Na historylab.sk sme uverejnili článok o potomkoch Janka Francisciho v Rusku. Na základe nových zistení vám prinášame ďalšie informácie o životných  osudoch potomkov slovenského národovca.

 

Syn Janka Francisciho – Fedor, ktorý pôsobil v Rusku, sa v slovenskej literatúre považoval za „strateného“. Napriek tomu, že žil v Moskve, stýkal sa podľa všetkého aj s predstaviteľmi prvého česko-slovenského odboja a s česko-slovenskou politickou misiou v Moskve.

Moskovské 3. chlapčenské gymnázium.

Fedor Francisci študoval v rokoch 1873 až 1877 v Mníchove na Königlich-Bayerischen Polytechnischen Schule. Zrejme od roku 1878 žil v Rusku. V roku 1880 absolvoval skúšky na učiteľa nemeckého jazyka a 29. 3. 1880 bol pridelený na Kostromské reálne učilište.  1. 8. 1898 bol preradený na Kalužské gymnázium. Od 1. 7. 1895 bol v stave pedagogického zboru prestížneho 3. moskovského gymnázia, hoci v r. 1900 – 1901 vyučoval aj na Kalužskom gymnáziu nemčinu. Od roku 1911/12 bol riaditeľom Nerechtského mužského gymnázia, pričom riadil aj jeho výstavbu. Od roku 1912 mal hodnosť štátneho radcu, riaditeľa a predsedu pedagogickej rady na tomto gymnáziu. Od roku 1914 bol aktívnym štátnym radcom. Naďalej vykonával funkciu riaditeľa Nerechtského osemtriedneho mužského gymnázia a súčasne bol predsedom pedagogickej rady Márijského osemtriedneho ženského gymnázia. Riaditeľom bol asi do roku 1917. V roku 1921 bol penzionovaný. Fedorovou manželkou bola Vera Konstantinovna Francisci (za slobodna Karatygina).

 

Deti Fedora Francisciho

Ich prvý syn Sergej Fedorovič Francisci (12. 4. 1884 – 13. 3.1956) sa narodil v Kostrome a zomrel v Moskve. Na vysokej škole študoval právo a stal sa tam záložným práporčíkom. Po mobilizácii vykonával funkciu vedúceho vojenského potravinového skladu na stanici Ugrešskaja pri Moskve. Neskôr bol povýšený na podporučíka. V roku 1915 získal Rad svätého Stanislava 3. stupňa a v roku 1916 Rad svätej Anny 3. stupňa. Za manželku mal Annu Ivanovnu Francisci (za slobodna Moskvinová, asi 1888 – 16. 12. 1946).

Podarilo sa spresniť aj rok narodenia najmladšieho syna Leonida Francisci (1886 – 8. 9. 1915). Na bojisku slúžil v radoch 49. sibírskeho streleckého pluku, ktorý bol súčasťou 13. sibírskej streleckej divízie. Padol 8. septembra 1915 v Lotyšsku. Sestra Jelena sa narodila 29. 1. 1891 v Moskve a tam aj zomrela niekedy v 50. rokoch 20. storočia. Jej posledná moskovská adresa bola: Sadovaja, dom č.19, byt 13. Bola zdravotnou sestrou, neskôr možno zubnou lekárkou. 

 

Dmitrij Francisci a jeho účasť v prvej svetovej vojne

Gymnázium v Nerechte.

Fedorov syn Dmitrij Fedorovič Francisci mal najdramatickejší život spomedzi všetkých súrodencov a  jeho koniec zostáva stále záhadou. Narodil sa 25. 9. 1885. Študoval zrejme v rokoch 1904 – 1908 právo na Moskovskej univerzite a stal sa súčasne rezervným práporčíkom. V lete 1914 sa v radoch 210. bronického pešieho pluku 53. pešej divízie ocitol na severozápadnom fronte a už v septembri bol ranený. V roku 1916 absolvoval Sevastopoľskú leteckú školu. Od 1. 3. 1916 do novembra 1917 bol príslušníkom „Eskadry vozdušnych korabľej“ – prvého útvaru ťažkého bombardovacieho letectva na svete. Niekedy v r. 1916/17 ho povýšili na podporučíka. Zachovali sa aj záznamy o niektorých jeho bojových letoch. Všetky sa odohrali nad územím Haliča v okolí Ternopiľa v rámci prebiehajúcej Brusilovovej ofenzívy (jún – september 1916).

