Paula F., Židovka z Kišpešti, žila až do druhej svetovej vojny úplne normálny život. Vojna však všetko zmenila. V koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau na nej robil miestny lekár experimenty, ktoré ju poznamenali na celý život.
„Po oslobodení nás Rusi previezli do Brombergu [Bydgoszcz v dnešnom Poľsku] a nechali nás tam samých. Vyrazili sme do Lublinu – prirodzene už ako slobodní ľudia. S novým transportom nás vzali do Slutsku [v dnešnom Bielorusku], a odtiaľ cez Poľsko sme sa 5. septembra dostali domov do Budapešti“ (výpoveď Pauly F. z roku 1945).
Toto je spôsob, akým obvykle končia svedecké výpovede preživších holokaustu. Zďaleka to však nebol koniec príbehu. Jedna z charakteristík holokaustu, ako aj mnohých iných veľkých historických udalostí je to, že majú ďalekosiahle dôsledky na životy ľudí nimi dotknutých. Dôsledky, ktorým sa historický výskum venuje stále len okrajovo. Tento článok je o maďarskej židovskej žene Paule F., o tom, čím si prešla počas druhej svetovej vojny a čo sa odohrávalo v jej živote potom. Pre chúlostivú tému nebudeme uvádzať celé mená dotknutých osôb.
Život v Kišpešti pred deportáciou
Paula sa narodila v Nagyvaráde (Oradea v dnešnom Rumunsku) v roku 1911. Neskôr sa presťahovala do Kišpešti (dnes XIX. obvod mesta Budapešť), kde pracovala ako úradníčka. Jej manžel Pál H. bol strojný inžinier. Kišpešť mala veľkú židovskú komunitu s asi 4000 ľuďmi, z ktorých drvivá väčšina znášala následky protižidovských zákonov z konca 30. rokov 20. storočia. Na základe týchto zákonov boli mnohým odobrané obchodné licencie, načo následne stratili svoje doterajšie živobytie.
Za druhej svetovej vojny Maďarsko podporovalo vojnové úsilie nacistického Nemecka. V dôsledku bitiek, ktoré Nemecko a jeho spojenci prehrali v roku 1943 a v dôsledku následných vyjednávaní medzi Maďarskom a západnými spojencami sa Hitler rozhodol pre okupáciu Maďarska. Po 19. marci 1944, keď nacistická armáda okupovala Maďarsko, boli maďarskí Židia vystavení ešte tvrdšej perzekúcii. Nemci spolu maďarskými kolaborantmi Židov úplne vylúčili zo spoločnosti. „Getoizácia“ Kišpešti sa začala v polovici mája 1944. Geto bolo vytvorené v oddelených obytných blokoch toho istého mesta. Ako spomína Paula v jej povojnovom svedectve, „getoizácia prebehla usporiadane, a to z veľkej časti vďaka benevolencii starostu [Dr. Jószefa Molnára, pozn. autora]“.
Druhá fáza koncentrácie židovského obyvateľstva prebehla na konci júna toho istého roku. „30. júna bolo vysťahované celé geto naraz. Bolo nás 80 v malom vagóne; priviezli nás do koncentračného tábora v továrni na tehly v Monore, kde už bola zhromaždená časť židovských obyvateľov z blízkosti Budapešti,“ hovorí Paula vo svojej výpovedi. Tehelňa v Monore slúžila ako tranzitný tábor pred finálnou deportáciou z krajiny. Ako mnoho iných, aj Paula zdieľala pocity z podmienok, ktoré tam vládli: „Bolo nás tam približne 10-tisíc ľudí; ležali sme na zemi pod holým nebom. Boli sme vystavení zlému zaobchádzaniu od žandárov … nepretržite nás bili bez najmenšieho dôvodu.“
Väzni boli z tábora deportovaní troma vlakmi 7. a 9. júla 1944. „My sme šli s posledným transportom, bolo nás približne 3000. Nás bolo 73 v jednom vagóne. Mali sme medzi nami smrteľne chorého, ale počas transportu nezomrel. Nepamätám si ani žiadne úteky. Vodu sme dostali až v Košiciach; keď sme si pýtali od žandárov vodu, odpovedali, že prinajhoršom všetci zomriete.“ V Košiciach prevzali vlak členovia SS, a ten potom dorazil do Auschwitzu-Birkenau v noci 11. júla 1944.
