V súčasnosti sú veľmi populárnymi rôzne „alternatívne“ výklady faktov, ktoré často siahajú až hlboko do minulosti a pomáhajú pri vytváraní najrôznejších mýtov. Možno nás prekvapí, že poňatie „čo by sa stalo, keby…?“ sa objavuje už v diele jedného z najslávnejších rímskych historikov Tita Livia a týka sa otázky, ktorú si aj dnes kladú mnohí nadšenci najmä vojenskej histórie. Čo by sa stalo, ak by Alexander Veľký bojoval s Rimanmi?
Titus Livius Patavinus sa narodil pravdepodobne v roku 59 pred Kr. v Pataviu (dnešnej Padove) na severozápade Apeninského polostrova. Vyrastal za občianskych vojen, keď sa jeho mesto odmietlo postaviť na stranu Marca Antonia a ostalo verné senátu. Po upokojení situácie sa vybral do Ríma, kde sa mu podarilo nadviazať blízke vzťahy s cisárom Augustom a s jeho rodinou. Jeho vplyv dokladá skutočnosť, že na konci svojho života inšpiroval vtedy mladého budúceho cisára Claudia, aby sa venoval histórii. Livius sa oženil a mal minimálne jednu dcéru a jedného syna. Svoj čas trávil zrejme striedavo vo svojom rodisku a v Ríme. Nikdy sa nestal senátorom, nezastával žiadny úradný post a pokiaľ môžeme súdiť z pomerne amatérskeho opisu vojenských udalostí v jeho knihách, ani nikdy neslúžil v armáde. Napriek tomu získal z neznámych zdrojov dostatočne veľký majetok nato, aby mohol svoj život venovať písaniu.
Bolo známe, že Livius občas svoje diela predčítal v úzkom okruhu, odmietal však veľké verejné vystúpenia. Napriek tomu sa stal veľmi známym a uznávaným, a až do dnešných čias sa popri Tacitovi považuje za najlepšieho rímskeho historika. A to aj napriek tomu, že jeho Dejiny Ríma sú hlavne na začiatku skôr legendárne a opisu starých udalostí neverili ani všetci jeho súčasníci.
Liviovým hlavným dielom sú monumentálne Ab Urbe Condita Libri, ktoré v 142 knihách zachytávajú celé dejiny Ríma od príchodu Aenea do Itálie až po smrť Tiberiovho brata Drusa počas ťaženia v Germánii v roku 9 pred Kr. Livius písal toto dielo medzi rokmi 27 až 9 pred Kr. a možno aj dlhšie. Kompletné sa zachovali žiaľ len knihy 1 – 10 a tiež 21 – 45. Z jedenástej a deväťdesiatej prvej knihy máme fragmenty, z mnohých ďalších len citácie od iných autorov, najznámejšia pochádza zrejme od Senecu Staršieho a týka sa Ciceronovej smrti. Pre nás je však teraz dôležité, že časť, ktorej sa chceme venovať, sa zachovala kompletne.
Alexander proti Rimanom
Pasáž, ktorá je prvým slávnym historickým zamyslením v štýle „čo by sa stalo keby?“, sa objavuje v deviatej knihe, keď sa autor dostáva k tomu, čo by nasledovalo, keby Alexander Veľký na vrchole svojej moci zaútočil na Rím. Vieme, že dobyvateľ východu krátko pred svojou smrťou naozaj pomýšľal na výpravu do Arábie a Kartága. Livius teda operuje s možnosťou, že by macedónsky kráľ po dobytí Kartága tiahol do Itálie.
Ako správny rímsky patriot Livius hneď na začiatku spomenie, že každý, kto by nad takouto možnosťou podrobne uvažoval, musí dospieť k názoru, že Rím by Alexandra porazil tak isto ako všetkých ostatných kráľov a nepriateľov. Podľa jeho názoru existujú vo vojne tri faktory určujúce šance jednotlivých strán, ktoré treba vziať do úvahy najprv osve a potom spolu. Prvým je počet a odvaha vojska, druhou schopnosti veliteľov a treťou pôsobenie Osudu (Fortúny). Livius súhlasí s tým, že Alexander bol výnimočný veliteľ, ale dodáva, že jeho povesť ešte znásobilo to, že umrel mladý, kým ho opustila Fortúna a kým mohol byť porazený. To sa stalo mnohým skvelým mužom, ktorí v mladosti žali veľké víťazstvá, menovite spomína perzského kráľa Kýra a Pompeia.
