Prezidentské voľby v Spojených štátoch amerických patria medzi najsledovanejšie politické udalosti na celom svete. Niet divu, prezident USA je totiž jedným z najmocnejších ľudí na celom svete. To samozrejme vplýva aj na priebeh kampane a všetko s tým spojené. Americká história si dokonca pamätá aj na prípad, keď sa spor jedného z kandidátov s bývalým ministrom skončil až streleckým súbojom a smrťou.
V jeho hlavných úlohách vystupovali veteráni Vojny za nezávislosť, jeden právnik, druhý bankár, a obaja viac než ambiciózni politici Aaron Burr a Alexander Hamilton.
Voľby, ktoré definujú smer
Symbolický rok 1800 bol na politické a diplomatické udalosti nesmierne bohatý. Zatiaľ čo na európskom kontinente rázne stúpala kométa menom Napoleon Bonaparte a po ôsmich rokoch vojny Francúzska voči celej Európe sa vytúžene čakalo na mier, za veľkou mlákou boli na spadnutie prezidentské voľby, ktoré mali určiť chod dejín.
Aspoň tak ich vnímala politická špička stále mladého štátu. Thomas Jefferson, líder liberálnej, profrancúzsky orientovanej strany Republikánov (nejde o predchodcu súčasnej strany, ktorej korene siahajú do polovice 19. storočia), písal v liste priateľovi Benjaminovi Rushovi, že ak revolúcia z roku 1776 určila formu americkej vlády, tak voľby v roku 1800 definujú jej princípy. A práve Jefferson sa mal ako hlavný kandidát svojej strany stať mužom, ktorý bude tieto princípy definovať.
Dôležitosť volieb bola jediná vec, na ktorej sa silne polarizované politické tábory v USA v danom období zhodli. Vedúca postava konzervatívnejšej, probritsky naladenej strany Federalistov Alexander Hamilton, napríklad vyhlasoval, že ak sa prezidentom nestane federalista, tak šťastie, konštitúcia i právo budú čeliť neodvratnej katastrofe. Na rozdiel do Jeffersona, on sám nekandidoval. Číslom jeden na kandidátke Federalistov bol dosluhujúci prezident John Adams.
V napätej atmosfére sa viedla nesmierne tvrdá, a často špinavá kampaň. Na dennom poriadku boli osobné urážky, konšpiračné teórie o protištátnych sprisahaniach jednej, či druhej strany. Zábrany akoby stratili aj novinári, ktorí čoraz väčšmi strácali schopnosť objektívne informovať a zmenili sa na žalobcov jedného, či druhého tábora. Medzi najcitlivejšie otázky patrilo medzinárodné nasmerovanie USA. Probritskí Federalisti sa snažili zamknúť kostlivcov do skrine a využiť ekonomické možnosti, ktoré ponúkala spolupráca s ostrovnou monarchiu. To bolo nemysliteľné pre Thomasa Jeffersona, nadchnutého pre myšlienky francúzskej revolúcie, ktorý snahu Federalistov s radosťou prezentoval ako pokus o návrat pod jarmo britskej koruny.
V epicentre špinavej hry sa ocitol John Adams. Republikáni ho častovali útokmi a kritikou za to, že voviedol krajinu do vojny s Francúzskom – tzv. Quasi-war nebola oficiálne vyhláseným vojenským konfliktom, skôr sériou vzájomných námorných potýčok. Hoci, treba uznať, že Adams konal ako prezident USA a pod ťarchou komplikovaných medzinárodných udalostí sa snažil postupovať v prospech svojej krajiny. Avšak tento obozretný postoj priniesol i neprajníkov vo vlastný radoch. Nechýbal medzi nimi radikál Alexander Hamilton. Mimochodom, informáciu o dovtedy súkromnej Hamiltonovej kritike zverejnil počas volieb práve Burr, čím nielen prilial olej do ohňa vzájomného sporu, lež výrazne oslabil i Adamsovu pozíciu vo voľbách.
Dosluhujúci prezident však nedbal na nič iné ako na svoju povinnosť a diplomatickými aktivitami sa podieľal na podpise zmluve z Mortefontaine 30. 9. 1800, v ktorej sa urovnali vzťahy medzi USA a Francúzskom. Ako neskôr prehlásil, nezáležalo mu na politických hrách jeho súperov, dôležitý bol mier pre krajinu.
