Rovnako ako Mikuláš Koperník a Galileo Galilei otriasli predstavami o polohe Zeme vo vesmíre, Isaac Newton chápaním Zeme a nebeskej oblohy, tak aj Charles Darwin zalomcoval zaužívanými teóriami o vývoji zvierat a rastlín. Darwin patrí medzi najvplyvnejších ľudí, ktorí kedy žili na našej planéte. Zároveň je jedným z najviac nepochopených mysliteľov, a to napriek faktu, že povedomie o ňom má väčšina ľudí.
Rodinné zázemie
Mladý Charles sa narodil v anglickom Shrewsbury v roku 1809 do spoločensky dobre postavenej rodiny. Z otcovej aj matkinej strany mal rodinu, ktorá bola finančne dobre zabezpečená. Rovnako jeho neskoršie manželstvo s Emmou Wedgewoodovou mu prinieslo dostatok majetku nato, aby sa nemusel obávať o svoje živobytie. Wedgewoodovci zbohatli predajom keramických výrobkov, ktoré si obľúbila aj anglická kráľovská rodina.
Jedna strana Charlesovej rodiny, otec Robert a dedko Erasmus, neboli práve tí najzbožnejší príbuzní. Napríklad Robert zašiel do kostola len raz v živote. Celkovo síce dvakrát, ale oba razy ho tam museli odniesť – na krst a na pohreb. Vieme, že bol slobodomurár. Ak by sme pokladali slobodomurárstvo za druh náboženstva, môžeme povedať, že bol aj nábožný. Darwinov dedko Erasmus bol deista, a teda veril v neosobné, do sveta nezasahujúce, božstvo. Robert však nemal problém dať Charlesa pokrstiť a chcel pre neho kariéru anglikánskeho farára.
Charlesova druhá rodinná vetva z matkinej strany bola na tom po náboženskej stránke inak. Patrili medzi veriacich unitariánov, ktorí praktizujú veľmi liberálnu verziu kresťanstva. Erasmus nazval unitariánstvo posteľou z peria na zachytávanie odpadlíckych kresťanov. No ešte nemôžeme hovoriť o ateizme. Charlesova mama Susanna brávala svoje deti pravidelne do unitariánskeho zboru. Ako to bolo so svetonázorom jej najznámejšieho potomka, si spomenieme na konci článku.
Takmer farárom
V roku 1825 nastúpil Charles na želanie svojho otca na univerzitu v Edinburghu, kde mal študovať medicínu. Zistil však, že tá nie je stavaná preňho a jeho žalúdok, a tak sa po necelých troch rokoch dohodol s otcom, že pôjde do Cambridga študovať za anglikánskeho farára. Na štúdium anglikánskej teológie však musel najskôr získať bakalársky titul (B.A.) zo slobodných umení, čo sa mu o tri roky podarilo. Preto nie je správne povedať, že Darwin bol formálne teológ, ale nemal k tomu ďaleko. Byť farárom malo byť nie príliš náročné, ale pritom dôstojné zamestnanie pre človeka jeho záujmov. „Pohodové“ zamestnanie však nakoniec stroskotalo práve na Darwinových záujmoch. Charlesa totiž zaujímali celkom iné veci než (podľa vlastných slov) nudné hodiny teológie. Radšej sa venoval lovu a zbieraniu chrobákov, než by robil v knižnici exegézu biblických textov (až na ten lov bol v tomto azda ako dnešný bežný študent teológie). Na druhej strane ho isté teologicko-prírodovedné texty fascinovali. Pri tomto všetkom mal v sebe hlboko zakorenenú túžbu po dobrodružstve, ktorá sa mu začala napĺňať krátko po získaní titulu (záverečné skúšky robil z klasických textov, filozofie, teológie a matematiky).
Mnohé záujmy, ktoré si priniesol z Edinburghu, zvlášť geológiu a botaniku, rozvíjal popri oficiálnych hodinách štúdia. Charles videl svoju budúcnosť v kombinácii pozície anglikánskeho pastora a prírodovedca. Takéto spojenie nebolo na tú dobu nijako nezvyčajné a malo viacerých veľmi známych reprezentantov (zvlášť John Ray, Robert Plot a William Paley). Tak to bolo, kým sa v roku 1831 nezačalo všetko meniť.
