Kto vládne moriam, vládne svetu. Zdá sa vám toto tvrdenie prehnané? Moria tvoria väčšinu povrchu našej planéty, takže z tohto hľadiska to zaiste až také prehnané nie je. Ale nielen preto je to tak. Keď Rím ovládol Stredozemné more, stal sa pánom okolitého starovekého sveta. Španielsko po ére veľkých námorných objavov vytvorilo ríšu, nad ktorou slnko nezapadalo. Španielov nahradili Briti, ktorí svoju dominanciu potvrdili epochálnym víťazstvom pri Trafalgare.
Po dvoch svetových vojnách zostali najsilnejším námorným hráčom Spojené štáty americké a svoju pozíciu si držia dodnes. Predkladaný výber rozhodujúcich námorných bitiek vás stručne prevedie tými niekoľkými kľúčovými okamihmi, keď história menila kurz na mori. Výber končí 19. storočím, pretože 20. storočie si vďaka svojej dovtedy nevídanej pohnutosti vyslúžilo vlastný rebríček, ktorý uverejníme niekedy nabudúce.
O budúcnosť Európy
Salamína (september 480 pred n. l.)
Prvé veľké stretnutie Východu a Západu, Ázie a Európy, priniesli grécko-perzské vojny, ktoré vyplnili prvú polovicu 5. storočia pred n. l. Kulminačným bodom dlhého konfliktu medzi Perzskou ríšou, prvou superveľmocou v dejinách, a klbkom neustále rozhádaných gréckych mestských štátov, sa stalo ťaženie, ktoré do Grécka viedol samotný perzský veľkokráľ Xerxes v roku 480 pred n. l. Gréci sa však zoči-voči tejto smrtiacej hrozbe dokázali spojiť a po legendárnej obrane Termopylského priesmyku a súčasne vedenej námornej bitke pri neďalekom myse Artemisium sa ich sily stiahli k ostrovu Salamína neďaleko Atén.
Tam ľstivý aténsky vojvodca Themistoklés (oficiálne bol však vrchným veliteľom spartský Eúrybiádés) vlákal po Artemisiu otrasené perzské loďstvo do bitky, ktorá pre Peržanov a ich početných spojencov od začiatku nebola výhodná. V 1,5 km úzkej salamínskej úžine početne slabší Gréci so svojimi ťažšími triérami doslova rozdrvili perzského protivníka, ktorého lode si navzájom zavadzali. Na prach sa tak začal drviť aj perzský sen o dobytí Grécka a nasledujúce bitky už na tom nič nezmenili. Gréci tak mohli naplno vstúpiť do klasického obdobia a položiť jeden zo základných pilierov našej západnej civilizácie.
Propaganda a skutočnosť
Actium (2. september 31 pred n. l.)
Rimania sa po troch zničujúcich vojnách a konečnom víťazstve nad Kartágom (146 pred n. l.) stali neohrozenými pánmi Stredozemného mora. O necelé storočie neskôr sa však ich republika začala rozpadať v sérii rovnako zničujúcich občianskych vojen. Marius vs. Sulla, Caesar vs. Pompeius a nakoniec Octavianus vs. Antonius. Už pri Caesarovi zohrala dôležitú a v prípade Octavianovej a Antoniovej rivality doslova kľúčovú úlohu posledná egyptská kráľovná Kleopatra. Spoločne sa ešte dokázali vysporiadať s Caesarovými vrahmi, potom sa však ich cesty i záujmy začali rozchádzať a Antoniove spojenie s Kleopatrou sa pre Octaviana stalo vítanou zámienkou pre eskaláciu konfliktu. Ten vyvrcholil námornou bitkou pri Actiu, poslednou skutočne významnou námornou bitkou staroveku. Jej výsledok bol však daný dávno dopredu.
Vynikajúci Octavianov admirál Agrippa, možno jediný Riman, ktorý plne pochopil a ovládol námornú stratégiu a taktiku, niekoľko mesiacov predtým brilantným útokom preťal Antoniovu zásobovaciu líniu a následnou škrtiacou stratégiou donútil Antonia s Kleopatrou voliť pokus o prielom v zúfalej námornej bitke. Z tej sa síce Kleopatrinej egyptskej eskadre podarilo uniknúť, pričom ju v závese nasledoval aj Antonius, ale väčšine ich loďstva sa to už nepodarilo a následne aj s celým pozemným vojskom v bezvýchodiskovej situácii kapitulovali. Obaja utečenci sa však zo života dlho netešili, Octavianus zvíťazil a Rímska ríša, ktorá povstala z popola občianskych vojen, sa tak zmenila podľa jeho obrazu.
