Lepra, tiež nazývaná malomocenstvom, patrila popri cholere či more k obávaným stredovekým ochoreniam. Keďže ide o infekčnú chorobu šíriacu sa blízkym kontaktom s nakazeným, niet divu, že sa ľudia pokúšali malomocných od zvyšku spoločnosti izolovať. Nakazení museli napríklad nosiť zvonček, aby ich už z diaľky bolo počuť a ostatní sa im mohli vyhnúť.

Tvár 24-ročného muža postihnutého leprou.

Väčšina ľudí si človeka postihnutého leprou predstavuje so zohavenou tvárou a s odpadávajúcimi časťami tela. Áno, k takýmto prejavom v prípade lepry skutočne môže dôjsť, ale dotyčný ňou musí trpieť niekoľko rokov. Lepra ako infekčné ochorenie je spôsobená baktériou Mycobacterium leprae a postihuje predovšetkým periférne nervy, kožu a sliznice. To znamená, že človek postupne prichádza o citlivosť v okrajových častiach tela, napríklad končatinách, na pokožke sa objavia typické škvrny, ktoré sa neskôr menia na vredy. Odumretie nervov má za následok stratu citlivosti, a tak sa jedinec ľahko zraní bez toho, aby si to všimol. Môže ísť o zlomeniny alebo vážnejšie poranenia mäkkého tkaniva, následne spôsobujúce infekciu a stratu postihnutej časti tela. V skutočnosti teda ubehne aj niekoľko desiatok rokov, kým choroba dospeje do štádia zohavenia tváre a „odpadávania končatín“. Medzitým však  chorobné procesy už do značnej miery postihujú aj kosti, vďaka čomu vieme lepru postrehnúť aj v prípade archeologických kostrových pozostatkov. Najčastejšie ide o odumieranie a resorpciu kostí chodidiel, rúk a tváre.

Lepra je tu s nami už od praveku

Na základe historických záznamov sa predpokladá, že lepra sa vyskytovala už v starovekom Egypte, v Indii a v Číne od obdobia približne 2500–1700 pred n. l. V Európe sú dôkazy malomocenstva preukázané mnohými archeologickými prípadmi už od mladšej kamennej doby (6000/5500–4300 pred n. l.). Len nedávno opísali maďarskí vedci kostru jedinca z mladšej medenej doby (3780–3650 rokov pred n. l.), u ktorého pozorovali zmeny typické práve pre lepru. Ďalšie praveké prípady malomocenstva pochádzajú z Talianska (4.–3. storočie pred n. l.) či Škótska (2300–2 000 pred n. l.). Lepra však dosiahla v Európe svoju maximálnu intenzitu až v stredoveku, predovšetkým v 12. – 15. storočí. Išlo pravdepodobne o dôsledok križiackych výprav, keďže počet prípadov značne narástol predovšetkým pozdĺž križiackych migračných trás. Po skončení série náboženských vojen ich počet znova klesol. Tejto hypotéze zodpovedá aj prudký nárast budovania leprosárií (t. j. nemocníc pre malomocných pacientov) po 11. storočí, najmä vo Francúzsku a v Anglicku.

Dvaja malomocní pred stredovekým mestom.

