József Worczel, Žid z Újpesti, udal v apríli 1945 na polícii pani Fischerovú. Obvinil ju z toho, že mu nechcela vrátiť jeho drahý nábytok. Počas vojny a perzekúcií Židov sa pritom Worczel u pani Fischerovej skrýval. Ako je teda možné, že sa ich vzťah po vojne až tak pokazil?

József Worczel sa narodil v Újpesti v roku 1899 a v tejto časti Budapešti ostal žiť i pracovať. Po vojne trpel v dôsledku konfiškácie majetku i prenasledovania. Stopy po jeho životných zápasoch sa nachádzajú v archívnych zbierkach mesta Budapešť a v miestnom archíve v Pešti.

Dielňa Józsefa Worczela

Vo februári 1945 napísal Worczel krátky list starostovi mesta Sándorovi Szalayimu, v ktorom ho žiadal o návrat svojej dielne: „Dolepodpísaný József Worczel …, ktorého deportovali v roku 1941, týmto žiada o navrátenie dielne v jeho vlastnom dome na ulici Tinódy Sebestyén 5, a to z toho dôvodu, aby mohol pokračovať vo svojom garbiarskom povolaní. V súčasnosti miestnosti využíva firma Bőripari és Kereskedelmi Kft [Kožiarsky priemysel a obchod], ktorá je momentálne nečinná a jej majiteľ József Kardos sa nachádza na neznámom mieste. Z toho dôvodu žiadam o návrat môjho majetku.“

Na tomto stručnom liste je badať niekoľko vecí charakteristických pre holokaust v Maďarsku. Deportácie, ktoré sa uskutočnili v lete 1941, boli prvou akciou, pri ktorej boli maďarskí Židia a židovskí utečenci, ktorí sa usadili v Maďarsku, odovzdaní nacistom. Pôvodným zámerom ministerstva vnútra a KEOKH (Külföldieket Ellenőrző Országos Központi Hatóság – Národný ústredný úrad pre kontrolu cudzincov) bolo zhromaždiť tých Židov, ktorí nedokázali preukázať svoje maďarské občianstvo. Nakoniec však deportovali nielen ich, ale i množstvo Maďarov, ktorí nemali všetky potrebné dokumenty. Z približne 20-tisíc deportovaných Židov sa podarilo ujsť približne iba 2- až 3-tisícom. Zvyšok popravilo špeciálne nacistické komando smrti Einsatzgruppe C v Kamenci Podolskom na území okupovanej Ukrajiny. Všetko sa to stalo tri roky pred začiatkom masových deportácií z Maďarska.

Zdá sa, že Worczel bol jedným z preživších, ktorí sa po vojne vrátili domov. Aj keď sa mu však podarilo zachrániť si život, nemohol pokračovať vo svojom povolaní a obchode pre obmedzenia, ktoré priniesli protižidovské zákony. Prvé protižidovské zákony z rokov 1938 a 1939 obmedzili podiel Židov v intelektuálnych a ekonomických povolaniach, v dôsledku čoho stratil Worczel živnostenské oprávnenie a jeho dielňa prešla do rúk firmy Bőripari és Kereskedelmi Kft.

Za zmienku stojí i fakt, že v liste použil Worczel svoje prenasledovanie ako spôsob zdôvodnenia žiadosti. Zároveň spomenul, že József Kardos „sa nachádza na neznámom mieste“, čo malo znamenať, že bol buď zástancom Nemcov, alebo sympatizantom strany Šípových krížov – maďarskej antisemitskej, extrémne pravicovej strany, ktorá bola nepriateľom nového demokratického systému. Takíto ľudia na konci vojny často utekali do Nemecka. To malo byť ďalším argumentom, prečo by mal Worczel, obeť predchádzajúceho režimu, dostať späť svoju dielňu.

Starosta Újpešti postúpil svoje rozhodnutie miestnemu úradníkovi (alispán) zodpovednému za okres Pest-Pilis-Solt-Kiskun. Podľa neho „József Worczel uviedol, že v roku 1942 prenajal [dielňu], pretože jeho občianstvo nebolo v poriadku. Deportovali ho v roku 1941 a aj keď sa mu podarilo ujsť späť, nemohol vo svojom povolaní počas prenasledovania Židov naďalej pokračovať. Poukázal na to, že zákony a vyhlášky obmedzujúce Židov sa zrušili a práva Židov by mali byť obnovené. Spoločnosť Bőripari és Kereskedelmi Kft bola proti tejto žiadosti. Podľa zákona by tento prípad nemala rozhodovať miestna správa, ale občianske súdne konanie.“

Starosta zakladal svoje rozhodnutie na tvrdení, že Worczel prenajal dielňu sám – aj keď pod tlakom protižidovských zákonov. Preto ju nemohol dostať späť automaticky a odporučil mu, aby sa obrátil na súd. Worczel proti tomuto rozhodnutiu protestoval. Archívne dokumenty však nehovoria o pokračovaní prípadu nič.

