Keltský národ nebol nikdy jednotný, ale rozdelený na početné, často znesvárené kmene. Medzi najvýznamnejšie z nich patrili Bójovia. Tento široko rozvetvený a veľmi pohyblivý kmeň sídlil v rôznych obdobiach vo Švajčiarsku, severnom Taliansku, Francúzsku a v stredovýchodnej Európe.

Na výprave za vínom

Antický svet mal ešte v 5. stor. pred Kr. o Keltoch len veľmi hmlisté predstavy. Do jeho pozornosti sa dostali až potom, čo ich vojenské družiny začiatkom nasledujúceho storočia obsadili severnú Itáliu. Súčasťou tohto kolonizačného prúdu boli aj Bójovia, ktorí sa usadili v oblasti medzi riekou Pád a pohorím Apeniny. Podmanili si tu žijúce obyvateľstvo – Umbrov a Etruskov.

Mapa migrácie Bójov (Modrá – Bójovia a smery ich migrácie; fialová – postup Dákov; červená – postup Rimanov).

Čo viedlo k sťahovaniu keltských skupín? Príčin bolo zrejme viacero. Popri preľudnení a s ním súvisiacim spoločenským napätím sa uvádza aj bohatstvo stredomorského sveta. Keltskí vládcovia sa s ním zoznámili prostredníctvom obchodníkov, ktorí na sever dovážali luxusné výrobky zo skla, keramiky, bronzu a z drahých kovov. Významnú úlohu pri tomto obchode zohrávala najmä grécka kolónia Massalia – dnešný Marseille. Veľkej obľube sa u Keltov tešilo stredomorské víno. Práve jeho sladká chuť ich podľa jednej z povestí privábila do severnej Itálie. Po jej ovládnutí podnikali hordy týchto divokých barbarov lúpežné výpravy na juh. Na jednej z nich dokonca nečakane obsadili Rím, ktorý bol v tom čase mestom regionálneho významu. Tento husársky kúsok sa podarilo zopakovať až o 800 rokov neskôr Gótom vedeným Alarichom.

Popri Insubroch a Senónoch patrili Bójovia medzi najvýznamnejšie keltské kmene v severnej Itálii. Bola to militarizovaná spoločnosť, ktorá žila z veľkej časti koristníckym spôsobom života. Dôkazom toho sú aj ich nekropoly (Monte Bibele, Menterenzio Vechio), objavené na predhorí Apenín. Väčšina mužskej populácie je na nich pochovaná so zbraňami – s mečom, s kopijou a so štítom. Bojovníci nosili meč v pošve zavesenej na remienkoch na železnom opasku.

Nahí bojovníci

Narastaním rímskej moci v 3. stor. pred Kr. dochádza postupne k vytlačovaniu Keltov z Itálie. V roku 285 pred Kr. porazili Rimania koalíciu Keltov a Etruskov v bitke pri Alii. Po tejto bitke bola moc Etruskov a keltských Senónov definitívne zlomená, iba Bójovia stihli odtiahnuť ako tak organizovane.

Hannibal (Sébastian Slodtz)

Katastrofálnou porážkou skončila aj bitka pri Telamone v roku 225 pred Kr., v ktorej sa Rimanom postavili spojené sily Insubrov, Tauriskov a Bójov. Rimanov nezastrašili ani keltskí žoldnieri – gaesati, ktorí do boja vyrazili nahí.

Nádej na obrat priniesol kartáginský vojvodca Hannibal, ktorý v roku 218 pred Kr. prekročil Alpy a nečakane zaútočil na Rimanov zo severu. Aj vďaka keltským spojencom sa tak rímsky štát ocitol na pokraji záhuby. Známa veta „Hannibal ante portas“ dokumentuje zhrozenie Rimanov, keď sa Kartáginci náhle objavili pred bránami Ríma. Po dlhotrvajúcich bojoch sa Rímskej republike predsa len podarilo zvíťaziť a v roku 201 uzavrieť s Kartágom mier. Rimania ho využili na vysporiadanie s nepríjemnými susedmi. Po sérii víťazstiev si postupne podrobujú severnú Itáliu. Po zdrvujúcej porážke v roku 191 sa časť Bójov rozhodla vrátiť za Alpy. Zvyšok podrobených Keltov Rimania postupne začlenili do novo vzniknutej provincie Predalpská Galia (Galia Cisalpina).