V táboroch smrti
Auschwitz-Birkenau bol prvou fázou Paulinej kalvárie v sústave nacistických koncentračných táborov. V Auschwitzi pobudla len mesiac, z ktorého najvýraznejšie spomienky mala na tzv. „appel“, nástup, kontrola stavu a zisťovanie absencií. „Zobrali nás do umyvární, kde nám ostrihali vlasy, boli sme oholení a dostali sme oblečenie namiesto nášho vlastného, a v tom tenkom oblečení sme museli stáť hodiny. Celú noc pršalo, boli sme premočení a bola nám zima a to bol len začiatok! Nepracovali sme; naše dni boli vyplnené neustálym ‚appelom‘. Bolo to neznesiteľné!“
Krátko nato bola Paula spolu s ďalšími 1800 ženami prevezená do Stutthofu (Sztutowo v dnešnom Poľsku), odkiaľ jej cesta pokračovala do Argenau (dnešné Gniewkowo v Poľsku), ktorý bol pobočkou tábora Stutthof. Tam Paula pracovala v septembri 1944. Podľa jej výpovede „ubytovali nás v drevených barakoch, 60 žien v každom baraku. Ležali sme na podlahe, nemali sme ani prikrývky. Nechali nás kopať zákopy; pracovali sme od šiestej rána do piatej poobedia. Počas roboty nás strážili litovské stráže SS, ktorí zaobchádzali so ženami tým najhorším spôsobom, bili nás; nebol tam nikto, koho by sme mohli požiadať o pomoc.“ Keď boli práce dokončené, previezli ženské väzenkyne do Korbenu (Chorab v dnešnom Poľsku), ktorý bol súčasťou koncentračného komplexu Thorn (dnešná Toruň v Poľsku). Podmienky tu boli ešte horšie ako v táboroch predtým. Ubytovanie predstavovali len stany, oblečenie a ďalší proviant bol extrémne chabý. „Našou úlohou bolo znova kopať zákopy a znova boli našimi dozorcami litovská SS, ktorí sa správali ešte horšie ako tí predtým. Bili nás tak silno, že napríklad mňa museli zobrať do táborovej nemocnice so zlomeným rebrom. V akomkoľvek zlom počasí – museli sme robiť vonku celý deň; a pracovali sme bez topánok. Nebolo tu krematórium; mŕtvi boli pochovávaní v masových hroboch v lesoch okolo Torune. Každý deň zomrelo približne 20 ľudí.“
Na konci januára 1945 bol tábor evakuovaný. Paula sa so svojimi spoluväzňami ocitla na pochode smrti smerom na západ, keďže sa Červená armáda rýchlo blížila z východu. „Kráčali sme, samozrejme, bez jedla a vody 30 km za deň. V noci nás umiestnili do stodôl, s východom slnka sme vyrážali ďalej. Na šmykľavých cestách sa mnohí potkli alebo zaostali; Litovskí dozorcovia takých strieľali. Približne 80 až 100 obetí bolo zastrelených cestou.“ Skupina dosiahla mesto Krone (Koronowo v dnešnom Poľsku), kde boli na noc ubytovaní v budove väznice. Ďalší deň mali pokračovať v pochode, avšak v tú noc dorazili jednotky Sovietov a 26. (alebo podľa iných výpovedí 28.) januára boli ženy oslobodené. Približne 1000 ich prežilo tieto útrapy.
Útrapy po oslobodení
V predstavách súčasníkov pôsobí samotné oslobodenie často ako euforický moment v živote človeka, ktorý prežil holokaust. Mnoho výpovedí, prirodzene, dokazuje, že vyslobodenie bolo šťastnou udalosťou, ale len na krátku chvíľu, keďže veľmi rýchlo nasledovali ďalšie útrapy. Aj keď bola Paula oslobodená na konci januára 1945, domov do Maďarska sa jej podarilo vrátiť až začiatkom septembra 1945.
Po návrate Pauly domov zaznamenal jej príbeh Národný výbor na podporu deportovaných (z maď. Deportáltakat Gondozó Országos Bizottság). Z jej výpovede bolo zrejmé, že už vedela, že jej manžel zomrel v Auschwitzi-Birkenau. Mnoho ďalších detailov nebolo spomenutých – s najväčšou pravdepodobnosťou nevedela, čo sa stalo jej ďalším príbuzným. Stále mohla dúfať, keďže mnohým iným preživším trval návrat do vlasti ešte dlhší čas. Určite prežila aj veci, o ktorých jednoducho v tom čase nechcela rozprávať.
Ak by nedošlo k neskoršej finančnej kompenzácii z Nemeckej spolkovej republiky v 60. rokoch, niektoré kúsky skladačky Paulinho života by stále chýbali. Tieto kompenzácie boli určené exkluzívne len preživším holokaustu, ktorí sa počas pobytu v koncentračných táboroch stali obeťami lekárskych experimentov. Kontakt medzi maďarskými žiadateľmi a nemeckým štátom sprostredkoval Medzinárodný červený kríž. Paula požiadala o kompenzáciu v roku 1961. Jej zložka obsahuje ďalšie informácie o jej živote po druhej svetovej vojne.
