Pláže boli posiate mŕtvymi mužmi a koňmi tak, že nebolo možné po nich nestúpať. Neustále nálety nemeckej Luftwaffe urobili z každej sekundy života vojakov zúfalý boj o prežitie. Evakuácia Spojencov z Dunkerqueu bola kľúčovým momentom druhej svetovej vojny.

 

Winston Chruchill
Winston Churchill

30. apríla 1940 vydal Hitler, očakávajúc bezproblémový úspech kampane v Nórsku, rozkaz na finalizáciu príprav útoku na Belgicko, Luxembursko, Holandsko a Francúzsko (prípad Žltý, Fall Gelb). Britské jednotky, presunuté do Francúzska 6 mesiacov predtým, spolu s francúzskou armádou nemecký útok očakávali. 9. mája si Hitler nechal zvolať svoj veliteľský zbor a oznámil mu, že sa majú pripraviť na „najslávnejšie víťazstvo v dejinách“. Ofenzíva začala 10. mája. V rovnaký deň rezignoval britský premiér Neville Chamberlain a na jeho miesto nastúpil „britský buldog“ Winston Churchill. Udalosti nabrali rýchly spád. Už 13. mája holandská kráľovná Wilhelmina utiekla do Británie. V ten večer mal Churchill svoj notoricky známy prejav pred vládou a neskôr pred parlamentom:

„Nemôžem vám sľúbiť nič než krv, drinu, pot a slzy (…) Pýtate sa, čo chceme robiť? Hovorím, budeme bojovať. Na mori, na zemi a vo vzduchu, so všetkou vôľou a so všetkou silou, ktorú nám vie Boh dať. Budeme viesť vojnu proti monštruóznej tyranii a nikdy sa nevzdáme temnote, žalostnému zločinu proti ľudskosti. To je náš plán. Pýtate sa čo je náš cieľ? Mám len jednu odpoveď – víťazstvo. Zvíťaziť za každú cenu, zvíťaziť napriek všetkej hrôze, zvíťaziť, akokoľvek dlhá a ťažká cesta nás čaká. Pretože bez víťazstva neexistuje žiadna záchrana.“

Ako sa ukázalo, v ničom sa nemýlil.

„Môj odhad je, že vojnu vyhráme do dvoch týždňov“

14. mája 1940 bombardovala Luftwaffe Rotterdam. Zabili viac ako tisíc holandských civilistov, väčšinou žien a detí. 17. mája vstúpili nemecké jednotky do Bruselu. Bolo to piate hlavné mesto, ktoré dobyli za posledných 9 mesiacov. V ten istý deň bol Churchill v Paríži, kde sa s hrôzou dozvedel, že Francúzi poslali všetky svoje jednotky do boja a nemajú žiadne ďalšie rezervy. O deň neskôr padli Antverpy, hlavný belgický prístav. 19. mája sa nemecké jednotky dostali západne od Calais k pobrežiu kanála La Manche. Britský expedičný zbor (British Expeditionary Force, BEF) sa ocitol v pasci spolu so zvyškom belgických a časťou francúzskych jednotiek. Dlhé krídlo kosákovitého oblúka nemeckých vojsk nenarazilo na takmer žiadny odpor. Erwin Rommel, nemecký generál, písal svojej manželke 24. mája: „Môj odhad je, že vojnu vyhráme do dvoch týždňov.“

Erwin Rommel
Erwin Rommel

Skutočne, koncom mája začalo byť všetkým realisticky zmýšľajúcim politikom a vojenským veliteľom zrejmé, že Francúzsko smeruje na bojisku k totálnej porážke. Obkľúčenie sa Briti ešte pokúsili prelomiť. Viacero útokov vrátane tankového výpadu pri Arrase 21. mája sa skončilo neúspechom. Pri Arrase sa Spojencom podarilo dať dokopy 74 tankov a približne 2 000 mužov pechoty. Cieľom bolo prelomiť obkľúčenie. V počiatočných hodinách útoku to vyzeralo tak, že sa to možno nejakým zázrakom podarí. Nemecké jednotky spanikárili a Spojencom sa podarilo posunúť o 10 kilometrov. Nádej to však bola márna. Obrovská presila (viac ako 220 tankov a takmer 10-tisíc mužov) a svižné nemecké velenie zasadilo Spojencom ťažkú ranu. Stratili asi 35 tankov a niekoľko desiatok mužov.

