Mongolsko v československých socialistických cestopisoch

Československá propaganda dokázala pri vykresľovaní úspechov budovania socializmu využiť i tak vzdialenú a exotickú krajinu ako Mongolsko. Do málo známej stepnej krajiny cestovali českí i slovenskí spisovatelia a novinári. Svojimi reportážami mali posilniť pocit vzájomného bratstva medzi československým a mongolským ľudom.

Po uchopení moci komunistickou stranou v Československu vo februári 1948 sa začali na spoločnej ideologickej báze rozvíjať intenzívne vzťahy so socialistickými krajinami. Patrila medzi ne aj Mongolská ľudová republika. Tá sa v učebniciach pred rokom 1989 pýšila označením „druhého socialistického štátu na svete“, ktorým sa stala už roku 1924. Československo diplomaticky uznalo Mongolsko roku 1950 a v apríli 1957 obidve krajiny podpísali Zmluvu o priateľstve a vzájomnej spolupráci, ktorá tvorila základný rámec ich vzťahov. Súčasťou kontaktov bola aj vedecká (najmä o československých geológov bol v krajine bohatej na nerastné suroviny záujem) a kultúrna výmena.

Pozitívny obraz bratského mongolského ľudu

Rovnako ako v prípade Číny, aj do Mongolska cestovali českí i slovenskí spisovatelia a novinári, aby čitateľom priblížili úspechy budovania socializmu vo vzdialenej a málo známej stepnej krajine a posilnili tak pocit vzájomného bratstva medzi československým a mongolským ľudom.

Na rozdiel od Číny však Mongolsko – vzhľadom na počet obyvateľov a jeho politický i hospodársky potenciál – zohrávalo v dobovej československej propagande pomerne marginálnu úlohu. Aj tak však v 50. rokoch vyšlo viacero cestopisných reportáží napísaných významnými postavami československej kultúry, ktoré ponúkajú unikátne svedectvo nielen o Mongolsku, ale aj o fungovaní propagandy.

Pobyt v Mongolsku bol zväčša iba medzizastávkou na ceste do alebo z Číny. Spisovatelia a novinári cestujúci lietadlom či vlakom strávili v Ulánbátare a jeho okolí niekoľko dní, no aj tento krátky pobyt sa stal súčasťou ich knižne publikovaných cestopisov o Číne. A. Hoffmeister, M. Pujmanová a ďalší členovia početnej kultúrnej delegácie, ktorú pražská vláda vyslala na jeseň 1953 do Číny, pobudli v Mongolsku pár dní a to isté platí aj o V. Mináčovi (1954), R. Moricovi (1956), L. Mňačkovi (1956) či V. Ferkovi (1957). Český novinár J. Hronek však cestoval špeciálne do Mongolska už roku 1950 a niekoľko týždňov strávil v Mongolsku v roku 1953 aj D. Tatarka. Všetky tieto cesty boli súčasťou kultúrnej výmeny medzi dvoma socialistickými krajinami a úlohou návštevníkov bolo poskytnúť československému čitateľovi pozitívny obraz spriatelenej krajiny.

Mongolsko ako mimozemský zážitok

Vnímanie krajiny a jej obyvateľov bolo veľmi pozitívne a viacerí autori si pochvaľovali ich pohostinnosť. Mongolov opisovali ako hrdých a ničím nezviazaných ľudí, ktorí „žijú slobodne ako vtáci“ (Mňačko, s. 264) a sú zakorenení v stáročných tradíciách svojich predkov. Pre československých návštevníkov reprezentovali nomádi čestných a priamych ľudí žijúcich v úzkom kontakte s prírodou, i keď niekedy nie celkom naplnili očakávania: „Títo Mongoli nijako sa mi nezdali mongolskí, ani bojovní ani, divokí, ani oči nemali večne prižmúrené“ (Tatarka, s. 185). Návštevníci sa opakovane s obdivom zmieňovali aj o fyzických črtách Mongolov – najmä o ich jasnobielych zuboch a tmavočiernych vlasoch.

