Desiatky tisíc slovenských Židov bolo za druhej svetovej vojny deportovaných do koncentračných táborov v nacistami okupovanom Poľsku a v Nemecku. Ich cesta na smrť sa však začala v sústreďovacích táboroch na našom území. Také boli v Seredi, Novákoch, Bratislave, Žiline a v Poprade. Na východ od Popradu ale žiadny sústreďovací tábor napriek očividnej snahe predstaviteľov HSĽS nakoniec nevznikol. Pozrime sa prečo.
Dejiny každého národa, slovenský národ nevynímajúc, poznajú svoje svetlé i temné obdobia. Za jednu z najtemnejších epoch slovenských dejín možno bez pochýb označiť obdobie slovenského štátu – Slovenskej republiky v rokoch1939 – 1945. Antisemitizmus, ktorý bol v čase druhej svetovej vojny na Slovensku zakorenený tak v zákonoch, ako aj v srdciach tisícok Slovákov, priniesol židovskému obyvateľstvu veľké utrpenie. Židovská komunita na Slovensku, podobne ako vo viacerých ďalších európskych krajinách kontrolovaných alebo obsadených nemeckou Treťou ríšou, zažila genocídu v podobe holokaustu.
Na území Slovenska síce v sledovanom období nevznikol žiaden koncentračný tábor, v ktorom by boli Židia systematicky vyvražďovaní. Existovali však u nás viaceré sústreďovacie tábory, z ktorých boli slovenskí Židia deportovaní priamo do vyhladzovacích táborov v nacistami okupovanom Poľsku a v Nemecku. Pri dvoch vlnách deportácií (prvá medzi marcom a októbrom 1942 a druhá medzi septembrom 1944 a marcom 1945) boli slovenskí Židia sústreďovaní v táboroch v Seredi, Novákoch, Bratislave, Žiline a v Poprade.
Okrem sústreďovacích sme na svojom území mali i pracovné strediská – napríklad v Zohore, Nitre, Ilave, Kostolnom či v Devínskej Novej Vsi. Vznikli všade tam, kde sa mali stavať strategické hospodárske stavby, ako cesty, hrádze, vodné kanály, železničné mosty, trate a podobne. Do pracovných stredísk boli zaraďovaní predovšetkým mladí a fyzicky zdatní židovskí muži. V Slovenskej republike boli počas druhej svetovej vojny zriadené aj tri veľké židovské pracovné tábory. Všetky boli situované na západnom Slovensku (Nováky, Sereď, Vyhne). Na strednom a východnom Slovensku takéto tábory nevznikli, a to napriek tomu, že ministerstvo vnútra, predovšetkým pokiaľ ide o východné Slovensko, vyvinulo v tomto smere na prelome rokov 1943/1944 veľké úsilie.
Legislatíva plná nenávisti
Pracovné tábory a strediská pre Židov vyradených z hospodárskeho života na základe arizácií, likvidácií židovských podnikov, resp. zákazu výkonu povolania, boli na území Slovenska zriaďované na základe vyhlášky ministerstva vnútra. Išlo o vyhlášku č. 137/1941 Úradných novín z 2. apríla 1941. Tieto tábory mali slúžiť na vykonávanie rôznych fyzicky náročných prác. Fyzická práca mala byť podľa predstáv politickej garnitúry pre Židov trestom za to, že dovtedy sa venovali len neužitočnej práci, ktorá viedla k údajnému priživovaniu na slovenskej spoločnosti.
Ďalšie vládne nariadenie (č. 153/1941) zo 4. júla 1941 už definovalo podmienky pre pracovnú povinnosť Židov od 18 do 60 rokov. Boli nútení vykonávať práce podľa príkazov Ústredného hospodárskeho úradu. Ten bol zriadený ešte v septembri 1940 a jeho poslaním bolo vyraďovanie židovskej komunity z hospodárskeho života.