Osemdesiat zo zajatých spojeneckých vojakov zavraždili jednotky Waffen-SS z 1. tankovej divízie SS Leibstandarte SS Adolf Hitler pri Wormhoudte (tzv. Wormhoudtský masaker). Churchill vydal rozkaz na evakuáciu. Najprv z Boulogne a Calais, tie však padli do nemeckých rúk už 24. mája. Poslednou nádejou bol Dunkerque, letovisko so širokou piesočnatou plážou, s veľkým prístavom a s okolím plným močiarov, ktoré mohli pomôcť obrancom. Ostávala však jedna otázka – podarí sa spojencom dostať do Dunkerqueu skôr ako nemeckým vojskám? Churchill vedel, že pomôže len zázrak. A ten sa skutočne stal.

Haltbefehl

Nemecké tanky vo Francúzsku dostali 22. mája rozkaz zastaviť postup
Nemecké tanky vo Francúzsku dostali 22. mája rozkaz zastaviť postup

V mnohých, i v historických prácach sa píše, že Hitler v tomto okamihu vydal rozkaz zastaviť nemecký postup (Haltbefehl). A to napriek tomu, že sa zdalo, že BEF a zvyšky francúzskej a belgickej armády nemajú inú možnosť, len sa vzdať. V skutočnosti však išlo o dva rozkazy. Prvý z 22. mája, druhý o deň mladší, z večera 23. mája. A nevydal ich Hitler. Tieto rozkazy vydali nemeckí velitelia v poli, Hitler ich len následne schválil. Po dvoch týždňoch vyčerpávajúcich bojov nemecké velenie predpokladalo, že ďalší postup bude oveľa ťažší. Podozrivé bolo aj to, že všetko šlo tak ľahko. Hitler sám síce očakával víťazstvo, ale zároveň čakal ťažké boje a húževnatú obranu. Francúzska armáda mala aj koncom mája stále viac mužov, lietadiel aj tankov než nemecká. Tak rýchly a ľahký postup sa zdal neuveriteľný. Tankový útok pri Arrase 21. mája obavy nemeckého velenia len potvrdil – ich vojská musia spomaliť, preskupiť sa a byť pripravené na prípadný protiútok.

23. mája prišiel veliteľ nemeckej 4. armády generál Günther von Kluge k svojmu nadriadenému, veliteľovi skupiny armád von Rundstedtovi, s tým, že jeho vyčerpaní muži nebudú schopní zaútočiť na obkľúčených Spojencov. Obával sa tiež, že tanková skupina generála Kleista je príliš vysunutá a zraniteľná zo strán. Von Rundstedt vydal ďalší rozkaz na zastavenie postupu. Hitler ho potvrdil 24. mája. Vodca pritom pôsobil nervózne, nechcel riskovať a nechal si poradiť od veliteľov priamo v akcii.

Po krátkom oddychu bol v nedeľu 26. mája o 15:30 popoludní Haltbefehl odvolaný a mohutná nemecká armáda sa zas pohla. Obkľúčení Spojenci medzitým sformovali obrannú líniu. O Hitlerovom rozkaze zastaviť vedeli vďaka špionážnym službám. Vedeli preto aj to, kde sa môžu zastaviť a začať budovať obranu. Túto líniu potom osem dní za neustálych útokov Luftwaffe a horlivej nemeckej ofenzívnej aktivity úpenlivo bránili. Za ňou sa odohrával ďalší zúfalý príbeh – evakuácia vojakov, plán s krycím názvom operácia Dynamo.

