Prvým známym etnikom sídliacim na území dnešného Slovenska boli podľa všetkého aj z Herodotových správ známi Skýti. Tých nasledovali Kelti, ktorých doplnili po prelome letopočtov Germáni, a až po ich odchode sa niekedy v dobe sťahovania národov usídlili na tomto území Slovania, z ktorých sa postupom času emancipovali Slováci.
Obdobie, keď tu sídlili prevažne Germáni, sa však v našich dejinách nazýva doba rímska, a to nie bezdôvodne. Napriek tomu, že zdanlivo dominantným etnikom na našom území boli vtedy Germáni a Rimania tu zanechali len ojedinelé stopy, ich vplyv na dejinný vývoj tejto časti strednej Európy bol rozhodujúci. Niet sa čo diviť, keďže práve v tomto období ovládalo ich impérium veľkú časť Európy a celé Stredomorie. Akými turbulentnými premenami si prešlo územie Slovenska na úsvite histórie, keď sa ocitlo na hraniciach najväčšieho starovekého impéria?
Keltské Slovensko
Prvým národom (aj keď nie v modernom zmysle slova), ktorý významne a dlhodobo zasiahol do dejín nášho územia, boli Kelti. Tí zo svojej pravdepodobnej pravlasti medzi Alpami, Rýnom a Šumavou kolonizovali veľkú čas Európy vrátane jej stredu a vlastný štát si založili dokonca až v Malej Ázii. Do Karpatskej kotliny sa dostali už počas prvej vlny svojej expanzie. V 4. a 3. storočí pred n. l. sa keltské osídlenie úspešne rozvíjalo v nížinách stredného Podunajska, ale objavuje sa aj na rovinách východného Slovenska. Toto záverečné takmer poltisícročie pred prelomom letopočtov, známe ako doba laténska alebo mladšia doba železná, malo aj na území Slovenska svoju pozoruhodnú dynamiku.
Zhruba v jeho polovici prišlo u Keltov k výraznej zmene v spôsobe pochovávania. Na Slovensku totiž v jeho druhej polovici miznú akékoľvek doklady o pohrebiskách, resp. sa aspoň nedajú archeologicky doložiť, čo zrejme súvisí so zmenou posmrtných predstáv alebo s príchodom nových keltských skupín. Začiatkom 2. stor. pred n. l. totiž Rimania porazili keltský kmeň Bójov v severnej Itálii, vytlačili ho na sever a jeho príslušníci sa potom pravdepodobne usadili na území Čiech, Moravy a juhozápadného Slovenska. Na juhozápadnom Slovensku sa o niečo neskôr s príchodom ďalšej vlny Bójov z územia dnešných Čiech ich centrom stalo bratislavské oppidum, všeobecne najvýznamnejšie oppidum v celom strednom Podunajsku. O jeho význame svedčí nielen rozsah (takmer 100 ha) a intenzita osídlenia, ale aj rozvinutá remeselná výroba a vysoká koncentrácia hromadných nálezov keltských mincí.
Predchodcom bratislavského oppida bolo významné hradisko Pohanská v Plaveckom Podhradí, kde sa sústreďovala kováčska výroba, čoho dokladom sú početné depoty železných predmetov. Jeho nečakaný zánik koncom 2. stor. pred n. l. (ako aj ďalších malokarpatských hradísk) sa zvyčajne dáva do súvisu s mohutným ťažením germánskych Kimbrov, ktorí v dôsledku klimatických zmien opustili svoje sídla na Jutskom polostrove a ich pochod Európou pri hľadaní nových sídiel vyústil do prvej veľkej zrážky germánskeho a rímskeho sveta.
