O odboji proti nacizmu vo Francúzsku sa v našom prostredí priveľa nevie. Francúzi sa pritom zúčastnili i Slovenského národného povstania, v ktorom patrili medzi najodvážnejších a najefektívnejších bojovníkov. Exkluzívny rozhovor o francúzskom odboji i o účasti na SNP poskytol HistoryWeb-u popredný francúzsky historik – profesor François Kersaudy.
Pán profesor, na Slovensku sa nevie veľa o francúzskom odpore proti nemeckému okupantovi, hoci zohrával dominantnú úlohu najmä počas vylodenia v Normandii. Ako a kedy vznikol francúzsky odpor?
Pokiaľ ide o odpor ako taký, vo Francúzsku bolo tak veľa foriem odporu, že musím najskôr spomenúť odpor, ktorý bol viac-menej individuálny a dezorganizovaný. Tvorili ho ľudia, ktorí prejavovali nespokojnosť s okupáciou. Kreslili grafity, demonštrovali, Nemcom adresovali viacero urážok. Určite však nezachádzali príliš ďaleko.
Kto bol súčasťou francúzskeho odporu?
Francúzsky odpor fungoval prostredníctvom sietí. To znamená, že Angličania posielali agentov, aby cvičili a verbovali Francúzov do hnutí odporu. Ich cieľom bolo vytvoriť sieť únikových ciest. Vo Francúzsku sa ukrývalo veľa Angličanov, ktorí sa chceli vrátiť do svojej vlasti. Preto existovali únikové cesty. Vykonávala sa aj špionáž. Angličania chceli vedieť, kde sú Nemci, čo robia a ako to robia. Tieto siete sa teda využívali aj ako spravodajské siete. Okrem toho sa na Churchillov príkaz zabezpečovala aj sabotáž. Francúzov učili, ako sabotovať nemecký vojnový priemysel. A takto fungovali siete. Dôležitú úlohu zohrávala i tlač. Veľmi rýchlo, už na prelome rokov 1940 a 1941, vo Francúzsku vo veľkom vychádzala a rozdávala sa ilegálna tlač. Na rozdiel od sietí kontrolovaných Angličanmi, hlavné hnutia francúzskeho odporu boli podporované tlačou. Väčšina hnutí mala názov práve podľa novín. V južnej časti, t. j. v slobodnej zóne, existovali hnutia Combat, Libération, neskôr Libération Sud, Le Franc-Tireur atď. V severnej časti bola situácia podobná. Bola tu napr. LʼOrganisation civile et militaire, Libération Nord atď. Zo začiatku bola tlač ich hlavným prostriedkom.
Bol francúzsky odpor jednotný a centralizovaný? Alebo išlo o rôzne hnutia odporu, ktoré spolu veľmi nespolupracovali? Kto sa usiloval o zjednotenie týchto hnutí odporu?
Bol to Jean Moulin. On sa snažil o zjednotenie týchto sietí. Keď každý robí veci po svojom, neprinesie to optimálne výsledky. Musia sa skoordinovať. Začiatkom roka 1942 mal Jean Moulin, ktorý sa vrátil výsadkom do Francúzska, svoju prvú misiu – a to zjednotiť hnutia odporu v slobodnej zóne. Hoci to nebolo ľahké, uspel. Zorganizoval Zjednotené hnutie odporu. Jeho druhá misia sa uskutočnila koncom roka 1942 a cieľom bolo zjednotiť hnutia odporu južnej a severnej časti. A takto vznikla Národná rada odboja. Všetci prijali pokyny od generála de Gaulla.
Akú úlohu mal Charles de Gaulle?
Bolo veľmi dôležité, aby si obe strany rozumeli. De Gaulle potreboval politickú podporu od hnutí odporu a oni zase potrebovali de Gaulla, lebo potrebovali zbrane a peniaze. Bez zbraní a peňazí by boli bezradní. Vďaka tejto spolupráci dosiahol Jean Moulin na jar 1943 na slávnom stretnutí na ulici du Four v Paríži vyhlásenie od všetkých hnutí odporu a vznik Národnej rady odboja. Vo vyhlásení sa písalo, že Národná rada zastupuje všetky hnutia odporu. To však nebola celkom pravda, lebo komunisti nemali zastúpenie. Ďalej sa uvádzalo, že Národná rada uznáva a bude uznávať len jedného predsedu, a tým je generál de Gaulle. Samozrejme tým získal mimoriadnu prestíž. A v máji 1943 po vylodení v Alžírsku ju hneď zužitkoval. Čelil ťažkej situácii s odbojármi pod vedením generála Girauda. Nevyhnutne potreboval podporu odboja od Angličanov a Američanov. A vtedy mu veľmi pomohla prestíž. Nasledovala nová vlna odporu, ktorou sa vytvorilo zjednotené hnutie, a to začlenením komunistov. Touto vlnou boli Francúzske vnútorné sily (FFI). Išlo o skupinu prívržencov odporu, ktorá vo Francúzsku existovala v čase vylodenia Spojencov.
Akú úlohu mala britská organizácia Special Operations Executive?
