Spojené štáty vzišli z druhej svetovej vojny ako najväčšia vojenská a ekonomická mocnosť na svete. Vlastnili dve tretiny zlatých rezerv sveta, tri pätiny vo svete investovaného kapitálu, polovicu svetovej lodnej tonáže a celkových výrobných kapacít. Chceli vytvoriť nový globálny svetový poriadok, čo im však chýbalo, bola jasná predstava, ako svoje pomerne široko a maximalistický definované ciele naplniť.
V predchádzajúcom diele série o studenej vojne sme si položili otázku, či bol jej iniciátorom Stalin. Na tomto mieste sa prostredníctvom ďalšieho dielu série The Cambridge History of the Cold War (editovanom Melvynom P. Lefflerom, Odd Arnem Westadom, 2009), nazvanom The emergence of an American grand strategy 1945 – 1952 sa spoločně práve s Lefflerom zameriame na formovanie americkej zahraničnej politiky na začiatku studenej vojny. A podobne ako v predchádzajúcej časti bude odpoveď na jasne položenú otázku komplikovaná a viacznačná.
Keď 12. apríla 1945 zomrel americký prezident F. D. Roosevelt, niektorým sa zdalo, akoby „Mesiac, hviezdy aj planéty spadli z oblohy“. Podľa Lefflera sa to tak javilo minimálne Rooseveltovmu nástupcovi, dovtedajšiemu viceprezidentovi Harry S. Trumanovi. Na čelo USA sa dostal v kritickom čase. Jeho krajina stále bojovala v jednej z najničivejších vojen vtedy známej ľudskej histórie, no na obzore sa rysoval i nový konflikt – a o čo boli jeho kontúry nejasnejšie, o to sa zdal byť hrozivejší.
Trumanovo počiatočné tápanie a neskúsenosť v zahraničnej politike kompenzovali tvrdé čísla americkej ekonomiky a vojenskej sily. Ako podčiarkuje Leffler, v roku 1945 predstavovali Spojené štáty najväčšiu vojenskú a ekonomickú mocnosť na svete. Hrubý národný produkt sa za vojny zvýšil o 60 percent, celkové príjmy o 50 percent. Následky ničivej hospodárskej depresie z 30. rokov 20. storočia boli takmer vymazané. Podobne impozantná bola podľa Lefflera tiež americká vojenská mašinéria. V roku 1943 produkovali USA takmer trikrát viac zbrojného materiálu než ZSSR. Na konci vojny vlastnili dve tretiny zlatých rezerv sveta, tri pätiny vo svete investovaného kapitálu, polovicu svetovej lodnej tonáže a celkových výrobných kapacít.
Ako ďalej po skončení vojny?
Truman sa podľa Lefflera cítil neistý ohľadom povojnovej budúcnosti. Čo nahradí vojnový rast? Spojené štáty si museli pripraviť pre seba čo najvýhodnejšie podmienky mierového usporiadania, v prvom rade usilovať o čo najotvorenejšie globálne prostredie, kde by mohli uplatniť svoju ekonomickú a obchodnú silu. Hlavnou antiizolacionistickou lekciou druhej svetovej vojny bolo podľa Lefflera nikdy nedopustiť stav, keď sa kľúčových zdrojov v Európe či Ázii zmocnia nepriateľské alebo potenciálne nepriateľské mocnosti.
Podľa Lefflera nadväzoval Truman na Rooseveltove plány, a to v tom, že chcel pokračovať v jeho snahe vytvoriť globálny svetový poriadok, v ktorom by základnými princípmi bolo brániť agresiám a podporovať princíp národného sebaurčenia, rovnostársky prístup k nerastným surovinám, voľný obchod a účasť v medzinárodných organizáciách. Lenže, ako podotýka Leffler, Truman nemal jasnú predstavu, ako takto široko a maximalistický definované ciele naplniť. Čo mu však nechýbalo, bolo presvedčenie o americkej prevahe a z toho vyplývajúcej prirodzenej úlohy USA ako vodcu nového svetového poriadku, pred ktorým by sa Veľká Británia aj Sovietsky zväz mali prirodzene „skloniť“ a nasledovať ho.