Okrem anonymných kolektívnych opisov však v cestopisoch nachádzame aj portréty jednotlivcov, ktoré majú čitateľovi priblížiť tento vzdialený a neznámy národ. Životné príbehy roľníkov, nomádov, robotníkov a príslušníkov komunistickej inteligencie ilustrovali pokrok socialistického Mongolska. J. Hronek venoval niekoľko strán úderníkovi Sambuovi z kožiarskeho závodu v Ulánbátare, ktorý „splnil za dva roky normu na devět let a osm měsíců“ (Hronek, s. 169). Sambu je príkladom „nového Mongola“ – oddaného svojej práci aj ideologicky podkutého: „Chci pořádně pracovat, protože pomáhám svou prací boji za mír, boji proti kapitalistům“ (Hronek, s. 171). Životný príbeh tohto bývalého sluhu bohatého pána, ktorému socialistická revolúcia otvorila dvere k dôstojnému životu, bol pre dobovú propagandu veľmi cenný a rozhovor s ním sa objavil aj  v novinovom článku inej autorky, publikovanom o niekoľko rokov neskôr.

Československých návštevníkov zaujala aj mongolská krajina, keďže pre väčšinu z nich to bolo prvé stretnutie s pre nich úplne neznámym prostredím stepi a púšte: „Je to země z jiného času. Připadali jsme si jako pozemšťané na Měsíci“ (Hoffmeister, s. 31) . Podobne sa cítil aj V. Mináč (s. 9): „Pod nami je prečudesná krajina. Nie som prvý, komu pripomína táto časť Mongolska krajinu na mesiaci (…) To je púšť Gobi, mŕtva krajina, mesačná krajina, strašidelná krajina.“ Keď A. Hoffmeister v závere kapitoly sumarizoval svoje zážitky, prirovnával svoju návštevu Mongolska k mimozemskému zážitku: „Opouštíme mongolskou planetu. Zdalipak se dožijeme toho, že československá kulturní delegace poletí jednou na Měsíc, na Mars nebo na Venuši?“ (Hoffmeister, s. 51).

Niektorí autori ju však vnímali pozitívnejšie – L. Mňačko označil Mongolsko za „fantastickú krajinu“ (s. 61) nedotknutú ľudskou rukou (v kontraste s Čínou, ktorú po tisícročia tvarovali roľníci), a najmä D. Tatarka venoval veľkú časť svojej reportáže poetickým opisom mongolskej stepi. Púšť Gobi pre neho reprezentovala „nehybnosť a večnosť“ (s. 200) a prostredie na neho pôsobilo magicky. Možno aj táto mongolská skúsenosť prispela k neskoršej Tatarkovej štylizácii do polohy osamelého a slobodomyseľného „karpatského pastiera“. Tatarka však zároveň vnímal Mongolsko aj v dobových politických súradniciach – údajne bolo najbezpečnejším štátom na svete, keďže ho zo severu chránil socialistický Sovietsky zväz a z juhu socialistická Čína.

Veľký skok z feudalizmu do socializmu

Rovnako ako v prípade Číny, aj pri opisoch Mongolska autori kládli do protikladu temnú minulosť a radostnú súčasnosť a najmä budúcnosť. Bodom zlomu bolo pre nich založenie Mongolskej ľudovej republiky roku 1924 (a v širšom kontexte ruská Veľká októbrová socialistická revolúcia). Dejiny Mongolska autori prezentovali čiernobielym spôsobom – pred rokom 1924 „mongolský ľud hladoval a vymieral“ (Mňačko, s. 281) a predrevolučná minulosť je spájaná s obrazmi, žobrákov, úpadku a zápachom hniloby. Podľa J. Hroneka Mongolsko, ktoré kedysi bolo „primitivní zemí feudálů a nezměrné bídy pracujícího člověka, je dnes zemí blahobytu pracujících, kteří si postavili nové továrny, universitu a divadla, kteří vydávají knihy, píší básně, romány a divadelní hry; je to země politicky uvědomělých lidí“ (Hronek, s. 184 – 185). Českí a slovenskí autori označovali staré Mongolsko ako krajinu v polokoloniálnom postavení, ktorej obyvatelia trpeli pod dvojitým jarmom domácich (aristokracia, lamovia a šamani) a zahraničných vykorisťovateľov.

