Predchádzajúca časť

Pápež Inocent III. a lateránsky koncil

Najväčšie zhromaždenie cirkevných predstaviteľov, aké sa zišlo v období stredoveku, privítal pápež Inocent III. v Lateránskom paláci v novembri 1215. V otváracej kázni venoval osobitnú pozornosť situácii vo Svätej zemi. V horlivom prejave sa snažil vyburcovať prítomných k podpore novej krížovej výpravy. Koncil schválil dokument Ad liberandam, ktorý sa stal akýmsi legislatívnym základom pripravovanej výpravy. Po prvý raz v histórii krížových vyprav sa prepracovaným spôsobom stanovili pravidlá, povinnosti a usmernenia na podporu ťaženia do Svätej zeme adresované celej kresťanskej komunite. Dokument podrobne špecifikoval výnimky v zdaňovaní križiakov v priebehu príprav na cestu aj počas ich neprítomnosti vo svojej krajine. Tým, čo prijali kríž a vydali sa na pochod do Svätej zeme, sa nesmeli úročiť dlhy. Pápež vyzval kresťanských panovníkov, aby pod hrozbou zákazu obchodovania prinútili Židov odpustiť križiakom úroky z dlhov. Snaha o maximálne materiálne a personálne zabezpečenie výpravy sa prejavila aj v politike odpustkov. Tie mali získať nielen samotní účastníci ťaženia, ale aj tí, ktorí sa na cestu sami nevydali, ale zato križiakov materiálne podporili.

Zákaz obchodu so zbraňami a s loďami, ako i zákaz obchodovania so Saracénmi mal zvýšiť bezpečnosť prepravy po mori. Koncil vyhlásil štvorročný mier pre celý kresťanský svet a biskupi dostali právo exkomunikovať každého, kto by ho porušil. Rovnakým trestom mal byť postihnutý každý, kto sa zúčastnil rytierskeho turnaja. Riskovanie zranenia, či dokonca smrti kresťanských bojovníkov v súbojoch sa považovalo za priame oslabovanie snáh o opätovné získanie Svätej zeme.

Ondrej II. s manželkou Gertrúdou.

Ondrej II. neprejavoval nadšenie ani ochotu vypraviť sa kamsi ďaleko za hranice svojho kráľovstva. Plne ho zamestnávali a vyčerpávali výpravy, ktorých cieľom bolo podrobenie územia susednej Haliče. Miestnu šľachtu si však nedokázal úplne podmaniť ani po štrnástich ťaženiach! Doma mu zatiaľ robili problémy uhorskí šľachtici, ktorí zašli dokonca tak ďaleko, že si trúfli zavraždiť jeho manželku Gertrúdu a on nebol schopný vinníkov adekvátne potrestať.

V roku 1216 ale došlo k zvratu v Ondrejovom prístupe k jeho križiackym povinnostiam. Novému pápežovi Honoriovi III. uhorský kráľ oznámil, že sa na výpravu do Svätej zeme vydá okolo Veľkej noci 1217, teda ešte skôr ako to určil koncil. Kráľ plánoval využiť príležitosť zasiahnuť do boja o trón latinského cisárstva v Konštantínopole, ktorý zostal v roku 1216 prázdny po smrti Henricha Flanderského. Jeho neter Jolanu z Courtenay si totiž Ondrej II. vzal rok predtým za manželku. Na základe tohto zväzku mohol vzniesť nárok na cisársku korunu a status bojovníka za oslobodenie Svätej zeme mu mal tento nárok ešte viac legitimizovať.

Cestu do Svätej zeme si preto naplánoval po súši cez Konštantínopol. Skôr než sa na ňu stihol vydať, zastihla ho správa, že pápež už za nového cisára korunoval otca jeho manželky Petra II. z Courtenay. Po ceste do Konštantínopolu padol tento vnuk francúzskeho kráľa Ľudovíta VI. do zajatia epirského despotu Teodora Angela Dukasa a pápež požiadal Ondreja II, aby svojmu svokrovi pomohol. Ten však nechal Petra z Courtenay napospas osudu.

 

„Kocky sú hodené“

Účasť na križiackej výprave už Ondrej II. nemohol odvolať. Zmenil len trasu svojej cesty. Pravdepodobne nemal najmenší záujem stretnúť sa so svojou svokrou Jolanou Flanderskou, ktorá sa v Konštantínopole ujala vlády ako regentka namiesto svojho manžela, resp. namiesto jeho synov. Rozhodol sa vydať do Svätej zeme po mori z prístavného mesta Split. Dorazil tam v auguste 1217. Spliťania ho privítali vcelku veľkolepo a poskytli mu dve lode. Ďalšie lode mu prenajali Benátčania. Zadar si po pätnástich rokoch znovu zahral úlohu platidla v križiackom podniku. Ondrej II. sa definitívne zriekol práv na tento prístav v prospech Benátok, a prenájom lodí mal vybavený.

Benátky.

Je problematické presne určiť, aká bojová sila vyplávala koncom augusta 1217 zo Splitu pod vlajkou uhorského kráľa. Kronikár Tomáš Splitský uvádza celkový počet Ondrejových križiakov na desaťtisíc jazdcov. Vzhľadom na finančnú náročnosť výstroja a výzbroje jazdca na jednej strane a finančné možnosti kráľovskej pokladnice na strane druhej sa zdá byť tento počet nepravdepodobný. Ondrej II. si pri finančnom zabezpečení vojska musel okrem mimoriadnych daní pomôcť aj úročenými pôžičkami od židovských finančníkov.  Viaceré cirkevné ustanovizne pomohli svojimi klenotmi a cennosťami. Niekoľkí vysokí cirkevní predstavitelia kráľa aj osobne sprevádzali, napríklad rábsky biskup Peter a jágerský biskup Tomáš. Flotila križiackych lodí doplávala v polovici októbra do Akkonu.

