Najkrvavejším konfliktom v našich dejinách bola nesporne druhá svetová vojna. V čase vojen, násilia a teroru je prejav ľudskosti a spolupatričnosti to, čo robí aj z obyčajných ľudí hrdinov. Nehľadiac na rasu, národnosť či náboženstvo riskujú títo hrdinovia vlastné životy v snahe pomôcť ľuďom v núdzi. Napriek nepredstaviteľnej krutosti a všadeprítomnej smrti prekonali títo ľudia vlastný strach a svojimi činmi dokázali čeliť šialenstvu, ktoré zúrilo všade naokolo. Medzi týchto hrdinov patrí aj moslimská rodina Hardagaovcov zo Sarajeva.
Juhoslávia vstupuje do vojny
6. apríla 1941 napadlo nacistické Nemecko už tak ťažko skúšané Juhoslovanské kráľovstvo. Tzv. aprílová vojna trvala necelé dva týždne. Proti ohromnej vzdušnej a následnej pozemnej prevahe nemali nepripravené juhoslovanské jednotky najmenšiu šancu. Nemecké letectvo spustilo mohutné bombardovanie Belehradu a ďalších významných centier a strategických bodov v krajine. Jedným z týchto miest bolo aj bosnianske Sarajevo. Po podpísaní kapitulácie bolo Juhoslovanské kráľovstvo rozdelené na niekoľko častí (niektoré územia pripadli okolitým štátom, ďalšie získalo Taliansko). Na území niekdajšej Chorvátskej bánoviny a časti dnešnej Bosny a Hercegoviny vznikla Nezavisna Država Hrvatska, bábkový štát Chorvátov existujúci počas druhej svetovej vojny. Na čelo tohto štátu sa postavil ustašovec Ante Pavelič, ktorý sa menoval poglavnikom – vodcom národa. Brutálny režim ustašovcov je zodpovedný za smrť státisícov Srbov a desiatok tisícov Židov a Rómov.
Antisemitizmus
Rasová politika ustašovcov kopírovala tú nemeckú. Odhliadnuc od útočného prístupu k srbskej národnosti smerujúcemu ku genocíde obludných rozmerov, ideológia ustašovcov bola popretkávaná aj antisemitizmom. Prejavoval sa v oficiálnej komunikácii hnutia, v tlači, v perzekúciách a vyčlenení z verejného života a následnom vraždení. Židia boli obviňovaní z napomáhania bývalému režimu, ktorý bránil vzniku chorvátskej samostatnosti, z ovládnutia bankového sektora a celého chorvátskeho obchodu. Židia mali ovládať noviny a vydavateľstvá šíriace nepriateľstvo voči Chorvátom a, samozrejme, Tretej ríši a Nemcom.
Antisemitizmus bujnel napriek tomu, že mnohí vrcholní predstavitelia ustašovcov mali za manželky Židovky, či sami mali židovské korene. Už 14. apríla 1941, ešte pred podpísaním kapitulácie Juhoslovanského kráľovstva, podpísal Ante Pavelič dekrét týkajúci sa „ochrany chorvátskeho národného majetku“, ktorý anuloval všetky prepisy hmotného majetku Židov so spätnou platnosťou dva mesiace pred vyhlásením Chorvátskeho štátu. Dekrét o ochrane národa a štátu podpísaný 17. apríla prakticky postavil Srbov, Rómov a Židov mimo zákona a viedol k ich perzekúciám. 30. apríla 1941 bol podpísaný Národnostný zákon, ktorý pozbavil Židov občianstva. Nasledovali ďalšie reštrikcie obmedzujúce pohyb a pobyt Židov. Od 23. mája boli všetci Židia povinní nosiť žlté hviezdy a tri dni nato boli Ante Paveličom všetci Židia označení za nepriateľov štátu a bola nariadená ich internácia v koncentračných táboroch.
Sarajevo pod paľbou
14. apríla 1941 nacistické letectvo bombrdovalo Sarajevo. V tom období moslimská rodina Hardagaovcov vlastnila v meste pozemok a budovu, ktorú prenajímala. V budove pretvorenej na malú továreň vyrábal Žid Josef Kavilio odpadové a vodovodné oceľové rúry. Keď začalo bombardovanie, Josef vzal svoju manželku Rivku, syna Benjamína a dcérku Boenu do lesov neďaleko mesta. Po návrate do mesta zistili, že ich byt v trojposchodovom dome bol zničený. Rozhodli sa preto stráviť noc v prenajatej továrni. Po ceste stretli majiteľa budovy i pozemku Mustafu Hardagu. Jeho manželka Zejneba si spomína:
„Našli sme ich zúbožených. Zobrali sme celú rodinu – Josefa, jeho ženu a dve deti do nášho domu. To bolo prvý raz, čo spal cudzí muž v našom dome. Pre nás ženy, ktoré si zakrývame tvár podľa našich tradícií a náboženstva, to bolo zakázané. Ale privítali sme ich so slovami: ,Josef, ty si náš brat, Rivka, ty si naša sestra a vaše deti sú našimi deťmi. Náš dom je váš dom, cíťte sa tu doma, ako by ste sa cítili vo svojom dome. Naše ženy pred vami nebudú skrývať tvár, lebo ste naša rodina.ʻ“
Rodina Hardagaovcov bola tradičná moslimská rodina. Ženy si zahaľovali tvár dlhým závojom. Spolu s ostatným odevom najviac pripomínal dnešnú burku. Závoj si mohli sňať len pred príslušníkmi vlastnej rodiny. V dome Hardagaovcov žil okrem Mustafu a Zejneby Mustafov brat Izet s manželkou Bachrijou.