Plavba na lodi Beagle
V roku 1831 dostal Darwin prostredníctvom svojho známeho ponuku plaviť sa na dlhodobej výprave okolo sveta. Nebola to žiadna dovolenka – cieľom bolo vedecké poznávanie v službách britského námorníctva. Pozvanie získal vďaka blízkemu priateľstvu s profesorom botaniky Johnom Henslowom.
Henslow pred plavbou učil Charlesa rozpoznávať malé odlišnosti jednotlivých rastlín, aj to, za akých okolností už treba rozlišovať iný druh. Takéto „šikovné oko“ bolo presne to, čo sa mladému prírodovedcovi veľmi zišlo.
Pred námornou cestou obaja zdieľali pochybnosti o evolúcii a pozdávala sa im myšlienka tzv. prirodzenej teológie, ktorá sa snažila nájsť stopy (argumenty) vedúce k existencii Boha a jeho vlastností (osobne by som najradšej zaviedol nový preklad spojenia natural theology, a to prírodovedná teológia).
Darwin bol v poradí až tretí oslovený na expedičnú pozíciu, ale okolnosti mu zahrali do kariet a šancu získal práve on. Po počiatočnom nesúhlase otca mu nakoniec túto výpravu odobril a financoval. Darwin sa tak vydal na plavbu, ktorá zanedlho naveky zmenila jeho zmýšľanie. Na lodi mal mať funkciu prírodovedca a robiť tak dôstojnú a priateľskú spoločnosť kapitánovi Fitzroyovi. Práve od neho dostal Darwin prvý diel knižnej série od geológa Charlesa Lyella Princípy geológie, ktorá sa snažila vysvetliť vývoj Zeme pomocou pravidelných prírodných procesov, a teda bez vzývania akýchkoľvek nadprirodzených zásahov (aj keď v súlade s Božím plánom). Lyell bol, mimochodom, liberálny unitarián, na rozdiel od kapitána Fitzroya, ktorý veril v doslovný výklad stvorenia sveta v knihe Genezis.
Celá plavba trvala päť rokov. Loď sa vrátila naspäť v roku 1836. Čo sa stalo za celý čas plavby, by stačilo na celú knihu, ktorú nakoniec aj sám Darwin napísal, ale na tomto mieste si spomenieme len pár kľúčových udalostí. Počas cesty si Charles zaznačoval mnoho podrobných pozorovaní a zbieral rôzne pozoruhodné zvery a rastliny. Najväčší dopad na jeho evolučné uvažovanie mali fauna a flóra na Kapverdských a Galapágskych ostrovoch. Zvlášť to boli živočíchy na Galapágoch, ktoré usmernili jeho myšlienky. Najviac známe sú tzv. Darwinove ostrovčany (finches), ktoré sa veľa razy chybne označujú ako pinky. Už cestou z ostrovov začal Charles uvažovať, prečo by Stvoriteľ stvoril na blízkych ostrovoch s rovnakou klímou toľko rôznych variácii rovnakých živočíchov (v prípade ostrovčanov to bolo 14 druhov). A tak začal postupne rozmýšľať, aké majú všetky jeho zistenia význam? Inšpiroval sa pri tom Lyellom a snažil sa všetko vysvetliť bez nadprirodzených zásahov.
O pôvode druhov
Po príchode domov v roku 1837 začal Darwin pracovať na svojich poznámkach z cesty. Tieto poznámky neskôr premenili celé chápanie prepojenia živých, ale aj dávno mŕtvych organizmov. Z mnohých dôvodov odďaľoval publikáciu svojho diela, ktoré chcel mať najprv prepracované do detailov, aj s pripravenými odpoveďami na námietky, či už tie vedecké, alebo náboženské (ako sme spomenuli, mal celkom dobré základy teológie). Kniha vyšla až v roku 1859 (23 rokov po plavbe) pod názvom O pôvode druhov. Dielo dokončil hlavne preto, že na podobných myšlienkach pracoval prírodovedec Alfred Wallace.