Napríklad 22. augusta 1916 (zrejme podľa starého kalendára) sa zúčastnil letu na stroji č. IM-II, ktorému velil známy a slávny letec kapitán Alexej Vasiljevič Pankratov (1888 – 1923). Vzlietli z Jageľnice (v dnešnej Ternopiľskej oblasti) a leteli ponad Jazlovec, Gniľče, Jablonuv a naspäť do Jageľnice. Úlohou bol prieskum a bombardovanie. Spozorovali viacero zoskupení nepriateľských vojsk, ktoré zasypali bombami a ostreľovali ich z guľometov (efekt musel byť skôr psychologický).

24. augusta letel Dmitrij Francisci na tom istom stroji, ktorému opäť velil  Pankratov. Leteli na prieskumný let po trase Jageľnica – Mariampoľ – Galič – Boľšovce – Mečiščuv – Bžežany – Jageľnica. Letci hlásili ústup nepriateľských vojsk, ostreľovanie zo zeme (pri Galiči a pri Bžežanoch) a stretnutie s nepriateľským lietadlom.

8. septembra 1916 uskutočnili ďalší let na trase Jageľnica – Bučač- Zavaluv – Mečiščuv – Bžežany – Šibalin – Jageľnica. Pri ňom nešťastnou náhodou zhodili bomby aj na vlastné ruské vojská v oblasti Kotuv, pričom traja ruskí vojaci boli zranení.

Hrobové miesto s urnou Fedora Francisci v Moskve.

Po tomto zácviku lietal Dmitrij Francisci na strojoch s číslom IM-XVI, IM-XVII a najdlhšie na IM-XXI, ktorého veliteľom bol štábny kapitán Evgenij Ivanovič Žigajľov. Francisci bol zrejme jeho zástupcom. V osudovom roku 1917 bol príslušníkom 4. oddielu eskadry, ktorý bol dislokovaný vo Vinnici, a ktorého úplne posledným veliteľom bol zrejme podplukovník Robert Ľvovič Niževskyj (1885 – 1968). Oddiel bol podriadený veleniu rumunského frontu ruskej armády. V novembri 1917 sa oddiel počas bojov medzi revolučnými silami a dôstojníkmi a vojakmi lojálnymi dočasnej vláde fakticky rozpadol. Zvyšok prešiel pod velenie formujúceho sa ukrajinského štátu.

V rokoch 1918 – 1920 bol Dmitrij Francisci letcom v Ozbrojených silách Juhu Ruska pod velením generála Antona I. Denikina. No o jeho službe v bielej armáde nie sú známe žiadne  podrobnosti.

 

Rodinný život Dmitrija po vojne

Niekedy v roku 1920 sa Dmitrij v Tiraspole oženil s Kseniou Nikolajevnou Bolotovou (20. 7. 1901 – 1987), narodenou v Odese alebo v Benderochch (tu ju krstili), ktorá bol dcérou šľachtica a plukovníka Nikolaja Vasilieviča Bolotova, ktorý bol podľa niektorých údajov v Benderochch riaditeľom banky (manželka Mária Podgurskaja). Pôsobil dlhodobo v 56. žitomirskom pluku, ktorý bol istý čas dislokovaný v Tiraspole. Taktiež bol účastníkom občianskej vojny na juhu Ruska. Rodina Bolotovcov sa pohybovala dlhodobo medzi mestami Odesa, Bendery a Tiraspol (Bendery a Tiraspol sú od seba vzdialené menej ako 10 kilometrov).