Nábytok Józsefa Worczela

19. apríla 1945 poslal policajný úradník z Újpesti list mestskej rade v Alsógöde: „Jozsef Worczel udal na polícii v Újpesti pani István Fischlerovú, u ktorej sa na ulici Fácán 31 v Alsógöde skrýval ako príslušník židovskej rasy v čase vlády režimu Šípových krížov; v júni 1944 bol nútený ujsť a svoj nábytok zanechal v dome pani Fischlerovej. Teraz ho žiada späť.

Pani Fischlerová ale uviedla, že hnuteľný majetok transportovali čiastočne do Nemecka a čiastočne do Újpesti do domu Bélu Balogha na Bélovej ulici 3. Béla Balogh však tvrdil, že pani Fischlerová mu nikdy žiaden nábytok nepriniesla. Podľa vypovedajúceho Worczela je spôsobená škoda 40 000 P[engő]. Prosím o vypočutie pani Fischlerovej v súlade s priloženým konaním o tom, kam umiestnila nábytok a ak sa tento nábytok nájde, prosím o jeho konfiškáciu.“

Židov z Újpesti donútili koncom mája 1944 presťahovať sa do geta. Väčšinu z nich zavliekli do tehelne v Budakalászi, ktorá slúžila ako tranzitný tábor a odtiaľ ich neskôr na začiatku júla deportovali do tábora Auschwitz-Birkenau. Worczel sa tomu vyhol tým, že sa skrýval v dome pani Fischlerovej. Jeho zlé tušenie a snaha vyhnúť sa presunu môže byť pripísaná jeho skúsenosti s deportáciou do Kamenca Podolského: s najväčšou pravdepodobnosťou rozoznal zlovestné znamenia a prijal preventívne opatrenia.

V apríli 1944, pár týždňov po začiatku nemeckej okupácie, musela v rámci prípravy na konfiškáciu a deportáciu každá maďarská židovská rodina oznámiť svoje majetkové pomery Finančnému riaditeľstvu. Formuláre zaslané Okresnému úradu v Budapešti sa zachovali v okresnom archíve v Pešti. Ide o unikátne archívne dokumenty. Medzi týmito dokumentmi je aj vyhlásenie Józsefa Worczela, ktoré slúžilo ako dôkaz, že sa skrýval už v apríli: jeho príbuzný, Elemér Goldstein, pripojil k formuláru list, v ktorom zmienil, že Worczel sa nachádza na „neznámom mieste“. Jedinou položkou uvedenou vo formulári bol Worczelov dom v hodnote 40 140 Pengő.

Na základe týchto informácii možno predpokladať, že Worczel plánoval svoj úkryt nejaký čas, a dokonca sa postaral o prepravu svojho nábytku do domu pani Fischlerovej ešte pred dátumom, keď sa odovzdávali formuláre Finančnému riaditeľstvu. Hodnota nábytku sa navyše javí ako pomerne vysoká, keďže mala byť takmer rovnaká, ako hodnota jeho domu – aj pri zohľadnení inflácie na konci vojny bola táto suma výrazná. Niet preto divu, že Worczel sa pokúsil svoj nábytok zachrániť pred „arizáciou“, a to napriek tomu, že ako on, tak pani Fischlerová si dobre uvedomovali, že podľa vyhlášky 1600/1944 museli Nežidia, ktorí prevzali, alebo sa starali o židovský majetok, túto skutočnosť nahlásiť. Ak by tak neboli neurobili, mohli byť potrestaní šiestimi mesiacmi väzenia, internácie alebo iným trestom. Nie je známe, či pani Fischlerová ukrývala tento nábytok dobrovoľne a zadarmo, alebo či jej tento čin Worczel nejako finančne kompenzoval. Tak či onak, nebolo to bez rizika. Z listu policajného úradníka vyplýva, že Worcel musel v júni 1944 ujsť a keď sa vrátil, jeho nábytok bol preč. Preto sa obrátil na políciu.

Dokumentácia k tomuto prípadu neobsahuje žiadne ďalšie údaje. Na základe listu policajta možno osud nábytku zrekonštruovať dvoma spôsobmi: keďže pani Fischlerová nepoprela, že ho Worczel priviezol k nej, je možné vylúčiť snahu o pomstu alebo o nepravdivé obvinenie. Je tiež nepravdepodobné, že by bol nábytok niekto ukradol alebo zničil, pretože to by bol legitímny dôvod, ktorým by pani Fischlerová bola mohla jeho zmiznutie vysvetliť. Ak hovorila pani Fischlerová pravdu, nábytok skutočne odtransportovali a potom zmizol v dome Bélu Balogha. Ak klamala, pravdepodobne si nábytok nechala pre seba alebo ho predala.