S víťazstvom komunistického hnutia roku 1924 sa spája zásadný pokrok v oblasti hospodárstva, životnej úrovne, postavenia žien či zdravotnej starostlivosti. V cestopisoch opakovane nachádzame presné údaje o počte kusov dobytka či hrubom národnom produkte, ktoré majú ilustrovať tieto pozitívne zmeny. Elektrifikácia a industrializácia symbolizovali epochálny pokrok tej časti ľudstva, ktorá mala to privilégium, že žila v krajinách socialistického tábora. Novú kvalitu života Mongolov reprezentovali aj roľnícke družstvá, pričom definitívnym víťazstvom socializmu malo byť usadenie všetkých nomádov. Deklarované ekonomické úspechy Mongolska československým návštevníkom zároveň poskytovali možnosť opakovane spomínať sovietsku (a v menšej miere i čínsku) hospodársku pomoc.

Pre ambicióznejších autorov predstavovala návšteva Mongolska zároveň príležitosť na úvahy o marxisticko-leninskej teórii spoločenského vývoja. Mongolský skok z feudalizmu priamo do socializmu celkom nezapadal do tradičnej schémy, keďže vynechali fázu kapitalizmu. Väčšina autorov sa zhodla, že Mongolsko je svetlým prípadom toho, že takýto „veľký skok“ do socializmu možno uskutočniť a vďaka nemu boli jeho obyvatelia ušetrení od mnohých neduhov spájaných s buržoáznym kapitalizmom.

Náboženstvo ako pleseň

Napriek tomu, že českí a slovenskí návštevníci reprezentovali oficiálne ateistický štát a boli v tom čase lojálni komunistickému režimu, alebo sa aktívne zasadzovali za jeho definitívne víťazstvo (inak by ich československý režim ani nevyslal na oficiálnu návštevu), pomerne veľký priestor vo svojich textoch venovali opisom náboženstva (tibetského buddhizmu – na jeho označenie používali zväčša archaický termín lamaizmus, no čiastočne i šamanizmu). Ich postoj voči „náboženskej otázke“ vychádzal z marxistických dogiem o prirodzenom zániku náboženstva po nastolení beztriednej spoločnosti. Zmienky o náboženstve pre nich predstavovali vhodnú príležitosť na ilustráciu zaostalosti Mongolska pred rokom 1924, náboženských predstaviteľov (lamov a šamanov) označovali za príslušníkov triedy vykorisťovateľov a samotné náboženstvo bolo pre nich iba nástrojom na utláčanie mongolského ľudu.

A. Hoffmeister vnímal úlohu tibetského buddhizmu v mongolských dejinách veľmi negatívne, keďže sa tam „rozrůstala lamaistická církev jako plíseň země. (…) Každá rodina byla svým členem-mnichem připoutaná k církvi, ke klášteru. Církev měla v každé rodině svého agitátora. Polovice pracovních sil však tím odpadla – a hospodářství hynulo“ (Hoffmeister, s. 42). Náboženstvo predstavovalo hlavnú príčinu spoločenského a ekonomického úpadku aj pre L. Mňačka, ktorý počas návštevy Ulánbátaru uvažoval o minulosti Mongolska ako o „…prastarej krajine, ktorej životaschopnosť celkom podlomila lamaistická viera“, až napokon bol „Mongol pacifikovaný lamaizmom natoľko, že sa už dávno odučil strašnému remeslu predkov kuť a ostriť meč“ (Mňačko, s. 280 – 281).

