Buddhistické učenie je bohatý systém myšlienok, textov a interpretácií. Je to smer, ktorý môže byť zároveň filozofiou, spiritualitou, etikou, psychológiou a umením, a v žiadnom z týchto aspektov si nemusí odporovať. Japonci prijali tento smer za vlastný a postupom času ho prispôsobili lokálnym zvykom a potrebám. Japonský buddhizmus je aj preto dnes odlišný od buddhizmu praktikovaného napríklad v Tibete, Thajsku, Číne či v Kórei. Japonci si buddhizmus osvojili natoľko, že mu vtisli špecifický charakter a svoje vlastné črty, ktoré ho dnes dokonale definujú. V krátkosti si preto odpovedajme na otázku, čo je japonský buddhizmus?
Buddhizmus je tradícia, ktorá bola do Japonska takpovediac importovaná – buddhizmus sa do Japonska dostal z kontinentálnej Číny, podľa oficiálnych zdrojov v polovici 6. storočia – a súčasne s buddhizmom prišiel do krajiny aj čínsky konfucianizmus a taoizmus. Konfucianizmus a taoizmus sa postupom času stali súčasťou pestrej škály japonskej religiozity a dnes sú málo viditeľné ako samostatné smery, pokiaľ sa na ne človek vyslovene nezameria. Faktom však ostáva, že do Japonska sa dostali približne v rovnakom čase ako kontinentálny buddhizmus a aj preto sa stali súčasťou najmä buddhistických foriem a prejavov. Japonsko prijalo a osvojilo si buddhizmus v období, keď zároveň prechádzalo svojím prvým štátotvorným obdobím: v 6. a 7. storočí n. l. sa utváral prvý centralizovaný japonský štát sústredený pod vládou najsilnejšieho z rodov – cisárskeho. Na zdôraznenie a podporu svojej panovníckej autority sa vládnuci rod snažil napodobniť vzory panovania čínskeho cisárskeho dvora, ktorý mal o mnoho storočí dlhšiu tradíciu autoritatívneho spravovania krajiny. Spolu s implementovaním rozvinutejších poľnohospodárskych, administratívnych či politických prístupov si japonský cisársky rod za svoju spirituálnu oporu zvolil buddhizmus a jeho učenie.
Rôzne cesty buddhizmu
Japonský buddhizmus sa do Japonska dostal cez Kóreu a Čínu. Táto jednoduchá geografická informácia je zároveň priblížením jeho charakteru: buddhizmus sa z oblasti severovýchodnej Indie, miesta svojho vzniku, šíril po Ázii dvoma smermi – severným a južným. Severný smer buddhizmu s prívlastkom mahájánový odkazuje na skutočnosť, že buddhizmus tejto vetvy je učenie prístupné a praktikovateľné všetkými ľuďmi bez rozdielu.
Južný smer buddhizmu, tzv. theravádový, tvrdil, že len tí, ktorí skutočne (profesne) nastúpili na cestu buddhizmu, teda mnísi a mníšky, dôjdu k jeho finálnemu naplneniu, k nirváne. Mahájánový buddhizmus, naopak, hlásal, že nirvána, konečný cieľ buddhizmu, je prístupná a otvorená všetkým. Mahájánový buddhizmus učí, že všetky bytosti môžu dosiahnuť konečné prebudenie. Vzhľadom nato, že nirvána a buddhovstvo je v duchu mahájány otvorené pre všetkých, zároveň s touto myšlienkou sa v Tibete, Číne, Kórei a v Japonsku – v krajinách, ktorých buddhizmus spadá pod mahájánový smer – objavuje veľké množstvo buddhistických škôl, ktoré ponúkajú rôzne cesty k tomuto konečnému cieľu. Tieto „rôzne cesty“ sa od seba navzájom odlišujú v tom zmysle, že sú rozličnými možnosťami vedúcimi k jednému cieľu. Rabíndranáth Thákur to doslova opísal ako rôzne chodníky vedúce na vrchol tej istej hory. Tak ako je vrchol možné dosiahnuť cez les alebo okolo lúky, je možné sa naň tiež dostať po skalnatej stene alebo proti prúdu potoka, ktorý z hory steká. Cesty sú rôzne, cieľ je ten istý. Rovnako aj rôzne buddhistické školy sa zameriavajú na ten istý cieľ, to isté prebudenie každej bytosti podľa vzoru historického Buddhu Šákjamuniho, len cesty k nemu sa líšia. Konkrétne to znamená, že princípy rôznych buddhistických škôl môžu byť postavené na inom texte, na odlišných rituáloch či na rôznej meditačnej praxi. Argumentom potom bude, že práve daný text, dané rituály či daná prax sú najzrozumiteľnejšie, najefektívnejšie alebo najjednoduchšie prostriedky, pomocou ktorých je možné dôjsť k poznaniu. Z pohľadu princípu buddhistického učenia nejde o väčšiu dôležitosť toho či onoho textu ani o nadradenosť tej či onej metódy, dôraz je kladený na lepšiu efektivitu a účinnosť daného textu či metódy pre správne pochopenie buddhistického učenia, pre jeho lepšie osvojenie a praktikovanie v bežnom živote.
