„Zazneli poľnice, rozozvučali sa vojenské trúbky, vojaci vzývali Pána a hlas volajúcich bojovníkov sa vzniesol do boja. Začal sa boj. Zlí Pečenehovia a hanební Sikuli, ktorí ako obvykle išli pred šíkmi Uhrov, sa razom rozpŕchli ako ovce pred vlkmi.“
Stredoveké uhorské vojenstvo má svoje špecifiká, ktoré ho odlišujú od iných súčasných európskych vojenských systémov. Platí to dokonca aj v porovnaní s teritoriálne blízkymi stredoeurópskymi kráľovstvami, českým či poľským. Týmto špecifikom, okrem samotného pozoruhodného vývoja uhorského vojenstva v tomto období, bola predovšetkým významná úloha pomocných nomádskych jednotiek v rámci stredovekého uhorského vojska, čo zároveň veľmi dobre odráža multietnický charakter Uhorského kráľovstva. Medzi nimi vynikali svojou bojovnosťou i nejasným pôvodom Sikuli, ktorí zanechali svoju stopu aj na Slovensku, hoci v súčasnosti sú vnímaní už len ako svojbytná maďarská národnostná menšina v rumunskom Sedmohradsku.
Pomocné nomádske etniká v Uhorsku
Uhorsko bolo jedným z najväčších kráľovstiev v Európe (približne 300 000 km²), ale bolo pomerne riedko osídlené, s veľkými neobývanými plochami pozdĺž hraníc. V trinástom storočí boli napríklad zaľudnené len asi dve tretiny kráľovstva, pričom počet obyvateľov sa odhaduje na 1,5 – 2 milióny. Na východnej hranici Uhorska sa príležitostne objavovali príslušníci kočovných, resp. stepných národov, buď ako nepriatelia, alebo ako potenciálni osadníci. K nomádskym etnikám, ktoré zaujali významné miesto v rámci Uhorského kráľovstva i jeho vojska, patrili predovšetkým Sikuli, Pečenehovia a Kumáni.
Uhorskí panovníci týchto nomádov pravidelne verbovali do pomocných zborov svojho vojska ako ľahkú jazdu, ale aj ako kráľovských osobných strážcov. Po ich dočasnom alebo konečnom usadení boli v každom ohľade závislí od kráľa a ich bezpodmienečná poslušnosť kráľovskému dvoru bola veľkým politickým prínosom, nehovoriac o ich vojenských schopnostiach a schopnosti rýchlo sa zmobilizovať aj za cenu sociálnych konfliktov v spoločnosti.
V tejto súvislosti je nepochybne zaujímavé, že starí Maďari, ktorých príchod do Karpatskej kotliny na konci 9. storočia vyústil do vzniku Uhorského kráľovstva, boli pôvodne takisto nomádskym etnikom s nomádskym spôsobom boja (pochopiteľne), ale po svojom usadení si postupne s preberaním európskych kultúrnych vplyvov osvojili aj európsky spôsob bojovania. S jasnou diferenciáciou uhorského vojska (bojujúceho už európskym štýlom) a jeho pomocných nomádskych jednotiek sa pri kronikárskych opisoch vojenských konfrontácií v uhorských dejinách možno stretnúť približne od druhej polovice 11. storočia.
Ako vidno už z úvodného citátu z Viedenskej maľovanej kroniky, ktorá bola napísaná na dvore uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého v druhej polovici 14. storočia a zachytáva okamih z bitky pri rieke Fischa v roku 1146 medzi uhorským a bavorským vojskom, stredovekí kronikári nemali veľa pochopenia pre odlišnosť nomádskych etník, resp. ich spôsobu boja, a vyjadrovali sa o nich so značným dešpektom. Faktom však zostáva, že nomádi rôzneho pôvodu, usadení v Uhorsku, zohrávali dôležitú vojenskú úlohu, či už ako rýchle úderné sily alebo strážcovia hraníc a, samozrejme, viac či menej prispeli aj k vývoju uhorskej spoločnosti, čo sa odráža nielen v kronikárskych zápisoch, ale napr. aj v zachovaných miestnych názvoch.