Stretnutie, pri ktorom utrpeli Rimania aj jednu z najväčších porážok vo svojich dejinách, ak nie vôbec tú najväčšiu (v bitke pri Arausiu r. 105 pred n. l., kde im Kimbrovia spojení s Teutónmi zničili dve celé armády a padlo v nej možno až 100-tisíc rímskych vojakov, čiže päťkrát viac ako neskôr v Teutoburskom lese), však nakoniec skončilo veľkým rímskym víťazstvom. Rimania kvôli tomu radikálne zreorganizovali svoju armádu a anihilačným spôsobom porazili germánske kmene v obrovských bitkách pri Aquae Sextae a Vercellae v roku 102, resp. 101 pred n. l. Toto stretnutie malo ďalekosiahle dôsledky pre rímsky i germánsky svet a, samozrejme, aj pre stredodunajský región. Do tohto priestoru sa pred germánskou hrozbou stiahli ďalší Bójovia, a posilnili tak svojich súkmeňovcov, ktorí sa tu usadili už dávnejšie. Okolo polovice 1. stor. pred n. l. nastáva obdobie rozkvetu dunajských oppíd, predovšetkým hlavného centra bójskeho panstva – Bratislavy.
Dácke intermezzo a príchod Rimanov
Bójovia sa neobmedzili len na svoje sľubne sa rozvíjajúce podunajské panstvo, ale expandovali aj na sever, kde ležalo v horách rudné bohatstvo, ktoré ich prirodzene zaujímalo, pretože vo všeobecnosti vynikali spracovaním železa a výrobou železných výrobkov. Zaujímavé ale je, že zničené západokarpatské hradiská už neobnovili. Časti staršieho keltského obyvateľstva, ku ktorým azda patrili aj z mladších historických správ známi Kotíni, sa pritom posunuli ešte viac na sever. Tam zmiešaním pôvodných domácich, keltských a neskôr okrajovo aj germánskych prvkov vytvorili tzv. púchovskú kultúru, ktorá zažila svoj vrchol práve na prelome letopočtov.
To už však bójske panstvo na Dunaji pod dáckym tlakom prestalo existovať, pretože ho niekedy v polovici 1. stor. pred n. l. rozpínavý dácky kráľ Burebista zničil do takej miery, že o ňom rímsky prírodovedec Plínius Starší vo svojom diele Historia Naturalis následne hovorí ako o „bójskej púšti“ (deserta Boiorum). Dáci sa potom na istý čas stali dominantnou politickou silou v Karpatskej kotline, na rieke Bodrog v Zemplíne si zmiešané keltsko-dácke obyvateľstvo vybudovalo veľké obchodno-správne centrum. Ich charakteristická keramika sa objavuje v hornom Potisí, dácke výrobky boli tiež nájdené na bratislavskom i devínskom oppide, ale pamiatky po nich sa našli aj v Ponitrí okolo opevnených stredísk v Nitrianskom Hrádku a hradnom návrší v Nitre.
Ani dácke panstvo na Dunaji však netrvalo dlho. Na východe narážalo na skonsolidované Norické kráľovstvo (prevažne dnešné Rakúsko), stmeľujúce viaceré keltské kmene do politicky usporiadaného celku, rímskeho spojenca a to až takého dobrého, že ho Rimania pri svojej expanzii k Dunaju, kľúčovému z hľadiska širšej obrannej koncepcie impéria, počas vlády prvého cisára Augusta bez boja „priateľsky“ pohltili. Ďalším limitom pre Dákov sa stala smrť ich kráľa Burebistu. Ten bol zavraždený v sprisahaní svojich veľmožov pravdepodobne v tom istom roku ako jeho veľký protivník G. J. Caesar, s ktorým sa však v priamej konfrontácii nakoniec nikdy nestretol, hoci sa k nej z oboch strán dlho schyľovalo. Ešte predtým však ako prvý dokázal dácke kmene zjednotiť, ale po jeho smrti sa dlho nenašiel nikto, kto by to po ňom dokázal zopakovať. A v neposlednom rade to bol príchod samotných Rimanov, ktorí, keď sa už dostali až k Dunaju, rozhodne tu nemienili zaháľať, ako o tom svedčí aj zachovaný kratučký, ale o to pozoruhodnejší životopis prvého rímskeho cisára Augusta:
