9. júla 1943, pred 80 rokmi, sa začala spojenecká invázia na Sicíliu. Operácia Husky bola prvou rozsiahlou operáciou západných Spojencov na európskej pevnine po roku 1940 a údajne im pritom mala pomáhať sicílska mafia. Bolo to však skutočne tak?
Benito Mussolini tvrdil, že fašizmus a mafia nemôžu spolu existovať. Po nástupe a upevnení moci preto urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zlikvidoval sicílsku mafiu. Ako pri väčšine fašistických politík aj v tomto prípade to ostalo len pri okázalých rečiach. Fašistom sa síce čiastočne podarilo autoritu mafie na Sicílii podkopať, no vplyv nielen na ostrove, ale i v celej Európe a Spojených štátoch bol už nad ich sily. Keď potom Duce vyhlásil v decembri 1941 vojnu USA, Američania sa zo strachu pred možným útokom na ich východné pobrežie, predovšetkým na New York, obrátili so žiadosťou o pomoc na každého, kto im napadol – sicílsku mafiu nevynímajúc.
Dva roky po vyhlásení vojny USA sa Mussolinimu jeho nepremyslený krok vypomstil. V lete 1943 sa spojenecká invázia na Sicíliu skončila zvučným úspechom. Netrvalo dlho a rozšírili sa zvesti o tom, že spojenecké jednotky, ktoré sa na ostrove vyloďovali, mali po sebe zvláštne insígnie, znaky a zástavky s písmenom „L“. „L“ malo znamenať Charles „Lucky“ Luciano. Luciano, mafián narodený na Sicílii, bol v roku 1942 v americkom väzení. Napriek tomu bol však stále kráľom newyorského podsvetia a svoje gangsterské impérium spravoval spoza mreží prostredníctvom kontaktov a podplatených policajtov a bacharov. Údajne mal významné kontakty i na rodnej Sicílii. A práve on mal byť tým, kto (za nikdy nezistenú protihodnotu) zabezpečil, že Američania obsadili ostrov bez väčších problémov. Vďaka takýmto poverám vznikla jedna z najznámejších legiend druhej svetovej vojny. Ako to už býva zvykom, pravda je o čosi komplikovanejšia a oveľa menej akčná.
V stávke sú životy Američanov!
Americké spravodajstvo sa po útoku na Pearl Harbor rýchle zmobilizovalo. Na východnom probreží bolo jednou z priorít zabezpečiť bezpečnosť prístavov. V prístavoch New Yorku za to zodpovedal podplukovník Charles Radcliffe Haffenden. Do svojej úlohy sa pustil s plným nasadením: „Budem hovoriť s kýmkoľvek, s kňazom, bankárom, gangstrom, hoci aj s diablom samotným, aby som získal informácie, ktoré potrebujem. Toto je vojna. V stávke sú životy Američanov!“ Pochopiteľne, jedna z prvých inštitúcií, ktoré chcel osloviť, bola jedna z najvplyvnejších – mafia. Jeho pokusy kontaktovať mafiánov, ba dokonca s nimi spolupracovať, sa však spočiatku nestretli so žiadnym úspechom. A nutno dodať, že ani s pochopením Haffendenovych nadriadených. Mafiáni sa mu smiali. Americká vláda nebola zrovna nadšená myšlienkou spolupráce s kriminálnikmi. Na viacerých z nich bol dokonca vydaný zatykač. Až katastrofa, ktorá sa udiala vo februári 1942, primäla obe strany zmeniť svoje stanovisko.