Len čo sa 8. mája 1945 skončila vojna v Európe, musel sa Truman intenzívne zaoberať situáciou na Ďalekom východe a stále prebiehajúcou vojnou s Japonskom. Od 8. mája totiž začala plynúť trojmesačná lehota, po ktorej uplynutí sa Stalin zaviazal, že vyhlási vojnu Japonsku a Červená armáda začne viazať japonskú armádu dislokovanú na čínskom území, a tým uľahčí americkým silám obojživelnú inváziu na japonské ostrovy. Zato Stalinovi ešte prezident Roosevelt na Jaltskej konferencii sľúbil, že Moskva získa kontrolu na mandžuskými prístavmi, ako aj nad Sachalinom i Kurilskými ostrovmi, teda územiami, ktorých sa Japonsko zmocnilo po víťaznej vojne s Ruskom v rokoch 1904 – 1905. Niekedy bývajú tieto Rooseveltove ústupky vnímané negatívne, ale ako podotýka Leffler, v momente, keď boli prisľúbené, dávali vojenský i strategický zmysel a odrážali presvedčenie o dlhodobej povojnovej spolupráci medzi USA a Sovietskym zväzom.
Leffler upozorňuje, že s nástupom nového prezidenta sa vnútri amerického vedenia rozhorela ostrá debata, či v rooseveltovskej „japonskej“ stratégii pokračovať. Minister vojny Henry L. Stimson i bývalý veľvyslanec v Moskve Joseph C. Davies radili pokračovať a nad kopiacimi sa Stalinovými prehreškami „privierať oči“. Druhá skupina, vedená súdobým veľvyslancom v Moskve W. Averellom Harrimanom, hlavným prezidentovým vojenským poradcom a náčelníkom štábu, admirálom Williamom D. Leahym, a ministrom námorníctva Jamesom V. Forrestalom, naopak, volala po tvrdšom postupe.
Fascinácia bombou
Truman váhal, ale podľa Lefflera na neho urobil veľký dojem úspešný test jadrovej bomby v Novom Mexiku v júli 1945. Premietol si ničivý účinok novej zbrane do možnosti nanovo definovať a formovať povojnový svetový poriadok. Leffler píše, že Trumana v tomto podporovali aj jeho najbližší spolupracovníci, ako nový minister zahraničia James F. Byrnes, ktorý bol presvedčený, že atómová zbraň dáva Washingtonu úplne nové možnosti nato, aby sformoval svet podľa svojich predstáv.
S jadrovú diplomaciou začal podľa Lefflera Truman ihneď pracovať. Najprv sa o úspešnom teste zmienil pred Stalinom, lebo sa domnieval, že tým dostal do rúk tromf, pomocou ktorého donúti lídra ZSSR k väčším ústupkom vo veci rozdelenia Nemecka a východnej Európy. Ako však vieme z predchádzajúceho dielu od Vladimira Pechatnova, Stalin jednak o teste už vedel, jednak bombu vnímal nie ako „kartu“ v hre o Nemecko, ale predovšetkým ako ohrozenie sovietskej bezpečnosti.
Potom prišli Hirošima a Nagasaki. Podľa Lefflera však nechcel Truman zhodiť na Japonsko atómovú bombu primárne z toho dôvodu, aby tým demonštroval svoju novú schopnosť formovať povojnový poriadok. Domnieval sa, že bomby (alebo už len jedna bomba) donútia Japonsko ku kapitulácii ešte skôr, než mu Sovietsky zväz vyhlási vojnu. Trojmesačná lehota, dohodnutá medzi Stalinom a Rooseveltom, mala uplynúť 8. augusta. Keby sa Japonci pod dojmom drvivej sily atómovej bomby vzdali ešte pred tým dátumom, Sovietsky zväz by nemusel vstupovať do vojny a predovšetkým by Washington nemusel Moskve „dať“ sľúbená územie Kuríl či Sachalinu. Ako však pripomína Leffler, Truman nechcel ísť so Stalinom do konfliktu, tým menej do vojny, lebo ho stále považoval za partnera, s ktorým by bolo možné uzatvárať dohody. Lenže to bolo stále ťažšie a ťažšie.