Sikuli na Slovensku
Pôvod tohto etnika nie je doteraz úplne uspokojivo vyriešený, ale už súčasníci sa o ňom vyjadrovali ako o veľmi bojovnom národe, ktorý je mimoriadne zručný v ovládaní zbraní. Vo všeobecnosti prevláda medzi historikmi názor, že Sikuli boli turkického pôvodu a do Karpatskej kotliny prišli súbežne so starými Maďarmi, možno dokonca ako ich vojenský predvoj. Nepriamo o tom svedčí už spomínaná Viedenská maľovaná kronika, ktorá medzi národmi, čo prišli do Uhorska od čias Gejzu a Štefana I., Sikulov vôbec nespomína. To naznačuje, že ich v Uhorsku nevnímali ako cudzie etnikum. K ich zdomácneniu výrazne prispelo aj to, že medzi seba prijímali aj ľudí evidentne nesikulského pôvodu, čo možno pozorovať po celé obdobie stredoveku a nedá sa preto vylúčiť, že v ich prípade išlo skôr o označenie spoločenskej, než etnickej príslušnosti. Jediné, čím sa líšili od svojho okolia, bola ich sloboda (libertas Siculorum) a špecifické zamestnanie, ktoré vykonávali – vojenská služba.
Dalo by sa teda povedať, že Sikuli boli pomocným nomádskym etnikom v Uhorsku už pred jeho vznikom. Ich hlavnou úlohou bola ochrana pohraničných oblastí. Na území dnešného Slovenska vykazuje najväčšiu koncentráciu sikulských miestnych názvov územie Záhoria, niekdajšie uhorsko – české pohraničie, s centrom v dnešnom Šaštíne. Sikuli de Sásvar sa spomínajú v listine z roku 1323, v ktorej je zároveň Šaštín uvedený ako sídlo rovnomenného komitátu, akejsi pohraničnej marky zriadenej ešte kniežaťom Gejzom a danej Sikulom do užívania. Je však možné, že sa to vzťahuje aj na inú lokalitu a už vôbec sa z toho nedá usudzovať, že išlo v tomto prípade o nejakú špecificky sikulskú ustanovizeň. Šaštín sa od roku 1960 volá Šaštín-Stráže, keďže sa v tomto roku spojil s protiľahlou obcou Stráže nad Myjavou, ktorej názov v tejto súvislosti zaiste nie je náhodný.
Na Záhorí odkazuje k prítomnosti Sikulov aj názov ďalšej obce Sekule a tiež neďalekých Veľkých a Malých Levár. Ich názov vychádza z maďarského slova lövő, ktoré znamená v slovenčine strelec alebo lučištník. A pre Sikulov ako nomádsky národ boli práve luk a šípy charakteristickou zbraňou. Podobne aj názov obce Lošonec, ležiacej na druhej strane Malých Karpát, môže odkazovať k sikulským lučištníkom, keďže ide o pomaďarčenú formu starého slovenského názvu pre lukostrelca – Lučinec. Dáva to logiku, keďže aj na tejto strane pohoria (ad magnam silvam versus Siculos) bolo takisto potrebné strážiť dôležitú cestu, spájajúcu Uhorsko s Moravou. Sikulské osady sa však nenachádzali len v pohraničí a v jeho blízkosti. Za osadu sikulského etnika možno s istými výhradami označiť i dedinu Žakýl, miestnu časť obce Podhorie severne od Banskej Štiavnice, doloženú v roku 1388 pod názvom Zekel, ktorá mohla vojensky zabezpečovať neďaleké strieborné bane.
Sikuli sa postupne z územia Slovenska vytrácajú po rozpade obranného systému Uhorska v polovici 13. storočia v súvislosti s mongolským vpádom. Ten si vynútil jeho zmenu a nový systém už s pohraničnými pomocnými nomádskymi vojskami veľmi nerátal. Zhromaždiskom Sikulov sa postupne, už pred mongolským vpádom, stalo Sedmohradsko ako najohrozenejšia časť Uhorska, kde si dokonca dokázali vytvoriť vlastnú a nezávislú územnú organizáciu pozostávajúcu zo siedmich stolíc. Zo Sedmohradska pochádzal aj zrejme najznámejší Sikul v našich, resp. uhorských dejinách, Juraj Dóža, vodca veľkého sedliackeho povstania z roku 1514.
Sikuli v boji
Sikulská sloboda a ich osobitné právne postavenie, oslobodenie od daní, ciel a cirkevných desiatkov, malo svoju cenu. Tou bola vojenská povinnosť. Prvýkrát sa vojenské nasadanie Sikulov spomína v súvislosti s bitkou na rieke Olšave, ktorú medzi sebou 13. mája 1116 zviedli uhorské vojsko vedené kráľom Štefanom II. a české vojsko kniežaťa Vladislava I. Český kronikár Kosmas pripísal víťazstvo v nej Čechom, uhorský kronikár Marek z Káltu Uhrom. Keď si však porovnáme obe verzie, vyjde z nich pravdepodobný priebeh bitky, ktorá sa strhla po vzájomných provokáciách napriek tomu, že malo ísť pôvodne o priateľské stretnutie na hraničnej rieke po nástupe nového uhorského kráľa.