V diele spomína hypotézu, ktorú dnes nazývame evolúcia prirodzeným výberom (Darwin v knihe ani raz nepoužil slovo evolúcia). Ak by sme jedným súvetím chceli zhrnúť myšlienky z Darwinovej knihy, mohli by sme povedať: Akékoľvek dva organizmy majú, kdesi v minulosti, spoločného predka a ich vývoj spočíval v súťažnom prispôsobovaní podmienkam životného prostredia. Musíme si však uvedomiť, že Darwin neprišiel s myšlienkou samotnej evolúcie, ktorá sama o sebe ani nebola pointou jeho knihy. Kľúčovým bol spôsob (mechanizmus), ako by mohla, vtedy ešte vedecky kontroverzná, evolúcia fungovať. Týmto hlavným mechanizmom bol podľa neho tzv. prirodzený výber, ktorý definoval ako zachovanie užitočne vyvinutej črty u organizmov.
Hoci ho mnohí považujú za náboženského kacíra, zo slovníka jeho diela je zrejmé, že sa snažil poukázať na Božie prírodné zákony, ktoré sú hodné oslavy Stvoriteľa. On bol ten, kto dal prvotný pôvod všetkým druhom. Zákonom prirodzeného výberu vlastne len umožnil vznik a vývoj ním zamýšľaných druhov Je pravda, že ku koncu svojho života Charles opustil kresťanstvo, ale už nie je pravda, že sa stal ateistom (vyjadril sa, že je agnostik). Tak isto nie je vôbec zrejmé, či svoju vieru opustil v dôsledku svojich vedeckých zistení. Vieme, že smrť jeho otca a milovanej 9-ročnej dcéry ním riadne otriasli. Ďalej vieme, že mal problémy s dôveryhodnosťou Biblie a s náukou o pekle, ktorú prezentuje kresťanstvo.
Charles napísal ešte veľa iných prác, medzi nimi aj Pôvod človeka a pohlavný výber (1871), ktorá sa prvý raz otvorene zaoberá vývojom ľudí, a jeho vlastný životopis (1881). Darwinovo uvažovanie nebolo vo všetkom dokonalé a v detailoch sa veľa ráz mýlil, čo je však v procese vedeckého poznania úplne prirodzené. V súčasnosti je evolúcia prijímaná ako vedecká teória, čo znamená, že nejde len o akúsi domnienku, ale o silné a komplexne potvrdené vysvetlenie, zahrňujúce prepojenia faktov, zákonov, predpovedí a testovaných hypotéz.
Všetci sme jedna rodina
Na záver si dovolím jedno odvážne tvrdenie: Ak nie ste alebo ste aspoň niekedy neboli zasiahnutí posolstvom, ktoré nám Darwin v myšlienke prirodzeného výberu zanechal, možno ste ho nikdy úplne nepochopili. Podľa Darwinovej myšlienky totiž vzdialenými bratrancami totiž nie sú len ľudia a šimpanzy. Váš strom v záhradke, andulka v klietke, rybička v akváriu, „dunčo“ v búde, komár na stene, všetky dobré a nedobré mikroorganizmy vo vašom tele, sú vaši veľmi vzdialení príbuzní. Všetci sme jedna rodina. Zdieľame veľa spoločných génov a tým aj mnohé spoločné recepty na naše fungovanie. Dnes existuje živá debata ohľadom presných mechanizmov, ktoré majú úlohu pri vývoji druhov, ale vo vedeckých kruhoch (sú totiž aj iné „kruhy“) nik nediskutuje, či evolúcia nie je nezmysel. Naša genetická príbuznosť je dnes potvrdená genetickými štúdiami, a podľa jednej nedávnej analýzy je pravdepodobnosť, že všetok život na Zemi pochádza len z jedného spoločného predka 102860-krát väčšia než možný pôvod z viacerých.
Použitá literatúra
- Browne, J.: Darwin’s Origin of Species: A Biography. Washington (Atlantic) 2007.
- Harmon, K.: The Proof Is in the Proteins : Test Supports Universal Common Ancestor for All Life. Scientific American, May 13, 2010.
- Larson, E.: Evolúcia : Neobyčajna história jednej vedeckej teórie. Bratislava 2006.
- Ruse, M.: Charles Darwin. Hoboken (Wiley-Blackwell) 2008.
Obrazová príloha: C. Martens, wikipedia.org
Vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterské tituly z biblistiky na University of London a z historicko-filozofických štúdií vedy a náboženstva na University of Edinburgh. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa hlavne na históriu kresťanstva a interakciu vedy a náboženstva, čomu sa aj ako spolutvorca venuje v podcaste Pravidelná dávka.