Hoffmeister, Mňačko i ďalší autori však pri opise Mongolska 50. rokov zároveň s nadšením zdôrazňovali triumf ateizmu nad náboženstvom, čo pre nich ilustrovalo víťazstvo socialistických reforiem: „Země, ležící tak blízko k nebi, stáva se zemí bez boha“ (Hoffmeister, s. 46). A týmto motívom končí aj L. Mňačko svoju kapitolu venovanú Mongolsku: „Lepšie je byť človekom ako prevteleným bohom. Mongolský ľud to pochopil, nech sa zlatý budha uprostred lamaistického chrámu akokoľvek usmieva či mračí. Jeho čas sa už nikdy nevráti…“ (Mňačko, s. 285). V Tatarkovom texte sa však okrem tejto perspektívy nachádzajú aj pomerne presné a ideologicky nezafarbené informácie o mongolských náboženstvách.

Niektoré citáty odrážajú predmarxistickú kritiku „lamaizmu“. A. Hoffmeister takto sumarizuje svoje dojmy z mongolských buddhistických chrámov: „Ve chrámech se vyžívá kruté, výhružné, mstivé a krvavé náboženství z Tibetu. Sochy stojí v poutech a bohyně ze zlata smilně souloží na oltářích“ (Hoffmeister, s. 48). L. Mňačko charakterizuje 8. džebcündampa-chutuchtu, bývalého najvyššieho predstaviteľa tibetského buddhizmu v Mongolsku, slovami: „Nedôstojný, syfilitický starec, majster ohlupovacích trikov a všelijakej nečistej mágie“ (Mňačko, s. 282). Zmienka o mágii, krutosti a sexuálna interpretácia náboženskej symboliky odkazujú na negatívny obraz „lamaizmu“ v diele britského cestovateľa, vojenského lekára a tibetológa L. A. Waddella nazvanom The Buddhism of Tibet or Lamaism (1895), ktorý sa na prelome 19. a 20. storočia stal dominantným pri vnímaní tibetskej buddhistickej tradície v západoeurópskej buddhológii. Waddell vo svojom diele opísal tibetský buddhizmus ako primitívny „lamaizmus“ – degenerovanú podobu indického buddhizmu, ktorú spájal s uctievaním démonov a celkovým úpadkom náboženskej praxe. Podľa tohto dobového názoru predstavoval tibetský buddhizmus protiklad raného „čistého“ buddhizmu najstarších théravádových a mahájánových textov.

Za oponou oficiálneho obrazu

Publikované reportáže ponúkajú idealizovaný a homogénny obraz prekvitajúceho socialistického Mongolska. Okrem toho, že na autorov sa „dalo spoľahnúť“, keďže reprezentovali komunistickú „pracujúcu inteligenciu“, všetky tieto texty prechádzali cenzúrou. Zaujímavý pohľad do práce cenzorov ponúka zásah Správy tlačového dozoru do Tatarkovej reportáže o Mongolsku. Text je doplnený kresbami a jedným z motívov je aj maska, ktorú používali mnísi pri náboženskom tanci čham a pôvodne bola v texte umiestnená pri opise mongolských robotníkov. Podľa dochovaných archívnych materiálov „bol autor upozornený na nesprávne zalomenie obrázku znázorňujúceho nejaké božstvo z mongolskej mytológie. Zaradenie uvedeného obrázku na str. 255 v súvislosti s textom by bolo urážkou pre mongolský pracujúci ľud.“ Podľa cenzorom zaznamenaného vyjadrenia básnika Ivana Kupca, vtedajšieho šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ, bol Tatarka vďačný za túto pripomienku a ilustrácia bola presunutá na iné miesto textu, kde už nehrozilo, že vyvolá nevôľu mongolských más…

