Keď 6. mája 1937 odhalili v Prešove pamätník venovaný Veľkej vojne, táto udalosť spôsobila značný rozruch. Jeho hlavnou myšlienkou pritom bola spolupatričnosť a súdržnosť Prešovčanov.
Pred 80 rokmi 6. mája 1937 odhalili v Prešove pamätník venovaný Veľkej vojne. Udalosť, ktorá toho času rozvírila hladinu, sa odohrala v prítomnosti členov prešovského neologického Svätého pohrebného spolku Chevra Kadiša, miestnych príslušníkov maďarskej elity, niekoľkých veteránov prvej svetovej vojny a zástupcov prešovského policajného komisariátu. Pomník umiestnili na severnom konci židovského neologického cintorína. Výber dátumu odhalenia bol takisto symbolický. Dňa 6. mája 1887, teda pred 130 rokmi, pohltil Prešov posledný veľký požiar, ktorému padla za obeť veľká časť mesta. Paralela medzi skazou – obnovou a vojnou – konsolidáciou svitla v hlave evanjelického farára Viktora Fábryho, ktorý svoju rozsiahlu uvítaciu reč založil práve na tejto poetickej myšlienke.
„Bijem zvonom živého svedomia“
Podľa pôvodnej predstavy mal vyrásť gigantický pamätník prešovských hrdinov v strede Hlavnej ulice neďaleko dnešnej Neptúnovej sochy postavenej na začiatku 19. storočia z darov židovského obchodníka Marka Hollandera. Plány na jeho stavbu opísal vo svojom vášnivom článku z jesene 1927 miestny podnikateľ a novinár Artúr Spányi. Spányi bol prešovský lokálpatriot, ktorý sa hlásil za Maďara a ktorého dobové policajné hlásenia označovali za „židovského redaktora“. Domnieval sa, že socha by mala reprezentovať predovšetkým obetavosť a bratstvo Prešovčanov. Jej odhalenie malo byť načasované okrem dňa výročia ukončenia prvej svetovej vojny aj na desiate výročie vzniku Československa, teda na 28. október 1928. Vo svojom vyhlásení si prial prebudiť svedomie Prešovčanov a požadoval od mestského zastupiteľstva obnovenie základiny na pamätník z obdobia vojny.
Hoci oznámenie bolo publikované na titulnej stránke najčítanejšieho týždenníka (Új Világ) a došlo tiež k spusteniu zbierky, od realizácie bolo ďaleko. V miestnych českých a slovenských kruhoch nemohlo byť ani reči o tom, aby centrum mesta, ktoré sa malo podľa nich poslovenčovať, zdobila akákoľvek stavba pripomínajúca monarchistické časy. Miestne zastupiteľstvo preto túto otázku ani len nezahrnulo do rokovacieho programu.
Spányi trafil vedľa hlavne s načasovaním, keďže svoj článok zverejnil v čase celorepublikových demonštrácií namierených proti tzv. Rothermerovej akcii. Išlo o odozvu na propagandistickú kampaň britského lorda Rothermerea, ktorej cieľom bola revízia hraníc. 21. júna 1927 Rothermere v jednom z najčítanejších denníkov v Británii – v Daily Mail, ktorého bol, mimochodom, majiteľom –, zverejnil článok „Miesto Maďarska pod slnkom“ (Hungary´s place in the Sun). Nasledovalo niekoľko útokov na Československo ako „neživotaschopný zlepenec“. Rothermerove útoky spôsobili, že veľká časť obyvateľov Československa sa voči jeho snahám postavila a v republike sa objavilo niekoľko protirothermerovských akcií. V rámci nich vyslovili svoj nesúhlas s revíziou trianonských hraníc na etnickom princípe občania Československa aj na manifestáciách v Prešove.
Nápad postaviť vojnový pamätník hlásajúci spolupatričnosť Prešovčanov rýchlo vyhasol. Úradné kruhy nedojalo ani to, že túto predstavu sformuloval bývalý vojnový veterán neustále prízvukujúci konsolidáciu československého štátu. O niekoľko rokov neskôr, v októbri 1931, už mohli Prešovčania hľadieť na niekoľkometrovú podobizeň prezidenta republiky Masaryka. Stála na Hlavnej ulici, vtedy už premenovanej na Masarykovu ulicu, a to presne na Spányiho vysnenom pamätnom bode. Toto politické rozhodnutie jasne signalizovalo, že československá elita nemá záujem spomínať na Veľkú vojnu celospoločensky, zahrňujúc sem všetky národnosti.