Hovoril som už o sieťach, o britských a francúzsko-britských agentoch, ktorí boli na čele týchto spravodajských sietí a sabotáží. Existovali čisto francúzske hnutia, nerátajúc jedno poľské hnutie. Tieto siete vzájomne spolupracovali. Angličania napríklad často dostávali príkaz zaučiť členov hnutia. Občas nastala aj rivalita, ako v prípade celej západnej Európy. Angličania sa podieľali na konfliktoch medzi de Gaullom a Churchillom, ale odbojárom veľmi pomáhali. Mať zbrane nestačilo, bolo ich treba vedieť aj obsluhovať. A to bez anglických inštruktorov nešlo. Na druhej strane niektorí vedúci anglických sietí boli nešikovní, čo malo tragické následky. Vtedy de Gaulle povedal, že za to môžu Angličania. A to spustilo nekonečné hádky. Celkovo však spolupráca bola relatívne dobrá, a to najmä na konci. Keď sa vedelo, že sa chystá vylodenie, všetci začali spolupracovať. Ďalší problém bol, čo urobia po príchode Spojencov komunisti. Komunisti využili príležitosť, aby sa implantovali na všetkých úrovniach. Hlavnou obavou de Gaulla po jeho príchode do Francúzska 14. júna nebolo Vichy ani Nemci. O to sa mali postarať Američania. Jeho obavou boli práve komunisti. Komunisti prešpikovali svojimi agentmi všetky odbojové organizácie. Keď Národná rada odporu chcela de Gaullovi vnútiť svoj program, ktorý bude z veľkej časti implementovaný IV. republikou, de Gaulle vedel, že podnecovateľmi programu sú komunisti, ktorí mali veľa maximalistických požiadaviek. Keď členovia Národnej rady, na ktorú komunisti tlačili, požadovali od de Gaulla, aby zaviedol program Národnej rady, de Gaulle odpovedal: „Pane, nechceli by ste tiež, aby sme oslobodili Francúzsko?“ Pretože vtedy malo Francúzsko od oslobodenia veľmi ďaleko.
Čo presne znamenal francúzsky odpor, ako sa prejavoval v teréne?
Francúzsky odpor bol pre Nemcov tŕňom v oku. V roku 1940 bolo Francúzsko pre nemeckých vojakov miestom oddychu. Riadili sa heslom: Žiť si ako Boh vo Francúzsku. Išlo o oslabené vojská, ktoré posielali do Francúzska, aby sa zotavili. Od roku 1943, keď Nemci zaviedli rôzne hlúpe veci, najmä nútené práce, to už nebolo miesto na oddych. Komunisti robili individuálne útoky, čiže Nemci sa museli mať neustále na pozore. Vo veľkej miere sa uskutočňovala sabotáž. Naozaj už nešlo o miesto na oddych. Počas vylodenia bola podpora francúzskeho odporu veľmi organizovaná. Eisenhower povedal, že francúzsky odpor má hodnotu sto divízií. Samozrejme, preháňal, chcel Francúzom urobiť radosť. Veľmi to však veci uľahčilo. Keďže Nemci mali prísť na druhý front v Normandii, niektorí až z Poľska, systematicky sa ničili koľajnice, prestrihávalo sa elektrické vedenie, nastražovali sa míny, ničili sa továrne na muníciu. Toto všetko výrazne uľahčilo vylodenie, hoci by bolo úspešné aj bez francúzskeho odboja. Išlo by to však pomalšie a určite by si vyžiadalo oveľa viac obetí.
Pridali sa k francúzskemu odboju Česi a Slováci?
Áno, samozrejme. V tom období ich nerozlišovali. Dokonca existovala česká spravodajská sieť, ktorá pracovala pre svoju exilovú vládu, no z veľkej časti pre Angličanov. Bola to najmä špionážna sieť, vysoko účinná a veľmi prospešná. To isté platilo pre poľskú sieť. Koordináciu zabezpečovala najmä britská spravodajská služba MI6. Naopak, úlohou britskej SOE bola sabotáž. Nevychádzali spolu najlepšie. Príslušníci MI6 tvrdili, že počas špionáže sa nesmie sabotovať, pretože špionáž sa snažili vykonávať tajne. Naopak, pri sabotáži na seba chceli upozorňovať. Preto to nefungovalo najlepšie. Vo Francúzsku sa zdržiavalo veľa českých utečencov, ktorí sa nemohli dostať do Anglicka. A tí, čo sa tam dostali, boli výsadkom vrátení do Francúzska. Boli veľmi užitoční, keďže vedeli dobre po francúzsky. Keď poslali Angličanov, najskôr to bolo trochu problematické, a keď prišli Američania, bolo to ešte horšie. Česi strávili vo Francúzsku dosť času, aby sa ich tento problém netýkal. Boli tu aj Slováci z nemeckej armády, ktorí boli jednoznačne proti Hitlerovi. Môj otec bol súčasťou francúzskeho odboja a stretával sa s dvomi slovenskými vojakmi. Otec študoval v meste Le Havre, raz v električke započul dvoch vojakov rozprávať sa po slovensky. Keďže vedel po slovensky, počúval ich rozhovor. Keď jeden z vojakov vystúpil, spýtal sa ho, či sú Slováci. Druhý z nich povedal: „Áno, počuli ste, čo sme hovorili?“ Otec odpovedal: „Nie, hovorili ste príliš rýchlo.“ Tento slovenský vojak bol zaradený do rakúskej armády, teda do rakúskeho regimentu, ktorý následne poslali do Normandie. Jeho veľkú časť tvorili Rakúšania. A tento slovenský vojak môjmu otcovi povedal: „Zatiaľ sa o nič nepokúšajte, pretože sú príliš silní. Chvíľu počkajte, lebo situácia na ruskom fronte je nepriaznivá.“ Bolo to pred bitkou o Stalingrad. „Hlavne na seba neupozorňujte, neskončilo by sa to dobre.“ Keď potom žil v Rakúsku, otec sa ho snažil nájsť, no neúspešne. Pracoval pre vydavateľstvo v civilnom sektore. Bolo tam veľa slovenských vojakov, ktorých naverbovali do nemeckej armády. Česi boli medzi nimi tiež.