Osvietená bytosť
Mahájánový buddhizmus je aj z tohto dôvodu veľmi bohatý a pestrý. Jeho súčasťou je napríklad kanonická zbierka textov, ktorá pozostáva z vyše 5000 diel zaoberajúcich sa buddhistickým učením, tzv. dharmou. Tieto texty, nazývané sútry, sú doktrinálne spisy približujúce a vysvetľujúce dharmu. Z tisícov textov môžeme síce len ťažko vyberať, avšak medzi najznámejšie a najrozšírenejšie z nich v japonskom prostredí patrí napríklad Lotosová sútra, Srdcová sútra, Sútra bohyne Kannon, Sútra buddhu Amidu, Sútra buddhu Mahávairóčanu či Amidove sútry. Japonci ešte aj dnes pri návšteve chrámu počas náboženských pútí nosia so sebou text Srdcovej sútry, ktorý je relatívne krátky, a tento recitujú pred oltárom ako modlitbu. Je však dôležité povedať, že všetky japonské sútry sú napísané archaickým jazykom, ktorý je navyše plný buddhistických termínov a obyčajný človek im len ťažko rozumie. Pútnici v dnešnom Japonsku síce pred oltárom predčítavajú Srdcovú sútru, pokiaľ však nemajú vyštudovaný buddhizmus na niektorej z japonských buddhistických univerzít, je to pre nich len modlitba prednesená pred tvárou buddhov, no doslovný význam jej slov a podstata buddhistického učenia, ku ktorým odkazujú, im ostávajú skryté.
Mahájánový buddhizmus sa okrem množstva škôl, prístupov či textov vyznačuje aj veľkým počtom postáv, ktoré sa objavujú v jeho panteóne. Dôležitou charakteristikou mahájánového buddhizmu je prítomnosť tzv. bódhisattvu, čo v preklade znamená „osvietená bytosť“ alebo „bytosť smerujúca k osvieteniu“. Bódhisattvovia sú podľa definície bytosti, ktoré nastúpili na cestu buddhizmu a nahliadli podstatu buddhistického učenia, ale rozhodli sa neodísť do konečnej nirvány; spravili vedomé rozhodnutie zotrvať v tomto svete, v nekonečnom kolobehu ďalších životov a znovuzrodzovaní, aby pomáhali aj ostatným bytostiam na ich vlastnej ceste za poznaním a prebudením. Bódhisattvovia sú – jednoducho povedané – nápomocné bytosti, ktoré ostávajú v tomto svete a pomáhajú ostatným dosiahnuť to, čo sa im samým už podarilo. Tým, že bódhisattvovia nahliadli podstatu Buddhovho učenia, avšak z vlastnej vôle sa rozhodli zotrvať v tomto svete trpiacich bytostí a pomáhať im na ich vlastnej ceste, sú vlastne prostredníkmi medzi svetom osvietených buddhov a týmto svetom, stoja medzi ľuďmi a buddhami. Aj preto sú na buddhistických oltároch vyobrazovaní po boku buddhov, ale tiež sa objavujú v nespočetných formách a podobách – pretože môžu pomáhať pri toľkých nekonečných príležitostiach.
V japonskom meste Kjóto, ktoré bolo historickým sídlom cisára, a preto aj centrom kultúrnosti a vzdelanosti, je chrám, kde sa nachádza tisíc sôch bódhisattvu súcitu, Kannon. Každá jedna socha je pozlátená a každá jedna socha je originál, ani jeden bódhisattva súcitu v tomto kjótskom chráme nie je rovnaký ako niektorý ďalší, ktorý je tu vystavený. Vonkajšia podoba týchto bódhisattvov sa líši, aby bol zdôraznený ich rovnaký zámer a obsah: všetky sochy vyobrazujú bytosti, ktorých úlohou je pomáhať ostatným. Kannon, bódhisattva súcitu, je azda najznámejší ázijský bódhisattva, avšak rovnako ako v buddhizme existujú tisícky textov, tak v ňom existuje aj množstvo bódhisattvov a tento príklad je len jedným z mnohých.