Rok po jeho zriadení v septembri 1941 už na Slovensku existovalo 80 židovských pracovných stredísk, v ktorých pracovalo celkovo 5440 židovských robotníkov. Snahy o vytvorenie get či veľkých pracovných táborov na území Slovenska boli však v roku 1941 veľmi rýchlo opustené. Na ich vytvorenie boli potrebné finančné prostriedky. Prostriedky, ktoré boli Židom odobraté, by museli byť použité na ich udržanie na Slovensku. Týchto prostriedkov však už nebolo. Arizácie a likvidácie židovského majetku totiž neznamenali prevod tohto majetku do árijských rúk, ale jeho rozkradnutie. A práve z týchto dôvodov vznikli na našom území v roku 1941 len tri väčšie židovské pracovné tábory – v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach.
Tábory na západnom Slovensku
Židovské pracovné tábory na západnom Slovensku (areál muničných skladov pri Novákoch, areál bývalého vojenského objektu v Seredi, areál kúpeľov vo Vyhniach) tvorili významnú súčasť slovenského hospodárstva. Vyrábali sa v nich totiž vysoko kvalitné výrobky, ktoré sa následne za nízke ceny dodávali tak štátnym, ako aj súkromným inštitúciám. V každom pracovnom tábore žili a pracovali stovky židovských robotníkov spolu so svojimi rodinami. Venovali sa výrobe rôznych výrobkov. V Novákoch malo najväčšie zastúpenie krajčírstvo (výroba konfekčného oblečenia, čiapok, kožuchov, kobercov a pod.), v Seredi zase stolárska výroba a vo Vyhniach prevažovali stavebné práce na výstavbe tamojších kúpeľov a výroba chemotechnických výrobkov (vazelína, prášky na čistenie, mydlá a pod.).
Tábory žili z toho, čo vyrobili a čo si sami zarobili. Okrem továrenskej výroby sa v nich Židia zaoberali aj poľnohospodárstvom, ktoré primárne slúžilo na zabezpečenie táborovej sebestačnosti. Postavenie židovských obyvateľov žijúcich v pracovných táboroch na západnom Slovensku sa rovnalo postaveniu väzňov. Trpeli hladom i smädom, znášali trýznenie dozorcov, museli podávať nadľudské pracovné výkony, nesmeli vykonávať náboženské obrady.
Okrem toho neustále trpeli strachom z možného odsunu a do koncentračných táborov. Ak totiž v blízkom zbernom tábore, v ktorom sa sústreďovali obyvatelia židovského pôvodu určení na deportáciu do vyhladzovacích táborov, nebol dostatočný predpísaný počet Židov, transporty sa dopĺňali práve ľuďmi z pracovných táborov. Tieto obavy sa väzňov zmocňovali predovšetkým v roku 1942, keď na Slovensku prebiehala prvá masová vlna deportácií. Aj v nasledujúcom období však reálne hrozilo, že transporty budú opätovne obnovené.
Pracovný tábor na východnom Slovensku
Podľa vzoru židovských pracovných táborov, aké od roku 1941 existovali na západnom Slovensku, mal od 1. februára vzniknúť tábor aj na východe republiky. Rozhodol o tom vtedajší predseda slovenskej vlády Alexander Mach. Podľa jeho predstáv mal byť tábor vybudovaný na území Šarišsko-zemplínskej župy. Najvhodnejšie miesto pre jeho výstavbu mali spoločne vytipovať župný predseda HSĽS a súčasne poslanec slovenského parlamentu Matej Huťka a župan Šarišsko-zemplínskej župy Andrej Dudáš.
Huťka a Dudáš sa stretli v decembri 1943 a za najvhodnejšie miesto pre umiestnenie tábora určili počas rokovaní kaštieľ Júliusa Dessewffyho vrátane priľahlého parku a hospodárskych budov. Ten sa nachádzal v obci Hanušovce nad Topľou, teda v Šarišsko-zemplínskej župe, ako žiadal Mach.
Dôvodov, prečo si Huťa a Dudáš vybrali práve toto miesto, bolo hneď niekoľko. V prvom rade mal kaštieľ v rámci župy výbornú strategickú polohu – obec s kaštieľom bola situovaná uprostred župy. Ďalším plusom zvolenej lokality bol fakt, že priamo v obci sa nachádzala železničná stanica, ležiaca na novovybudovanej železničnej trati Prešov – Strážske. Blízkosť železničnej stanice bola pre umiestnenie tábora dôležitá z toho dôvodu, že v súvislosti s tzv. konečným riešením židovskej otázky plánovali vrchní predstavitelia Slovenskej republiky v prípade potreby deportovať Židov priamo z pracovného tábora do koncentračných táborov v nacistami okupovanom Poľsku, resp. v Nemecku. Okrem toho sa tu nachádzal aj obvodný notársky úrad, žandárska stanica, poštový a telegrafický úrad a v obci bola zavedená elektrina.