„Panónske kmene, ktoré pred mojou vládou vojsko rímskeho ľudu nikdy nevidelo, len čo ich premohol Tiberius Nero, môj pastorok a legát, podriadil som zvrchovanosti rímskeho ľudu a hranice Illyrica som posunul k brehom Dunaja. Keď ho prekročilo vojsko Dákov, pod mojím hlavným velením bolo na hlavu porazené, a keď neskôr moje vojsko prekročilo Dunaj, donútilo kmene Dákov, aby uznali zvrchovanosť rímskeho národa.“ Činy božského Augusta 30
Augustus si realitu, ako to u neho bolo dobrým zvykom, trochu propagandisticky prikrášľuje, pretože úplne pacifikovať Panóniu sa Rimanom podarilo až po potlačení veľkého povstania z rokov 6 – 9 n. l. Určite je prehnané aj tvrdenie, že Dáci uznali zvrchovanosť Ríma, keďže k tomu prišlo až po dvoch veľkých dáckych vojenských kampaniach cisára Trajána o storočie neskôr. Zrnko pravdy na tom však predsa len asi bude, lebo ako dokladá dnes už žiaľ stratený oslavný nápis, známy ako tzv. Tuskulské elégium (našiel sa na zlomku kamennej dosky v Tuskule, sídle rímskych boháčov neďaleko Ríma), istý…
„Marcus Vinicius, Publiov syn, konzul, člen zboru pätnástich na konanie obetí, prétor, kvestor, Augustov legát s proprétorskou hodnosťou v Illyricu, prenikol prvý za rieku Dunaj, porazil a rozprášil v bitke vojsko Dákov a Bastarnov, Kotínov, Osov… a Anartov… (podrobil) Augustovi…“
Zaujímavosť nápisu ešte viac vynikne, keď si uvedomíme, že je to všeobecne prvé známe písomné svedectvo, dokladajúce kontakt Rimanov s kmeňmi žijúcimi na území dnešného Slovenska.
Od bójskeho panstva ku kvádskemu kráľovstvu
Prvé kontakty Ríma so stredoeurópskym barbarikom, resp. s územím dnešného Slovenska, však prebehli určite skôr, než nás o tom informuje prvá známa písomná zmienka. Dokladom obchodných a azda aj politických a svojím spôsobom strategických stykov je bezpochyby nedávny nález zvyškov rímskej architektúry na akropole neskorolaténskeho oppida na bratislavskom hradnom kopci.
Počas archeologického výskumu v rokoch 2008 – 2010 a 2013 – 2023 tu bolo objavených celkovo sedem keltsko-rímskych stavieb na severnej terase a niekoľko objektov na nádvorí paláca. Okrem toho bola na najvyššom mieste hradného brala, dnes pod nádvorím Hradného paláca, objavená nádherná podlaha typu opus siginum, zložená z množstva drobných farebných roziet, ktorú si nechala keltská elita postaviť rímskymi staviteľmi na spôsob palácov a víl rímskej nobility. Jedinečné objavy podtrhol nález pokladu zlatých a strieborných keltských mincí (vrátane 9 zlatých statérov s nápisom BIATEC a 4 doteraz unikátnych zlatých statérov s nápisom NONNOS), ktoré boli možno uložené v sklenej nádobke (našli sa jej črepy). Tá bola chránená koženým vrecúškom a uzavretá bronzovou pečatnou schránkou.