Armáda Spojených štátov nebola napriek zintenzívnenému zbrojeniu v posledných rokoch na veľký konflikt nijak zvlášť pripravená. Potrebovala každú pomoc. Narýchlo sa preto rozhodla prestavať niekoľko civilných lodí na vojenské a prepravné. To bol i prípad luxusného zaoceánskeho parníka SS Normandie. Mimochodom, kormidlový rám vrátane 125 ton vážiacej oceľovej ojnice pre túto loď vyrobili v roku 1933 československé závody Škoda. Začiatkom roka 1942 začala americká armáda zaoceánsky parník – medzitým premenovaný na USS Lafayette – v newyorskom prístave prestavovať na vojenskú prepravnú loď. Tá ale 9. februára 1942, keď bolo na palube približne 1500 námorníkov, z ničoho nič vzplanula, plamene sa rýchle rozšírili a postupne sa prevrátila na bok. Stal sa z nej nepoužiteľný šrot. Udalosť si vyžiadala jednu obeť a 128 zranených. Pre americké vojnové úsilie to bola trpká rana, Haffendenovi však jeho nadriadení konečne povolili kontaktovať mafiu. Takmer okamžite sa totiž v tlači aj v mysliach dôstojníkov spravodajskej služby objavilo jedno slovo: sabotáž (vyšetrovanie neskôr túto domnienku vyvrátilo, šlo o nešťastnú náhodu, to ale vo februári Haffenden a jeho nadriadení nevedeli).
Haffenden (podľa niektorých zdrojov osobne, podľa iných prostredníctvom právnika) kontaktoval Luciana. Do väzenia Lucianovi niekedy na prelome mája a júna priniesli znenazdajky množstvo jedla, k rozhovoru ho však primäli až kyslé uhorky – jeho obľúbené. Keď zbaštil uhorky, bol ochotný začať vyjednávať. Haffenden (alebo jeho právnik) mu ponúkli skrátenie trestu, ak bude spolupracovať s vojenskou rozviedkou. Inak mal sedieť v base až do roku 1956. Luciano podmienky prijal. Operácia, ktorú Haffenden nazval operáciou Underworld (Podzemie), sa začala. Výsledok sa dostavil takmer okamžite. I keď pre to v prameňoch neexistujú priame dôkazy, Lucianovi ľudia tvrdili, že to boli oni, kto FBI informoval o operácii Pastorius.
Operácia Pastorius
Operácia Pastorius bola tajná operácia nacistického Nemecka. V júni 1942 sa mali dve skupiny po štyroch tajných agentoch vylodiť na americkom pobreží a uskutočniť niekoľko útokov. V prvom rade mali zničiť americké továrne na spracovanie hliníku, horčíku a kryolitu, neskôr odpáliť nálože na väčších amerických železničnýh staniciach (v New Yorku, Washingtone a Chicagu) a vyhodiť do vzduchu aj niekoľko väčších židovských obchodov. Okrem toho mali poškodiť alebo zlikvidovať rozvody elektriny a vody v New Yorku, vodnú elektráreň na Niagarských vodopádoch a most Hell Gate v New Yorku. Hitler si od týchto útokov sľuboval šírenie paniky medzi obyvateľstvom a eventuálne prenasledovanie nemeckých obyvateľov USA americkou vládou – čo malo vo výsledku viac zomknúť súdržnosť Nemcov. Nič z toho sa ale neudialo.
13. júna 1942 sa prvá skupina vylodila v Amagansette na Long Islande. Podľa Lucianových ľudí ich mal kontaktovať taliansky rybár, ktorý videl štyroch mužov v nemeckých uniformách (tie mali na sebe pri vylodení, aby ich v prípade odhalenia nesúdili ako špiónov, ale ako vojakov). Mafiáni informovali FBI. Ako sa neskôr ukázalo, Lucianovi ľudia s odhalením nemali nič spoločné. Jeden z Nemcov, George John Dasch, nemal nikdy v úmysle operáciu uskutočniť. Misiu bral len ako svoju šancu dostať sa z nacistického Nemecka do USA a už 19. júna sa vzdal vo Washingtone a všetko vyzradil – svojich kolegov i sieť informátorov, ktorých mali v Spojených štátoch kontaktovať a ktorí im mali s operáciami pomáhať. Do 27. júna boli zatknutí všetci ôsmi nemeckí agenti (druhá skupina sa vylodila na Floride 17. júna) a po krajine sa rozbehol lov na kolaborantov. Toho sa zúčastnili aj Lucianovi ľudia v newyorskom prístave a FBI pravidelne informovali o všetkom podozrivom. Za odmenu im Haffendenovi muži mali platiť. Ide pravdepodobne o jediný prípad v dejinách, keď americké námorníctvo, pod ktoré Haffenden spadal, priamo platilo mafiánom za ich služby.