Boli Čechy centrom Bójov?

Sídla Bójov v oblasti severne od Alp sú často lokalizované na územie Čiech. Súvisí to s ich latinským názvom Boiohaemum, ktorý je odvodzovaný od mena tohto kmeňa. Súdobé pramene sa však o ňom nezmieňujú. Ako prvý spomína Boiohaemum grécky historik Strabón na začiatku 1. stor. po Kr., v čase, keď už v Čechách sídlili germánski Markomani. „V oblasti je aj Boiohaemum, Marobudovo kráľovstvo. Marobud presťahoval do tohto svojho kráľovstva mnoho iných národov, dokonca aj svojich súkmeňovcov Markomanov.“ Tacitus neskôr uvádza: „Meno Boiohaemum sa dodnes zachovalo a svedčí o dávnych dejinách krajiny, hoci ich obyvatelia sa vymenili.“ Súčasťou Boiohaema mohol byť aj bavorský Pasov, na ktorého území existovalo ešte v časoch Rimanov sídlisko Boiodurum. Pravdepodobne Bójov žijúcich v tom čase v Čechách sa týka správa gréckeho historika Poseidonia o zrážke Bójov s germánskymi Kimbrami okolo roku 115 pred Kr. Potom čo ich Bójovia odrazili, ustúpili Kimbrovia k Dunaju.

Hrací kostený žetón z Námestia A. Dubčeka v Bratislave (foto: I. Bazovský).

Aj keď stotožnenie Čiech s Bójmi nie je celkom jednoznačné, isté je, že boli významným keltským centrom. Dokumentuje to aj jedno z najvýznamnejších stredoeurópskych keltských oppíd – Stradonice. Rozkladalo sa na ploche viac ako 90 ha a bolo rozdelené na dve časti: vyvýšenú akropolu a predhradie. Objav pokladu zlatých keltských mincí v roku 1877 tu rozpútal „zlatú horúčku“, podobnú tej na Aljaške. V krátkom čase hradisko zaplavili tisíce hľadačov pokladov, ktorí dokonale zničili túto jedinečnú archeologickú lokalitu. O jej mimoriadnom význame svedčia nálezy, ktoré sa dostali do múzeí prostredníctvom obchodníkov so starožitnosťami. Diaľkový obchod dokladajú početné nálezy zlatých a strieborných mincí, ako aj importy z územia Rímskej ríše: bronzové a strieborné nádoby, amfory na víno a olej, gemy. Neprekvapujú ani doklady gramotnosti časti miestnych obyvateľov – rámiky písacích tabuliek a schránky na pečate.

Zánik keltského osídlenia v Čechách súvisí s tlakom Germánov, ktorí sa tu usídľovali ešte pred príchodom Marobudových družín v rokoch 9 – 7 pred Kr. Je pravdepodobné, že práve z územia dnešných Čiech odišla časť Bójov na západ Karpatskej kotliny, kde ich lokalizujú historické pramene.

Galské dobrodružstvo

Caesar

Vo svojich „Zápiskoch o vojne v Galii“ spomína Gaius Julius Caesar aj Bójov. Zrejme išlo len o menšiu časť kmeňa, ktorá sa v spojenectve s oveľa početnejšími Helvéťanmi pokúsila v roku 58 pred Kr. o vysťahovanie do vtedy ešte slobodnej Galie na území dnešného Francúzska. Príčinou tohto sťahovania mohol byť narastajúci germánsky tlak zo severu. K odtrhnutiu časti kmeňa mohlo dôjsť po neúspešnom útoku no Noreiu – centrum kráľovstva keltských Norikov. Novšie bádanie ho datuje do rokov 64/63 pred Kr. Ako prebiehalo toto sťahovanie kmeňov, opisuje Caesar na príklade Helvéťanov.