Symbol vzájomnej súdržnosti
Medzitým rozbehla miestna neologická židovská obec svoju vlastnú akciu. Ich pohrebný spolok Chevra Kadiša súbežne s usporiadaním neologického cintorína postavil skvostný náhrobný pomník pre tam ležiacich trinásť vojnových obetí. Hrobový celok vypracoval inžinier, zberateľ umenia a kunsthistorik Jenő/Eugen Bárkány (iniciátor vzniku židovského múzea otvoreného v roku 1928). K jeho odhaleniu došlo bez výraznejšej pompy a slávnosti dňa 13. októbra 1929.
Plán pamätníka ale ani tak nenechal chladným predsedu spolku Chevra Kadiša Tivadara Austerlitza (ktorý bol povolaním právnik a ďalším zo zakladateľov miestneho židovského múzea). Práve on sa stal ústrednou postavou, ktorá sa pričinila o vojnový pamätný stĺp, odhalený v máji 1937. Vzdali ním hold 14 prešovským vojakom židovského pôvodu (12 z nich je pochovaných mimo domova). Hoci celý pamätník financovala neologická židovská náboženská obec, spolupráca s miestnou maďarskou elitou bola z pohľadu koncepcie, odkazu alebo organizácie slávnostnej ceremónie nepopierateľná.
Slávnostný akt otváral Austerlitzov príhovor v slovenčine a v maďarčine. V slovenskej časti sa poukázalo na Masaryka a na jeho „mier spájajúci v bratstvo všetkých ľudí“. Toto heslo označil Austerlitz za najpodstatnejšie pre Židov. V maďarskej časti vyzdvihol ústredný motív pamätníka, a to vedomosť vlastných povinností a sebaobetovanie, teda „plamennú obetu“. Padlých hrdinov označil za „sluhov Božích hlásajúcich, vyznávajúcich a vykonávajúcich bratstvo ľudu rodného Šariša“.
Myšlienku spolupatričnosti Prešovčanov ďalej rozvinul a vyzdvihol do výšav v hlavnom príhovore Viktor Fábry. Fábry pôsobil počas vojny ako poľný farár a právom pociťoval, že Židmi postavený pamätný stĺp je pamätným miestom celého mesta. Našlo sa totiž mnoho takých, ktorí spomínali na 14 padlých vojnových hrdinov ako na maďarských, a nie na židovských vojakov. Duchovný vyzdvihol, že pred pamätníkom má každý vzdať úctu a podať si navzájom ruku bez ohľadu na konfesionálny či národnostný pôvod. Práve skrz túto vzájomnú súdržnosť bol znovu vybudovaný zhorený Prešov.
„Že som si vôbec začal s človekom, z blata a slnka uhnieteným“
Udalosť poskytla dobrú príležitosť miestnej polícii na to, aby vyhotovila ďalšie z mnohých hlásení odsudzujúcich spoluprácu neologickej a maďarskej menšiny. Slovenská inteligencia zároveň vytýkala usporiadateľom, že spomedzi reprezentantov štátov nepozvali nikoho, a namietali aj proti výraznej prítomnosti politikov maďarských strán. V žalúdku im najviac ležal ortodoxný židovský právnik Mór Rosenberg. Najhorlivejší miestny obhajca maďarských záležitostí mal údajne dovtedy obťažovať Austerlitza, kým konečne nezostavil program obsahovo urážajúci československú verejnú mienku.
Útoky nasledujúce po pietnej slávnosti odhalenia natoľko vyčerpali predsedu miestnej Chevra Kadiša, že sa rozhodol zo svojej funkcie odstúpiť. A to napriek tomu, že ich považoval za neopodstatnené. V jednom zo svojich neskorších článkov zmierlivo vysvetlil, že na cintoríne „na seba hľadia v bratskom porozumení hebrejské nápisy a kríže“, že aj v každodennom živote by bolo potrebné sa o to usilovať, pričom aj pamätník slúži na tento cieľ. Svoje vyjadrenia k udalosti uzavrel tradične slovami jedného z maďarských klasikov: „Že som si vôbec začal s človekom, z blata a slnka uhnieteným, keď je pre veľkosť malý, pre slepotu veľký“ (Imre Madách: Tragédia človeka).
