„Mníchov nezmenil len hranice, zmenil celý život a celú mentalitu národa“ (Blanka Soukupová, s. 13).
Pomyselnú bodku za prvou Česko-slovenskou republikou dala Mníchovská dohoda, podpísaná o polnoci 30. septembra 1938. Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko a Nemecko sa dohodli na odstúpení česko-slovenského priestoru Sudet nacistickému Nemecku. Okrem toho, že na spornom území žilo približne tri a pol milióna občanov nemeckej národnosti, oblasť zahŕňala veľkú časť obrannej línie, ktorá mala slúžiť na obranu proti rozpínavosti Tretej ríše. Strata dôležitých pohraničných pevností, pocit zrady zo strany veľmocí a nemohúcnosť v novej situácii bezpochyby zanechali hlbokú ranu v srdci mladého štátu. V priebehu krátkej chvíle prevládla v spoločnosti kapitulačná beznádej. Okyptená druhá republika trvajúca od 1. októbra 1938 do 14. marca 1939 nemala síl udržať demokratické zriadenie. Postupne podľahla fašizácii spoločnosti a rozpadu tzv. prvorepublikových hodnôt. Na scénu sa prihlásil aj antisemitizmus a antijudaizmus.
Premeny židovskej komunity
Kolektívna monografia Rozpad židovského života : 167 dní druhej republiky sa snaží pochopiť myslenie Čechov a českých Židov a charakterizovať reakcie židovskej komunity na meniace sa podmienky v republike. Editormi publikácie sú Marcela Zoufalá, venujúca sa komparatívnym štúdiám náboženstiev a kultúr a súčasná riaditeľka Pražského centra židovských štúdií, a Jiří Holý z Ústavu českej literatúry a komparatistiky, ktorý skúma vplyv holokaustu v stredoeurópskej literatúre 20. storočia. V roku 2010 založil Centrum pre štúdium holokaustu a židovskej literatúry. Monografia obsahuje desať štúdií od deviatich autorov. Cieľom knihy nie je popísať historické udalosti súvisiace s druhou republikou – autori predstavili akýsi sociologický exkurz do vtedajšej spoločnosti. Zachytávajú jednotlivé myšlienkové prúdy z bohato citovanej dobovej tlače. Spektrum dobových autorov a ich článkov, pamfletov a kníh je široké. Zachytáva takých, ktorí chceli nadviazať na tzv. „masarykovskú“ tradíciu, tých, ktorí na ňu chceli čím skôr zabudnúť, zahrnuje aj tlač vyslovene fašistickú, a neobíde ani tlačoviny vydávané samotnými českými Židmi. Jednotlivé texty sa špeciálne zameriavajú na reakcie českej spoločnosti na „židovský živel“, ktorý v rastúcom nacionalizme akoby zo dňa na deň nemal v štáte miesto. „Ak dáme miesto príslušníkovi nemeckej alebo židovskej emigrácie, znamená to neúprosne, že nebudeme mať toto miesto pre jedného človeka svojho vlastného národa,“ písal Ferdinand Peroutka (Jiří Holý, s. 115). Zastával by Ferdinand Peroutka rovnaké stanovisko, keby bola situácia obrátená a boli by to Česi, ktorí by hľadali útočisko? Pýtal sa židovský týždenník Židovské správy (Jiří Holý, s. 116).