Spolupráca sa ukázala ako úspešná a do konca vojny v prístave nedošlo k žiadnemu vážnemu incidentu. A nielen to. Časté štrajky, ktoré boli bežnou súčasťou života newyorského prístavu, po údajnej dohode s Lucianom zrazu úplne prestali. Ide však o relatívne spornú časť dejín. Historici sa o spolupráci námorníctva s mafiou z oficiálnych správ a archívov veľa nedozvedia. Všetko bolo totiž prísne tajné. Naším jediným zdrojom boli dlho len memoáre, predovšetkým ten Lucianov. Veľa z našich poznatkov preto môže byť skreslených. Faktom však ostáva, že americké námorníctvo a jeho spravodajská služba s mafiou spolupracovali. Vieme to predovšetkým vďaka historikovi Rodneymu Campbellovi, ktorý v roku 1977, pri organizovaní dokumentov z pozostalosti amerického guvernéra Thomasa E. Deweyho (1902 – 1971), našiel tzv. Herlandsovu vyšetrovaciu správu z roku 1954. Je to približne 100-stranový dokument sumarizujúci asi 3000 strán výpovedí a dokumentov z operácie Underworld, ktorý pripravil 17. septembra 1954 William B. Herlands a dnes je prístupný (i online) v archíve University of Rochester.
Operácia Husky
Operácia Underworld možno nie je jedinou udalosťou druhej svetovej vojny, v ktorej mala talianska mafia prsty. V roku 1943 začali Američania pomaly pripravovať operáciu Husky – vylodenie na Sicílii. To sa malo odohrať v lete. Už v apríli pripravili americkí vojenskí plánovači (Joint Staff Planners – JSP) pre velenie Špeciálny vojenský plán na psychologickú vojnu na Sicílii (Special Military Plan for Psychological Warfare in Sicily). Jeho súčasťou bol i návrh na spoluprácu s miestnou mafiou a dokonca návrh vyzbrojiť mafiánov a primäť ich k sabotážnym a diverzným akciám proti talianskym a nemeckým jednotkám na ostrove. Mali ničiť mosty, cesty, železnice a ďalšie vojenské ciele. Na mafiu sa v tej dobe nepozerali ako na kriminálnu organizáciu plnú vrahov a gangstrov, ale ako na jednu z mnohých disidentských organizácií v krajine, bojujúcu proti Mussoliniho režimu. A to bolo treba využiť. JSP predložili návrh americkému veleniu 9. apríla. O necelý týždeň, 15. apríla 1943, bol schválený v plnom znení.
Operácia Husky sa začala v noci z 9. na 10. júla 1943. Spojenecká armáda o veľkosti viac ako 160-tisíc mužov, organizovaná do 7. americkej armády pod velením generála Pattona a 8. britsko-kanadskej armády generála Montgomeryho, sa na približne 2500 plavidlách premiestnila k juhovýchodnému cípu ostrova a začala inváziu. Medzi prvými jednotkami, ktoré sa ocitli na talianskej pôde, bol špeciálny tím americkej námornej rozviedky, pozostávajúci z poručíkov Anthonyho Marsloea, Paula Alfieriho, Joachima Titola a podporučíka Jamesa Murraya. Vyzbrojení boli v prvom rade informáciami od Luciana a okamžite začali svoju misiu. Ich kontaktom na ostrove bol mladý chlapec vo veku 16 rokov, ktorého Luciano zachránil pred istou smrťou. V New Yorku totiž smrteľne postrelil policajta, čo znamenalo elektrické kreslo. Jeho matka však bola vzdialená príbuzná Luciana, a preto mafiánskeho bossa poprosila, aby jej syna zachránil. Luciano zorganizoval jeho útek cez Kanadu na Sicíliu. Chlapec sa medzičasom stal hlavou miestnej pobočky Lucianovej mafiánskej siete. Teraz nastal čas splatiť dlh.