Japonský buddhizmus
V Japonsku sa v priebehu dejín japonského buddhizmu objavuje niekoľko škôl, ktoré rovnaký obsah – buddhovstvo, osvietenie, správny pohľad na svet, múdrosť, súcit, poznanie a prebudenie – prezentujú v rozličnej podobe, v inom šate; myšlienky sú rovnaké, vonkajšie zaobalenie je iné. Najsilnejšie školy, ktoré sa v priebehu storočí objavujú v Japonsku, sú filozofické školy Hossó a Kegon, ezoterické školy Šingon a Tendai, populárne amidistické školy či meditatívne zenové školy. Z rozmanitosti japonských buddhistických škôl môžeme zároveň usudzovať, že samotní Japonci uplatňovali rôznorodosť prístupov k buddhistickému učeniu; podstata ostala po celé storočia nezmenená, líšili sa však cesty k nej. Názvy týchto škôl sú menej zásadné ako myšlienka, ktorá ich všetky spája: myšlienka dôležitosti samotného buddhistického učenia a praxe, ktoré boli „len“ opisované rozdielnymi spôsobmi. Čo však mali tieto školy v rámci svojich prístupov spoločné, bola možnosť vymanenia sa zo strastí každodenného života, ukončenie utrpenia a prebudenie, precitnutie a pochopenie tzv. najvyššej skutočnosti a podstaty buddhistického učenia, že všetko je svojou podstatou pominuteľné a prázdne.
Filozofické školy Hossó a Kegon k tomuto pristupovali najmä prostredníctvom analyzovania buddhistickej filozofie, pomocou zadefinovania štruktúr a princípov v pozadí buddhistického učenia. Ezoterické školy boli postavené na myšlienke, že pravá podstata buddhizmu je ľuďom skrytá, že je mimoriadna a tajomná. Prívrženci ezoterických škôl verili, že buddhistická dharma je dosiahnuteľná prostredníctvom osvojenia si spletitých a ťažko zrozumiteľných symbolov, pomocou ktorých sú napísané ezoterické texty a rituálne manuály stojace v pozadí náboženskej praxe týchto škôl. Akýkoľvek prejav – slová, gestá, úkony, spevy, myšlienky – sú z pohľadu ezoterických škôl cestami, ako možno nielen prejaviť, ale aj pochopiť dharmu. Všetky činy, slová aj myšlienky mali byť čo najväčšmi priblížené symbolickému správaniu, reči aj stavu mysle osvietenej bytosti a spoločne mali smerovať k hlbšiemu poznaniu a naplneniu Buddhovho učenia.
Amidistické školy sú tzv. populárne školy japonského buddhizmu a ich učenie sa sústreďuje na uctievanie buddhu menom Amida, ktorý je tiež popisovaný ako buddha nekonečného svetla. Učenie týchto škôl bolo jednoduché, vďaka čomu sa rozšírilo medzi obyčajným obyvateľstvom, ktoré mu nielen rozumelo, ale mohlo ho aj bežne praktikovať za pomoci nekomplikovaných modlitieb. Zenové školy sa odvolávajú na tradíciu, ktorá pokračuje až k Buddhovi Šákjamunimu, zakladateľovi buddhizmu, a na jeho prelomový zážitok počas meditácie pod stromom bódhi, stromom prebudenia. Bola to práve táto meditačná skúsenosť, v ktorej Buddha uvidel a pochopil dharmu: život, umieranie a znovuzrodenie, kolobeh existencií, ktorým prechádzajú všetky bytosti bez rozdielu, pretože všetky bytosti podliehajú zákonu príčiny a následku, zákonu karmy. Zenové školy sú prepojením najstaršieho buddhizmu, ako vznikol v Indii, čínskeho kultúrneho prostredia a japonskej tradície, ktoré všetky zanechali svoju pečať na učení a praxi týchto škôl.
