Boje medzi Uhorským kráľovstvom a Osmanskou ríšou (Turkami) neboli fenoménom len „ranonovovekých“ dejín Uhorska – od známej moháčskej bitky, ku ktorej došlo 29. augusta 1526 a ktorá symbolicky ukončila uhorskú éru stredoveku, približne do konca 17. storočia, keď osmanská hrozba pre Uhorsko, aj napriek niekoľkým menším tureckým ofenzívam v prvých dekádach 18. storočia, definitívne pominula.
Genéza osmanskej hrozby, ktorá niekoľko storočí saturovala politické a vojenské dianie v Uhorsku a v Európe, má svoje korene v odlišnej časovej i geografickej oblasti – v Byzantskej ríši v polovici 14. storočia. Osmanská hrozba sa pre Uhorsko a stredoeurópsky región stala reálnou a prvé vzájomné konflikty, či už väčšieho alebo menšieho významu a charakteru, spadajú už do obdobia vrcholného a neskorého stredoveku – do 14. a 15. storočia.
Prológ alebo ako sa Turci na Balkán dostali
Pre korektnosť však možno konštatovať, že to nebolo len 14. storočie, keď Byzantská ríša po prvý raz prišla do kontaktu či skrížila zbrane s Turkami. Už od 11. storočia sa Byzancia musela vyrovnať s prítomnosťou turkických kmeňov moslimského vierovyznania v Anatólii. V bitke pri Manzikerte (Malazgirt v Turecku) roku 1071 výrazne zakúsila silu zbraní a trpkosť porážky od Seldžukov (predkovia Osmanov, osmanskí Turci boli nasledovníci kmeňového vodcu menom Osman), ktorí dokonca zajali cisára Romana IV. Slovo Turek v tom čase po prvý raz výraznejšie zarezonovalo v kresťanskej Európe a na latinských kráľovských dvoroch.
Moc Byzantskej ríše bola už od začiatku 13. storočia – od čias posledných križiackych výprav – značne podlomená. Koniec koncov, križiacka výprava z roku 1204 vyplienila hlavné mesto Konštantínopol a na troskách Byzancie vzniklo do roku 1261 trvajúce Latinské cisárstvo. Pomyselný klinec do rakvy Byzantskej ríši zasadilo obdobie dvojvládia sprevádzané občianskou vojnou, keď po smrti cisára z dynastie Palailogovcov, Andronika III., v roku 1341 došlo k súboju o cisársky trón medzi jeho synom, legitímnym následníkom, neskorším Jánom V. Palailogom (1341 – 1391) a uzurpátorom, neskorším Jánom VI. Kantakuzenom (1347 – 1354).
Práve Kantakuzenos, keďže nemal v Byzancii dostatočne silnú podporu a spojencov v spore o trón, požiadal na podporu svojich nárokov o vojenskú pomoc osmanských Turkov – konkrétne Umura, bega (vládcu) v Aydine, jednom z bejlikov v severozápadnej Anatólii. Kantakuzenov čin možno v danej situácii interpretovať ako núdzový krok, ktorým však v Byzancii rozpútal vyše 10 rokov dlhú občiansku vojnu, ktorá ešte viac prehĺbila krízu a dezintegrovala už aj tak dosť rozvrátené cisárstvo. Navyše, aktívna participácia Turkov vo vojne im dávala možnosť rozhodnúť o jej osude, ako uvidíme z vývoja nasledujúcich udalostí. Zo strany zainteresovaných Turkov spočiatku mohlo ísť o priateľskú podporu snáh Kantakuzena, motivovanú, samozrejme, patričnou kompenzáciou z koristi v prípade úspechu. Keď sa však začala prejavovať vojenská a mocenská impotencia oboch (proti)cisárov, ich ďalších spojencov a spor o trón sa tak začal nepríjemne naťahovať, spojenectvo s Kantakuzenom sa začalo v osmanskom ponímaní interpretovať oportunisticky – ako šanca uchytiť sa na čiernomorských úžinách a na Balkáne.
Na jeseň roku 1352 sa v rámci občianskej vojny stretli vojská obidvoch cisárskych konkurentov – tureckí spojenci Jána VI. so srbsko-bulharskými spojencami Jána V. v bitke pri meste Didymoteicho (Grécko) v Trácii – teda na Balkáne, na európskej pôde! Početne silnejší Turci protivníka porazili a keďže sa bitky osobne nezúčastnil ani Ján V., ani Ján VI., pochopili, že sú pánmi situácie – definitívne stratili rešpekt pred svojím „zamestnávateľom“ Jánom VI., nad čím privreli oči aj osmanské vládne elity – dovtedajší spojenci Jána VI.