Kríž drví polmesiac
Lepanto (7. október 1571)
Posledná veľká bitka veslových galér, ktoré po tisícročia dominovali námornému vojenstvu, priniesla prvé veľké víťazstvo kresťanských síl nad dovtedy na mori neporazenými Osmanmi. Víťazstvo, ku ktorému skoro nedošlo, pretože nesúrodá a rozhádaná kresťanská koalícia Španielov, Benátčanov, pápežského štátu, rytierskych rádov a ďalších menších spojencov, sa zrodila len veľmi ťažko, proti protivníkovi, ktorý medzitým dobyl Cyprus (snaha zachrániť ho bola hlavnou príčinou vzniku kresťanskej Svätej ligy), postupovala veľmi pomaly a pri incidente, čo vznikol z obyčajnej šarvátky na palube jednej z lodí, sa takmer rozstrieľala medzi sebou. Osmanom výborne fungoval prieskum, mali prevahu v počte lodí, napriek tomu časť osmanských veliteľov radila boju sa vyhnúť. Kresťania mali totiž prevahu v delostreleckej výzbroji a na Osmanov čakalo v boji aj nepríjemné prekvapenie v podobe šestice benátskych supergalér (galeas), síce pomalých a neohrabaných, ale delami z každej strany sa ježiacich plávajúcich pevností. Do boja nakoniec zavelil osmanský vrchný veliteľ Müezzinzade Ali Paša slovami: „Pokiaľ boh chce, nič sa nám nestane.“ Ale stalo sa.
Kresťanská flotila pod velením mladučkého nevlastného brata španielskeho kráľa dona Juana d´Austria krvavú „pretláčanú“ vďaka lepšej výzbroji a kvalitnejšej záložnej formácii nakoniec vyhrala. Osmani prišli o polovicu lodí a hlava Aliho Pašu skončila nabodnutá na pike. Osmanov táto porážka síce vážnejšie neohrozila, aj preto, že z nej kresťania nedokázali v nasledujúcom období viac vyťažiť, ale západné Stredomorie zostalo v kresťanských rukách a po úspešnej obrane Viedne (1529) a Malty (1565), Lepanto definitívne zlomilo mýtus neporaziteľnosti osmanskej vojenskej (námornej) moci, ktorá sa rozpadla o storočie neskôr pri druhom obliehaní Viedne (1683).
Porážka neporaziteľných
Armada (júl – august 1588)
V 16. storočí bolo Španielsko najväčšou veľmocou vtedajšieho sveta. Vďačilo za to bohatstvu plynúcemu zo zámorských kolónií, ktoré ako prvé objavilo, výbornej pozemnej armáde (terciám) a nespochybniteľnej námornej moci, ktorá svoj najväčší lesk dosiahla po bitke pri Lepante. Potom sa však španielsky kráľ Filip II. rozhodol zaútočiť na Anglicko. Nemal v úmysle ho dobyť, chcel len svoju švagrinú, protestantskú kráľovnú Alžbetu, odradiť od miešania sa do holandských záležitostí, kde Angličania podporovali protestantských rebelov proti Španielom. Ďalším dôvodom bola poprava Márie Stuartovej, „kráľovnej Škótov“, katolíckej uchádzačky o anglický trón, v roku 1587.
A v neposlednom rade konflikt vyvolali aj krížiace sa záujmy oboch námorných mocností v oblasti obchodu s Južnou Amerikou a s Karibikom. Armada, ako sa veľké španielske loďstvo, ktoré koncom mája 1588 vyrazilo proti Anglicku, nazývalo, malo primárne prepraviť armádu španielskych veteránov z Nizozemska na anglické brehy, kde by jej schopný veliteľ vojvoda z Parmy urobil s Angličanmi bezpochyby krátky proces. K tomu ale nikdy neprišlo. Proti bola nielen o nič menej slabšia anglická flotila, ktorá pod velením skúsených veliteľov (napr. slávny korzár sir Francis Drake) búšila do zomknutej formácie španielskych lodí toľko, až ju nakoniec vďaka zápalným lodiam rozbila a po kľúčovej akcii pri Gravelines zahnala, ale tiež nepriazeň počasia a búrky, ktoré dokončili dielo skazy počas únikovej cesty Španielov okolo severného pobrežia Škótska. Porážka Armady zasadila smrtiaci úder protireformácii v severnej Európe a položila základ budúcej vlády Britov nad oceánmi.