Od roku 1920 žil Dmitrij Francisci v emigrácii vo vtedajšom Rumunsku. Jeho život v Rumunsku bol však zvláštny a sťažuje nám akékoľvek pátranie. Bolo to totiž v pripojených oblastiach v Bukovine (od Rakúska) a asi aj v Besarábii, teda v jednej časti bývalého ruského impéria. Besarábia a Bukovina sú dnes rozdelené medzi Ukrajinu, Moldavsko a medzinárodne neuznanú Podnestrovskú republiku. Môžeme sa domýšľať, prečo tam zostal – okrem kultúrnej blízkosti tu platilo, že rodina jeho manželky bola v Besarábii zrejme vcelku dobre etablovaná. Z Tiraspolu sa len presunula do Bender na druhej strane rieky, kde možno tiež vlastnila nejaké majetky. Dmitrij nemal dôvod opustiť tento región.

Posádka a obsluha lietadla IM-XVI v lete 1916.

V 20. 6. 1921 sa Dmitrijovi a Ksenii v Černoviciach (vtedy Rumunsko, dnes Ukrajina) narodil syn Sergej a v roku 1924 syn Vladimír. Na krstnom liste Sergeja je uvedená ako krstná mama kňažná Jelizaveta de Sayn-Wittgenstein (1877 – 1942/44) a Wilhelm Golovec. Dátum narodenie Sergeja naznačuje, že svadba Dmitrija s Kséniou mohla byť pred septembrom – októbrom 1920. Spoznať sa mohli napríklad na jar 1920. Pritom evakuácia bielych vojsk z Krymu sa uskutočnila až 13. – 16. novembra 1920. Takže to bolo v čase, keď Ozbrojené  sily Juhu Ruska ešte bojovali – zrejme už bez podporučíka Francisciho. To znamená, že najneskôr v lete 1920 sa Dmitrij musel ocitnúť  mimo hlavných bielych síl, azda niekde v povodí Dnestra.

V rodinnej pamäti sa zachovalo, že Dmitrij a Ksenia najdlhšie spoločne žili zrejme v Černoviciach (bývalé hlavné mesto Bukoviny, dnes Ukrajina) a možno v Lipkanoch v Besarábii (mestečko úplne na severe Moldavska, od Černovíc vzdialené asi 50 km). Azda aj v Benderoch (dnes Moldavsko, ale pod správou Podnestrovskej republiky). Neskôr sa rozviedli. Podľa zachovanej rodinnej tradície bol hlavnou príčinou Dmitrijov alkoholizmus. Začal piť. Mal na to zaiste veľa pochopiteľných dôvodov: hrozné spomienky na účasť v dvoch vojnách, frustráciu zo života v emigrácií a podobne.

Ksenia žila po rozvode určite v Bukovine v dedine Novoselica pre Černoviciach (dnes na Ukrajine tesne na hranici s Rumunskom).  27. 9. 1931 uzavrela v mestečku Lipkany nové manželstvo s Michailom Michailovičom Ušakovom (7. 12. 1893 Petrohrade – 1978 Omsk), ďalším emigrantom zo známej šľachtickej rodiny.

V júni roku 1925 požiadal Dmitrij o vízum do ZSSR na zastupiteľskom úrade v Bukurešti, ale pravdepodobne nikdy nevycestoval. Toto je posledné písomne zdokumentované svedectvo o Dmitrijovi. Ostatné údaje o ňom už pochádzajú len z rodinných spomienok, podľa ktorých sa s ním synovia stýkali ešte v tridsiatych rokoch. Žil teda vo vtedajšom Rumunsku a udržiaval  s nimi kontakt.

 

Synovia Dmitrija Francisciho

Hrobové miesto s urnou Fedora Francisci v Moskve.

