Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr, osobnosti, ktoré sa svojou aktivitou v službe národa navždy zapísali do slovenskej histórie. Napriek tomu, že mnoho historikov vyjadruje vzťah Štúra s Hurbanom rovnicou učiteľ – žiak, boli z hľadiska národnej, osvetovej a literárnej práce rovnocennými a navzájom konkurencieschopnými partnermi. Pripomeňme si teda ich spoločné účinkovanie.

Bratislavské lýceum

Cesty J. M. Hurbana a Ľ. Štúra sa preťali už počas štúdií na evanjelickom lýceu v Bratislave, kam Štúr nastúpil roku 1829 a J. M. Hurban o rok neskôr. V rámci lýcea vtedy fungovala Katedra reči a literatúry Česko-slovanskej, založená roku 1803 Jurajom Palkovičom, na ktorej svoje aktivity začala rozvíjať Spoločnosť česko-slovanská. Formovali sa tu osobnosti slovenského národa, ako Samo Chalupka, Janko Matuška, Andrej Sládkovič i Ľudovít Štúr s bratom Karolom. Činorodý a národným duchom naplnený Štúr okolo seba postupne zoskupil spoločenstvo mládeže, dnes známe ako štúrovská generácia.

Hurban bol spočiatku pod sugesciou maďarskej ideológie, ktorú spomedzi profesorov najviac protežoval Michal Greguš – práve jeho zásluhou sa maďarčina stala vyučovacím jazykom na bratislavskom lýceu. Na druhej strane, aj s odstupom času, keď už bol plne oddaný národným veciam, zhodnotil Hurban Greguša ako odborníka vo svojom odbore, ktorý svojich študentov klasifikoval na základe ich vedomostí, nie národnostnej príslušnosti.

Dôkazom toho je i fakt, že Greguš si spomedzi slovenských študentov obľúbil Hodžu, Hurbana, ba dokonca i Štúra. Charakter, ktorý lahodil Štúrovým ideálom, však zastávali iní profesori. Konkrétne Gabriel Kováč-Martiny a Matej Ševrlay, pričom druhý spomenutý bol vďaka svojim postojom k otázkam národného povedomia hnacím motorom štúrovskej družiny.

Hurban však v osobnom presvedčení tápal. Nechcel už byť ani súčasťou maďarskej študentskej spoločnosti, ale ani nasledovateľom Štúra, ktorého ideály považoval za málo filozofické. Uchvátila ho však Štúrova silná osobnosť, odhodlanosť, húževnatosť a vernosť národu, hoci, ako si ozrejmíme neskôr, v istom momente sa stala prekážkou ich priateľstva a spolupráce. Na konci školského roka 1835 Štúr definitívne získal Hurbana pre národnú prácu. Hurban prijal priateľove slová „Veľa tvoriť – málo troviť!“ za celoživotné krédo a v jeho duchu spoločne pracovali za národné ideály.

Hurban sa naplno ponoril do literárnych aktivít v službe národa. Letné prázdniny venoval štúdiu slovenčiny a písaniu veršov, veselohier i denníka v rodnom jazyku. Už v roku 1837 uverejňoval básne v Hronke Karola Kuzmányho či v pražských Květoch. Štúr zasa vštepoval slovenským študentom záľubu k cestovaniu, prostredníctvom ktorého mali upevňovať lásku k národu, rozširovať vlastné obzory a získavať skúsenosti. Zo Štúrovho podnetu sa 24. apríla 1836 uskutočnil pamätný výlet na Devín, kde jeho účastníci symbolicky prijali slovanské mená.

Spisovná slovenčina

Cesta k uzákoneniu spisovnej slovenčiny nebola jednoduchá. Štúr spolu s Hurbanom, ale aj s Hodžom, trojlístok neskôr vnímaný ako gro celej štúrovskej generácie, sa museli vyrovnávať s viacerými prekážkami. Problémom bola i Kollárova myšlienka slovanskej vzájomnosti, ku ktorej síce Štúrovci vzhliadali, ale pre názorovú odlišnosť v jazykovej oblasti sa ideovo odklonili. Ďalej kultúrna i jazyková blízkosť s českým národom, ktorého jazyk slovenskí evanjelici užívali a naďalej uprednostňovali pred Bernolákovou slovenčinou. Štúrovci však postupne dospeli k názoru, že Slováci nemôžu naďalej používať češtinu a pre národnú a kultúrnu obrodu slovenského národa je potrebný vlastný jazyk.

Aktivity súvisiace s jazykom, ako s jedným z hlavných atribútov samobytného národa, vyvrcholili 14. februára 1843 v Bratislave, kde bolo v kruhu najbližších Štúrových spolupracovníkov a zástancov slovenčiny prijaté uznesenie o nastolení spisovnej slovenčiny. Táto udalosť sa do dejín zapísala ako „deň vzkriesenia slovenčiny“. Hurban tu chýbal, ale zo zachovanej listovej dokumentácie je zrejmé, že za slovenčinu sa definitívne postavil 12. februára 1843. Následná kodifikácia slovenčiny sa uskutočnila 11. júla 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa Štúr, Hurban a Hodža uzniesli na základných pravidlách novej spisovnej slovenčiny. Zároveň tu bola na podporu slovenčiny prijatá dohoda o založení spolku na vydávanie slovenskej spisby. Z tohto podnetu vznikol roku 1844 spolok Tatrín. 17. júla počas návštevy na Dobrej Vode slovenčinu Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi odobril aj Ján Hollý, inak prívrženec bernolákovčiny.