Akkon.

Aj keď bol možno odhad počtu uhorských križiakov Tomášom Splitským nadsadený, po ich pripojení k ostatným účastníkom piatej križiackej výpravy konštatoval akkonský biskup Ján z Vitry, že sa v Palestíne zhromaždilo najväčšie vojsko kresťanov od čias tretej križiackej výpravy. Okrem Ondreja II. patril k významným postavám križiakov rakúsky vojvoda Leopold VI., bavorský vojvoda Ľudovít I., jeruzalemský kráľ Ján z Brienne, cyperský kráľ Hugo I. a antiochijské knieža Bohemund IV. Ondrej II. mal medzi nimi dvoch bratrancov − Bohemunda a rakúskeho vojvodu Leopolda VI.

Zhromaždení križiaci nevyužili príležitosť útoku na Jeruzalem. Mnoho moslimov ušlo z Jeruzalema v obave, že sa bude opakovať brutálny masaker z čias prvej križiackej výpravy. Moslimovia boli presvedčení, že križiaci Jeruzalem znovu dobyjú, preto poškodili jeho opevnenie, aby tak uľahčili jeho opätovné zaujatie moslimským vojskom.

Uhorskí križiaci sa počas svojho pobytu vo Svätej zemi zúčastnili len na niekoľkých málo významných výpravách, pričom samotný kráľ sa zúčastnil len na jednej z nich. Okružná cesta okolo Galiley sa podobala skôr na pútnickú exkurziu po miestach pôsobenia Ježiša Krista. K bojovým stretom došlo len v minimálnom rozsahu. Hlavné sily sultána Al-Adila boli rozmiestnené tak, aby chránili Damask. Na ten však križiaci nezaútočili. Menšie výpravy nezaznamenali vážnejší úspech, ktorý by na situácii v Palestíne niečo zmenil. Ondrej II. sa zatiaľ venoval zbieraniu relikvií a spoločenským udalostiam, k akým patrila aj svadba Bohemunda IV. so sestrou cyperského kráľa Huga v Tripolise.

Po návrate do Akkonu sa Ondrej II. rozhodol začiatkom roku 1218 vrátiť do Uhorska. Dôvodom boli pravdepodobne správy o situácii v jeho kráľovstve, a možno aj jeho zdravotný stav. Jeho rozhodnutie nezvrátila ani hrozba exkomunikácie. Po ceste sa zastavil na niekoľkých johanitských hradoch. Prispel napríklad k posilneniu opevnenia slávnej pevnosti Krak des Chevaliers. Rád johanitov podporoval aj v Uhorsku, kde ho oslobodil od daní.

Krak des Chevaliers

Neúspech križiakov

Odchodom uhorského kráľa sa piata križiacka výprava neskončila, dokonca ani keď Ondrejov príklad nasledovali Bohemund a Hugo. Výpravu v roku 1218 posilnil holandský gróf Viliam I., ktorý priviedol nizozemských, flámskych a frízskych vojakov. Križiaci obľahli egyptský prístav Damietta, ale po dvoch mesiacoch sa im v auguste 1218 podarilo obsadiť len predsunuté opevnenie. Samotný prístav naďalej odolával. V ťažkej situácii ponúkol sultán Al-Kamil, ktorý nastúpil po smrti Al-Adila, križiakom Jeruzalem za Damiettu. Ťarchu rozhodnutia na seba prevzal pápežský legát Pelagius. Ten sa spoliehal na príchod čerstvých síl pod vedením nemeckého cisára Fridricha II. a Al-Kamilovu ponuku odmietol. Neskoršie udalosti ukázali, že to bola zásadná chyba, keďže Fridrich II. sa s posilami neukázal.

Križiaci napokon Damiettu za cenu veľkých strát obsadili a dva roky ju udržali. V júli 1221 sa im stal osudný pochod na Káhiru, počas ktorého ich okrem Al-Kamilových jednotiek paralyzoval aj rozvodnený Níl. Ponížene museli Damiettu vydať späť do rúk moslimov a osemročný mier dohodnutý s Al-Kamilom dal bodku za celou piatou križiackou výpravou. Opäť jedno veľké fiasko, hlavne pri pomyslení, že Jeruzalem bol na dosah. Ktovie, ako by reagoval na zavŕšenie piatej križiackej výpravy Inocent III.?

Zloženie križiackeho sľubu a následné ťaženie mohlo prispieť k zvýšeniu, ale i k zníženiu politickej sily účastníka. Nákladná a riskantná záležitosť, akou bola výprava do Svätej zeme, prinášala mnohé úskalia, ktorých zvládnutie preverilo schopnosti každého, kto sa na ňu odhodlal vydať. Uhorský kráľ Ondrej II. síce vo Svätej zemi nedosiahol žiadny prevratný úspech, ale už samotný fakt, že dokázal výpravu zorganizovať, doraziť do Palestíny a bezpečne sa vrátiť, hovorí o určitej obratnosti v náročných podnikoch s ďalekosiahlym dopadom. V Uhorsku sa Ondrejovi II. nepodarilo nadviazať na prosperujúcu vládu svojho otca a ani jeho zahraničná politika nebola veľmi úspešná. Na medzinárodnej scéne však zvýšil prestíž arpádovskej dynastie a Uhorska ako krajiny, ktorá bola rovnocenná s ostatnými mocnosťami Európy.

 

Literatúra:

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval odbor archeológia a história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa rôznymi aspektmi sakrálnej kultúry v období stredoveku.