Nálezy mincí i niektorých druhov keramiky nasvedčujú, že keltské oppidum v Bratislave zrejme pretrvalo dácke vyvrátenie bójskeho panstva na Dunaji, pravdepodobne ho ovládli Norikovia a definitívne zaniklo až s príchodom Germánov zo severu. Je dokonca možné, že keď v roku 6 n. l. vyrážali rímske légie pod Tiberiovým velením na výpravu proti Marobudovej markomanskej ríši v dnešných Čechách, vyrážali z keltského Carnunta, čo mohol byť názov vtedajšej Bratislavy, ktorý sa až neskôr vztiahol na neďaleký rímsky tábor a budúce sídlo provincie (Horná) Panónia v dnešnom Rakúsku. Ak to bolo naozaj tak, a vzácne nálezy rímskych stavieb na akropole bratislavského oppida to viac ako naznačujú, posúvalo by to prvú písomnú zmienku o Bratislave o pár storočí dozadu (je tiež zaujímavé, že táto zmienka tiež súvisí s vojenskými udalosťami, konkrétne bitkou, ktorú pri Bratislave v roku 907 zviedli maďarské kmene s Bavormi). Tesne pred finálnou zrážkou s Marobudom sa však rímske légie otočili späť, lebo medzitým vypuklo v Panónii už spomenuté veľké povstanie a rímska expanzia na sever sa zastavila.
Mocného markomanského vládcu, o ktorom Tiberius pred senátom neskôr (už ako cisár) vyhlásil, že „ani Filip nebol taký nebezpečný pre Aténčanov, ani Pyrrhos či Antiochos pre rímsky národ“, nakoniec z jeho ríše vyhnali vnútorné rozbroje a útočisko našiel práve u Rimanov. Jeho nástupcu Katvaldu onedlho postihlo to isté – markomanská ríša sa rozpadla, avšak početné družiny nedisciplinovaných germánskych bojovníkov, ktorí oboch vyhnancov sprevádzali, Rimania slovami historika Tacita radšej, aby nepoburovali pokojné provincie, preventívne„osadili na druhej strane Dunaja, medzi Moravou a (s najväčšou pravdepodobnosťou) Váhom (Danuvium ultra inter flumina Marum et Cusum), (kde) za kráľa dostali Vannia z kmeňa Kvádov.“ Tak vznikol, niekedy okolo roku 20 n. l., prvý známy štátny celok na našom území – Vanniovo kráľovstvo.
Podobne ako markomanská ríša v Čechách ani kvádske kráľovstvo na juhozápade Slovenska nemalo dlhé trvanie a po približne tridsaťročnej vláde Vannia ho stihol podobný osud ako Marobuda. Tacitus nám v tejto súvislosti podáva hneď niekoľko zaujímavých informácií – že Vannius mal vlastnú iba pechotu a jeho jazdu tvorili sarmatskí Jazygovia, že útok proti nemu zosnoval hermundurský kráľ Vibilius, ktorý stál už aj za vyhnaním markomanského vládcu Katvalda pričom mu pomáhali synovia Vanniovej sestry Vangio a Sido a do útoku proti bohatému kvádskemu kráľovstvu sa zapojili aj Lugiovia a ďalšie kmene. Vanniovej sarmatskej jazde sa však nechcelo brániť v opevneniach (archeologicky zatiaľ nezachytených), preháňala sa po okolí, a tak vyvolala nevyhnutnú zrážku s nepriateľom, do ktorej sa chtiac-nechtiac zapojil aj samotný Vannius, ktorý so svojou pechotou opustil relatívne bezpečie fortifikácií. Hoci bojoval statočne a utrpel pritom aj početné poranenia, prevaha nepriateľov bola priveľká a on našiel záchranu až u rímskeho loďstva, ktoré ho čakalo na Dunaji.
Rimania vyhnaného Vannia následne aj spolu s jeho stúpencami usídlili v Panónii, zrejme v okolí Neziderského jazera, kde títo prví Germáni usadení na zvrchovanej rímskej pôde prežívali až do 2. storočia, keď sa postupne romanizovali a nakoniec úplne asimilovali. Vládu nad Vanniovým kráľovstvom si potom rozdelili jeho synovci Sido a Italicus (pravdepodobne Vangiov nástupca), ktorí sa spomínajú ako svébski králi a verní rímski spojenci ešte počas tuhých bojov o cisársky trón v turbulentnom roku 69 n. l. (rok štyroch cisárov), keď ho v rozhodujúcej bitke pri Cremone pomohli vybojovať Vespasianovi, zakladateľovi flaviovskej dynastie.