Američanom sa podarilo mladého šéfa miestnej mafie kontaktovať. Ten o všetkom vedel a s pomocou neotáľal. Už predtým si zistil, že talianske námorníctvo má v neďalekej víkendovej vile zriadené svoje tajné veliteľské stredisko. Do akcie poslal jedného zo svojich mužov, druhým mal byť poručík Alfieri (ten potom za svoju účasť dostal od prezidenta dokonca vyznamenanie – Záslužnú légiu/Legion of Merit). Dostali sa k vile, mafián zastrelil nemecké stráže, a Alfieri sa bezpečne dostal dovnútra. Po chvíľke našli aj trezor, ktorý pomocou výbušniny otvorili. Boli tam kompletné plány nemeckej a talianskej obrany, kódové knižky pre komunikáciu, zoznamy všetkých námorných síl, ktoré držali v Stredozemnom mori i s pozíciami, no čo bolo zrejme najdôležitejšie a čo zachránilo najviac britských, amerických a kanadských životov – kompletné a veľmi detailné mapy podvodných mínových polí. Vďaka nim mohli spojenecké vyloďovacie plavidlá a ďalšie lode bezpečne dopraviť invázne jednotky až na pobrežie.
Zmluva s diablom
Práve vďaka takýmto epizódkam sa rozšírili klebety o tom, že talianska mafia pomohla spojencom obsadiť Sicíliu. Akcia štyroch dôstojníkov rozviedky amerického námorníctva v spolupráci s mafiou Spojencom skutočne pomohla a zachránila desiatky, možno i stovky životov. Netreba ju však preceňovať. Bolo to v prvom rade precízne plánovanie (vrátane operácie Mincemeat), zdrvujúca hospodárska prevaha, dobre zvládnutá logistika a precízne prevedené vylodenie. Američania navyše podľa všetkého mali na ostrove iný, možno až 80 členný tým, ktorý pred vylodením zbieral informácie a podával ich veleniu.
Ďalší incident, ktorý dodal legitimitu klebetám o spojenectve Američanov a mafie, sa odohral 14. júla 1943, päť dní po vylodení prvých jednotiek na sicílskom pobreží. Podľa dobových (ale v prameňoch neoveriteľných) svedectiev sa malo nad mestečkom Villalba objaviť veľmi nízko letiace americké lietadlo. Villalba bolo mestečko v strede Sicílie, neďaleko Monte Cammarata, kde sa koncentrovali brániace sa nemecké a talianske jednotky. Práve tu sa chystali zastaviť postup Spojencov. Podľa svedectva istého Taliana mala americká stíhačka letieť tak nízko, že sa takmer dotýkala striech domov. Z okna kokpitu jej mala viať malá žltá vlajočka s veľkým čiernym „L“ uprostred. Lietadlo zhodilo na farmu šesťdesiatšesťročného miestneho mafiánskeho bossa Dona Calogero Vizziniho, známeho skôr ako Don Caló, malý balík.
Podľa svedectiev mal balík obsahovať vreckovku rovnakej farby a s rovnakým veľkým čiernym písmenom „L“ ako vlajočka upevnená na kokpite stíhačky. Vreckovka bola tradičný mafiánsky signál pre nadviazanie kontaktu. Don Caló kontaktoval ostatných mafiánskych bossov v regióne. O päť dní, 20. júla 1943, vošli do Villalby americké tanky. Podľa – znova nepotvrdených – svedectiev mal prvý z nich na veži pripevnenú žltú vlajočku s čiernym „L“. Tanky vošli do mesta bez odporu. V meste ich zastavil malý chlapec – podľa všetkého jeden zo synovcov Dona Caló. Veliteľ prvého tanku vyliezol z poklopu, malý chlapec mu bez slova podal žltú vreckovku s čiernym „L“ a utiekol.
