Rómsky holokaust a pracovný útvar v Hanušovciach nad Topľou

V období existencie slovenského štátu (1939 – 1945) boli na našom území perzekvované dve skupiny obyvateľstva – Židia a Rómovia. Zatiaľ čo Židia väčšinou končili v getách a koncentračných táboroch, pre rómske obyvateľstvo zriaďovala slovenská vláda pracovné útvary. Miestom, kde jeden z nich sídlil, bolo východoslovenské mesto Hanušovce nad Topľou.

Kruté zákony

Počas existencie slovenského štátu – Slovenskej republiky (1939 – 1945) – boli na našom území na základe novoprijatých legislatívnych noriem, opierajúcich sa o zákony Tretej ríše, perzekvovaní príslušníci dvoch etnických minorít – židovskej a rómskej. Príslušníci židovskej minority končili predovšetkým v getách, pracovných, sústreďovacích a koncentračných táboroch, Rómovia boli zas spravidla internovaní do pracovných útvarov.

Pracovné útvary ako miesta, kde prebiehali nútené práce tzv. asociálnych živlov a Rómov, boli v Slovenskej republike budované na základe zvláštnych rasových a diskriminačných zákonných noriem a predpisov. O ich zriaďovaní na slovenskom území rozhodla už autonómna slovenská vláda. Inšpirovala sa pritom myšlienkou Tretej ríše o očiste národného organizmu, ktorú prispôsobila slovenským podmienkam. Základnou legislatívnou normou pre zriaďovanie a organizáciu pracovných útvarov na území Slovenskej republiky sa stala vyhláška Ministerstva vnútra č. 137/1941 Úr. nov. z 2. apríla 1941, ktorú ministerstvo vypracovalo v súčinnosti s Ministerstvom národnej obrany. Podľa vyhlášky mali pracovné útvary slúžiť na sústreďovanie, zadržiavanie, prevýchovu a hospodárske využívanie tzv. asociálnych živlov a Rómov, nachádzajúcich sa mimo pracovného pomeru (v zákone samotnom sa používa termín „Cigán“).

Vnútornú organizáciu, pracovný a kárny poriadok, zdravotnú a hospodársko-správnu službu mal osobitne v každom pracovnom útvare určovať Ústredný úrad práce, ktorému bola agenda pracovných útvarov zverená do starostlivosti. Pracovné útvary mali byť zriaďované na takých miestach a pre také druhy prác, ktorými by neboli dotknuté pracovné príležitosti domáceho obyvateľstva, t. j. „…práce všeobecne prospešné, akými sú napríklad regulácia a čistenie tokov, meliorovanie pasienkov, čistenie lesov, úprava ciest a verejných priestorov atp…“. V skutočnosti však boli budované na takých miestach, kde sa realizovala výstavba hospodárskych stavieb a komunikácií strategického významu (napríklad výstavba vodnej nádrže Oravská priehrada, regulácia Váhu, výstavba železničnej trate Prešov – Strážske a pod.).

Pracovné útvary na východnom Slovensku

Pracovné útvary na východnom Slovensku vznikli predovšetkým z dôvodu urýchlenia výstavby novovznikajúcej železničnej trate Prešov – Strážske. Pozemné práce spojené s jej výstavbou, ktorá sa začala v roku 1939, boli rozdelené do šiestich pracovných úsekov, situovaných medzi Strážskym a Kapušanmi pri Prešove.

Pracovné firmy najaté na stavbu železnice v jarných a letných mesiacoch pravidelne bojovali s nedostatkom pracovných síl. Miestni roľníci, ktorí pre nich pracovali, totiž odchádzali obhospodarovať svoje polia, lúky a pasienky. Keďže išlo o stavbu strategického významu a jej výstavbu bolo potrebné ukončiť v plánovanom termíne (koniec roka 1942), Ministerstvo dopravy a verejných prác sa rozhodlo vyriešiť situáciu s nedostatkom stabilného počtu pracovných síl zriadením pracovných útvarov.