Operácia Dynamo

Spojeneckí vojaci sa snažia dostať preč z Francúzska
Spojeneckí vojaci sa snažia dostať preč z Francúzska

Krycí názov dostala evakuácia Dunkerqueu podľa miestnosti, kde vznikli plány na jej uskutočnenie – podľa miestnosti s dynamom, ktoré vyrábalo elektrinu v podzemí Doverského hradu. Začala sa v nedeľu 26. mája o 18:57 večer (britského času), keď admirál Ramsey po Churchillových inštrukciách vydal rozkaz na úplnú evakuáciu. V tom čase sa už rôznymi spôsobmi podarilo z Francúzska evakuovať približne 28-tisíc britských vojakov.

Operácia Dynamo sa pritom vôbec nezačala dobre. Množstvo opustených nákladných áut blokovalo prístupové cesty, situáciu sťažovali i utečenci presúvajúci sa všetkými možnými smermi. Prvé hodiny a dni operácie by sme mohli opísať jedným slovom –  chaos. Samozrejme, britská vojnová cenzúra nedovolila o ničom takom informovať, písala len o úspechoch, snažiac sa tým posilniť morálku v beznádejnej situácii. Britská verejnosť sa o evakuácii z celonárodnej tlače dozvedela po prvýkrát až 31. mája, 5 dní potom, čo operácia začala.

Pôvodný plán operácie počítal s tým, že sa za prvé dva dni podarí evakuovať asi 45- až 50-tisíc vojakov. Potom sa podľa predpokladov malo obkľúčenie uzavrieť a zvyšok vojska mal padnúť do zajatia. Hrdinstvo vojakov bojujúcich na obrannej línii spočíva práve v tom, že sa im podarilo nemecké vojská udržať celých osem dní, nie dva. Prvý deň sa nakoniec podarilo evakuovať len 7 669 vojakov, za celé prvé dva dni len 25-tisíc. Ak by sa teda predpoklady britského velenia boli bývali naplnili a Nemci by boli prelomili obranu už po dvoch dňoch, do zajatia by sa dostalo viac ako 350-tisíc vojakov. Reálne by preto bolo možné, že Británia by už jednoducho nemala dostatočný počet mužov na obranu a na pokračovanie vo vojne.

Pri obrane sa pritom odohralo množstvo emotívnych, ale i hrôzostrašných príbehov. Vojaci z Kráľovského norfolského pluku napríklad bojovali pri farme neďaleko dedinky Le Paradis do posledného náboja. Keď im došlo strelivo, vytiahli bielu vlajku a začali pomaly vychádzať z farmy. Vojaci SS im na to odpovedali streľbou z guľometu. Briti sa teda stiahli späť a znova vyšli von, až keď im anglicky hovoriaci dôstojník SS sľúbil bezpečie. Vyšli von, Nemci ich nahnali na otvorené pole, kompletne prehľadali a vzali všetko cenné od plynových masiek po cigarety.

Keď bola prehliadka hotová, vojakov nahnali do vopred pripravenej jamy, na ktorú mierili guľometmi. V tom zaznel príkaz strieľať. Tých vojakov, ktorí streľbu prežili a boli zranení, vojaci SS buď dobodali nožmi, alebo zastrelili pištoľou. Z 99 vojakov, ktorí sa pri Le Paradis vzdali, prežili len dvaja. Ťažko ranení ostali ležať medzi mŕtvymi. Keď vojaci SS odišli, odplazili sa späť na farmu, kde im miestni pomohli a ošetrili ich. Počkali, kým sa v okolí neukázali jednotky Wehrmachtu (branná moc, ozbrojené sily nacistického Nemecka) a znova sa vzdali. Jeden z preživších sa dostal v rámci výmeny zajatcov späť domov ešte počas vojny (bol neschopný ďalšieho boja). Jeho príbehu o vraždení SS však nikto neveril. Až po návrate ďalšieho preživšieho, ktorý príbeh potvrdil, sa začalo vyšetrovanie. Dôstojníka SS, ktorý vydal rozkaz, naozaj našli. Kapitána Fritza Knochleina odsúdili na trest smrti a obesili ho.