Keď zlyhá ľudský faktor
Očakávané voľby sa začali 31. októbra 1800. Keďže si v tom čase mohol každý štát zvoliť vlastný termín volebného dňa, meno nového prezidenta malo byť známe až 6. decembra, po voľbách v Južnej Karolíne.
Rozdielny bol aj spôsob, akým volil Zbor voliteľov. Každý voliteľ totiž mohol dať nie jeden, ale dva hlasy a kandidát s druhým najvyšším počtom hlasov sa automaticky stával viceprezidentom. Federalisti si tak naplánovali stratégiu, kde mali ísť všetky hlasy Johnovi Adamsovi, o jeden menej mal dostať druhý kandidát strany Charles Pinckney a jeden zvyšný hlas dostal John Jay, čím sa malo poistiť miesto prezidenta i viceprezidenta podľa predstáv strany. Rovnaký plán prijali i Republikáni. Všetky hlasy mali ísť Thomasovi Jeffersonovi a o jeden menej mal získať Aaron Burr, ktorý sa stal dvojkou strany.
A práve tu sa začína príbeh, ktorý vyústil do tragického konca. Príbeh nepriateľstva Alexandra Hamiltona a Aarona Burra, ktorého prológ sa odohral už v roku 1791, keď sa stal Burr senátorom na úkor Hamiltonovho svokra Filipa Schuylera, ale jeho skutočné dejstvo sa začalo až prezidentskými voľbami roku 1800.
Koncom jesene sa deň za dňom, štát za štátom menili volebné výsledky, až dospeli k rozuzleniu, ktoré pripomína filmový scenár. Pred poslednou voľbou v Južnej Karolína bol stav medzi oboma tábormi vyrovnaný 65 – 65. Agitácie a zákulisný boj vrcholili a 6. decembra 1800 sa ôsmimi hlasmi z Južnej Karolíny rozhodlo, že novým prezidentom i viceprezidentom USA sa stane kandidát Republikánov. Stratégia naplánovaná v centrále Jeffersonovej strany sa podarila, všetko dopadlo podľa predstáv. Teda takmer všetko.
Pôvodný plán totiž počítal s tým, že každý zo 73 voliteľov odovzdá svoj hlas Thomasovi Jeffersonovi a Aaron Burr dostane ako budúci viceprezident o jeden hlas menej. V rozhodujúcej chvíli však kdesi zlyhal ľudský faktor a ten voliteľ, ktorý mal dať hlas len Jeffersonovi, ho dal aj Burrovi. Nastala bezprecedentná situácia. Radosť v sekunde vystriedal šok. Dvaja kandidáti mali rovnaký počet hlasov!
Do diania vstupuje Hamilton
Podľa ústavy Spojených štátov amerických mala situáciu dvoch kandidátov s rovnakými počtom hlasov vyriešiť Snemovňa reprezentantov. Tým dostala celá situácie definitívne nádych tragikomédie, keďže po pokazenej voľbe republikánskych voliteľov zrazu rozhodoval o budúcom prezidentovi orgán, ktorého väčšinu tvorili zástupcovia Federalistov. Tí ale nemali žiaden dôvod na radosť, veď vybrať si museli z dvoch zástupcov opozitnej strany.
Ich prvotná myšlienka smerovala k Aaronovi Burrovi. Thomas Jefferson bol predsa lídrom opozície a zvoliť si za prezidenta vedúcu osobnosť druhej strany nie je ťah, ktorý vyzerá na prvý pohľad lákavo a rozumne. Okrem toho Burr nebol politikom, ktorý by sa počas svojej kariéry ostro vyhraňoval voči Federalistom, tak ako to činil Jefferson, ba naopak, s mnohými predstaviteľmi udržiaval pravidelný kontakt a vždy bol ochotný viesť otvorenú diskusiu a hľadať spoločný kompromis. Zdalo sa, že Burra čaká najväčšie víťazstvo kariéry.
V tej chvíli však do diania vstúpil Alexander Hamilton. Hnaný osobnou zášťou i snahou udržať si autoritu v rámci strany, ktorú by mu priateľstvo Burra s niektorými Federalistami mohlo narušiť, rozbehol agitačnú kampaň v Jeffersonov prospech. Určite mu to nebolo príjemné, Jeffersona nemal rád rovnako ako Burra, no jeho voľbu vnímal ako menšie zlo.