Štúrovci postupne spustili aktivity smerujúce k propagácii novoprijatej slovenčiny. Hurban vydal svoj druhý almanach Nitra (1844) a Štúrovi sa po dlhoročnej ašpirácii podarilo vydávať prvé politicky orientované Slovenskje národňje novini (od augusta roku 1845) s literárnou prílohou Orol tatránski. Spoločne sa angažovali aj v spolku Tatrín.

Vernosť národu a (alebo) svadba?

Štúr i Hurban naďalej spoločne bojovali za národné ideály, ale vďaka Hurbanovmu osobnému životu zažili aj rozpory. 4. októbra 1845 sa J. M. Hurban rozhodol vstúpiť do manželského zväzku s Annou Jurkovičovou. Štúr ako zástanca myšlienky o vernosti národu a o zdržanlivom spôsobe života – podľa neho len tak bolo možné priviesť národ k svojbytnosti – túto okolnosť znášal len ťažko. Dokonca je známe, že Štúr priamo odrádzal Hurbana od svadby. Napokon túto skutočnosť prijal, svadby sa zúčastnil a ďalej spoločne pokračovali v národnej práci. Napriek tomu i v súčasnosti rezonujú medzi širokou verejnosťou Štúrove pocity, z ktorých sa vyznal v liste jednému zo svojich priateľov, že ide „Miloslavovi na pohreb“. 

Hurban sa aj v období, keď už po jeho boku stála Anna Jurkovičová-Hurbanová, aktívne presadzoval na národnom poli a v propagácii slovenčiny, čo deklaruje jeho početná pronárodne orientovaná spisba. Spomeňme napríklad tretí a štvrtý ročník Almanachu Nitra (1846, 1847) a vznik literárneho časopisu Slovenskje Pohľadi na vedi, umeňja a literatúru (1846). Hurban ako evanjelický farár sa tiež horlivo venoval cirkevnej práci a aktívne sa zapojil do diskusií o problémoch s pripravovaným vznikom únie – spojeniu uhorských kalvínov a evanjelikov. Štúr, okrem toho, že agilne zavádzal slovenčinu do života ľudu, čoho dôkazom sú kodifikačné práce Nárečja slovenskuo a alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Nauka reči slovenskej (1846), sa angažoval aj ako politik a v októbri 1847 sa stal poslancom v uhorskom sneme za mesto Zvolen.

Revolučné (ne)úspechy

Svoje sily zmobilizovali aj počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849. 28. apríla 1848 Hurban v Brezovej pod Bradlom proklamoval Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej a v máji boli v Liptovskom Sv. Mikuláši vyhlásené celonárodné Žiadosti slovenského národa ako prvý slovenský politický koncept. 16. septembra 1848 podnietili Štúr, Hurban a Hodža založenie vrcholného politického orgánu – Slovenskej národnej rady, ktorá politicky i vojensky riadila revolučný pohyb.

Hurban sa stal jej predsedom, čo bola jeho prvá i posledná veľká politická funkcia. 18. septembra 1848 začala prvá dobrovoľnícka výprava, ktorá sa do moderných dejín zapísala ako prvé samostatné ozbrojené vystúpenie Slovákov. Následne vypovedal Štúr 19. mája 1848 v Myjave poslušnosť uhorskej vláde. Hurbana počas tohto povstania, ktoré trvalo do 28. septembra 1848, sužovali závažné zdravotné problémy a Štúra, ktorý prejavil skutočné organizátorské schopnosti, označil za „dušu povstania“. Napriek neoblomnosti národného hnutia bola revolúcia napokon potlačená a dobrovoľnícke oddiely slávnostné rozpustené 21. novembra 1849 v Bratislave.

Štúrova smrť a Hurbanove ďalšie pôsobenie

Pod policajný dozor uvalený Štúr sa stiahol do úzadia. Od Vianoc roku 1849 žil s rodičmi v rodnom Uhrovci, kde zotrval do januára roku 1851. Po smrti svojho brata Karola sa presťahoval do Modry, aby pomáhal s výchovou pozostalých detí. Hurban, ktorý bol počas revolúcie odvolaný z kňazskej stanice v Hlbokom, mohol svoje miesto opätovne zaujať v roku 1850. V prvom rade vynaložil úsilie na obživenie cirkevného zboru. Pod vplyvom desaťročného policajného dozoru, boli jeho národné aktivity takmer úplne utlmené. Obaja ostali v úzkom kontakte, ktorý ukončila až nešťastná smrť Ľudovíta Štúra. 12. januára 1856 sa podľa Hurbanových slov Slovensko „priodelo čiernym rúchom“.

Pod ťarchou dezilúzií z neúspešnej revolúcie a Štúrovej smrti sa na sklonku 50. rokov 19. storočia Hurban zmobilizoval a opätovne sa pustil do pronárodného zápasu. Tentokrát však už len na cirkevnej pôde, kde bojoval za obmedzenie maďarizačných procesov a za demokratizáciu cirkevných pomerov v Uhorsku.

Použitá literatúra

• Honzák, F.: Dejiny Slovenska: dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava 2008.
• Hurban, J. M: Ľudovít Štúr. Rozpomienky. Bratislava 2016.
• Maťovčík, A./Šimková, Ľ.: Ľudovít Štúr : biografické kalendárium a personálna bibliografia. Martin 2014.
• Osuský, Š.: Filozofia Štúrovcov II. Hurbanova filozofia. Myjava 1928.

PhDr. Ivana Poliaková

Absolvovala vysokoškolské štúdium v programe Stredoeurópske areálové štúdiá na Fakulte stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre. Následne pokračovala v rigoróznom konaní na UCM v Trnave v odbore história, ktoré úspešne ukončila v roku 2018. Vo svojich prácach sa venovala najmä národnostno-emancipačnému procesu a osobnosti J. M. Hurbana v kontexte evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku. Histórii Slovenska sa venuje aj v súčasnosti.