Proti Alexandrovi by tiež stálo mnoho mužov, ktorí mu boli v schopnostiach a v sile rovní. Historik tvrdí, že macedónsky kráľ by narazil na najlepšiu rímsku generáciu zahŕňajúcu Marca Valeria Corva, Marcia Rutilia, Gaia Sulpicia, Tita Manlia Torquata, Quinta Fabia Maxima, otca a syna z rodu Deciov, ktorí sa obaja obetovali v boji za víťazstvo, či Manlia Curia. Zvláštnu pozornosť si vraj zaslúži Lucius Papirius Cursor, vďaka svojej odvahe a obrovskej fyzickej sile.
Livius si kladie otázku, či by bol Alexander schopný preľstiť toľko múdrych mužov, podporovaných navyše celým senátom, v ktorom každý bol (aspoň podľa rímskeho uvažovania) akoby kráľom. Poraziť Dareia s jeho perepúťou eunuchov a dvoranov bola jedna vec. V Itálii by si však slávny dobyvateľ musel spomenúť na svojho strýka Alexandra, kráľa Epiru, ktorý v roku 334 pred Kr. (teda v rovnakom čase, ako jeho synovec vyrazil na východ) vtiahol do Itálie. Alexander porazil Samnitov a Lukánov a uzavrel zmluvu s Rímom. V roku 331 pred Kr. však jeho armádu pri Pandosii v južnej Itálii prepadli a porazili Lukáni a Brutiovia. Kráľ sám pri ústupe zahynul, zasiahnutý oštepom. Podľa Livia jeho posledné slová boli, že jeho synovec vedie vojnu proti ženám.
Stúpol Alexandrovi úspech do hlavy?
Historik konštatuje ako významnú macedónsku nevýhodu to, že len málo osobnostiam v dejinách stúpol úspech do hlavy tak ako Alexandrovi. Spomína jeho vyžadovanie proskynézi (klaňania sa), a to aj od Macedóncov, jeho hnev vyúsťujúci v zavraždenie priateľa a udeľovanie krutých trestov. Položil si otázku, čo by sa stalo, keby s vekom vzrástla jeho záľuba vo víne a aj jeho krutosť. Iste by to ovplyvnilo aj jeho výkony na bojovom poli.
Podľa Livia v podstate nie je poctivé porovnávať Alexandrovu víťaznú bilanciu s vojenskou bilanciou Ríma. Je síce pravdou, že nebol nikdy porazený, ale ako je možné porovnať 13 rokov jeho ťažení s takmer 800 rokmi rímskej histórie. Prirodzene, že za taký dlhý čas sa Fortúna niekedy odvrátila a Rím utrpel porážku. Ak by sa však porovnávali len osoby, v dejinách by sa našlo veľa rímskych veliteľov, ktorí rovnako ako Alexander nikdy neutrpeli porážku. Dokázali to napriek tomu, že mali k dispozícii len obmedzené časové obdobie vo funkcii, a navyše ich brzdila nezodpovednosť alebo priamo závisť kolegov, nevycvičené armády, odpor tribúnov ľudu – teda záležitosti, ktorými sa kráľ, v ktorého prípade ide všetko podľa jeho vôle, vôbec nemusí zaoberať. Macedónci by mali určite nevýhodu, pretože Alexander bol len jeden a rád sa vrhal do boja na čele svojich oddielov, zatiaľ čo Rím mal viacero mužov, ktorých nielen život, ale aj smrť mohla poslúžiť republike.
Čo sa týka početného stavu armád, Livius spomína, že cenzus v tom čase uvádzal 250 000 občanov. Rím by teda vedel postaviť desať légií, ako ich vtedy aj nasadil v štyroch až piatich armádach. Všetci italskí susedia boli buď rímskymi spojencami, respektíve boli už republikou porazení a neutralizovaní.Alexander by pritiahol s 30 000 pešiakmi a 4000 zväčša tráckymi, jazdcami. Títo tvorili celú jeho reálnu silu. Jeho pomocné zbory, či už perzské alebo indické, by mu boli skôr na príťaž než na posilu. Alexander by tiež trpel tým, čo sa stalo Hannibalovi, teda tým, že by nemal ako dopĺňať straty, zatiaľ čo republika mala k dispozícii rezervoár ľudských síl. Falange tiež chýbala pohyblivosť (čo sa preukázalo v rímskych vojnách s Alexandrovými dedičmi), a rímski vojaci navyše vynikali vo fyzickej vytrvalosti.