Lokality vhodné pre ich výstavbu (Lipníky,  Hanušovce nad Topľou, Bystré nad Topľou, Nižný Hrabovec) vytipovali na jar roku 1942 úradníci Ústredného úradu práce v spolupráci s pracovníkmi Stavebnej správy slovenských železníc v Prešove. Svoju činnosť začali realizovať v letných mesiacoch roku 1942. Vyznačovali sa masovou koncentráciou väzňov z radov tzv. asociálnych osôb a Rómov, ich využívaním na fyzicky najnamáhavejšie práce spojené s výstavbou železnice, nedostatočnou hygienou, nízkou úrovňou zdravotnej, sociálnej a vyživovacej starostlivosti o väzňov a častými fyzickými trestami. Mali výlučne sezónny charakter. Svoju činnosť časť z nich pre nepriazeň počasia ukončila ešte v zime roku 1942, časť pretrvala až do leta roku 1943.

Temná história panského sídla rodiny Dessewffy

Pracovný útvar v Hanušovciach nad Topľou začal oficiálne fungovať 1. júla 1942. Jeho štruktúra a chod mali špecifický charakter, ktorý bol odlišný od bežného „štandardu“. Prvým zo špecifík bol fakt, že miestny pracovný útvar nebol dislokovaný na jednom mieste, ale tvorilo ho viacero menších stredísk, situovaných pozdĺž kľúčových úsekov budovanej železničnej trate. Nešlo teda o jeden pracovný útvar, ale o skupinu pracovných útvarov formálne združených do jedného celku.

Druhým špecifikom bol spôsob jeho riadenia, ktorý zabezpečovalo ústredné velenie, sídliace v renesančno-barokovom kaštieli šľachtickej rodiny Dessewffy v Hanušovciach nad Topľou. V tom istom objekte bola umiestnená aj hospodárska správa pracovného útvaru.

Hanušovský kaštieľ šľachtickej rodiny Dessewffy bol ako centrálne sídlo velenia a hospodárskej správy tamojšieho pracovného útvaru vybraný komisiou, ktorá vykonala obhliadnu v dňoch 11. – 12. júna 1942. Kaštieľ s drevenou šindľovou strechou, situovaný v svahovitom teréne, sa rozprestieral na pozemku o výmere 500 x 800 metrov. Majiteľom objektu bola šľachtická rodina Dessewffy, ktorá ho však už viacero rokov neobývala. V objekte sa nachádzalo 24 miestností, z toho 12 na prízemí a 12 na poschodí.

V objekte kaštieľa bolo možné ubytovať do 500 osôb, napokon však ako ubytovňa väzňov neslúžil. V jeho priestoroch sídlilo veliteľstvo a hospodárska správa pracovného útvaru, administratívne oddelenie firmy budujúcej trať, žandárska expozitúra a kancelária útvarových lekárov. Okrem toho tu bola umiestnená kuchyňa a sklad. V hospodárskych budovách (bývalé stajne a kôlne) patriacich k areálu kaštieľa boli zriadené záchody, umyváreň a ošetrovňa pre väzňov. Ošetrovňu tvorili dve miestnosti, z ktorých prvá slúžila pre pacientov postihnutých infekčnými chorobami, druhá sa používala na liečenie úrazov a vnútorných poranení. Barakové tábory slúžiace na ubytovanie boli v Hanušovciach nad Topľou vo vzdialenosti 500 až 2500 metrov od budovy kaštieľa. Išlo o osem drevených barakov, ktoré mali kapacitu okolo 500 osôb. Boli vybudované v troch lokalitách – Baráky, Rybníky a Legáň.

Pracovný útvar v Hanušovciach nad Topľou združoval viacero stredísk. Pod jeho správu patrili okrem hanušovského útvaru aj pracovné útvary v Bystrom nad Topľou, v Lipníkoch (Pod Petičom) a v Nižnom Hrabovci. Pracovný útvar v Bystrom nad Topľou bol zriadený 1. júla 1942. Podobne ako v Hanušovciach, aj v Bystrom boli väzni ubytovaní v drevených barakoch, ktorých sa v katastri obce nachádzalo celkovo deväť. Zmestilo sa do nich približne 900 osôb. Tieto baraky boli vybudované v troch lokalitách – Hlibovec, Habeš, Blicharova debra.