Nielen Kvádi…
Pri sarmatských Jazygoch, nomádskom kmeni, sa ešte na chvíľu pristavme, pretože napriek doterajšej absencii väčších archeologických nálezov (sídlisk, pohrebísk, hrobov) sarmatského pôvodu na našom území, o ich prítomnosti na ňom nemôže byť z historického hľadiska pochýb. O sídlach sarmatských Jazygov informuje Plínius Starší takto:
„… horné oblasti medzi Dunajom a Hercýnskym lesom až po panónsky zimný tábor Carnuntum a tunajšiu hranicu Germánov obývajú sarmatskí Jazygovia, najmä polia a roviny, kým hory a lesy až po rieku Pathissus (Tisu) Dákovia, ktorí nimi boli vytlačení. Za riekou Marus alebo Duria, ktorá Dákov oddeľuje od Svébov a Vanniovho kráľovstva, na opačnú stranu sídlia Bastarnovia a odtiaľ ďalej iné germánske kmene.“ Plínius IV.12
Pestrý etnický obraz strednej Európy vrátane dnešného Slovenska približuje vo svojom diele Germánia aj Tacitus:
„Vedľa Hermundurov bývajú Naristi a ďalej Markomani a Kvádi. Zvlášť veľká je vláda a moc Markomanov; aj samotné sídla získali statočnosťou, keď kedysi vyhnali Bójov. No ani Naristi a Kvádi sa nepokazili. To je akoby predvoj Germánie zo strany Dunaja. Markomani a Kvádi mali až do čias, na ktoré sa pamätáme, kráľov z vlastného kmeňa, zo vznešeného Marobudovho a Tudrovho rodu (dnes už znesú aj cudzích), avšak moc a vplyv kráľov sú závislé od vôle Ríma. Zriedka im pomáhame zbraňami, častejšie peniazmi, ale ich moc preto nie je menšia.“Tacitus, Germánia 42
Opäť tu máme spolu s Markomanmi a Kvádmi spomínaných aj Hermundurov, ktorých vládca Vibilius rozhodujúcim spôsobom zasiahol do hry o tróny u Markomanov i Kvádov. Urobil tak ako rímsky spojenec (socius et amicus) podľa všetkého nielen vo svojom, ale aj v rímskom záujme. Tacitus v súvislosti s Hermundurmi zvlášť zdôrazňuje ich vernosť Rimanom a to, že ako jediní z Germánov mohli obchodovať nielen na brehu Dunaja, ale aj vo vnútrozemí rétskej provincie, pričom všade mohli prechádzať bez kontroly.
Zaujímaví sú aj Naristi. Tento menší kmeň podľa niektorých bádateľov sídlil v okolí Bratislavy a mal s nimi čo do činenia i Marcus Valerius Maximianus, veliteľ vyčlenených rímskych oddielov, ktoré koncom markomanských vojen v zime 179/180 prezimovali pri Trenčíne. Dosvedčuje to najznámejší rímsky nápis, ktorý sa nám z celého tohto obdobia zachoval na území Slovenska, ale nielen ten. Z ďalšieho nápisu, ktorý sa našiel v polovici 20. stor. v alžírskej Zane a fantasticky nadväzuje na ten v Trenčíne, poznáme množstvo pozoruhodných detailov o pohnutej a dynamickej kariére tohto pre naše dejiny tak zaujímavého a zároveň úspešného rímskeho vojaka a úradníka. Dozvedáme sa z neho okrem iného, že v boji vlastnou rukou zabil náčelníka Naristov Valaa, veľakrát sa vyznamenal v markomanských vojnách a neskôr bol, paradoxne, veliteľom jazdy zloženej z Markomanov, Naristov a Kvádov, ktorí tiahli, aby potlačili vzburu na východe.