Na úteku
Krátko po bombardovaní bolo Sarajevo obsadené nemeckými a ustašovskými jednotkami. Blízko domu Hardagaovcov stála veľká synagóga. Po útoku ustašovcov bola vypálená. V ruinách skončili aj vzácne štyristoročné zvitky Tóry. Začalo sa prenasledovanie Židov. Každého, kto bol obvinený z napomáhania „zločincom“, stihol rovnaký osud.
Josef Kavilio vedel, že čím dlhšie zotrvajú v dome svojich moslimských priateľov, tým väčšiemu nebezpečenstvu ich vystavujú. Rozhodol sa preto utiecť. S pomocou priateľov sa podarilo kúpiť falošné doklady a prepašovať ženu a deti do mesta Mostar, ktoré bolo pod správou Talianov, kde Židom v tom čase nehrozilo priame nebezpečenstvo. Medzitým sa Josef Kavilio dozvedel, že jeho továreň chce arizovať istý pán Eterle, ktorý sa staral aj o účty jeho podniku. Eterle oznámil úradom, že v továrni boli sabotované dva stroje a vinníkom je Josef Kavilio, ktorý sa tak stal hľadanou osobou. Napriek námietkam Mustafu a Zejneby sa Josef z obavy o ich život rozhodol požiadať o pomoc starého kresťanského priateľa kapitána Radovitza, ktorý mal na starosti vojenskú nemocnicu. Ten ho ukryl medzi ranených väzňov. Po dvoch mesiacoch, nevedno ako, bol odhalený a zatvorený v mestskej väznici. Spolu s ďalšími sedemdesiatimi židovskými väzňami mal byť prevezený do vyhladzovacieho tábora Jasenovac. Kým zima roku 1942 iným nemilosrdne životy brala, Josefovi Kaviliovi život zachránila. Neustávajúce husté sneženie a zasypané cesty znemožnili transfer väzňov.
Strach, hlad a beznádej
Počas tuhej zimy roku 1942 boli väzni využívaní na rozličné práce. Jednou z nich bolo aj pravidelné odhrabávanie snehu z ciest a ulíc Sarajeva. Prácu im sťažovala hrubá reťaz, ktorou boli navzájom pripútaní. „Jedného dňa som videl ženu so zahalenou tvárou na chodníku. Plakala. Pochopil som, že je to Zejneba, Mustafova manželka, moja ochrankyňa. Od toho dňa po celý mesiac, čo som bol uväznený, Zejneba a jej švagriná mi nosili jedlo, ktoré vystačilo na nasýtenie niekoľkých hladných ľudí,“ spomína Josef. Jemu a niekoľkým ďalším väzňom sa podarilo po mesiaci prác utiecť, no ich nádeje na záchranu netrvali dlho. Boli chytení a odsúdení na trest smrti. Šťastena však znova stála po Josefovom boku. Neďaleko Sarajeva sa stupňoval odpor voči fašistickému režimu. Po vyhladení obyvateľov dediniek Bjelogorica a Njemanici v lete roku 1941 sa čoraz viac ľudí pridávalo na stranu partizánov. Tým sa podarilo pri mestečku Pale zničiť miestne vodovodné potrubie. Josef Kavilio ako bývalý majiteľ továrne na potrubie bol spolu s ďalšími väzňami presunutý do Pale na opravu poškodeného vodovodu. „Naše stráže – ustašovci – nám nedávali jedlo. Jedli sme trávu a slimáky,“ hovorí Josef Kavilio, „rodine Hardagaovcov sa podarilo zistiť od jedného zo strážcov, kde sme. Po dvoch týždňoch, keď sme boli totálne vyčerpaní z ťažkej práce a nedostatku jedla, nám došli balíčky od Mustafu a Zejneby.“
Jedného dňa došiel do zrubu, v ktorom spali väzni, vojak menom Reichman. Oznámil im, že odíde a dvere nechá odomknuté. Väzni pochopili toto znamenie a rozutekali sa do okolitých lesov. Jediné miesto, kam mohol zúfalý Josef Kavilio utiecť, bol znova dom rodiny Hardagaovcov. „Privítali ma v záplave smiechu a sĺz. Povedali mi, že keď bola možnosť, posielali mojej rodine do Mostaru peniaze. Bolo to prvýkrát po mesiacoch, keď som mohol pokojne spať.“ Jozefovi Kaviliovi sa krátko nato podarilo ujsť za rodinou do Mostaru.