Druhý prípad, teda že pani Fischlerová klamala a nábytok si nechala alebo predala, by v dejinách holokaustu nebol ojedinelý. Niektorí záchrancovia prijali od prenasledovaných za pomoc odmenu, na ktorej sa dohodli obe strany. Stávalo sa však aj to, že v dôsledku nevyváženej mocenskej štruktúry bol zachránený Žid, ktorý bol úplne závislý od svojho záchrancu, nútený nedobrovoľne mu odovzdať všetky svoje cennosti. Židov často ukrývali len dovtedy, kým mali niečo, čím mohli zaplatiť. Záchrancovia pritom mohli mať pocit, že za svoje úsilie a riziko, ktoré podstupovali, mali nárok byť „odmenení“ – v niektorých prípadoch s tým pritom zachránené osoby nesúhlasili, alebo ani nedostali šancu súhlasiť. Keď sa preživší po vojne vrátili, často museli čeliť situácii, pri ktorej im Nežidia, ktorí im prisľúbili, že budú ich majetok dočasne opatrovať, odmietli tento majetok vrátiť alebo „neuznali“ ich nárok na návrat majetku či cenností.

Nemôžeme preto vylúčiť, že pani Fischlerová aj keď ponúkla Židovi svoju pomoc, využila jeho útek nato, aby nábytok buď predala, alebo ho niekam previezla, aby ho mohla využiť neskôr. Cenný nábytok mohol byť pre ženu dostatočne lákavý ako kompenzácia za podstúpené riziko.

Aj keď neviem, ktorá z verzií je správna, výsledkom bolo, že Worczel síce zachránil svoj majetok pred „arizáciou“, no prišiel oň po vojne.

Reštitúcie židovského majetku po vojne

Boj Józsefa Worczela o návrat jeho predvojnového majetku nebol výnimočný. V dôsledku protižidovských zákonov a opatreniam boli Židia nútení odovzdať svoje obchody, dielne a rôzne cennosti Nežidom, alebo im hrozilo, že po návrate z nacistických táborov bude ich majetok dávno skonfiškovaný, vydražený na aukcii alebo prerozdelený Nežidom. Maďarská vláda nikdy nezaviedla rozsiahly program reštitúcií. Preživší holokaustu sa museli pokúsiť získať svoj majetok späť sami, alebo za pomoci rôznych miestnych inštitúcií. Ich úspešnosť pritom závisela od benevolencie a ústretovosti miestnych Nežidov, úradov alebo rôznych štátnych zamestnancov. Nedostatok štátnej podpory a dôsledných reštitučných opatrení často viedli k sporom, nepravidelnosti a v niektorých prípadoch dokonca k násiliu. Spreneverovanie židovského majetku tak ostalo nespracovanou traumou, ktorá ovplyvnila vzťahy Židov a Nežidov a ktorá pretrvávala dlho počas éry socializmu, keď sa o holokauste vo všeobecnosti skôr mlčalo. Situácia sa však výrazne nezmenila ani neskôr, v demokratickom Maďarsku.

Archívne pramene:

• Budapest City Archives, V.675.C, Records of Újpest city, 2104/1945 (József Worczel’s letter to the mayor of Újpest).
• Pest County Archives, V.1006 Db, Records of Alsógöd municipality, 185/1945 (József Worczel’s case).
• Pest County Archives, VI.101 C/1/B, Records of the Budapest District of the Hungarian Royal Financial Directorate, 7570/1944 (József Worczel’s declaration form).

Literatúra:

• Fejes, J.: On the History of the Mass Deportations from Carpatho-Ruthenia 1941. In: R. L. Braham/A. Pók (eds.): The Holocaust in Hungary. Fifty Years Later. New York 1997, s305 – 327.
• Klacsmann, B.: Abandoned, Confiscated, Stolen Property: Jewish-Gentile Relations in Hungary as Reflected by Restitution Letters. In: H. Kubátová/J. Láníček (eds.): Holocaust Studies: A Journal of Culture and History; Special Issue: Jews and Gentiles in Eastern Europe During the Holocaust in History and Memory23/1–2, 2017, , 133 – 148.
• Tokarska-Bakir, J. S.: The Unrighteous Righteous and the Righteous Unrighteous. Dapim: Studies on the Shoah24, 2010, 11 – 64.

Obrazová príloha: archív autorky, wikipedia.org

Borbála Klacsmann

Je internou doktorandkou na Inštitúte histórie na Univerzite v Szegede. Jej výskum sa zameriava na dejiny maďarských židov, mikrohistóriu holokaustu, reštitúcií a kompenzácii preživším holokaustu. Je editorkou a správkyňou facebookovej stránky Holokauszttörténetek.