Hermunduri, Naristi, Markomani i Kvádi patrili k väčšej skupine germánskych kmeňov označovaných ako Svébi, a teda k rovnakému kultúrnemu okruhu (tzv. polabský kultúrny okruh). Z archeologického hľadiska sa tak prakticky nedajú rozlíšiť a pri ich lokalizovaní sa preto musíme spoliehať viac-menej iba na historické pramene. Ako vidno aj z už citovaných zmienok, tie sú v týchto prípadoch veľmi strohé, často nejednoznačné a v identifikácii jednotlivých geografických názvov i samotných etník, najmä čo sa týka vzdialenejších oblastí z pohľadu antických dejepiscov, neraz sporné.
Príkladom môžu byť aj Plíniom spomínaní Bastarnovia. Tí sídlili na východe a svojho času ich porazil spolu s ďalšími kmeňmi Augustov legát Marcus Vinicius, keď prenikol za Dunaj a dostal sa tak do prvej písomnej zmienky, ktorá dokladuje kontakt Rimanov s kmeňmi žijúcimi na našom území (viď vyššie). Bastarnovia však vôbec nemuseli byť germánskeho pôvodu, ako sa to zdá z Plíniovho úryvku. Písomné pramene spomínajú toto etnikum od 3. stor. pred n. l. do 4. stor. n. l., spravidla v súvislosti s dolnodunajskou nížinou, kam pravdepodobne prišli z pôvodných sídiel od Visly. Rozsah ich operácií i Tacitom s dešpektom opísané zmiešané manželstvá so Sarmatmi však naznačujú, že to boli skôr kočovní pastieri, ktorí po príchode k Dunaju mohli nabrať germánske prvky. Archeologicky sú však nedoložiteľní.
Na hraniciach impéria
O ďalších kmeňoch sídliacich na severovýchode Germánie, ako nazývali Rimania celú oblasť od Rýna po Vislu a ktorú orámcoval Tacitus hneď na začiatku svojho rovnomenného diela, že „je oddelená od Galov, Rétov a Panóniov riekami Rýnom a Dunajom, od Sarmatov a Dákov vzájomným strachom alebo horami“, dodáva:
„Vzadu od chrbta obkľučujú Markomanov a Kvádov Marsigni, Kotíni, Osi a Búri. Z nich Marsigni a Búri pripomínajú rečou a spôsobom života Svébov; keltský jazyk Kotínov a panónsky jazyk Osov dokazuje, že nie sú Germánmi, ako i to, komu platia dane. Časť poplatkov im ako cudzincom ukladajú Sarmati, časť Kvádi. Kotíni ťažia aj železo, aby ich hanba bola ešte väčšia.“ Tacitus, Germánia 43
Čo sa týka Marsignov a Búrov, Tacitus ich radí k Svébom, a teda k príbuzným Markomanom a Kvádom. Marsignovia sídlili zrejme na západnej Morave, kde neskôr splynuli s juhomoravskými Markomanmi, resp. Kvádmi a Búri východne od nich. To by lokalizovalo Búrov na juh stredného Slovenska, do horného povodia rieky Ipeľ a severne od pohoria Matra, kam ich na základe historických i archeologických prameňov umiestňuje napríklad aj poľský bádateľ M. Olędzki. Búrov si Rimania podrobili počas tretej samostatnej markomanskej vojny (expeditio Germanica tertia vel expeditio Burica) už za vlády cisára Commoda, ktorý po nej dokonca získal veľkolepý titul Germanicus Maximus, hoci sa veľkosť bojov v tejto len málo známej vojne nedá porovnávať s tými, ktoré Rimania zviedli v predchádzajúcich markomanských vojnách za vlády jeho otca Marca Aurelia.