Jednotka v počte asi 200 Francúzov sa podieľala na SNP, ktoré vypuklo 29. augusta 1944 proti nemeckej okupácii. Kto boli títo Francúzi a ako sa ocitli na Slovensku?
Boli rozdelení na dve skupiny. Prvú skupinu tvorili väzni z Maďarska, Česka alebo z Nemecka, ktorým sa podarilo utiecť. Súčasťou druhej skupiny boli robotníci na nútených prácach pracujúci v maďarských a českých továrňach, ktorým sa tiež podarilo utiecť. Väčšina utečencov zvyčajne túži po návrate do svojej vlasti. Nechcú už viac bojovať. No títo utečenci boli pripravení pomstiť sa. Treba uznať, že boli veľmi odvážni.
Čo bolo úlohou francúzskych bojovníkov počas SNP?
Boli odrezaní od Francúzska. Nedostávali priame pokyny od generála de Gaulla. Riadili sa pokynmi slovenských veliteľov. Bol to jeden z troch práporov. Naverbovali ich do armády a mysleli si, mimochodom oprávnene, že plnením slovenských pokynov pomôžu oslabiť Nemecko, a tým posilniť Francúzsko. To si vyžadovalo slobodomyseľnosť a istú dávku odvahy, lebo podmienky na Slovensku boli úplne iné, ako tie vo Francúzsku. Podmienky partizánov na Slovensku a v Sovietskom zväze boli hrozné. Vojaci museli byť odolní, najmä ak boli nejaký čas vo väzení. Museli byť fyzicky veľmi odolní. Niet divu, že boli neskôr vyznamenaní, keďže museli zvládnuť takéto desivé podmienky.
Ako francúzski partizáni vychádzali so slovenskými občanmi?
Slováci partizánom pomáhali, najmä pre nenávisť k Nemcom. To je jasné. Ako všade, aj tu boli kolaboranti, ako aj v Česku, v Poľsku atď. Bez podpory ľudu by neboli dosiahli to, čo sa im podarilo. Síce vtedy nepoznali heslo Mao Ce-tunga, že revolucionár sa musí cítiť uprostred ľudu ako ryba vo vode, no už vtedy sa ním riadili.
Vo svojich výskumoch sa venujete najmä Winstonovi Churchillovi a jeho vzťahu so Charlom de Gaullom. Vedeli títo dvaja vodcovia o existencii skupiny Francúzov, ktorá sa pridala k Slovenskému národnému povstaniu? Snažili sa koordinovať ich činnosť? Boli s nimi v kontakte?
Vedel o tom pán Beneš a ten im to spomínal. V Churchillovi to nevzbudilo záujem. Nevidel, ako by to im mohlo pomôcť. De Gaulla to zaujalo oveľa viac. Tvrdil, že to bude mať veľký význam pre povojnové obdobie. De Gaulle hrával šach, bol vždy o krok vpred. Už uprostred vojny premýšľal nad obnovou Európy po vojne. Myslel už na potrebu začleniť do európskej integrácie strednú Európu. Vedel, že treba, aby mali občania o Francúzsku dobrú predstavu. Práve preto ho to zaujímalo. Rovnako sa zaujímal aj o poľské a české odbojové hnutia, atď.
Profesor François Kersaudy (*1948) je francúzsky historik pôsobiaci na Parížskej univerzite (Université de Paris). Vo svojom výskume sa dlhodobo zaoberá dejinami druhej svetovej vojny, pričom sa osobitne špecializuje na písanie životopisov (napísal knihy o Göringovi, Hitlerovi či de Gaullovi) a predovšetkým na osobnosť Winstona Churchilla. Za svoju knihu Winston Churchill : Le pouvoir de l’imagination získal niekoľko prestížnych ocenení, okrem iného Grand prix d’histoire de la Société des gens de lettres de France, a Grand prix de la biographie politique. Viaceré jeho knihy boli preložené i do češtiny.
S profesorom Kersaudym sa rozprával Didier Rogasik, na príprave rozhovoru sa podieľal Jakub Drábik.
Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.