Paula v žiadosti napísala, že v tom čase stále pracovala ako úradníčka. Zarábala 2100 forintov, čo vtedy predstavovalo slušný príjem. Žila spolu so svojou sestrou Júliou W., kým jej brat Zoltán zomrel v koncentračnom tábore Mauthausen a jej ďalší brat Ernő bol zavraždený v Dachau. Spoločné bývanie nebolo v tom čase ničím neobvyklým. Po návrate zostali mnohí preživší sami, alebo len s jedným príbuzným. Absencia širšej sociálnej siete spôsobovala ťažkosti zaradiť sa do normálneho života. Nemecké úrady požadovali uviesť veci, za ktoré chcel žiadateľ kompenzáciu. Paulin prípad ukazuje, o čo všetko boli Židia pripravení. V prípade kompenzácií sa väčšinou zameriavame na zahynuvších príbuzných, stratený majetok a podobne. Do tohto zoznamu však patrí napríklad aj ostrakizovanie, nemožnosť zamestnať sa a zarábať si na živobytie.
Paula v žiadosti uviedla, že jej trojizbový dom bol vyrabovaný a že nedostávala výplatu. Pravdepodobne stratila prácu na konci 30. rokov v dôsledku protižidovských zákonov vtedajšej maďarskej vlády, čo predstavovalo nezamestnanosť po dobu najmenej 6 rokov, alebo zamestnanie v inom obore, ktorí Židia smeli vykonávať za oveľa nižšiu výplatu. Za toto obdobie si nárokovala kompenzáciu. Vyrabovaný dom bol bežným fenoménom. Väčšina Židov sa k svojmu stratenému majetku nikdy nedostala. Reštitúcie boli maďarským štátom vedome opomínané a zametané pod koberec. Mnoho preživších bolo preto nútených spoľahnúť sa na medzinárodné židovské organizácie.
Experiment na celý život
Následky lekárskych experimentov si mnohé obete niesli po celý zvyšok svojho života. To bol aj prípad Pauly, ktorá lekárske experimenty vo svojej prvej výpovedi z rôznych príčin neuviedla. Podľa opisov v jej žiadosti ju počas pobytu v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau niekoľkokrát vyvolali dopredu a poslali do ordinácie doktora. Neznámy lekár jej vpichol injekciu do maternice, čo sa zopakovalo ešte dvakrát. Po návrate domov bola liečená na následky tohto neznámeho experimentu. Bola hospitalizovaná a podstúpila dlhú hormonálnu liečbu.
V roku 1949 utrpela spontánny potrat. Pravdepodobne mala vzťah, aj keď sa znova už nikdy nevydala, čo mohlo byť taktiež príčinou jej podkopaného zdravotného stavu. Mnoho žien do podobných žiadostí napísalo, že mali vzťah s mužom, avšak ten si ich nechcel vziať pre ich neplodnosť. Ženy, ktoré už nemohli mať deti a manžela si v tom čase hľadali len ťažko, sa často rozhodli zostať samy. V čase Paulinej žiadosti poslanej nemeckým úradom, Paula stále žila sama so svojou sestrou. V roku 1962 obdržala kompenzáciu vo výške 40-tisíc nemeckých mariek. Akákoľvek by bola peňažná kompenzácia, mŕtvych príbuzných, zdravie, alebo šancu na normálny život jej už vrátiť nedokázala.
Použitá literatúra:
- Braham, R. L.: The Geographical Encyclopaedia of the Holocaust in Hungary 2. Evanstone 2013.
- Roth, S.: Indemnification of Hungarian Victims of Nazism. In: R. L. Braham/A. Pók (eds.): The Holocaust in Hungary: Fifty Years Later, Rosenthal Institute for Holocaust Studies. New York 1997, 733 – 757.
- Peresztegi, Á.: Reparation and compensation in Hungary, 1945-2003. In: J. Molnár: The Holocaust in Hungary: A European Perspective. Budapest 2005, 677 – 684.
- Vági, Z./Kádár, G.: Táborok könyve. Budapest 2017.
Archívne pramene:
- MNL-OL (Maďarský národný archív) XIX-L-20-o, k.č. 864, 4-200.084, zložka pani Pál H., rodená Paula F.
- DEGOB (Národný výbor pre podporu deportovaných osôb), výpoveď č. 3241, dostupné na internete: http://degob.hu/index.php?showjk=3241.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Maďarský národný archív
Je internou doktorandkou na Inštitúte histórie na Univerzite v Szegede. Jej výskum sa zameriava na dejiny maďarských židov, mikrohistóriu holokaustu, reštitúcií a kompenzácii preživším holokaustu. Je editorkou a správkyňou facebookovej stránky Holokauszttörténetek.