Vzniku židovského pracovného táboru v Hanušovciach nad Topľou nahrávala aj tá skutočnosť, že v obci už skúsenosť s podobným „zariadením“ mali. Od júla do novembra 1942 tu totiž sídlil pracovný útvar pre Rómov a tzv. asociálne živly vrátane hlavného štábu, ktorý bol v obci zriadený v súvislosti s výstavbou už spomínanej železničnej trate Prešov – Strážske.
Župan Andrej Dudáš informoval prezídium ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zámere vybudovať židovský pracovný tábor v Hanušovciach nad Topľou listom zo dňa 29. decembra 1943. Ministerstvo vnútra reagovalo na županov list 10. januára 1944. Vo svojej odpovedi nariadilo Andrejovi Dudášovi v súčinnosti s hlavným notárskym tajomníkom ministerstva vnútra Júliusom Pečuchom a povereným členom Župnej organizáciu HSĽS v Michalovciach priamo na vytipovanom mieste preveriť, či je zvolená lokalita po technickej stránke na zriadenie židovského pracovného tábora vyhovujúca.
Nevhodné z cirkevného hľadiska
13. januára 1944 o 9:00 sa v Hanušovciach nad Topľou zišla päťčlenná delegácia. Ministerstvo vnútra zastupoval hlavný notársky tajomník Július Pečuch, župný úrad Šarišsko-zemplínskej župy podžupan Július Ličko, župnú organizáciu HSĽS v Michalovciach župný tajomník Michal Drábik a mesto Hanušovce nad Topľou notár tamojšieho obnovného notárskeho úradu Pavol Stano. Piatym členom delegácie bol tamojší rímskokatolícky farár Jozef Snak.
Práve prítomnosť rímskokatolíckeho farára, ktorý sa pôvodne obhliadky zúčastniť vôbec nemal, zohrala kľúčovú úlohu. Z protokolu vyhotoveného v daný deň totiž jasne vyplýva, že vytipované miesto po technickej stránke vzniku tábora v plnej mierne vyhovovalo. Jediným problémom bol fakt, že objekt kaštieľa mala v tom čase stále v prenájme stavebná firma Lozovský a Štefanec, ktorá realizovala výstavbu železničnej trate Prešov – Strážske. Ak by však ministerstvo vnútra po obhliadke hanušovského kaštieľa malo o objekt záujem, tento nepatrný problém by zaiste dokázalo bez väčších komplikácii vyriešiť. Ministerstvo vnútra sa ho však na základe stanoviska rímskokatolíckeho farára Jozefa Snaka zrieklo.
Hanušovský farár si uvedomoval skutočnú funkciu takéhoto zariadenia. V snahe zabrániť zotročovaniu a trýzneniu nevinných ľudí sa ako jediný zúčastnený delegát k vzniku pracovného tábora v obci vyjadril negatívne. Svoje stanovisko zdôvodnil tým, že „…z hľadiska cirkevného nepovažuje umiestnenie židovského pracovného tábora v tomto objekte za vhodné, pretože objekt je len asi na 40 m vzdialený od kostola a nedal by sa tak izolovať od kostola, aby to nepôsobilo rušivo na bohoslužby a pohoršivo na veriacich.“ Jeho šalamúnske zdôvodnenie bolo natoľko presvedčivé, že ministerstvo vnútra na jeho základe od myšlienky vybudovania pracovného tábora v Hanušovciach nad Topľou definitívne upustilo.
Ďalšie pokusy
Negatívny výsledok obhliadky objektov v Hanušovciach nad Topľou predsedu slovenskej vlády Alexandra Macha a ďalších predstaviteľov ministerstva vnútra od realizácie ich plánu neodradil. V nasledujúcom období boli predstaviteľmi Šarišsko-zemplínskej župy a župnej organizácie HSĽS v Michalovciach vytipované ďalšie štyri lokality vhodné na tento účel – Nižný Hrabovec, Veľký Šariš, Pečovská Nová Ves a Ploské.
