Príbeh maďarského mestečka Budakeszi je mikrohistóriou maďarských dejín druhej svetovej vojny a obdobia tesne po nej. Podobne ako Budakeszi, aj Maďarsko prišlo o väčšinu svojej židovskej aj nemeckej populácie.
Prví nemeckí osadníci prišli do Budakeszi v polovici 17. Storočia. Prítomnosť tejto nemeckej populácie potom určovala históriu a charakteristiku mesta na ďalších tristo rokov. Medzi dvoma svetovými vojnami bolo Budakeszi kvitnúcim mestom, ovplyvneným cestovným ruchom a blízkosťou hlavného mesta. Podľa sčítania ľudu z roku 1941 bola materinským jazykom dvoch tretín z jeho 7300 obyvateľov nemčina. Okrem toho bolo Budakeszi domovom aj osemdesiatich dvoch Židov. Vojna a nasledujúce roky však priniesli v etnickom zložení mesta zásadné zmeny.
Život Židov v Budakeszi pred rokom 1944
Život maďarských Židov sa skomplikoval už koncom 30. rokov, keď v Maďarsku zaviedli prvé protižidovské zákony: ich zamestnanie v tzv. slobodných povolaniach zákony obmedzili a časom stratili i právo voliť. Tieto zákony znamenali začiatok prenasledovania. Úrady začali zisťovať pôvod predkov židovských obyvateľov a v prípade, že niečí rodičia neboli maďarskými občanmi, mohli ho jednoducho deportovať alebo vyhostiť z krajiny. To sa stalo aj pani Erike Hartungovej z Budakeszi, ktorá sa podľa oficiálnych dokumentov zo 16. apríla 1940 narodila v Budapešti v roku 1902 ako „nemecký občan izraelitskej viery“. Požiadala o povolenie na pobyt, no namiesto toho ju hlavný slúžny (főszolgabíró, čosi ako okresný správca) z jej domova vyhnal. Spolu s ňou musela odísť i jej vtedy 13-ročná dcéra Judit.
Miestna správa v Budakeszi často dostávala z ministerstiev rôzne antižidovské nariadenia: židovskí obchodníci nesmeli ísť na miestne trhy; komunálne budovy, ktoré si Židia prenajímali, museli opustiť a stratili právo zúčastňovať sa na rokovaniach mestskej rady. Živnostenské oprávnenie mohlo byť Židom odopreté na základe jednej vety: „…aj keď sú splnené všetky právne podmienky, vydanie dokumentu môže byť zamietnuté, ak toto povolenie nie je žiadúce z hľadiska spoločného záujmu v týchto ťažkých hospodárskych podmienkach.“ Presne to isté zdôvodnenie nájdeme aj v dokumente, ktorým okresný správca nepovolil obchodovať Jánosovi Schwartzingerovi, klampiarovi z Budakeszi. Vládne dekréty tak nielenže dávali antisemitským miestnym úradníkom možnosť konať na miestnej úrovni proti Židom, ale im dávali aj frázy, ktoré mohli do svojich rozhodnutí priamo skopírovať.
Konečné riešenie v Budakeszi
Po nemeckej okupácii Maďarska v marci 1944 žilo podľa oficiálnej správy v Budakeszi už len 40 Židov – všetci práceschopní muži boli dovtedy naverbovaní na nútené vojenské práce. Protižidovské opatrenia ovplyvňovali Židov denne. Potravinové dávky im zrušili, Židia a „ľudia podozriví zo sympatií s komunizmom“ nemohli používať telefóny ani rádiá a Židia boli segregovaní: museli byť označení žltou hviezdou a neskôr ich zavreli do get.