Veľmi málo sa tiež vie o panónskych Osoch. Na základe niekoľkých Tacitových zmienok – okrem vyššie uvedenej ešte jednej, v ktorej ich označuje za príbuzných Araviskov, žijúcich neďaleko nich v Panónii, pričom Osovia podľa neho žijú v Germánii, sa v staršej literatúre zvykli klásť tiež na južné Slovensko do okolia rieky Ipeľ, ale chýbajúce archeologické nálezy zo začiatku doby rímskej to nepotvrdzujú.
Nepochybne najzaujímavejšia je však Tacitova poznámka o Kotínoch, keltskom kmeni, ktorý ťažil železo, aby jeho hanba bola ešte väčšia. Najstaršia zmienka o Kotínoch sa nachádza v už spomínanom Tuskulskom elégiu. Kotíni sú archeologicky stotožňovaní s púchovskou kultúrou, ktorá svoj vrchol zažila na konci doby laténskej a osídlila najmä horské územia stredného a severného Slovenska. Vysokú úroveň spracovania železa dokladajú nálezy vyhní, kvalitne spracovaných železných nástrojov a depotov, obchodný styk s Rímskou ríšou potvrdzujú početné nálezy rímskych importov a celkový význam aj razba vlastných mincí.
Jeden otras sprevádzaný zánikom hradísk prežili obyvatelia púchovskej kultúry zrejme v súvislosti s bojmi, ktoré pripravili kvádskeho kráľa Vannia o jeho kráľovstvo. Zapojil sa do nich totiž aj mocný germánsky kmeňový zväz Lugiov (neskorší Vandali), sídliaci ešte severnejšie v južnom Poľsku (przeworská kultúra), ktorý pri svojom ťažení smerom na juh hradiská púchovskej kultúry zrejme nepoctil len priateľskou návštevou, pravda, pokiaľ tie už medzitým neboli zničené lúpežnými výpravami Vanniových jednotiek, o ktorých sa zmieňuje aj Tacitus. Definitívny zánik púchovskej kultúry je potom spojený s udalosťami markomanských vojen a s premiestnením zvyšku kmeňa Kotínov Rimanmi (ako odplaty za ich údajnú zradu) do vyľudnených častí južnej Panónie, kde ich stopy ako posledných keltských obyvateľov Slovenska miznú v polovici 3. stor. n. l.
Ako vidno aj z tohto prehľadu, dejiny Slovenska na úsvite histórie boli plné veľmi dynamických udalostí a zaplnené rôznymi etnikami – od Keltov cez Dákov, Germánov až po Rimanov. Boli to predovšetkým poslední menovaní a ich mocenské i obchodné záujmy, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovali podobu osídlenia i života na stredodunajskej hranici rímskeho impéria už na prelome letopočtov, ale aj v ďalších štyroch storočiach, až do prevratných zmien obdobia sťahovania národov. Avšak to je už iná história.
Pramene:
- Marsina, R. a kol.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I. Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava 1998.
- Paterculus, Velleius – Crispus, Gaius Sallustius. Dejiny Ríma: Vojna s Jugurtom. Catilinovo sprisahanie. Bratislava 1987.
- Plinius, Gaius Secundus: História prírody/Historia Naturalis. Bratislava 2021.
- Tacitus, Publius Cornelius. Agricola: Anály. Germánia. Histórie. Bratislava 1980.
Literatúra:
- Dobiáš, J.: Dějiny československého území před vystoupením Slovanů. Praha 1964.
- Kovár, B.: Prvé etniká na území Slovenska. Publikované online na Historyweb.sk 25. 01. 2017, dostupné tu.
- Kucharík , J.(ed.): Rimania a Slovensko. Bratislava 2021.
- Pagán, V. E. (ed.): The Tacitus Encyclopedia. Hoboken 2023.
- Pieta, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Bratislava 1996.
- Todd, M.: Germáni. Praha 1999.
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).