Na druhý deň skoro ráno dezertovali z obranných pozícií okolo Monte Cammarata dve tretiny vojakov – všetci Taliani. Nemecké jednotky, ktoré ostali, pochopili, že obrana s tretinou stavu nemá zmysel a stiahli sa. Bitku o Monte Cammarata podľa všetkého vyhrali Spojenci bez jediného výstrelu. Podľa svedectiev talianskych vojakov ich kontaktovali mafiánski agenti, vysvetlili im, že sú v zúfalej situácii a ponúkli im civilné oblečenie a cestu, ako zdrhnúť. Taliani vedeli, že takáto ponuka od mafie sa neodmieta. Problém s týmto príbehom je znova nedostatok dôkazov. V oficiálnych správach americkej rozviedky sa nič podobné neuvádza a väčšina zo svedectiev pochádza od miestneho mafiána. Podľa správ pozemných jednotiek v oblasti z toho dňa mala byť návšteva amerických tankov vo Villabe rutinná prieskumná záležitosť. Starosta Villalby zas vypovedal, že tri americké tanky vstúpili do mesta o druhej hodine poobede a boli privítané davom detí kričiacim „Nech žije Amerika, nech žije mafia a nech žije Don Caló“. Americké jednotky dokonca Dona Caló zrejme zajali a vypočúvali, pričom sa k nemu vôbec nesprávali s rešpektom či vďakou. V oficiálnych dokumentoch neexistuje žiadny dôkaz o dohode.
„Zmluva s diablom“ Lucianom ostáva zaujímavým a kontroverzným príbehom dejín druhej svetovej vojny. 22. júla 1943 jednotky generála Pattona obsadili hlavné mesto Sicílie Palermo. O dve hodiny do mesta prišiel i „Monty.“ O 19 dní neskôr obsadili spojenecké jednotky Messinu a dokončili svoju sicílsku kampaň. O dva roky neskôr skončila vojna a s ňou aj Operácia Underworld v newyorských prístavoch. Námorníctvo okamžite zničilo všetky dokumenty naznačujúce spoluprácu s mafiou. Po podpísaní nemeckej kapitulácie Luciano požiadal súd o predbežné prepustenie z väzenia. Jeho žiadosti bolo vyhovené a 3. januára 1946 bol prepustený pod podmienkou, že bude súhlasiť s deportáciou do Talianska. Spojené štáty považoval za svoj domov a odísť nechcel, bol však odsúdený na 30 až 50 rokov (za organizáciu prostitúcie) a najskorší možný termín jeho prepustenia bol o 10 rokov, v roku 1956. Od roku 1942 ho síce presunuli do „luxusného“ väzenia, kde mal dobré jedlo a relatívnu pohodu, bolo to ale stále väzenie. Po takmer desiatich rokoch vo väzení chcel na slobodu. S podmienkami nakoniec súhlasil. 10. februára 1946 vyplávala z Brooklynu do Talianska loď s Lucianom na palube. Bolo to naposledy, čo videl USA. Jeho príspevok k americkému vojnovému úsiliu je dodnes značne diskutovaná téma a mnoho z tohto príbehu je predmetom špekulácií, dohadov a kontroverzií.
Pramene:
- University of Rochester, Department of Rare Books & Special Collections, Thomas E. Dewey Papers, D.58, Herlands Investigation of Luciano Pardon, 1954, including material from Kefauver Committee Hearings, 1950 – 1951. Online: http://www.lib.rochester.edu/IN/RBSCP/ATTACHMENTS/Series-13-17-2-Herlands-report.pdf
Použitá literatúra:
- Campbell, Rodney: The Luciano Project: The Secret Wartime Collaboration of the Mafia and the U.S. Navy. New York: McGraw-Hill, 1977.
- Costanzo, Ezio: The Mafia and the Allies: Sicily 1943 and the Return of the Mafia. New York: Enigma Books, 2007.
- Dobbs, Michael: Saboteurs: The Nazi Raid on America, New York: Knopf, 2004.
- Duggan, Christopher: Fascism and the Mafia. New Heaven and London: Yale University Pres, 1989.
- Newark, Tim: Pact with the Devil? In. History Today, Volume 57, 4. apríl 2007, s. 32 – 38.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.