Pôdu Európy odmietli Turci opustiť a oporou sa im stala pevnosť Tzympe na polostrove Gallipoli (dnešná európska časť Turecka). Existuje tiež teória, že ešte pred bitkou Didymotechio Turkom na západný breh Dardanelskej úžiny pomohlo námorníctvo Janova, ktoré bolo v tom čase vo vojne s Benátkami a tak im bilaterálny pakt s Turkami o vojenskej pomoci prišiel vhod. K tomu v roku 1354 zatriaslo egejskou oblasťou zemetrasenie a poškodilo viaceré mestá na dardanelskom pobreží vrátane pevnosti Kallipolis (Gallipoli, dnešné Gelibolu v Turecku), čo Turci chápali ako akt Božej vôle – neopúšťať európsku pevninu, keď im strategická pevnosť padla zadarmo rovno do náručia. Na východnej strane Dardanelskej úžiny tak začali budovať trvalé predmostie pre budúce výboje na Balkán a do Európy.
Za vinníka skutočnosti, že sa Turci v polovici 14. storočia pevne uchytili v kontinentálnej Európe, tak môžeme označiť mocensky rozvrátenú a v kríze dožívajúcu Byzantskú ríšu. Turci cez Dardanely na Balkán síce prenikali sporadicky už aj v časoch pred rokom 1352, išlo však o menšie koristnícke výpravy. Na Bospore dosiaľ ležal Konštantínopol, mestu ale v roku 1354 ostávalo presne 99 rokov života. Turci v Anatólii nenarazili na silnejšieho protivníka, čo pomohlo ich štátotvorným silám a z malej ríše sa postupne stal hegemón v oblasti. Je však vysoko pravdepodobné, že v súlade s nastávajúcou tureckou expanzívnou politikou by sa na Balkán a ďalej do Európy skôr či neskôr aj tak dostali.
Prvé konfrontácie…
Keď v júni roku 1389 prenikli Turci hlboko na Balkán a v bitke, ktorá vošla do dejín ako bitka na Kosovom poli, porazili Srbov s ich bosnianskymi spojencami, turecká hrozba sa pre Uhorsko stala naozaj reálnou a v uhorských kruhoch sa tieň polmesiaca zakrátko prejavil dvoma spôsobmi.
Na uhorskom tróne toho času sedel, ešte však nie veľmi pevne, Žigmund Luxemburský (1387 – 1437), ktorý sa stal prvým uhorským panovníkom núteným čeliť tureckej hrozbe. Ten sa ale musel vyrovnať s opozíciou vnútri krajiny ešte z čias snáh Karola II., neapolského kandidáta, presadiť sa na uhorský trón. Už v rokoch 1389 – 1395 sa Žigmund osobne zúčastnil viacerých protitureckých výprav k južným hraniciam Uhorska – do Srbska a Valašska, čo mu malo okrem iného pomôcť získať sympatie odporcov. V roku 1395 nešťastne zomrela jeho manželka Mária (dcéra Ľudovíta I.), čím Žigmund v podstate stratil nárok na uhorský trón. Preto v roku 1396 vyhlásil s pomocou západných kresťanských spojencov (Francúzska a rímskeho pápeža) krížovú výpravu. Išlo o legalizovanie a upevnenie jeho pozície na tróne pod vlajkou kríža ako ochrancu kresťanstva.
Ťaženia medzinárodnej koalície sa okrem Uhorska zúčastnili námorníci Benátok, vojská Francúzska, Burgundska, Svätej ríše rímskej, Anglicka, Poľska, Talianska, Česka, Španielska, rytierske rády johanitov a nemeckých rytierov. Osobne bol prítomný aj Žigmund.
Dňa 24. – 25. septembra roku 1396, po dlhom pochode pozdĺž Dunaja, sa kresťanské vojská stretli s tureckou armádou sultána Bajazida I., posilnenou vazalskými srbskými oddielmi, v bitke pri pevnosti Veľký Nikopol (Nikopol v Bulharsku). Medzinárodný rozmer výpravy však vyvolal názorový antagonizmus vo velení kresťanských síl a svoje zohrala aj rytierska cnosť – česť a vidina glorioly víťazstva, keď si francúzski rytieri presadili svoju víziu boja, ktorá im v prípade úspechu zaručovala najväčší podiel slávy. Nie je ťažké si domyslieť, že kresťanské vojská boli takto dopredu odsúdené na porážku, čo sa zakrátko stalo realitou. Žigmund sa zachránil útekom z bojiska na benátskej lodi a nasledujúci rok sa vrátil späť do Uhorska. Turci následne, prenasledujúc sťahujúcu sa kresťanskú armádu, vyplienili pevnosť Vidin (Bulharsko) a podnikli aj nájazd do Sedmohradska, k mestám Alba Iulia a Sibiu (Rumunsko).