Nedávno publikované memoáre českého spisovateľa Pavla Kohouta, člena československej kultúrnej delegácie, ktorá na jeseň roku 1953 navštívila Čínu a pri návrate sa v decembri zastavila aj v Ulánbátare, uvádzajú drobný detail k dejinám oficiálneho cestovania do spriatelených socialistických krajín. Členovia delegácie sa zúčastnili recepcie, na ktorej ich hostil najvyšší mongolský štátny a stranícky predstaviteľ, no hlavnou postavou sa stal vtedy mladý básnik Vojtech Mihálik: „Národní umělkyně Československé republiky Marie Majerová a nejvyšší komunista Mongolské lidové republiky maršál Čojbalsan si právě s dvěma sty domácích činitelů a vzácných hostů z Československa po svých projevech hodlali připít na věčnou družbu, když cinkot sklenic utichl a přítomní hleděli na nikam nezařaditelný zjev: obézní mladý muž měl na hlavě čepici československého důstojníka, ale na těle jezdecký chalát. Ženskou jupku z neznalosti navlékl jako neprůstřelnou vestu zepředu a čtyřmetrový hedvábný pás obtočil křížem přes ramena podle vzoru napoleonských granátníků. Vypadal jako zvlášť potupná karikatura Mongola. Jeho mozek, nadále omámený rýžovou pálenkou, pochopil živý obraz tak, že se čeká jenom na něho. Jako v němém filmu krkolomně, ale úspěšně dovrávoral ke středu tabule, dal křídově bílé Marii Majerové hubičku, vzal ji z ruky číši, se slovy Na zdravie! si ťukl se zkamenělým maršálem, vypil do dna a nato se zpomaleně uložil na mramorovou podlahu, kde začal ihned chrápat“ (Kohout, s. 998 – 999).

Socialistické cestopisy o Mongolsku z 50. rokov majú viaceré spoločné črty s dobovými československými svedectvami venovanými Číne či Severnej Kórei. Tvorili súčasť korpusu textov oboznamujúcich českých a slovenských čitateľov (väčšina z nich vtedy nemala možnosť navštíviť nijakú socialistickú krajinu, už ani nehovoriac o štátoch na druhej strane železnej opony) o úspechoch spriatelených krajín. Schematické čiernobiele obrazy a ideologická poplatnosť dobe bola daňou, ktorú autori museli zaplatiť za výlet za hranice všedných dní.

Pramene

• Slovenský národný archív, Fond povereníctva vnútra – sekretariát, sign. PV-SEKR/STD (Správa tlačového dozoru), 1957, kart. č. 54.

Použitá literatúra

• Hoffmeister, A.: Pohlednice z Číny. Praha 1956.
• Hronek, J.: Nová země: Mongolsko. In: Veliký náš svět. Praha 1951, 151 – 189.
• Kohout, P.: Můj život s Hitlerem, Stalinem a Havlem. Praha 2011.
• Mináč, V.: V krajine, kde vychodí slnko. Bratislava 1955.
• Mňačko, L.: Ďaleko je do Whampoa. Bratislava 1958.
• Tatarka, D.: V ďalekej krajine kočovníkov. In: Človek na cestách. Bratislava 1957, 177 – 257.

Obrazová príloha: © Lumír Jisl a dedičia, Mňačko 1958, Tatarka 1957, www.wikipedia.org

Prepis citácií sme ponechali v pôvodnom znení, aj s gramatickými chybami.

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Prof. Mgr. Martin Slobodník, PhD.

Vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti prednáša dejiny Číny na Katedre východoázijských štúdií. Venuje sa dejinám čínsko-tibetských vzťahov, náboženskej politike v Číne a československo-čínskym vzťahom v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Je autorom dvoch vedeckých monografií, dvoch odborných publikácií a niekoľkých desiatok vedeckých článkov publikovaných doma i v zahraničí.