Lepra na našom území

O chorobe a jej rozšírení v strednom Podunajsku vieme stále pomerne málo. Najviac historických prípadov pochádza z Maďarska, pričom väčšina archeologických pozostatkov je datovaná do obdobia pred križiackymi výpravami (7.–9. a 10.–11. storočie n. l.). Podobne je to aj v prípade nálezov z územia Čiech, kde boli dodnes zdokumentované tri pravdepodobné stredoveké prípady malomocenstva: dieťa z Prušánok (9.–10. storočie) a dvaja dospelí zo Žatca (koniec 11. storočia). Napriek tomu, že sa dal výskyt tohto ochorenia predpokladať aj na Slovensku, až donedávna nebol prípad malomocenstva u nás potvrdený. V roku 2009–2010 však bola Archeologickým ústavom SAV v Nitre-Selenci počas výskumu pod vedením Mateja Ruttkaya a Klaudie Daňovej objavená kostra mladej ženy s výrazne zmenšenými a stenčenými kosťami chodidiel, navyše bez článkov prstov a s náznakmi poškodenia tvárových kostí. To, že išlo o prejavy lepry, bolo potvrdené aj mikroskopickou analýzou. Podobné zmeny boli pozorované na kostiach viacerých jedincov pochovaných na rovnakej lokalite a je možné, že leprou trpelo v oblasti Nitry viac osôb, u ktorých sa však zatiaľ chorobu nepodarilo potvrdiť.

Na nakazenie leprou je potrebný priamy kontakt s postihnutým, pričom zvýšeným rizikom je dlhodobý kontakt s chorým bez ochranných pomôcok alebo otvorené poranenie. Niekoľko štúdií naznačuje, že lepru mohli so sebou priniesť už v 6. a 7. storočí Avari, či už predstavovali priamy zdroj infekcie, alebo len hrali úlohu pri jej šírení vďaka ich kontaktom s Byzanciou, kde bola lepra v tom čase už známym ochorením. Avari a ich intenzívny kontakt so Slovanmi sú zachytení v historických záznamoch, ako je napríklad Fredegarova kronika zo 7. storočia, ale aj v archeologických prameňoch. Vo východnej časti strednej Európy obývali Avari najmä územie dnešného Maďarska  so zásahom na južné Slovensko, čo by mohlo čiastočne vysvetľovať,prečo je viac prípadov lepry z obdobia spred križiackych výprav zdokumentovaných z územia Maďarska než z územia Slovenska a Čiech.

Kosti chodidiel postihnutého leprou (Zdroj: internationaltextbookofleprosy.org).

Leprotickí jedinci by však mohli byť aj dôkazom kontaktov našich krajín so Stredomorím. Jedným z významných politických a náboženských centier bola už od veľkomoravského obdobia (9.–10. storočie) Nitra, ktorá sa po páde Veľkej Moravy postupne integrovala do rozvíjajúceho sa Uhorského kráľovstva. Kráľ Štefan I. (vládol v rokoch 1000–1038 n. l.) bol oddaným kresťanom podporujúcim šírenie kresťanstva. Za jeho vlády sa Uhorské kráľovstvo stalo preferovanou trasou pútnikov i obchodníkov medzi západnou Európou a Svätou zemou a Konštantínopolom. Keďže Nitra sa nachádza v tesnej blízkosti trasy, dá sa predpokladať, že bola v tom čase stále rušným obchodným a náboženským centrom, a tak sa nemuselo šíriť iba kresťanstvo, ale aj choroby. Časy kráľa Šalamúna (vládol v rokoch 1063–1087 n. l.) boli turbulentným obdobím miestneho boja o moc, vrátane konfliktov Byzantíncov s Čechmi, čo predstavuje ďalší potenciálny zdroj šírenia nákazy v našom regióne.

Napriek tomu, že potvrdených prípadov lepry je na našom území minimum, je veľmi pravdepodobné, že postihnutých jedincov bolo v skutočnosti oveľa viac. Zmeny na kostiach sa však nemuseli stihnúť prejaviť dostatočne na to, aby ich bolo možné v archeologickom kontexte postrehnúť.

 

 

 

Použitá literatúra:

Obrazová príloha: wikipedia.org, internationaltextbookofleprosy.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Študovala archeológiu na Masarykovej univerzite v Brne. Magisterské a doktorandské štúdium archeológie absolvovala na Edinburskej univerzite v Škótsku, so špecializáciou na ľudské kostrové pozostatky a paleopatológiu. V súčasnosti pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Venuje sa prevažne bioarcheologickým témam a vyhodnocovaniu antropologických nálezov v ich archeologickom a historickom kontexte.