Britskí vojaci čakajú na pláži pri Dunkerque na evakuáciu
Britskí vojaci čakajú na pláži pri Dunkerque na evakuáciu

Vráťme sa ale späť do Dunkerqueu. Briti nemali dostatok lodí, celý prvý deň evakuácie, 27. mája, mali len 1 krížnik, 8 torpédoborcov a 26 menších lodí. Zúfalé britské námorníctvo preto vydalo výzvu všetkým kapitánom akýchkoľvek lodí schopných transportovať mužov v okolí Doveru, aby pomohli. V najvypätejších chvíľach sa stal ďalší menší zázrak – na túto výzvu odpovedali stovky dobrovoľníkov, rybárov, kapitánov turistických lodí a prakticky každý, kto disponoval vhodným plavidlom. Do 31. mája sa do akcie zapojilo takmer 400 malých civilných lodí. Toto číslo niekoľkonásobne prevýšilo akékoľvek očakávania britského velenia.

Nemecká Luftwaffe po celý čas zúrivo bombardovala prístav, pláže i plavidlá na mori. Zomreli pritom tisíce civilistov. Len v Dunkerqueu samotnom zahynula viac ako tretina populácie. Britské kráľovské letectvo (RAF) poslalo do boja všetko, čo si mohlo dovoliť: 16 perutí (peruť – squadron, teda 12 lietadiel). Britskí letci si len 27. mája pripísali 38 zostrelených nemeckých lietadiel (pričom stratili 14) a v podobnom duchu pokračovali celý týždeň. Väčšina vzdušných súbojov sa však odohrávala ďaleko od pobrežia, vojaci ich teda nevideli a v mnohých ostal horký pocit zlosti, že sa na nich ich letectvo vykašľalo.

Ďalší klinec do rakvy – kapitulácia belgickej armády

Postup nemeckých vojsk (zdroj BBC)
Postup nemeckých vojsk (zdroj BBC)

Menšie obkľúčené formácie Britov a Francúzov sa začali vzdávať už pred začatím operácie Dynamo. Jednotky BEF v Calais sa vzdali 26. mája. Zvyšky francúzskej prvej armády (5 divízií, asi 40-tisíc mužov) obkľúčené v Lille bojovali proti ohromnej presile (7 divízií, z toho 3 obrnené, asi 110-tisíc mužov a 800 tankov) až do 31. mája, keď im došli zásoby jedla, vody i munície. Spojenci zúfalo prehrávali, zlé správy akoby nemali konca.

Najväčším problémom však bola bezpodmienečná kapitulácia Belgicka 27. mája. Na druhý deň, 28. mája, totiž belgická armáda, chrániaca východnú časť obrannej línie, zložila zbrane a vzdala sa. Briti museli veľmi rýchlo preveliť divízie z iných častí línie a dostať ich na východ. Obranný perimeter sa však neustál zmenšoval. 30. mája už mal okruh okolo Dunkerqueu pod kontrolou Spojencov polomer len 11 kilometrov. Jedinou dobrou správou bolo, že väčšina obrannej línie sa tiahla bahenným terénom, do ktorého nemohli nemecké tanky.

Medzičasom bola situácia na plážach doslova katastrofálna. Boli posiate mŕtvymi mužmi a koňmi. Bolo ich toľko, že bolo nemožné po nich nestúpať. Neustále nálety nemeckého letectva urobili z každej sekundy života vojakov zúfalý boj o prežitie. Nálade neprispievali ani napäté vzťahy medzi Britmi a Francúzmi, ktorí sa navzájom obviňovali z neúspechov.