Vo svojom prejave pri príležitosti Dňa námorníctva (Navy Day) 27. októbra 1945 Truman obhajoval voľný obchod, slobodu plavby po moriach a medzinárodnú spoluprácu. Hlásil sa k sebaurčeniu národov a k národnej suverenite, to všetko však pri zabezpečení americkej superiority. Lenže, ako poznamenáva Leffler, USA v tom čase do sveta vysielali rozporuplné signály, ktoré nesvedčili o jasnej povojnovej stratégii. Rétorika aktívnej zahraničnej politiky neladila s konkrétnymi krokmi po skončení vojny, ako boli napríklad rýchla demobilizácia, vnútorné spory medzi jednotlivými zložkami amerických ozbrojených síl či rýchlo sa znižujúci vojenský rozpočet. Ako uzatvára Leffler, neistá a nejasná americká zahraničná politika v tom čase vyvolávala u potenciálnych nepriateľov opovrhnutie, bez toho aby posilňovala sympatie u spojencov.
Hľadanie ideologického grálu
Trumanov počiatočný optimizmus ohľadom dohody so Stalinom koncom roka 1945 podľa Lefflera vyprchal. Nepáčili sa mu Moskvou zriadené „policajný štáty“ v Bulharsku a Rumunsku, odsudzoval pomalé sťahovanie sovietskych vojsk z Iránu, obával sa Stalinovho tlaku na Turecko. Cítil, že musí zaujať tvrdšie, nekompromisne stanovisko – len nemal predstavu, ako si ho zdôvodniť. Určitým ideologickým návodom sa mu stal „dlhý telegram“ Georgea Kennana z februára 1946 a následný Churchillov prejav vo Fultone. Podľa Lefflera mali pre Trumana tú výhodu, že komplexnú problematiku zjednodušovali do zrozumiteľnej schémy boja proti totalitnej moci a zadržiavania jej inherentnej expanzie. Ako však túto ideu previesť do praxe?
Ako zdôrazňuje Leffler, prvým krokom bolo výrazné pritvrdenie v rétorike a v diplomatickom tlaku. V polovici roka 1946 sa tak Trumanovi podarilo „zadržať“ a „vytlačiť“ Stalina z Iránu i Turecka. V Európe to už šlo oveľa horšie – v nemeckej otázke nenastal prakticky žiadny pokrok a pri rokovaní o uzavretí mierových zmlúv s bývalými nemeckými spojencami Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom, Fínskom či Talianskom Američania narážali na pripravených, skúsených a ku kompromisom nie príliš ochotných sovietskych diplomatov. V Ázii to vyzeralo pre USA lepšie – Stalin sa stiahol z Mandžuska a zdalo sa, že sa aj zmieril s tým, že bol vyšachovaný z priamej okupačnej správy Japonska.
Leffler píše, že u Američanov rástol pocit znepokojenia, ktorý však nepramenil z obavy zo sovietskej vojenskej agresie, ale zo sociálnych dôsledkov práve skončenej vojny a hroziaceho chaosu v Nemecku, vo Francúzsku či v Taliansku. Už 16. mája 1945 písal Stimson Trumanovi o tom, že na budúcu zimu bude v strednej Európe hladomor, nasledovaný politickou revolúciou. Podobne čierne videl budúcnosť Európy aj jeden z najvplyvnejších Trumanových poradcov, námestník ministra zahraničia Dean Acheson.