Thomas Jefferson netúžil v danej situácii viesť žiadnu internú vojnu. Sám seba vnímal ako lídra strany a presvedčený o svojej pozícii napísal Burrovi list, kde ho vyzval akceptovať miesto viceprezidenta, za čo mu on z pozície prezidenta rozšíri právomoci. Burr bol spočiatku takémuto riešeniu naklonený, no keď Jefferson odmietol Hamiltonovu ponuku na isté zvolenie, začal šípiť šancu a pustil sa do hry, ktorá sa mohla skončiť ako politická samovražda.
Plán mu ale spočiatku vychádzal. Hamilton nedokázal Federalistov jednoznačne presvedčiť a prvé tri zasadnutia nepriniesli žiadne rozuzlenie, ba dokonca sa šepkalo, že hoci bola mierna prevaha na Jeffersonovej strane, Burr mal situáciu vo svojich rukách a k prezidentskej stoličke mu chýbalo pár správnych odpovedí v rozhovore so správnymi ľuďmi.
Nestalo sa tak. Za nového prezidenta Spojených štátov amerických bol zvolený Thomas Jefferson. Väčšmi než Hamiltonove zákulisné ťahy to mala na svedomí Burrova neschopnosť využiť silu okamihu.
Duel, ktorý vstúpil do dejín
Nový viceprezident viac stratil, než získal. Vzťahy s Jeffersonom boli naštrbené a keď sa v roku 1804 schyľovalo k novým voľbám, bolo jasné, že Burr nebude mať na kandidátke Republikánov miesto. Rozhodol sa preto kandidovať na post guvernéra štátu New York. Do volieb sa prihlásil ako nezávislý, pričom mal podporu istej skupinky Federalistov, nespokojných s vedením ich strany, teda najmä s Alexandrom Hamiltonom.
Ten už po prezidentských voľbách 1800 vyjadril v liste priateľovi Jamesovi McHenrymu znepokojenie nad tým, že niektorí členovia Federalistov seriózne uvažovali podporiť ako kandidáta na prezidenta Aarona Burra – človeka, ktorého on častoval prívlastkami ako márnotratný, nekontrolovateľný a pôžitkársky.
Keď sa potom o štyri roky neskôr skupina poslancov rozhodla Burra podporiť aj verejne, Hamilton považoval za svoju povinnosť zasiahnuť. Postavil sa na stranu Morgana Lewisa, kandidáta Republikánov, a pomocou svojho vplyvu dokázal opäť zastaviť Burrovi politický rozlet.
To však ešte netušil, že tesne po Burrovej porážke sa v novinách objaví list doktora Charlesa Coopera, adresovaný Hamiltonovmu svokrovi Filipovi Schuylerovi, kde Cooper, politik Republikánov, opisuje predvolebné stretnutie s Alexandrom Hamiltonom, na ktorom líder Federalistov otvorene kritizuje konanie členov svojej strany a vyjadruje znechutenie nad podporou Aarona Burra.
Cooper tvrdil, že list novinárom nedal, ale musel zmiznúť v čase, keď ho mala pošta, Hamilton zas otvorene deklaroval, že obsahom listu sú Cooperove interpretácie jeho slov a nemožno ich vnímať ako doslovný citát. Burr ale žiadne vysvetlenie nepožadoval a ani ho nezaujímalo. Verný svojej horúcej náture, vyzval Hamiltona na duel!
Burr chcel vyriešiť záležitosť cti. Celý tento proces prebiehal až mytologickou formou a k reálnemu duelu došlo len v nemnohých prípadoch. Celá záležitosť cti sa začala tým, že Burr vyslal svojho sekundanta aj s listom, v ktorom opísal, ako bola jeho česť dotknutá a aké ospravedlnenie žiada. Práve tu sa väčšinou vyzvaný účastník dokázal formou kompromisu vyhnúť ohrozeniu na živote. Sám Hamilton absolvoval desať takýchto záležitostí cti, pri ktorých nedošlo k boju. Burr ale nebol taký prípad. Viceprezident žiadal ospravedlnenie za všetko, čo sa udialo v priebehu posledných pätnástich rokov, pričom je pravdepodobné, že tak činil v snahe donútiť Hamiltona odmietnuť, a teda pristúpiť k duelu.