Najskôr malo prevahu uhorské vojsko, české knieža s hlavným vojskom sa dalo dokonca na ústup, ale potom do bitky zasiahli ďalšie české oddiely, ktorým sa podarilo nečakane dobyť uhorský tábor a pre zmenu zahnať na útek mladého uhorského kráľa (Štefan II. mal v tom čase len 15 rokov). Podľa uhorského kronikára následne plieniacich Čechov napadla počas prebiehajúcej bitky vzdialenejšia časť uhorského vojska, vedená palatínom a uštedrila im ďalšie ťažké straty. Český kronikár však už túto epizódu nespomína. V každom prípade sa po bitke posunula hranica medzi oboma krajinami zo vzdialenejšej Olšavy na rieku Moravu, čo platí dodnes.
Sikuli spolu s Pečenehmi v tejto bitke podľa uhorského kronikára ušli bez zranení ku kráľovmu táboru, ale podľa českého, ktorý ich síce menovite nespomína (iba ako tri nájomné zbory), viedli na začiatku bitky práve tieto jednotky úspešný uhorský útok. To by presne zodpovedalo ich bojovým charakteristikám ako úderných jednotiek prvého sledu s následným ústupom, uhorským kronikárom pochopeným ako útek. Typická nomádska taktika totiž tkvie práve v striedaní rýchlych úderov a ústupov, ktoré majú dezorganizovať nepriateľa, alebo ho vylákať k nepremyslenému prenasledovaniu a zo zálohy ho potom o to ľahšie zničiť.
Podobne nelichotivo a nepochopene je účasť Sikulov a Pečenehov popísaná vo Viedenskej maľovanej kronike v už spomínanej a v úvode citovanej bitke pri rieke Fischa, ktorá sa odohrala o tri desaťročia neskôr (11. septembra 1146). V nej však uhorské vojsko nad svojím bavorským protivníkom jednoznačne zvíťazilo, aj keď sa v úvodnej fáze bitky podarilo nepriateľovi nomádsky predvoj uhorského vojska takmer úplne rozdrviť. Tak ako aj v prípade predošlej bitky, aj tu máme našťastie pohľad kronikára „z druhej strany“. Je ním biskup Otto z Freisingu, ktorý vo svojej kronike nič o hanebnom správaní nomádskych jednotiek uhorského vojska nepotvrdzuje. Víťazstvo v bitke nakoniec, v tom čase podobne mladému, len 16-ročnému uhorskému kráľovi Gejzovi II. svojím útokom zo zálohy zabezpečil jeho ujo Beloš Vukanović (srbský princ, v rokoch 1141 – 1146 spolu so svojou sestrou, Gejzovou matkou, uhorský regent, neskôr chorvátsky bán a uhorský palatín). V bitke vraj padlo viac ako sedem tisíc nemeckých bojovníkov.
V 13. storočí sa podieľali Sikuli na vojenských výpravách do Bulharska, ale aj na krížovej výprave Ondreja II. do Svätej zeme, či v česko – uhorských vojnách o babenberské dedičstvo. Tie v podstate skončili slávnou bitkou na Moravskom poli (26. augusta 1278), ktorá rozhodla o konečnom víťazstve tretej, habsburskej, strany a predznamenala veľký vzostup habsburského rodu do stredoeurópskych i svetových dejín. Prelomové víťazstvo Rudolfa Habsburského nad „železným a zlatým“ českým kráľom Přemyslom Otakarom II. by však nebolo možné bez uhorskej vojenskej pomoci pod vedením mladého uhorského kráľa Ladislava IV. Kumánskeho, najmä kľúčového zapojenia pomocných nomádskych zborov zložených z Kumánov a Sikulov.
Pramene:
- Kosmas: Kronika Čechů. Praha: Argo, 2011.
- Marek z Káltu: Viedenská maľovaná kronika. Bratislava 2016.
- Otto z Freisingu: Gesta Friderici Imperatoris. Dostupné online http://www.domus-ecclesiae.de/historica/otto-frisingensis/otto-frisingensis.gesta.01.html
Použitá literatúra:
- Gregora, D.: “Vývoj uhorského vojenstva a výzbroj uhorských bojovníkov v 11. až 14. storočí”. V Matúš Čák Trenčiansky 1321 – 2021. Zborník Trenčianskeho múzea v Trenčíne z odbornej konferencie pri príležitosti 700. výročia úmrtia Matúša Čáka Trenčianskeho, s. 103–123. Trenčín 2024.
- Marek, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin 2006.
- Marek, M.: Národnosti Uhorska. Trnava 2011.
- Veszprémy, L.: “Military Auxiliaries in Twelfth- and Thirteenth-Century Hungary: Nomads vs. Crusader Knights”. V Military Diasporas: Building of Empire in the Middle East and Europe (550 BCE–1500 CE), s. 280–300. New York 2023.
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).