Spravodliví medzi národmi
V septembri roku 1943 prešla pod nemeckú správu aj bývalá talianska zóna. Rodina Kaviliovcov ušla do hôr, kde sa Josef Kavilio pridal k jednej z partizánskych skupín. Po vojne sa znovu vrátili do Sarajeva, kde našli rodinu Hardagaovcov. Ustašovský teror neprežil Zejnebin otec Ahmed Sadiq-Šaralop, ktorý skrýval inú židovskú rodinu Isidora Papa. Bol prevezený do tábora Jasenovac a zastrelený za „kolaboráciu so Židmi“. Údaje o počtoch obetí ustašovského režimu sa líšia. Vyžiadal si životy 172 až 290 tisíc Srbov, 31 až 40 tisíc Židov a takmer celej populácie Rómov. Ivo Goldstein uvádza, že z 30 000 chorvátskych Židov sa ich zachránilo len asi 1500. V Sarajeve sa rodina Kaviliovcov už viac necítila doma. Krátko po vojne emigrovali do Izraela. V roku 1984 požiadal Josef Kavilio Jad Vašem, najväčší pamätník obetí a hrdinov holokaustu, o udelenie titulu Spravodliví medzi národmi rodine Hardagaovcov. Tento titul sa udeľuje od roku 1963 ľuďom, ktorí riskovali vlastné životy za záchranu Židov počas holokaustu. Hardagaovci boli prvou moslimskou rodinou, ktorá bola poctená týmto titulom.
V tom istom dome, na tom istom mieste
Päťdesiat rokov po týchto udalostiach bolo Sarajevo znova pod paľbou. V roku 1992 obliehali mesto srbské jednotky. 76-ročná Zejneba Hardaga-Sušič, jej dcéra Aida (neskôr Sára) s manželom Branomírom a dcérou Stelou prežívali nasledujúce mesiace bombardovania v pivnici toho istého domu. Do mesta vnikli jednotky bosnianskych Srbov a začala sa genocída nesrbských obyvateľov. Na základe apelov americkej židovskej agentúry Joint Distribution Committee, Jad Vašemu a rodiny Kaviliovcov bolo možné zorganizovať prevoz Zejneby a jej rodiny do Izraela. „Keď moji rodičia pomáhali rodine Kaviliovcov počas druhej svetovej vojny, nikdy by ich nenapadlo, že o päťdesiat rokov neskôr budú potrebovať pomoc od tej istej rodiny, ktorú zachránili pred podobným osudom. Päťdesiat rokov neskôr presne na tom istom mieste. Je to neuveriteľné.“ spomína Sára Pechanec, dcéra Zejneby a Mustafu Hardagaovcov v rozhovore pre britské noviny Independent. Minister pre imigráciu do Izraela Ja’ir Caban privítal moslimku Zejnebu na letisku v Izraeli so slovami: „Si naša sestra. Náš dom je tvoj dom. Vitaj.“ Zejneba Hardaga-Sušič dostala izraelské občianstvo, udelené za prítomnosti vtedajšieho premiéra Jicchaka Rabina. Zomrela rok po prevoze do Izraela. Svoju matku pripomína dcéra Sára slovami: „Vždy nás učila, že môžeš mať všetky peniaze tohto sveta, ale bez priateľov budeš osamelá. Moja matka mi vždy hovorila, možno nevieš ovplyvniť, aká budeš krásna, či aká budeš bohatá, ale môžeš si zvoliť, akým človekom sa staneš.“
Použitá literatúra:
- Paldiel, M.: Saving Jews: Amazing Stories of Men and Women Who Defied the Final Solution. Rockville 2000.
- Goldstein, I.: The Jews in Yugoslavia 1918-1941: Antisemitism and the Struggle for Equality. In: Jewish Studies at the Central European University II: 1999-2001. Budapest 2002.
Archív Jad Vašem:
- http://www.yadvashem.org/yv/en/righteous/stories/hardaga.asp
- http://www.yadvashem.org/yv/en/righteous/stories/related/hardaga_remarks.asp
- http://www.yadvashem.org/yv/en/righteous/stories/related/kavilo_testimony.asp
Internetové zdroje:
- http://www.bbc.com/news/uk-england-london-22176928
- http://www.independent.co.uk/news/people/news/divided-by-faith-united-by-war-1946471.html
Obrazová príloha: archív Jad Vašem
Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, ďalej študoval na European Institute for Jewish Studies in Sweden (Európsky inštitút pre židovské štúdiá vo Švédsku) aj na International School for Holocaust Studies (Medzinárodná škola pre výskum holokaustu) pri Jad Vašem v Jeruzaleme. V roku 2019 obhájil titul M.A. na Hochschule für Jüdische Studien (Vysoká škola pre židovské štúdiá) v nemeckom Heidelbergu. Doktorát obhájil na Historickom ústave SAV, kde sa zameral na Československo-Izraelské vzťahy po druhej svetovej vojne.