Ako by teda Alexander mohol poraziť štát, ktorý nezlomila potupa pri Kaudijskom priesmyku a strašný deň pri Kannách? Ak vezmeme do úvahy, že prvá púnska vojna trvala 24 rokov, Alexander by sa ani nemusel dožiť konca svojho zápasu s Rímom. Mohlo by sa tiež stať, že k Rímu by sa pridalo Kartágo, s ktorým ho vtedy viazala starodávna zmluva. Ich spoločné sily by Alexandra zničili (samozrejme, ak by on nezničil Kartágo ako prvý).
Nakoniec, Rimania si s Macedóniou neskôr naozaj zmerali sily v boji. Nebolo to síce za Alexandrovho života, ani v čase, keď bola Macedónia na svojom vrchole, ale Livius tvrdí, že vojny s Antiochom, s Filipom a s Perseom boli vybojované nielen bez väčších strát, ale dokonca aj bez rizika.
Na záver svojej úvahy Livius vlastenecky spomína, že sa hádam nikto neurazí, keď uvedie, že okrem občianskych vojen sa légie nikdy nezľakli nepriateľskej pechoty či jazdy, pokiaľ bojovali na rovnom poli, na teréne rovnako vyhovujúcom obom stranám, a už vôbec nie vtedy, keď bol terén výhodný pre nich. Rímsky legionár, s ťažkým brnením a zbraňami, môže mať oprávnený rešpekt pred šípmi partských jazdných lukostrelcov, nepriateľmi opevnenými priesmykmi či krajinami, kde sa nedajú zohnať zásoby. Tento vojak však odrazil tisíc armád silnejších, ako boli Alexander a jeho Macedónci, a rovnako ich odrazí aj v budúcnosti, ak len vydrží domáci pokoj a zhoda, ktorých blahodarný vplyv cíti teraz celé impérium.
Toľko Titus Livius a už z tejto krátkej ukážky vidíme, prečo bolo jeho dielo oceňované aj v najvyšších vrstvách spoločnosti. Rozhodne mu nechýba správny patriotický duch. Na druhej strane, hoci môžeme oprávnene pochybovať o tom, že légie porazili tisíc armád silnejších, ako bola Alexandrova, mnohé body jeho analýzy dávajú zmysel.
Mohol Rím poraziť Alexandra?
Naozaj je pravdou, že sa Rím v tvrdom boji so stále vzdialenejšími nepriateľmi presadil vďaka dvom hlavným faktorom. Prvým bol prepracovaný systém spojencov, v ktorom sa porazení nepriatelia stávali spojencami a zväčšovali tak nielen rímsku armádu priamo v poli, ale aj ľudskú silu, ktorú bolo možné v dlhej vojne postupne nasadzovať. Hannibal správne pochopil, že na to, aby porazil Rím, potrebuje od neho odtrhnúť jeho italských spojencov, ale navzdory veľkému úsiliu sa mu to nepodarilo dosiahnuť v dostatočnej miere.
Druhým kľúčovým faktorom bola, prirodzene, povestná rímska húževnatosť. Faktom je, že republika (neskôr aj cisárstvo) prežila niekoľko porážok, ktoré by menej vytrvalý štát zrazili na kolená, donútili uznať porážku a žiadať o mier. Rimania namiesto toho zaťali zuby, postavili nové légie (v krajnom prípade preto prepustili aj časť otrokov) a nasadili svoju vynikajúcu organizáciu a pragmatický prístup nato, aby nasledujúca bitka dopadla inak.
Kombináciou týchto faktorov sa mesto na Tibere stalo pánom nielen Stredomoria na stovky rokov a neporovnateľným spôsobom ovplyvnilo ďalší osud sveta.
Literatúra:
- Lívius: Dějiny II – III. Praha 1972.
- Habaj, M./Hříbal, F.: Alexander Veľký. Bratislava 2018.
- Chaplin, J. D.: Livy’s Exemplary History. Oxford 2010.
Obrazová príloha: Encyclopaedia Britannica, S. Ó’Brógáin, Osprey Publishing, Warner Bros, Intermedia Films, Pacifica Film
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.