Pracovný útvar v Lipníkoch (Pod Petičom) začal svoju činnosť taktiež 1. júla 1942 a aj tu boli väzni ubytovaní v drevených barakoch. Ich celková kapacita bola okolo 450 osôb. Posledný pracovný útvar na východnom Slovensku, patriaci pod správu útvaru v Hanušovciach nad Topľou, bol zriadený 1. augusta 1942 v obci Nižný Hrabovec. Tento pracovný útvar taktiež disponoval drevenými barakmi, a to pre približne 250 osôb. Väzni všetkých vymenovaných pracovných útvarov boli využívaní výlučne pre potreby stavebných firiem budujúcich železničnú trať Prešov – Strážske.

Pracovný útvar v Hanušovciach nad Topľou mal pre tamojšiu vládnu garnitúru veľký význam. Bol totiž nesmierne nápomocný pri dostavbe strategického železničného uzla na východe republiky. Dôležitosť jeho významu podčiarkuje aj tá skutočnosť, že zrenovovaný a slávnostne vyzdobený kaštieľ rodiny Dessewffy v Hanušovciach nad Topľou, v ktorom sídlilo velenie útvaru, dňa 6. júla 1942 osobne navštívil a následne dal oficiálne do užívania vtedajší prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso. Jeho strategický význam pre slovenskú vládu dokladuje aj fakt, že približne mesiac po prezidentovej návšteve (dňa 12. augusta 1942) navštívil osobne všetky pracovné útvary aj vtedajší minister vnútra Alexander Mach. Pri tejto „návšteve“ vyslovil i neslávne známu vetu: „Východoslovenské obce budú po Židoch postupne oslobodené aj od cigánskeho etnika.“

Bitky, odopieranie stravy, hladovky či palicovanie –  bežný život v tábore

Sociálne, vyživovacie, hygienické a pracovné pomery boli vo všetkých pracovných útvaroch veľmi zlé. Väzni museli denno-denne vykonávať tie najpodradnejšie a najťažšie pomocné stavebné práce. Denné pracovné normy sa neustále zvyšovali, pri ich nesplnení prichádzali na rad fyzické tresty. Baraky, v ktorých boli Rómovia ubytovaní, boli prehnité a zavšivavené. Spávalo sa na holých drevených doskách, v lepšom prípade na slamníkoch, výlučne bez prikrývok. Strava bola úbohá, zďaleka nepostačujúca na podávanie plnohodnotných pracovných výkonov. Raňajky pozostávali spravidla zo šálky čiernej kávy a zemiaka, obed tvoril menší prídel zemiakov alebo fazule, prípadne iných strukovín, na večeru sa opäť podával zemiak a šálka čiernej kávy.

Podobne zle na tom boli väzni aj s pracovnými odevmi a s náradím. Na dennom poriadku boli v pracovných útvaroch bitky, odopieranie stravy, hladovky či palicovanie,  ktoré sa v Hanušovciach nad Topľou odohrávalo priamo na nádvorí kaštieľa.

Utrpenie väčšiny väzňov pracovných útvarov nachádzajúcich sa pod správou veliteľstva v Hanušovciach nad Topľou bolo ukončené v zimných mesiacoch roku 1942, keď viaceré útvary zrušili. Dôvody  na ich likvidáciu boli dva – jednak fakt, že baraky, v ktorých bývali väzni, neboli prispôsobené na ubytovanie v zimnom období, jednak skutočnosť, že väčšina pozemných prác na výstavbe železničnej trate Prešov – Strážske, na ktorých sa zaradenci pracovne podieľali, bola koncom roka 1942 hotová.

Ako prvý ukončil svoju činnosť dňa 3. októbra 1942 pracovný útvar v Nižnom Hrabovci. Dňa 30. októbra bol zatvorený pracovný útvar v Hanušovciach nad Topľou a 8. novembra bol zrušený i pracovný útvar v Lipníkoch (Pod Petičom). Časť väzňov bola prepustená, časť presunutá do pracovného útvaru v Bystrom nad Topľou, ktorý ako jediný fungoval aj v zimnom období a na jar roku 1943. Rómovia z tohto tábora sa v zime venovali údržbárskym prácam, opravám inventára a brannému výcviku, na jar opätovne vypomáhali na stavbe. K zrušeniu pracovného útvaru v Bystrom nad Topľou došlo v júni 1943, teda krátko pred odovzdaním novej železničnej trate do užívania.