Ďalšie desaťročia Žigmundovej vlády vyplnili jeho časté medzinárodné cesty, štátnické povinnosti medzinárodného charakteru, postupné rozmáhanie husitského hnutia a jeho následná pacifikácia so všetkými negatívnymi konzekvenciami. Z Turkov sa načas stal síce marginálny, ale kontinuálny problém, ktorý po potýčkach na južných hraniciach Uhorska aspoň na čas eliminoval päťročný Veľkovradínsky mier podpísaný v roku 1419. Je doložené, že s Turkami skrížilo Uhorsko zbrane aj v priebehu roku 1427 a v roku 1428 došlo k zrážke uhorských vojsk s tureckými silami pod hradbami pevnosti Golubac (Srbsko), v ktorej Turkov obľahlo uhorské vojsko.
Príčinou bola zrada kastelána, ktorý pevnosť odmietol vydať Uhorsku, ako to ukladala diplomatická dohoda (predmetom dohody bolo aj vydanie pevnosti Belehrad) z roku 1427 medzi srbským despotom (vladárom) Štefanom Lazarevičom, inak tureckým spojencom, a Žigmundom, a radšej ju bez boja prenechal Turkom. Obliehanú tureckú posádku vyslobodili až oddiely sultána Murada II., ktoré zahnali uhorské vojská od pevnosti. Nasledujúce roky Žigmund, okrem iných štátnických povinností, podriadil politiku budovaniu systému pohraničných pevností na južných hraniciach Uhorska, napr. v roku 1433 z Toskánskeho mesta Siena odoslal návrhy na organizáciu obrany proti Turkom.
Aspoň status quo
Porážka pri Nikopole a následné prehĺbenie tureckej hrozby boli faktory, ktoré sa odrazili aj na vnútornej politike Uhorska. Koncom septembra roku 1397 Žigmund na temešvárskom sneme dekrétom novelizoval niektoré články Zlatej buly (1222) a dekrét Ľudovíta I. z roku 1351 – okrem iného zvýšil tzv. portálnu daň (výbernú podľa veľkosti usadlosti) a nariadil, že každých 20 usadlostí má povinnosť postaviť jedného ozbrojenca (pešiaka).
Tieto povinnosti boli prejavom úsilia zvýšiť obranyschopnosť krajiny, a tiež snahou vyzbierať dostatočné finančné prostriedky na výkup vysokých hodnostárov (burgundského vojvodu Jána z Neveres, uhorského palatína Leustacha a i.), ktorí padli pri Nikopole do tureckého zajatia.
Ďalší spôsob, ktorý mal pomôcť zvýšiť obranyschopnosť Uhorska, bolo získanie spojencov. Dynastická politika – dohoda Žigmunda s Habsburgovcami z roku 1402 o nástupníctve rakúskeho arcivojvodu Albrechta na uhorský trón prostredníctvom manželstva so Žigmundovou dcérou Alžbetou – bola motivovaná tureckou hrozbou a potrebou integrácie stredoeurópskeho priestoru. To bola v roku 1437 aj jedna z posledných vôlí Žigmunda – len s podporou Rakúska (a ostatných krajín budúceho habsburského súštátia) sa Uhorsko môže brániť tureckej hrozbe. Nasledujúce dekády ukázali, že skúsený monarcha sa nemýlil. Až do konca jeho vlády (1437) sa mu podarilo udržať daný, ale neistý staus quo. Intenzita bojov však v budúcnosti začala rapídne narastať.
Použitá literatúra
- Dvořáková, D.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice 2003.
- Hurbanič, M.: Na pozvanie cisára. Historická revue XXIV/2, 2013, 15 – 18.
- Kršák, P. (ed.): Ottov historický atlas. Praha 2012.
- Marsina, R. a kol.: Dejiny Slovenska I. Bratislava 1986.
- Segeš, V. a kol.: Kniha kráľov. Bratislava 2010.
- Škvarna, D. a kol.: Lexikón Slovenských dejín. Bratislava 2006.
- Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Študent 3. ročníka bakalárskeho stupňa na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zaoberá sa dejinami raného novoveku (druhá polovica 15. stor. – záver 18. stor.) s bližším zameraním na vojensko-politické aspekty tohto obdobia.