Židom tiež systematicky odoberali majetok – začalo to povinnosťou deklarovať všetko, čo vlastnili a končilo to – keď ich zavreli do get – odoberaním domov. Hnuteľný majetok sa rozdelil medzi nežidov, ktorí mali okrem iného možnosť i požiadať o židovské domy – tým boli de facto zapojení do inštitucionalizovanej lúpeže. Manó Braun mal víkendový dom v Budakeszi, o ktorý si požiadal Frigyes Wallrabenstein, učiteľ z mesta. Wallrabenstein napísal žiadosť hlavnému slúžnemu, ktorý potom Braunov dom skutočne skonfiškoval a dal mu ho. Manó Braun bol pritom povinný odovzdať dom v stave vhodnom na okamžité presťahovanie. V oficiálnom zdôvodnení stálo, že Wallrabenstein nemohol vyvíjať edukačné aktivity, ak nebude mať dom hneď vedľa svojho. „Jeho žiadosti bolo vyhovené i preto, že Manó Braun bol Žid s domom v Budapešti, ktorý nepotrebuje mať prázdne domy po celej krajine,“ dodal okresný správca.
Takýto bol osud všetkého židovského majetku. Výnimkou boli len vrecia do 50 kg, ktoré si Židia mohli zobrať do get. Židov z Budakeszi vzali do tranzitného tábora v Budakalászi a odtiaľ ich deportovali do Auschwitz-Birkenau. Potom sa začal hon na židovský majetok. Terminológia oficiálnych dokumentov pritom jasne ukazuje, že vládna garnitúra robila všetko preto, aby uľavila svedomiu nežidovských žiadateľov o majetok. Vyskytujú sa tam výrazy ako „zber a predaj majetku opusteného Židmi“ či „žiadosť o domy opustené Židmi“. V dokumentoch sa pôvodní židovskí majitelia označovali ako „neprítomní“ – a to vlastne potom, ako ich deportovali do koncentračných táborov, skutočne boli.
Kolektívne tresty
Po vojne zaviedla dočasná vláda nariadenie týkajúce sa vysídlenia Nemcov z Maďarska. Podľa tohto nariadenia mal byť každý, kto sa vyhlásil za Nemca, alebo si zapísal nemčinu pri sčítaní ľudu v roku 1941 ako svoj materinský jazyk, a tiež členovia Volksbund-u (pronacistický kultúrny spolok Nemcov v Maďarsku) alebo SS vysídlený. Za samotný presun zodpovedalo ministerstvo vnútra, no zoznamy Nemcov, ktorí mali byť premiestnení, boli zostavované obcami samotnými. V Budakeszi zoznam obsahoval 3489 osôb – medzi nimi však boli aj ľudia, ktorí nikdy neboli členmi Volksbundu ani SS, prípadne sa stali členmi SS na konci vojny z donútenia.
Pri prípravách na vysídlenie boli zavedené i reštriktívne opatrenia: všetok majetok Nemcov bol vyhlásený za „národné bohatstvo“ a bol zabavený. Nemci nemohli od decembra 1945 nič predávať – snažili sa preto toto nariadenie obísť tým, že svoj majetok dali priateľom alebo rodine, ak nejakú „nenemeckú“ mali. Takéto akcie boli nakoniec tiež zakázané a vláda zaviedla aj zákaz vychádzania a zákaz zhromažďovania. Návštevníci si z mesta nemohli nič zobrať. Začiatkom roka 1946 boli rozpustené všetky nemecké organizácie a Nemcom nedovolili ani „pomaďarčiť“ si mená. Výnimkou boli prípady, keď sa dokázala „politická spoľahlivosť“ žiadateľa. Nemcom nedovolili ani zúčastniť sa volebných komisií, pretože „z ich strany nemôžeme predpokladať objektivitu, ktorú (…) tí ktorí sa zúčastňujú musia mať“.
Deportácie v roku 1946
József de Ponte a jeho rodina mali nemecké korene. Žili v Budakeszi. Podľa záznamov spísaných v máji 1945 de Ponteho žena zapísala ich štrnásťročného syna Imreho do školy Volskbundu v roku 1942, „keďže v tom čase tu nebola žiadna maďarská škola (…), aj keď výslovne popieram, že by som bola členkou alebo finančne podporovala Volksbund“. V júni napísal József de Ponte miestnemu zastupiteľstvu list, v ktorom žiadal odloženie svojho vysídlenia a prešetrenie jeho prípadu. Napísal, že „dom a jeho príslušenstvo sú majetkom môjho 70-ročného otca, ktorý nikdy nebol fašistom, členom Šípových krížov ani Volksbundu, rovnako ako ja a moja žena“.