Definitívnu bodku za pracovnými útvarmi spravovanými veliteľstvom sídliacim v budove renesančno-barokového kaštieľa šľachtickej rodiny Dessewffy v Hanušovciach nad Topľou dala likvidácia tamojšej hospodárskej správy, ktorá sa realizovala dňa 15. júla 1943. Smutné udalosti z rokov 1942 – 1943 dnes občanom mesta pripomína pomník „Ma bisterene!“, umiestnený vo vestibule tzv. veľkej železničnej stanice v Hanušovciach nad Topľou.

Pramene

• Štátny archív v Prešove – pobočka Nižná Šebastová, fond Policajné riaditeľstvo v Prešove 1938 – 1944.
• Štátny archív v Prešove – pobočka Nižná Šebastová, fond Šarišsko-zemplínska župa 1940 – 1946.
• Štátny archív v Prešove – pobočka Vranov nad Topľou, fond Okresný úrad vo Vranove nad Topľou 1923 – 1944.

Použitá literatúra

• Andrejová, Z.: Vznik a činnosť pracovných útvarov pre tzv. asociálne živly a Cigánov/Rómov v Hanušovciach nad Topľou a Bystrom nad Topľou. In: Z. Andrejová a kol.: Rómsky holokaust na Slovensku. Prešov 2012, 54 – 71.
• Danko, M.: Internačné zariadenia v Slovenskej republike (1939 – 1945) so zreteľom na pracovné útvary. Človek a spoločnosť – internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied 13/1, 2010. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/zoznam-rocnikov/2010/1/5813/.
• Liška, A.: Legislatívne normy upravujúce vznik, činnosť, štruktúru a organizáciu pracovných útvarov pre tzv. asociálne živly a Cigánov/Rómov v Prvej Slovenskej republike. In: Z. Andrejová a kol.: Rómsky holokaust na Slovensku. Prešov 2012, 18 – 40.
• Lužica, R.: Vylúčenie Cigánov/Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1954). Pamäť národa 1/2, 2005, 8 – 12.
• Nečas, C.: Pracovní útvary tzv. asociálů a Cikánů na Východním Slovensku v roce 1942. In: I. Michnovič (ed.): Nové obzory 17. Košice 1975,  25 – 52.
• Nečas, C.: Pronásledovaní Cikánů v období Slovenského státu. Slovenský národopis 36/1, 1988, 126 – 136.
• Šafranko, P.: Vznik a činnosť pracovného útvaru v Hanušovciach nad Topľou v roku 1942 a riešenie otázky tzv. asociálnych osôb a Rómov v podmienkach okresu Vranov nad Topľou. In: Z. Mannová/A. B. Mann (eds.): Nepriznaný holocaust : Rómovia v rokoch 1939 – 1945. Bratislava 2007, 21 – 25.
• Vavrinský, V.: Tábory nútenej práce na Slovensku v rokoch 1941 – 1953. Banská Bystrica 2004.

Obrazová príloha

• Archív Krajského múzea v Prešove
• Archív Vlastivedného múzea v Hanušovciach nad Topľou
• Štátny archív v Prešove – pobočka Nižná Šebastová

PaedDr. ThLic. Anton Liška, Ph.D.

Vyštudoval učiteľstvo dejepisu v kombinácii s náboženskou výchovou (katolíckou). V roku 2012 získal na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PaedDr. v odbore didaktika dejepisu, v roku 2014 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul ThLic. v odbore katolícka teológia a v roku 2015 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PhD. v odbore katolícka teológia. Od roku 2016 pôsobí ako odborný radca na Krajskom pamiatkovom úrade Prešov. Vo svojom výskume sa zaoberá dejinami a sakrálnou architektúrou gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, cholerovou epidémiou z roku 1831 a problematikou frontových a lazaretných vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. Je autorom monografií Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii (2012), Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie (2013), spoluautorom monografie História a architektúra gréckokatolíckych murovaných chrámov tereziánskeho typu na Slovensku (2015) a spoluautorom vysokoškolského učebného textu Historický záujmový útvar v nižšom sekundárnom vzdelávaní : Hanušovský región (2012).