Zima na prelome rokov 1946 a 1947 bola skutočne tvrdá a spôsobila akútny nedostatok uhlia, odstávky tovární a nedostatok paliva pre domácnosti. Hladomor sa blížil predovšetkým v západných zónach Nemecka. Prvý námestník ministra zahraničných vecí pre ekonomické otázky William L. Clayton po svojej európskej ceste v máji 1947 hlásil Trumanovi, že v Európe hladujú milióny ľudí a bez podstatnej pomoci zo strany USA hrozí sociálna a ekonomická dezintegrácia. Európskym krajinám došli dolárové zásoby, nemali za čo nakupovať uhlie ani potraviny, továrne stáli. Z amerického pohľadu hrozil už známy, ale rozhodne nie vítaný scenár – obmedzenie výdavkov, kvóty na obchod a vývoz, regulácia voľného trhu.
Obrat a nová stratégia
V novembri 1946 zvíťazili vo voľbách do Kongresu republikáni na základe “domácich“ tém – kritiky vysokých daní a cien, ktoré sľúbili znížiť. Ale Truman potreboval presný opak – dane neznižovať, zvýšiť americkú zahraničnú pomoc a posilniť aj americkú vojenskú kapacitu. Trumanovi republikánski kritici podľa Lefflera neboli ochotní niesť finančné bremeno, ktoré mala stratégia „zadržiavania komunizmu“ prinášať. Ideologický antikomunizmus boli ochotní praktikovať len vo vnútornej politike, a to skôr smerom proti ľavicovo orientovaným politikám, vrátane demokratického Nového údelu.
V tejto situácii predstupoval Truman v marci 1947 pred Kongres, aby ho požiadal o 400 miliónov dolárov na pomoc Grécku aj Turecku proti údajnej sovietskej expanzii. Proti svojim kritikom využil Truman ich vlastnú rétoriku. Načrtol jednoduchý, dichotomický obraz sveta. Podľa Trumana nastala unikátna situácia a národy stáli pred zásadnou voľbou, či sa vydajú cestou demokracie a prosperity, nebo sa zmenia na komunistické satelity. Ako podotýka Leffler, Trumanova vyhranená antikomunistická rétorika zapôsobila a jeho odporcom nedala príliš na výber.
Truman vo svojej doktríne identifikoval Grécko a Turecko ako primárnych recipientov americkej pomoci s tým, že nevylúčil, že v budúcnosti požiada Kongres o ďalšie peniaze pre iné regióny, ktorým by hrozila vonkajšia agresia či vnútorné subverzie. Ako však upozornil Leffler, nebolo vôbec jasné, akým smerom by sa americká pozornosť mala ďalej zamerať. Nový minister zahraničia George C. Marshall preto nechal zriadiť interný ministerský think-tank Policy Planning Staff pod vedením najväčšieho znalca kremeľskej politiky Georgea F. Kennana. Nová stratégia sa začala rysovať.
Prioritou podľa Lefflera zostávalo udržať kľúčové centrá v Európe a v Ázii mimo dosahu sovietskej moci a vplyvu. Kým Japonsko bolo pevne v rukách americkej okupačnej správy pod vedením generála Douglasa MacArthura, osud západných zón Nemecka bol v polovici roka 1947 stále neistý. Trumanovým plánovačom bolo však podľa Lefflera jasné, že sa Nemecko musí primárne obnoviť ekonomicky a zapojiť sa do medzinárodného obchodu, že treba uviesť do chodu jeho inštitúcie a zaistiť jeho pevnú väzbu na USA. Bez toho nebolo možné ekonomicky resuscitovať celú západnú Európu. Podľa Lefflera považoval Marshall začlenenie Západného Nemecka dokonca za dôležitejšie ako dosiahnutie dohody s Moskvou.
5. júna 1947 v prejave na Harvardskej univerzite Marshall oznámil, že Trumanova administratíva plánuje tzv. European Recovery Program (ERP), známy skôr ako Marshallov plán, s ktorého pomocou hodlá poskytnúť európskym štátom významnú ekonomickú s finančnú pomoc.