De Ponte bol pritom prominentným obyvateľom Budakeszi: jeho propagácia maďarskej kultúry sa stala známou i na celonárodnej úrovni. Organizoval pašiové a divadelné hry, pre ktoré maľoval scenérie s maďarskými motívmi: „Predovšetkým tieto práce potvrdzujú moje plamenné maďarské vlastenectvo, moju spoločenskú a altruistickú prácu pre maďarskú kultúru.“ Prílohou listu bolo tiež potvrdenie miestnej pobočky sociálno-demokratickej strany, v ktorom stálo, že „jeho politické správanie bolo vždy maďarské a demokratické“.
O mesiac neskôr strana spísala petíciu miestnemu hlavnému županovi (főispán) a žiadala preskúmanie a prehodnotenie prípadov niekoľkých obyvateľov Budakeszi – medzi nimi i de Ponteho. Župan napísal na miestny úrad a vyžiadal si správu o tomto prípade. Úrad žiadosť poslal na vedenie obce. Odpoveď sa v archívnych dokumentoch nenadchádza, je v nich však poznámka miestneho notára: „…predmetní ľudia boli vysídlení do Nemecka 18. apríla 1946“.
Do leta 1946 deportovali z Budakeszi takmer 3500 Nemcov. Na ich miestach sa usadili maďarské rodiny zo Sedmohradska a Podkarpatskej Rusi. V prípade vysídlených používali oficiálne úradné dokumenty podobné eufemizmy, ako pri deportáciách Židov: nehnuteľnosti mali byť „opustené“, v mnohých prípadoch sa dozvieme, že presídlenie bolo dobrovoľné. Pri deportáciách sa hovorilo o „presídlení inam“. Navyše sa na veľké rozčarovanie preživších holokaustu mal o zvyšky ich majetkov starať rovnaký úrad ako pri vysídlených Nemcoch – Vládna komisia pre opustený majetok. Pokusy Nemcov o návrat do Maďarska boli zakázané dekrétom, ktorý stanovil, že vysídlení ľudia strácajú svoje občianstvo a bude s nimi preto zaobchádzané ako s cudzincami.
Mikropríbeh
Budakeszi stratila v priebehu vojny a tesne po vojne veľkú časť svojho obyvateľstva – noví osadníci pritom profitovali ako z holokaustu, tak z vysídlenia nemeckej populácie, pretože nehnuteľnosti, pozemky a čiastočne i hnuteľné veci boli rozdelené medzi nich v oboch prípadoch. To, čo sa dialo v Budakeszi, sa ale dialo aj na celonárodnej úrovni: z Maďarska deportovali celkom 440-tisíc Židov a 200-tisíc Nemcov.
Aj keď to z krátkodobého hľadiska prinieslo ekonomické benefity, z dlhodobého hľadiska stratilo Maďarsko takmer celú svoju strednú triedu. Konfiškácie, odňatie občianskych práv a deportácie boli prostriedkom kolektívneho trestu, ale motívy boli rozličné: Židia boli prenasledovaní len preto, že boli Židia, nemecké obyvateľstvo odplatou za vojnové zločiny. A zatiaľ čo 80 % deportovaných maďarských Židov zomrelo počas holokaustu, vysídlení Nemci mohli na nemeckom území začať nový život.
Archívne pramene:
- Maďarský národný archív, Archív Peštianskej župy, V.1016 Cb-Db Dokumenty obce Budakeszi.
Literatúra:
- Bank, B./Őze, S.: A „német ügy“ 1945-1953. München 2005.
- Marchut, R.: Töréspontok. A Budapest környéki németség második világháborút követő felelősségre vonása és annak előzményei. Budapest 2014.
- Swanson, J. C.: Tangible Belonging : Negotiating Germanness in Twentieth-Century Hungary. Pittsburgh 2017.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv, Maďarský národný archív, egykor.hu, https://hirmondo.budakeszi.hu/a-nemetek-kitelepitese-1946/, amikisvarosunk.hu
Je internou doktorandkou na Inštitúte histórie na Univerzite v Szegede. Jej výskum sa zameriava na dejiny maďarských židov, mikrohistóriu holokaustu, reštitúcií a kompenzácii preživším holokaustu. Je editorkou a správkyňou facebookovej stránky Holokauszttörténetek.