Ksenia s deťmi žila neskôr v Benderoch (asi od r. 1936). Michail Ušakov v Benderoch pracoval v benderovskej filiálke Besarábskej banky a v roku 1938 sa stal jej vedúcim. Spoločné deti zrejme nemali a Michail si oboch Kseniiných synov osvojil. V Benderoch  bývali až do roku 1941. Tu zrejme zažili aj sovietsku okupácii Besarábie na prelome júna a júla 1940. Dňa 12. 6. 1941 bola rodina zadržaná a deportovaná na Sibír. Istý čas pobudla Ksenia s deťmi v obci Kondinskoje v povodí rieky Ob v Chanto-Mansijskom autonómnom okruhu. Michail bol 6. 7. 1942 odsúdený na 5 rokov za protisovietsku činnosť a prešiel gulagom (v r. 1958 bol plne rehabilitovaný).

Keďže nosiť priezvisko po bielom dôstojníkovi nebolo bezpečné, Sergej prevzal priezvisko po otčimovi.  Preto bol úradne vedený ako Sergej Dmitrievič Ušakov, niekedy v dvojtvare Ušakov-Francisti (priezvisko sa používalo v skomolenej podobe). Sergej sa krátko po vojne pokúsil vrátiť do Besarábie (Moldavska), ale buď mu to nebolo dovolené, alebo to malo inú príčinu. Možno ani nebolo kam. Bendery boli vojnovými udalosťami ťažko poškodené. Neskôr sa stal inžinierom-rádiotechnikom, v roku 1957 sa oženil, v roku 1959 sa odsťahoval do Omska, kde 30. 5. 1982 zomrel na infarkt. Sergejevovi potomkovia už používajú len priezvisko Ušakov. Za manželku mal ruskú Nemku Annu Jakovlevnu Majer (1930 – 2008). Jeho syn Vladimir Sergejevič Ušakov ešte žije.

Ďalší syn Dmitrija – Vladimír Francisci (nar. 1924) najprv zostal v Omsku. Mal syna Stanislava (nar. 1950), ktorý vyštudoval medicínu a zobral si za manželku ďalšiu lekárku – Veru. Odsťahovali sa v rámci ZSSR do Liepaji (Libavy) v Lotyšsku, odkiaľ Vera pochádzala. Mal syna Gleba Francisciho (1977) a Timura (Tima) Francisciho (1979), ktorí sú integrovaní v lotyšsko-ruskej komunite. Vladimír sa v 80. rokoch prisťahoval za synom do Lotyšska, kde v roku 2005 zomrel. Sám Stanislav Francisci zomrel v roku 2016.

 

Neobjasnené zmiznutie Dmitrija Francisciho

Posledný písomný doklad o Dmitrijovi Francisci – fotokópia jeho žiadosti o sovietske vízum v roku 1925.

Záhadou však zostáva osud samotného Dmitrija Francisciho. Niekedy v horizonte rokov 1935 – 1940 mizne. Môžeme predpokladať, že po rozvode so Kseniou zostal žiť v Rumunsku (mal svoje roky). Najpravdepodobnejšie v Bukovine – asi v Černoviciach, resp. v ich blízkom okolí  (napr. v spomenutých Novoseliciach). Do úvahy prichádzajú aj iné lokality v Besarábii (azda Lipkany či Bendery). V tomto štádiu môžeme len hypoteticky uvažovať, čo sa s ním mohlo stať. Osobne sa prikláňam k hypotéze, že zomrel na následky alkoholizmu, osamotený a chudobný – asi v druhej polovici 30. rokov. Druhou najpravdepodobnejšiu alternatívou je, že sa po sovietskej okupácii Bukoviny a Besarábie dostal do pazúrov NKVD a skončil kdesi na popravisku alebo v trestnom tábore. V  archívoch NKVD však údajne nie sú informácie o jeho zatknutí alebo o poprave. Ale to uvedenú možnosť nevylučuje.

 

Pri tvorbe textu mi veľmi aktívne  pomohli Vladimír Ušakov-Francisci z Omska, ktorý je pravnukom Fedora Francisciho,  a Tim Francisci z Liepaje v Lotyšsku, ktorý je jeho prapravnukom.

 

 

 

Použité zdroje:

Obrazová príloha: Autor, ria1914.info, V. Ušakov, misand.livejournal.com

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 sa habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti, a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013), Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018).