla blízku, mladučkú priateľku ropného magnáta Johna D. Rockeffelera, Jr. k začínajúcemu, len o 10 rokov staršiemu, chirurgovi menom William Bradley Coley (1962 – 1936). Mladý, ambiciózny lekár práve končil stáž v nemocnici a začínal s praxou. Ako poznamenal: „Bol to zrejme osud, aby som začal študovať medicínu a chirurgiu v najpríhodnejšom čase za uplynulých tisíc rokov – v čase, keď stará chirurgia s vysokou úmrtnosťou na infekciu končila a nahrádzala ju nová operatíva založená na Listerovom veľkom objave antisepsy.“ Spočiatku u Bessy (Elisabeth) predpokladal diagnózu zápalu okostice, pre neutíchajúce bolesti však pátral ďalej. Na kosti pozoroval sivú hmotu, vykonal biopsiu a tá preukázala sarkóm kosti.
Dňa 1. novembra 1890 Cole amputoval mladučkej žene ruku v lakti, no choroba neúprosne progredovala. Bessie už koncom januára 1891 skonala. Mladého Coleyho smrť jednej z prvých pacientok hlboko zasiahla a presmerovala jeho kariéru od mocného-bezmocného skalpelu k pokusom o liečbu rakoviny. Počas Bessinho pohrebu sa Coley zoznámil s otcom Johna D. Rockeffelera Jr. a vzniklo dlhoročné priateľstvo a spojenectvo Coleyho poznatkov s Rockeffelerovými financiami v boji proti rakovine. Coley pátral v nemocničných záznamoch a vedeckých štúdiách po prípadoch sarkómov, kým nenarazil na prípad remisie pacienta 0 – pána Steina. Trpezlivo pátral v činžiakoch štvrte Lower East Side, až kým nenašiel prisťahovalca s veľkou jazvou pod uchom, živého a zdravého aj 7 rokov po „liečivej horúčke“.
Coleyho toxíny
Chirurg sa rozhodol pre radikálny pokus. Nakazil 10 pacientov so sarkómom infekciou Streptococcus pyogenes, aby ich, po vzore Steina, uviedol do liečivej horúčky. Táto baktéria spôsobuje zápalové ochorenie kože tzv. erysipel, ľudovo nazývané „ruža“. Dosiahol však len čiastočný úspech – časť pacientov sa totiž nepodarilo infikovať, časť naopak silnej infekcii podľahla, no niektorí dosiahli remisiu. William Bradley Coley tak v roku 1891 započal krížovú výpravu imunoterapie v dejinách onkológie. Nevyspytateľnosť nekontrolovane rozbehnutej infekcie u jeho pacientov nakoniec Coleyho doviedla k vakcíne s mŕtvou kombináciou dvoch baktérií Streptococcus pyogenes a Serratia martescens. Tento mix neohrozoval pacienta na živote, no vyvolával potrebné liečivé príznaky, ako horúčku a s ňou spojenú mobilizáciu bielych krviniek. Coleyho toxíny vyskúšali na stovkách pacientov, na sarkómoch, lymfómoch či melanómoch. Vznikol aj protokol podávania vakcíny priamo do nádoru či jeho mestastáz, ak boli dostupné, a to každý deň po dobu 1–2 mesiacov. Dávka sa neustále zvyšovala, aby opakovane vyvolávala požadovanú reakciu tela. Nasledovali udržiavacie dávky jedenkrát do týždňa po dobu pol roka. Napriek tomu, že Coleyho toxíny dosiahli ústup alebo remisiu (vymiznutie) ochorenia u takmer 1000 pacientov, jeho liečebnú metódu nakoniec z hlavného prúdu rodiacej sa onkológie vytesnila v prvej tretine 20. storočia bezpečnejšia lokálna liečba zhubných nádorov – chirurgia a rádioterapia. Samotná objaviteľka prvku rádia – základneho kameňa vznikajúceho odboru rádioterapie – Mária Curie-Skłodowska si uvedomovala hranice liečebných možností tejto špecializácie. Keď sa v roku 1933 stretla s architektom Masarykovej liečebne (dnešný Masarykův onkologický ústav, Brno) Bedřichom Rozehnalom v Paríži, vyslovila prorockú vetu: „Problém rakoviny sa nevyrieši ani ožarovaním, ani chirurgickými zákrokmi, ale vyrieši sa na laboratórnych stoloch.“
O ďalšom vývoji snáh o liečbu onkologických ochorení si budete môcť prečítať už čoskoro v pokračovaní tohoto článku.
Použitá literatúra
- Dettmer, Philipp. Imunita. Cesta dovnútra záhadného systému, ktorý vás drží pri živote. Tatran 2022.
- Jackon, Robert. Saint Peregrine, O. S. M. – the patron saint of cancer patients. In CMA Journal 1974, vol. 111, 19. october, s. 826-827.
- Korec, Štefan. Imunoterapia. In Onkoinfo.sk. Dátum zverejnenia: 29. 2. 2024. Elektronický zdroj [https://onkoinfo.sk/imunoterapia/]
- Korec, Štefan. Imunoterapia je najúčinnejšou liečbou malígneho melanómu. In Denník N. Dátum zverejnenia: 5. 10. 2018. Elektronický zdroj [https://dennikn.sk/1250768/imunoterapia-je-najucinnejsou-liecbou-maligneho-melanomu-na-slovensku-nie-su-lieky-schvalene/]
- Krone, Bernd – Kölmel Klaus F. – Grange, John M. The biography of the immune system and the control of cancer: from St Peregrine to contemporary vaccination strategies. In BMC Cancer 2014, 14. doi: 10.1186/1471-2407-14-595
- Levine, David B. The Hospital for the Ruptured and Crippled: William Bradley Coley, Third
- Surgeon-in-Chief 1925–1933. In HSS Journal 4 (1), 2008.
- Petr, Jaroslav. Jak šli dějiny imunoterapie. In Medical Tribune. Dátum zverejnenia 28. 4. 2014. Elektronický zdroj: [https://www.tribune.cz/archiv/jak-sly-dejiny-imunoterapie/]
- Šlampa, Pavel. Žlutý kopec. Historie léčby zářením v Brně na Žlutém kopci. Praha 2018, s. 10.
- Vitello, Paul. Lloyd J. Old, Champion of Using Cells to Fight Cancer, Dies at 78. In The New York Times. Dátum zverejnenia: Dec. 4. 2011.
- Mukherjee, Siddhartha. Vládkyně všech nemocí. Příběh rakoviny. Brno 2015.
Vyštudovala odbor história-estetika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je vedeckou pracovníčkou Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Špecializuje sa na dejiny Bratislavy v stredoveku, sociálnej štruktúre a mestskému právu. Pracuje na projekte Ars moriendi. Fenomén smrti v stredovekom Uhorsku. Zaujíma sa aj o dejiny liečby nádorových ochorení a pomáha pri propagácii portálu Onkoinfo.sk, ktorý prináša onkologickým pacientom dôveryhodné a odborné informácie zo všetkých oblastí života s nádorovým ochorením.