Buddhistické školy v historickom Japonsku
Všetky spomínané školy a smery prišli do Japonska z Číny. Keďže medzi Čínou a Japonskom existovala odveká výmena kultúrnych a politických kontaktov, ale aj náboženských posolstiev, postupný prílev buddhistických myšlienok z kontinentu do Japonska sa v priebehu storočí vykryštalizoval do týchto smerov. Zároveň sa všetky spomínané školy a smery objavovali v rôznych obdobiach japonských dejín. Niektoré vznikali, iné medzičasom zanikali, ďalšie získavali podporu cisára alebo dvorskej šľachty, kým šógun – najvyšší vojenský veliteľ – a jemu lojálna vojenská šľachta podporovali zase iné školy.
Cisársky dvor a jeho aristokracia boli známymi prívržencami ezoterických škôl. Kjótska šľachta húfne podporovala mníchov ezoterických škôl, pretože verila, že tajomnosť a bohatá symbolika ezoterických rituálov sú zárukou ich účinnosti a naplnenia. Dvorská šľachta mohla nájsť zaľúbenie v ezoterických rituáloch jednoducho preto, že každý úkon na cisárskom dvore podliehal pevne daným pravidlám dvorskej etikety, podobne ako ezoterické rituály podliehali rovnako jasne definovaným symbolickým pravidlám, ktorých význam či načasovanie však neboli jednoznačne čitateľné. Málokto im rozumel, dvorským aj ezoterickým rituálom, ich podoba však bola podobne zásadná aj impozantná. Vojenskej šľachte, naopak, učarovalo učenie priamočiareho a neústupčivého zenu.
Výcvik v zenových kláštoroch bol, podobne ako vojenský výcvik, náročný a tvrdý, prísny na pravidlá a disciplínu, neúprosný v dôsledkoch. Pochybenie počas vojenskej služby malo za následok v lepšom prípade zmrzačenie, v horšom prípade smrť, v oboch prípadoch však bol výsledok celkom jednoznačný. Najstarší zenoví majstri boli neslávne známi tým, že boli podobne prísni, rázni a neúprosní v učení dharmy. Svojich žiakov pochopiteľne nemrzačili ani nezabíjali, ale dobrý majster mal byť jasný a dôsledný, rovnako ako buddhistická dharma a zákon karmy. Zároveň je dôležité spomenúť, že aj keď sú zenové legendy a anekdoty plné príbehov o úderoch či výkrikoch, ktorými majstri častovali svojich žiakov, tieto sú napísané v symbolickom jazyku a ich odkaz preto treba tiež chápať v prenesenej rovine. Majstri boli rázni v odovzdávaní dharmy a v kladení dôrazu na buddhistické učenie a kláštornú prax; svoje dni však netrávili šikanovaním svojich mníchov. Jazyk zenových príbehov je zámerne šokujúci, aby praktikujúci nezaháľali, ich odkaz je však symbolický a bola by chyba, keby sme ich brali doslovne.
Japonský buddhizmus je tradične mnohoraký, pozostáva z viacerých prístupov, stojí na rôznych textoch a má rozmanitú prax: rituálnu, doktrinálnu i meditačnú. Nielen pre prostredie japonského buddhizmu, ale pre Japoncov všeobecne je rôznorodosť bežnou a akceptovanou súčasťou ich životov.
Literatúra:
- Collcutt, M./Jansen, M./Kumakura, I.: Svět Japonska: Kulturní atlas. Praha 1977.
- Earhart, B.: Náboženství Japonska: Mnoho tradic na jedné svaté cestě. Praha 1998.
- Lopez, D.: Příběh buddhismu: Průvodce dějinami buddhismu a jeho učením. Brno 2010.
- Löwensteinová, M./Winkelhöferová, V.: Encyklopedie mytologie Japonska a Koreje. Praha 2012.
- Thákur, R.: Stroskotanci. Bratislava 1971.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudovala odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Univerzite Komenského v Bratislave, odkiaľ jej ďalšie kroky viedli na ročnú stáž na Osaka University of Foreign Studies a následne na School of Oriental and African Studies na University of London, kde získala titul Master of Arts v odbore Japanese Religions. Doktorát v odbore religionistika na Masarykovej univerzite v Brne bol zameraný na najstaršie japonské kroniky a systematizáciu pôvodnej tradície domáceho šintó. Ďalší výskum autorky sa venuje stredovekému japonskému buddhizmu, menovite zenovej škole Sótó a textom majstra Dógena, zakladateľa tejto školy.