„Len čo si mysleli, že sú na to pripravení, podpálili všetky svoje mestá, spolu asi dvanásť, zo štyridsať dedín a aj osamotené súkromné domy. Spálili všetko obilie okrem toho, čo si niesli so sebou, aby bez nádeje na návrat domov ochotnejšie podstupovali všetky nebezpečenstvá. Rozkázali, aby si každý vzal z domu múky na tri mesiace.“

Na svojom pochode museli Helvéťania, Bójovia a ich spojenci prejsť v tesnom susedstve rímskej provincie Zaalpská Galia. To považovali Rimania za hrozbu pre svoju bezpečnosť. Légie vedené Caesarom im preto prehradili cestu. Pri pokuse prebiť sa do Galie boli Helvéťania po katastrofálnej porážke od Rimanov donútení vrátiť sa na svoje pôvodné územie. Bójovia sa s rímskym súhlasom mohli usadiť v Galii na území Heduov, keltského kmeňa spriateleného s Rimanmi. V tejto súvislosti Caesar o Bójoch píše, že sú známi vynikajúcou udatnosťou.

Keltské oppidum v centre dnešnej Bratislavy

Bratislava, poklad strieborných biatekov z Námestia SNP (budova Tatra banky, foto: R. Čambal)

Otázka, kedy sa Bójovia usadili na severozápade Karpatskej kotliny, nie je dodnes uspokojivo vyriešená. Ich prvá vlna sa sem mohla dostať po porážke v severnej Itálii v roku 191 pred Kr., nie sú však o tom žiadne jednoznačné doklady.

Noví prišelci iba dosídlili priestor zabratý inými skupinami Keltov v 4. a 3. stor. pred Kr. Príčinou druhej vlny bol pravdepodobne germánsky tlak zo severu. Práve s ním môže súvisieť Caesarom spomínaný útok Bójov na Noreiu, centrum Norického kráľovstva v rokoch 64/63 pred Kr. Približne v tomto období, alebo krátko predtým, sa druhá vlna Bójov usadila v širšom priestore dnešnej Bratislavy. Svoju úlohu zrejme zohrala výhodná poloha regiónu na križovatke obchodných ciest – dunajskej, vedúcej zo západu na východ a jantárovej, ktorá začínala v Aquilei a smerovala pozdĺž toku Moravy na sever k Baltskému moru. Na jeho pobreží sa vyskytoval jantár – v Stredomorí veľmi žiadaná surovina na výrobu šperkov.

Dávkovacie platničky na strieborné mince typu Karlstein z Mudroňovej ulice v Bratislave (foto: I. Bazovský)

Centrom kmeňa bolo bratislavské oppidum, ktorého akropola sa nachádzala na hradnom kopci. Najnovšie nálezy základov kamenných architektúr v areáli bratislavského hradu sú nepochybne dielom rímskych staviteľov. Niektoré zo stavieb majú mozaikové dlážky. Svedčia o úzkych obchodných a možno aj politických vzťahoch miestnej elity s územím Rímskej ríše. Obchod s vínom dokumentujú početné nálezy rímskych amfor. Razba veľkých tetradrachiem typu Biatec, datovaná do rokov 70 – 40 pred Kr., súvisí s obdobím hlavného rozkvetu.

Bójsku moc zlomili vojny s dáckym kráľom Burebistom, novším bádaním datované k roku 44 pred Kr. Dácka okupácia bola podľa najnovších poznatkov len krátkodobá a oblasť dnešnej Bratislavy sa čoskoro dostala do sféry vplyvu susedného keltského kmeňa Norikov. Norické kráľovstvo bolo v roku 15 pred Kr. začlenené do Rímskej ríše. S tým pravdepodobne súvisí aj prítomnosť rímskej posádky na výšinnej polohe na Devíne, kde ešte v prvej tretine 1. stor. po Kr. dožívajú zvyšky keltského obyvateľstva. S príchodom Germánov zaniká v 1. polovici 1. stor. po Kr. keltské osídlenie na juhozápadnom Slovensku. Potomkovia Bójov prežívajú pod rímskou nadvládou len v oblasti južne od Dunaja, kde sa postupne asimilujú s rímskymi kolonistami.

 

Použitá literatúra

Obrazová príloha: R. Čambal, I. Bazovský, www.wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Absolvoval magisterské štúdium archeológie a doktorandské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje v Archeologickom múzeu SNM v Bratislave. Venuje sa osídleniu juhozápadného Slovenska v laténskej a rímskej dobe