Kolektív autorov sa zároveň zameriava na reakcie a postup židovských komunít voči stupňujúcim sa útokom. Samotní Židia v tejto otázke neboli jednotní. Židovská komunita je v knihe rozdelená na dva prúdy – na asimilačný a na sionistický prúd. Na tomto mieste mi chýbalo vysvetlenie, čo si má čitateľ pod pojmom „asimilácia“ Židov predstaviť. Asimilácia evokuje totálne splynutie na viacerých úrovniach – kultúrnej, národnostnej, sociálnej, často aj náboženskej. V kontexte Židov v strednej a východnej Európe možno asimilačné hnutie chápať ako politický aj kultúrny fenomén, a zároveň ako ďalšie evolučné štádium premeny tradičných komunít. Išlo v česko-slovenskom kontexte o totálnu asimiláciu? V zahraničnej literatúre bežne rozoznávame niekoľko foriem opisujúcich tieto javy v rámci asimilácie, ale aj mimo nej. Čoraz rozšírenejší je termín tzv. „akulturácie“ alebo kultúrnej asimilácie, ktorá znamená osvojenie kultúry a sociálnych návykov väčšinového – nežidovského – obyvateľstva. Integrácia zase znamená aj začlenenie do nežidovských sociálnych kruhov, zväčša popisujúc elitnú spoločnosť. Všeobecné emancipačné snahy boli zacielené na zisk práv a privilégií platiacich len pre nežidovskú majoritu. A samotná sekularizácia znamenala úplné odtrhnutie od židovských náboženských autorít. Z textu knihy nie je jasné, v akom štádiu sa nachádzali asimilovaní českí Židia, ale súhrnne sa tento prúd podľa predložených dobových prameňov snažil obhájiť svoju spätosť s českým národom, idealizoval české dejiny a českú spoločnosť – Židia sa cítili byť jej súčasťou (Blanka Soukupová, s. 169 – 176).
Sionistický prúd vyzýval k emigrácii a k hľadaniu vlastnej domoviny, ten bol však v českom prostredí v tom čase menšinový a v knihe mu nie je venovaná rozsiahlejšia analýza. Oba prúdy často vystupovali proti sebe, nakoniec však názorovo splynuli, keď bolo jasné, že stratégia adorácie českej/česko-slovenskej identity zlyhala (Blanka Soukupová, s. 186 – 190).
Uganda ako kompenzácia
Bola mníchovská zrada príčinou vzniku antisemitizmu v česko-slovenskej spoločnosti? Autori sa zhodujú v jednoznačnej odpovedi – nie! Mníchovská dohoda bola spúšťačom nálad, ktoré v česko-slovenskej spoločnosti, hoc len na jej okraji, pretrvávali aj za prvej republiky. Absolútna autorita prezidenta T. G. Masaryka a liberálno-demokratický charakter štátu odsunuli prejavy antisemitizmu do úzadia na stránky obskúrnych tlačovín (Jaroslav Med, s. 274), nedokázali ho však vykoreniť. Podľa sociálnych psychológov potrebuje spoločnosť, v ktorej sa nahromadí frustrácia, nájsť vinníka. Potrebuje svojho obetného baránka (Blanka Soukupová, s. 43). Touto obeťou sa stal najslabší článok v spoločnosti – Židia. Situácii nepomáhal ani fakt, že drvivá väčšina českých Židov sa prihlásila k nemeckému jazyku. Je však demoralizácia spoločnosti a nemohúcnosť v bezvýchodiskovej situácii dostatočným ospravedlnením nenávisti? Stačí ponížiť jeden národ, aby ten následne ponížil ďalší? Najlepšie opísal dianie v druhej republike Josef Čapek už notoricky známymi slovami: „Čo by mohlo byť v tejto nešťastnej zemi brutálnejšie než útlak nemecký? – Český, predsa!“ (Blanka Soukupová, s. 17).
Tradičný katolicizmus a jeho antijudaizmus bol, a stále je, hlboko zakorenený v mysliach ľudí už od stredoveku. Podrobne sa tomuto fenoménu venuje Jaroslav Šebek v samostatnom článku knihy. Zaujímavým kritickým hodnotením prešla aj produkcia katolíckeho kňaza, básnika a spisovateľa Jakuba Demla. Jeho tvorbe počas druhej republiky sa venuje Marek Nekula. Demlov skrytý antisemitizmus sa naplno prejavil vo vyjadrení: „Ak vám niekto povie, že Žid je tiež človek, hneď mu vyraz štyri zuby…“ (Marek Nekula, s. 81).