11. júl 1804, sedem hodín ráno, pole blízko Weehawkenu, New Jersey – pre Alexandra Hamiltona malo toto miesto trpkú reminiscenciu. V roku 1801 sa tu k duelu postavil posledný raz jeho syn. Padol v súboji, keď sa dožadoval odvolania urážky na mene svojho otca.
Svedectvá sa v popise duelu rozchádzajú. Hamilton vystrelil prvý, no podľa zápisu jeho sekundanta tak urobil úmyselne do vzduchu, keďže sa takéto konanie priečilo jeho náboženským a morálnym zásadám. Burrov sekundant tvrdil, že jednoducho minul svoj cieľ. Tak, či onak, Aaron Burr bol presný. Strela zasiahla Hamiltona do pravej časti brucha. Guľka zlomila druhé, či tretie falošné rebro a spôsobila devastačné zranenia pečene a bránice.
Hamilton v okamihu padol. Burr k nemu pribehol a s bledým výrazom v tvári sa následne vrátil späť k sekundantovi, keďže k zranenému sa už ponáhľal doktor Hosack, ktorý, aby nemohol svedčiť, stál počas duelu za alejou stromov. Podľa Hosackovej výpovede spísanej mesiac po súboji, mu ešte Hamilton stihol s pokojom povedať, že ide o smrteľné zranenie a potom skolaboval.
Koniec života i kariéry
Bývalého ministra financií odniesli do domu jeho priateľa Williama Bayarda Jr., kde sa s ním prišla rozlúčiť najbližšia rodina i priatelia. Po dni strávenom na lôžku paralyzovaný Alexander Hamilton 12. júla 1804 naposledy vydýchol.
Pre Aarona Burra bol duel koncom politickej budúcnosti. I preto sa dá predpokladať, že Burr nechcel Hamiltona naozaj zabiť, musel totiž tušiť, aké následky to bude mať na jeho kariéru. Oponenti ho obvinili, že mal oblečenú vestu, ktorá ho chránila pred guľkami, že je bezcitný vrah, že manipuloval so zbraňami a i bez týchto mediálnych vyjadrení už samotný fakt, že ho štáty New York aj New Jersey obvinili z vraždy, stačil na to, aby bol nadobro zdiskreditovaný.
Chvíľu sa skrýval Južnej Karolíne, neskôr sa síce vrátil do D. C., kde dokončil volebné obdobie ako viceprezident, no na každom kroku mohol cítiť, že je persona non grata.
Po odchode z D. C. údajne plánoval vojenský prevrat v Louisiane, kde sa mal stáť vládcom nezávislého štátu, ale zradený vlastnými ľuďmi ušiel do Európy, odkiaľ sa vrátil až v roku 1812. Chvíľu žil pod dievčenským menom matky – Edwards, neskôr sa však vrátil k menu Burr a život dožil ako právnik v New Yorku.
Nech boli jeho ďalšie cesty akékoľvek, história si ho bude už navždy pamätať ako účastníka najslávnejšieho duelu v amerických dejinách. Napokon, ako často na seba strieľajú viceprezident a bývalý minister financií, ktorý je zároveň lídrom jednej z dvoch najväčších strán?
Použitá literatúra
- Elkins, S. /McKitrick, E.: The Age of Federalism. New York 1995.
- Fleming, T.: The Duel: Alexander Hamilton, Aaron Burr and the future of America. New York 1999.
- Hickey, D.: The Quasi-War: America’s First Limited War, 1798-1801. In The Northern Mariner/Le Marin du Nord, 2008.
- Murray, J.: Alexander Hamilton: America´s Forgotten Founding Father. New York 2007.
- Rogow, A.: A fatal friendship: Alexander Hamilton and Aaron Burr. New York 1998.
- Todd, Ch.: The true Aaron Burr: A biographical sketch. New York 1902.
Internetové zdroje
a) http://www.history.com/this-day-in-history/burr-slays-hamilton-in-duel
b) http://www.gilderlehrman.org/history-by-era/hamilton/essays/understanding-burr-hamilton-duel
Zdroj: wikipedia.org, history.com, nymag.com
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.