Nerozhodná bitka, ktorá rozhodla vojnu
Chesapeake (5. september 1781)
Boj trinástich amerických kolónií za nezávislosť od Británie, ktorý vypukol v roku 1775, by sa nikdy neskončil úspešne, keby ho nepodporili ďalšie európske mocnosti. V roku 1778 vstúpilo do vojny po boku Američanov ako ich spojenec Francúzsko a o rok neskôr sa do vojny proti Britom ako spojenci Francúzov (nie Američanov) zapojili aj Španieli, a dokonca aj Holanďania. Vojenské operácie na pevnine vyvrcholili v septembri a v októbri 1781 americko-francúzskym obliehaním obkľúčenej britskej armády pod velením lorda Cornwallisa pri Yorktowne vo Virgínii.
O jej osude sa však rozhodlo na mori. Francúzska flotila 24 radových lodí pod velením admirála grófa de Grasse v niekoľkohodinovej manévrovej bitke vo vodách zálivu Chesapeake pri virgínskych mysoch odrazila 19 britských radových lodí pod velením admirála Thomasa Gravesa. Obe flotily mali minimálne straty, Francúzi si však udržali kontrolu nad morom, čo im umožnilo posilniť svoje sily na pevnine obliehacím delostrelectvom a, naopak, zabránilo Britom podobne posilniť ich pozemné sily, resp. ich evakuovať. Lordovi Cornwallisovi tak nezostalo nič iné, iba kapitulovať (19. októbra 1781). Keď sa to dozvedel britský premiér lord North, zmohol sa vraj iba na zvolanie: „Och, bože, je po všetkom.“ Vzniku Spojených štátov amerických tak už nič nestálo v ceste.
Triumf a smrť v jednom dni
Trafalgar (21. október 1805)
Pravdepodobne najznámejšia námorná bitka v dejinách priniesla nesmrteľnú slávu britskému admirálovi Horatiovi Nelsonovi, ktorému jeho najväčší triumf priniesol zároveň smrť rukou francúzskeho ostreľovača na palube vlajkovej lode HMS Victory. Porážka francúzsko-španielskeho Kombinovaného loďstva v bitke pri myse Trafalgar znamenala tiež krach Napoleonovej ambície na inváziu do Británie, či už ju myslel vážne, alebo nie. Jeden z najväčších vojvodcov v dejinách, ktorý len pár týždňov po katastrofe Kombinovaného loďstva pri Trafalgare dosiahol svoje najskvelejšie víťazstvo v bitke troch cisárov pri Slavkove (2. decembra 1805), totiž nikdy poriadne neporozumel zákonitostiam námornej vojny.
Grandiózny plán, ktorý mal roztrúsené francúzske a španielske eskadry sústrediť aj s pomocou klamlivej výpravy k Antilám (!) do mohutnej sily, ktorá mala umožniť bezpečný prechod francúzskej armády cez La Manche, pochopiteľne, zlyhal a Kombinované loďstvo zostalo nakoniec zablokované v Cádize až do toho osudného dňa, keď vyplávalo v ústrety svojmu rozhodujúcemu stretnutiu s Nelsonom. Ako to už v roku 1801 s typicky suchým britským humorom vystihol v prejave pred Snemovňou lordov admirál sir John Jarvis, prvý lord Admirality: „Nehovorím, páni, že Francúzi nemôžu prísť. Hovorím len, že nemôžu prísť po mori.“ Británia tak po Trafalgare mohla ďalej neohrozene vládnuť nad vlnami, prispieť tým významnou mierou ku konečnej porážke Napoleona a až do svetových vojen sa tešiť z pozície najväčšieho impéria v dejinách.
Použitá literatúra
Keegan, J.: The Price of Admiralty: The Evolution of Naval Warfare from Trafalgar to Midway. London 1990.
Kosiarz, E.: Námorné bitky. Bratislava 1984.
Kovařík, J.: Trafalgar. Anatomie námořní bitvy. Praha 2008.
Regan, G.: Rozhodující bitvy. Padesát dvě bitvy, které změnily svět od Salaminy k válce v Perském zálivu. Praha 1994.
Taraba, L.: V zájmu všeho křesťanstva. Bitva u Lepanta 1571. Praha 2015.
Internetové odkazy:
a) http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/bitka-ktora-zachranila-europu#.WzPsniAyVdg
b) https://www.academia.edu/30734266/Trafalgar_-_triumf_a_smr%C5%A5_v_jednom_dni
Obrazová príloha: L. A. Castro, W. von Kaulbach, P. J. de Loutherbourg, C. F. Stanfield, G. Vasari, V. Zveg
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).