Vojnový stĺp dnes
Vojnový stĺp projektoval Gyula Grossmann. Bronzová plaketa, pôvodne umiestnená na stĺpe a vyhotovená rímskokatolíckym farárom Antonom/Antalom (používal slovenský i maďarský prepis mena) Mikitom , je dnes už bohužiaľ nezvestná. Zobrazovala Abrahámovu obetu. V súčasnosti sú v blízkosti stĺpa osadené dve pamätné tabule, zrejme z obdobia po roku 1990. Jedna má slovenský text, ktorý informuje, že ide o pamätník z prvej svetovej vojny a je tam chybne napísane meno farára Antona Mikitu. Na druhom figuruje menoslov 14 padlých vojakov. Umiestnenie pamätníka je pritom veľmi vhodné – návštevníka vzdávajúceho úctu padlým totiž víta vznešený pohľad na vrch Stráž, ležiaci severne od Prešova.
Každý, kto má záujem navštíviť tento pamätník, môže za 50 € (ako záloha za kľúč) vstúpiť do areálu, ktorý bol nedávno slušne upravený, hoci na mnohých miestach už prerastá bujnejúcou žihľavou. Napravo od vstupu stojí budova obradnej siene, ktorú navrhol židovský architekt Lajos Szántó. Jeho syn Juraj Szántó mi nedávno veselo rozprával o tom, že jeho otec vtedy (približne pred sto rokmi) často hrával karty s Viktorom Fábrym, „no nie vo veľkom, ale len o zopár halierov“.
Tento krátky príbeh výstižne ukazuje, do akej miery rozdeľovala pamäť prvej svetovej vojny jednotlivé národnostné skupiny, a tiež to, aké konflikty vyvolávala v rámci menších komunít. Najviac snáď ale prezrádza o vzťahu medzi židmi a nežidmi, ako aj medzi Židmi a Maďarmi. Bola to práve neologická židovská náboženská obec, ktorá dala Prešovu prvý pamätník venovaný Veľkej vojne. Ich minulosť ich pritom v tomto období spájala ešte stále výrazne s Maďarmi, preto ich spomienka a akt úcty zostali spoločné. Svoju budúcnosť po odhalení pamätníka však spájali s ešte rok existujúcim demokratickým Československom. Jeho postavením si priali posilniť svoju rolu v čase mieru a konsolidácie.
Od vstupu krajne pravicovej strany Mariána Kotlebu do parlamentu nadobúda otázka minulosti slovenského židovstva stále väčšiu aktuálnosť. Najnovšie aj obnova trenčianskej synagógy môže budiť dojem, že nielen pre objavujúce sa extrémy vo vnútornej politike je dôležité spoznať židovské dedičstvo Slovenska. Prešovský neologický cintorín môže byť vynikajúcim cieľom školských výletov. Verím, že učitelia dejepisu túto možnosť náležite využijú.
Pramene
- Eperjesi Lapok (1915).
- Novosti (1937).
- Štátny archív v Prešove, fond Okresný úrad v Prešove 1923–1945, škatuľa 14, inv. č. 205, židovská neologická náboženská obec-pomník padlým, č. spisu 1407/37.prez.-, Pomník padlým v Prešove.
- Új Világ (1927, 1937).
Použitá literatúra
- Gayer, V.: Spányi Artúr és az „eperjesi középosztály“ a két világháború között. Régió: Kisebbség, kultúra, politika, társadalom 23, 2015, 109 – 135. Dostupné na internete: http://regio.tk.mta.hu/index.php/regio/article/view/40/pdf_16.
- Lányi, M./Propperné Békefi, H.: Szlovenszkói zsidó hitközségek története. Kassa 1933.
- Bárkány, E./Dojč, Ľ.: Židovské náboženské obce na Slovensku. Bratislava 1991.
Obrazová príloha
© Veronika Szeghy, www.presov.sk, wikipedia.org
Pracuje v Inštitúte pre výskum menšín v Spoločenskovednom centre Maďarskej akadémie vied. Je externá vyučujúca Katedry histórie FF UPJŠ v Košiciach. Venuje sa problematike interetnických vzťahov, dejinám Košíc a šarišského regiónu v 19. – 20. storočí. Je autorkou monografií Felvidékből Szlovenszkó – Magyar értelmiségi útkeresések Eperjesen és Kassán a két világháború között (2016). Pre viac podrobností pozri jej profil na: https://independent.academia.edu/VeronikaGayer.
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
- 1918 Roku 1918 sa začalo povstanie námorníkov loďstva nemeckého cisárskeho námorníctva v prístavnom meste Kiel. Viac info...