Správanie, ktoré bolo pred rokom 1938 neprípustné, sa po mníchovskej katastrofe naplno prejavilo aj v prostredí spoločenských elít. Antisemitizmus sa stal východiskom pre oportunistické záujmy právnikov a lekárov. Reprezentácie oboch komôr sami apelovali na vládu, aby zmenou zákona vylúčila židovských kolegov z ich radov (Jakub Drápal, s. 245 – 273). Pražský orchester zrazu odmietal hrať operu Predaná nevesta, lebo ju režíroval Žid Hanuš Thein. (Petr Bednařík, s. 209). Tento „muž cudzej krvi“, ako ho v reakcii na incident označili agrárne noviny Večer (Jiří Holý, s. 103 – 104), nesmel režírovať národnú operu a mať tak vplyv na kultúru národa.
Vrcholom abnormálnej polemiky dobovej tlače boli úvahy o tom, že Francúzsko a Veľká Británia by mali Česko-Slovensku ako odškodnenie za Mníchov darovať územie v Afrike, konkrétne Ugandu, kde by česko-slovenská vláda mohla vyvážať emigrantov – príslušníkov inej ako českej, slovenskej a podkarpatoruskej národnosti (Petr Bednařík, s. 207).
Memento doby
Celkovo je kolektívna monografia Rozpad židovského života : 167 dní druhej republiky zaujímavým a dobre čitateľným počinom. Svojou formou a jazykom dokáže osloviť aj laickú verejnosť, no zároveň predstavuje vysoko odbornú sondu do života vtedajšej spoločnosti. Pre potreby uvedenia čitateľa do problematiky by som zaradil prehľadovú glosu Jaroslava Meda skôr na začiatok knihy než na jej koniec. Zároveň mi nedá nespomenúť hrubú faktografickú chybu v článku Zbyňka Taranta, keď na rokovania s Adolfom Hitlerom v Berchtesgadene posadil namiesto Nevilla Chamberlaina Winstona Churchilla (Zbyněk Tarant, s. 222).
Knihu by sme nemali vnímať len ako príspevok do diskusie o udalostiach dávno minulých, ale zároveň ako pomôcku pri reflektovaní a vysvetľovaní súčasného diania. Krátke obdobie druhej česko-slovenskej republiky a jeho antisemitizmus je potrebné vnímať v kontexte narastajúceho európskeho nacionalizmu. Práve nacionalizmus spolu s teóriou rasovej čistoty priviedol Európu a svet až k hrôzam holokaustu. Musíme si položiť otázku, ako zabrániť opakovaniu podobného scenára v súčasnosti. Analógií s narastajúcim pravicovým extrémizmom s dôrazom na nacionalizmus je len v krajinách strednej Európy hneď niekoľko. „Práve ľahostajnosť voči útlaku a utrpeniu iných sa stáva podhubím, v ktorom rastie totalitná spoločnosť“ (Jiří Holý, s. 121). Skúmanie historického obdobia prvej republiky nám jasne ukazuje, ako rapídne a náhle sa vie situácia v spoločnosti zmeniť. Čo je dnes neprípustné, môže byť zajtra súčasťou „normálneho“ verejného diskurzu.
Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, ďalej študoval na European Institute for Jewish Studies in Sweden (Európsky inštitút pre židovské štúdiá vo Švédsku) aj na International School for Holocaust Studies (Medzinárodná škola pre výskum holokaustu) pri Jad Vašem v Jeruzaleme. V roku 2019 obhájil titul M.A. na Hochschule für Jüdische Studien (Vysoká škola pre židovské štúdiá) v nemeckom Heidelbergu. Doktorát obhájil na Historickom ústave SAV, kde sa zameral na Československo-Izraelské vzťahy po druhej svetovej vojne.