Britom sa však za ohromného prispenia dobrovoľníkov darilo aspoň zvyšovať počty evakuovaných. 28. mája prišlo do britských prístavov 17 804 vojakov, 29. mája už 47 310 a 30. mája dosiahlo číslo 53 823 – vrátane prvých Francúzov. 31. mája evakuovali za neprestajných útokov Luftwaffe a obrovských strát lodí, mužov i lietadiel ďalších 68 014 mužov. Nasledovalo 64 429 mužov 1. júna. Po tomto dátume prestala byť evakuácia za denného svetla možná. Luftwaffe úplne prevzala kontrolu nad oblohou.

V menšej miere pokračovala evakuácia až do 4. júna. Poslední britskí vojaci opustili Dunkerque 3. júna o 10:50, keď admirál Ramsey hlásil Churchillovi: „Operácia ukončená, vraciame sa do Doveru.“ Churchill ho ale veľmi rýchlo vyviedol z omylu a nástojil na tom, aby sa britská flotila ešte raz vrátila a evakuovala čo najviac Francúzov. 4. júna sa teda Briti vrátili a evakuovali posledných 26-tisíc francúzskych vojakov. Zvyšky francúzskej armády, približne 40 000 mužov, do poslednej chvíle brániacich evakuačné pláže, sa vzdalo 4. júna. Ich velitelia v Británii sa zhodli, že ich evakuácia je zbytočná a vyžiadala by si nadmerné úsilie a neprimerané straty.

Triumf z katastrofy

Spojenci nechali na pláži všetku svoju výzbroj a výstroj
Spojenci nechali na pláži všetku svoju výzbroj a výstroj

Dokopy sa podarilo evakuovať približne 380-tisíc vojakov. Bol to hrdinský výkon a obrovské povzbudenie pre britskú morálku. Britské noviny o evakuácii písali ako o „Katastrofe, ktorá sa zmenila na triumf.“ Churchill sám najprv hovoril o „zázraku“, po pár dňoch však musel zmeniť rétoriku, pretože oslavy evakuácie presiahli únosnú mieru. Občanom i politikom, pripomenul, že „musíme byť veľmi opatrní, aby sme tomuto vyslobodeniu nepriznali atribúty víťazstva. Vojny sa nevyhrávajú evakuáciami.“

Mal skutočne pravdu. I keď operácia Dynamo bola nečakaným, až šokujúcim úspechom, stále šlo o porážku. A stav spojeneckých vojsk v západnej Európe bol v podstate beznádejný. Briti prišli o všetku ťažkú výstroj a väčšine vojakov sa nepodarilo zachrániť ani malé osobné zbrane. Straty na mužstve dosiahli číslo 68 111 (z toho zabitých bolo minimálne 3 500), okrem toho prišli o takmer 64-tisíc automobilov, tankov a motoriek, takmer 2 500 diel, 6 torpédoborcov, cez 200 lodí a viac ako 100 lietadiel. Ďalšie desiatky tisíc strát zaznamenali Francúzi.

Nemci po dobytí Dunkerqueu ukončili operáciu Prípad žltý a spustili operáciu Prípad červený (Fall Rot) – útok na juh. Francúzsko definitívne kapitulovalo 25. júna 1940, po 46 dňoch od začiatku ofenzívy. Nasledovala bitka o Britániu. Našťastie jadro britskej armády – najskúsenejší vojaci, trénovaní profesionáli – ostalo takmer nedotknuté. Výzbroj a výstroj dokázali Briti rýchle doplniť, ak by však boli prišli o túto armádu, je veľmi otázne, či by si mohli dovoliť vôbec pokračovať vo vojne. Svojím spôsobom tak evakuácia z Dunkerque zachránila Spojencom vojnu.

Pramene

Použitá literatúra:

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesacrhiv, BBC

jakub drabik mudr jpg paedr - Evakuácia z Dunkerque zachránila Spojencom vojnu

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.