Podľa Lefflera boli Trumanovi poradcovia, ako napríklad Kennan, v tomto období presvedčení, že by sa mali primárne zamerať na ekonomickú pomoc, nie na zbrojenie. Sovietske nebezpečenstvo totiž vnímali skôr v rovine psychologickej a politickej, ako vojenskej. Moskva bola podľa nich príliš slabá, aby riskovala vojnu. V tomto kontexte potom podľa Lefflera neboli Američania ani príliš prekvapení, keď Stalin Poľsku a Československu účasť na Marshallovom pláne zakázal. Vzhľadom na uvedené americké priority smerom k západnej Európe možno však aj špekulovať, či ponuka krajinám za „železnou oponou“ bola vôbec myslená vážne. Kennana neprekvapilo ani následné Stalinovo „utuženie kontroly“ nad svojím blokom vrátane založenia Kominformy (Informbyra) a koordinácia protestov proti Marhsallovmu plánu v západných krajinách.
Vďaka bohu za Stalina…
V porovnaní s predchádzajúcim rokom nebolo na začiatku roka 1948 pre Trumana o nič jednoduchšie potrebné finančné prostriedky od Kongresu dostať. Americkému prezidentovi ale „pomohol“ sám Stalin a východoeurópski komunisti. Februárový prevrat v Československu Západ ohromil aj vydesil zároveň. Americký Kongres preto v marci a apríli 1948 rýchlo schválil zákony, nevyhnutné pre implementáciu Marshallovho plánu.
V nemeckej otázke už Truman nechcel podľa Lefflera strácať čas a hodlal čo najrýchlejšie zaviesť menovú reformu, zjednotiť všetky tri západné zóny do Trizónie a sformovať dočasnú prozápadnú vládu, ktorá by pracovala v záujme Američanov, ale zároveň by jej nechýbala legitimita ani podpora ľudí.
Keď Stalin začal na konci júna 1948 blokádu Západného Berlína, vyzeralo to na zásadný konflikt. Američania na čele s veliteľom americkej vojenskej správy v Nemecku, generálom Luciom D. Clayom, však nepovažovali tento krok za nič iné, než za obyčajný bluf. Boli presvedčení, že Moskva sa obáva americkej leteckej prevahy. V tom im dávalo za pravdu aj to, že Stalin nenariadil blokádu vzdušného priestoru. Američania si boli istí, že prevaha v strategickom bombardovacom letectve, a predovšetkým vlastníctvo jadrovej zbrane im dáva v berlínskom spore jednoznačnú prevahu. Marshall Stalinov krok dokonca interpretoval nie ako ukážku sily, ale naopak ako gesto frustrácie Moskvy z neúspechov v Taliansku, Francúzsku, Fínsku, a tiež ako reakciu na ERP.
Leffler upozorňuje, že americká snaha vytvoriť Trizóniu a konsolidovať Západné Nemecko sa nezaobišla bez problémov so spojencami. Predovšetkým Francúzi žiadali od Američanov jednoznačné bezpečnostné záruky. Americký sľub, že ich vojská zostanú v Západnom Nemecku na neurčito a že budú Francúzsku poskytovať vojenskú pomoc, nestačila. Transatlantické bezpečnostné garancie Francúzsku žiadala aj Británia ústami svojho ministra zahraničia Ernsta Bevina. Ekonomická pomoc sa mala veľmi skoro premeniť na plnokrvnú bezpečnostnú alianciu. K tomu prispelo i Trumanovo víťazstvo v prezidentských voľbách v novembri 1948. Novým ministrom zahraničia sa stal Dean Acheson, ktorý sa podľa Lefflera stal výrazným advokátom tejto pre USA prevratnej bezpečnostnej zmluvy. Cesta k vytvoreniu klúčovej transatlantickej aliancie, NATO, bola otvorená.
Použitá literatúra:
Obrazová príloha: wikipedia.org
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.