V obci Nižný Hrabovec mal byť židovský pracovný tábor vybudovaný na majetku grófa Ragáfyho. Vo Veľkom Šariši bol pre tento účel vytipovaný bývalý statok grófa Fönyvesa. V Ploskom bol zas k dispozícii tamojší kaštieľ s dvorom a so záhradou, ktorý bol oplotený a od obce úplne izolovaný. Nehnuteľnosť bola dokonca okamžite voľná. Jej nevýhodou však bola tá skutočnosť, že od najbližšej železničnej nakladacej stanice v Kysaku bola vzdialená až 12 kilometrov. V Pečovskej Novej Vsi boli vytipované dva bývalé židovské pozemky s priľahlými objektmi, ktoré boli taktiež ihneď k dispozícii. Výhodou Pečovskej Novej Vsi oproti Ploskému bol fakt, že v Pečovskej Novej Vsi sa nakladacia železničná stanica nachádzala priamo na mieste.
V priebehu prvej polovice roku 1944 sa na všetkých týchto miestach uskutočnili podobné prehliadky ako v Hanušovciach nad Topľou. K zriadeniu židovského pracovného tábora však ani na týchto, ani na iných lokalitách na území východného Slovenska napokon nedošlo. Do vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944 sa predstaviteľom štátnej moci nepodarilo nájsť vhodnú lokalitu. Po potlačení povstania tábor takéhoto typu stratil opodstatnenie, keďže na území Slovenskej republiky bola od septembra 1944 spustená druhá vlna deportácií židovského obyvateľstva do koncentračných táborov v nacistami okupovanom Poľsku a v Nemecku.
Použitá literatúra
- Štátny archív v Prešove – pobočka Nižná Šebastová, fond Šarišsko-zemplínska župa,oddelenie Prezidiálne spisy, inv. č. 1859, sign. 10143. Zriadenie židovského pracovného tábora na východnom Slovensku.
- Baka, I.: Židovský tábor v Novákoch 1941 – 1944. 2001. Danko, M.: Internačné zariadenia v Slovenskej republike (1939 – 1945) so zreteľom na pracovné útvary. Človek a spoločnosť 13/1, 2010, s. 15-24.
- Danko, M.: Internačné zariadenia v Slovenskej republike (1939 – 1945) so zreteľom na pracovné útvary. In Človek a spoločnosť, 2010, roč. 13, č. 1. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/zoznam-rocnikov/2010/1/5813/ [cit. 2016-06-11]
- Franková, A.: Tábory na Slovensku. Dostupné na internete: http://www.annefrankguide.net/sk-SK/bronnenbank.asp?oid=122140 [cit. 2016-06-11].
- Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku. Dostupné na internete: http://www.holocaust.cz/zdroje/odborne-a-dalsi-texty/zidovska-komunita-na-slovensku-1938—1945/ [cit. 2016-06-11].
Obrazová príloha: Štátny archív v Prešove – pobočka Nižná Šebastová, Slovensko na historických fotografiách, wikipedia.org
Vyštudoval učiteľstvo dejepisu v kombinácii s náboženskou výchovou (katolíckou). V roku 2012 získal na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PaedDr. v odbore didaktika dejepisu, v roku 2014 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul ThLic. v odbore katolícka teológia a v roku 2015 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PhD. v odbore katolícka teológia. Od roku 2016 pôsobí ako odborný radca na Krajskom pamiatkovom úrade Prešov. Vo svojom výskume sa zaoberá dejinami a sakrálnou architektúrou gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, cholerovou epidémiou z roku 1831 a problematikou frontových a lazaretných vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. Je autorom monografií Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii (2012), Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie (2013), spoluautorom monografie História a architektúra gréckokatolíckych murovaných chrámov tereziánskeho typu na Slovensku (2015) a spoluautorom vysokoškolského učebného textu Historický záujmový útvar v nižšom sekundárnom vzdelávaní : Hanušovský región (2012).