Dejiny a kultúra starovekého Egypta boli odjakživa úzko späté s dejinami Núbie, teda aj veľkej časti dnešného severného Sudánu. Existovalo dokonca obdobie, kedy sa váha moci presunula na juh a núbijskí panovníci usadli na egyptský trón.
Obidve krajiny na Níle medzi sebou udržiavali kontakty rôzneho charakteru už od obdobia egyptskej Starej ríše. Zďaleka najintenzívnejšie však boli ich vzťahy v čase, keď moc a sláva Egypta už dávno nebola tým, čím bývala. V tzv. Treťom prechodnom období a v Neskorej dobe ho ovládali prevažne rôzni cudzinci a boli to práve panovníci 25. dynastie, ktorí pochádzali z Núbie. Vzhľadom na túto komplikovanú politickú a ekonomickú situáciu býva význam a prínos týchto období v rámci egyptských dejín často podceňovaný.
Keď sa však pozrieme bližšie na jednotlivé udalosti, osobnosti a pamiatky, ktoré po sebe zanechali, jasne vidíme, že neostávajú nič dlžné svojim oveľa slávnejším predchodcom. Spod núbijského i egyptského piesku sa vynárajú fascinujúce objavy a s nimi spojené nespočetné otázky. Ako vzniklo núbijské kráľovstvo a odkiaľ vzali núbijské elity moc na ovládnutie Egypta? Prečo stavali núbijskí panovníci pyramídy a uctievali boha Amona? Bolo toto obdobie pre Egypťanov naozaj len traumou neželanej cudzej nadvlády alebo prinieslo aj nejaké pozitíva?
Egypt a Núbia
Slovo Núbia pochádza z egyptského slova nwb (nub), ktoré označuje jeden z hlavných dôvodov záujmu starovekých Egypťanov o túto oblasť. Bol to zároveň dôvod, prečo krajinu už od čias Starej ríše intenzívne navštevovali a do veľkej miery aj mocensky kontrolovali. Zlato! Predovšetkým v období Strednej ríše (2055 – 1650 pred Kr.) postavili sériu vojenských pevností, ktoré sa tiahli popri Níle medzi štyrmi nílskymi kataraktami a ich úlohou bolo kontrolovať a zabezpečovať prístup tak k zlatým baniam, ako aj do srdca Afriky. V časoch Novej ríše objavili Egypťania ďalší potenciál krajiny, ktorým boli úrdodné nížiny v oblasti Nílu, a tie začali postupne kolonizovať. Bol to predovšetkým panovník Thutmosse I., ktorý dobyl centrum miestneho kráľovstva Kermu, a Egypt na takmer 500 rokov krajinu ovládal. Ich obrovský kultúrny vplyv mal dopad na domáce obyvateľstvo, ktoré od Egypťanov preberalo kultúru i náboženstvo. Núbijské elity mocneli do takej miery, že v období, keď bol Egypt ekonomicky slabý a mocensky roztrieštený, to aj dokázali využiť.
Egyptská hra o tróny
Doba, keď bola krajina politicky a mocensky jednotná, mala obrovský rozsah a skvelú medzinárodnú reputáciu, sa nadobro skončila s poslednými panovníkmi 20. dynastie – Merenptahom a Ramessem III. Koniec doby bronzovej na konci 2. tisícročia pred Kr. bol nepokojným obdobím, ktoré sa podpísalo aj na mocnom Egypte. Bolo to obdobie vojenských konfliktov, ekonomickej nestability, migrácií obyvateľstva a pravdepodobne klimatických zmien. Tieto rôzne okolnosti a problémy prispeli k tomu, že si moc v krajine v Treťom prechodnom období (1069 – 664 pred Kr.) začali medzi sebou deliť panovníci sídliaci v rôznych centrách: panovníci z Tanisu v nílskej delte (21. – 23. dynastia) a z Karnaku (generál Hrihor).
Na obidvoch stranách vystupovali títo vodcovia ako egyptskí panovníci, ale zároveň aj veľkňazi, a teda vyslanci hlavného ríšskeho boha Amona na zemi. Bol to práve druh teokracie, teda spojenie svetskej a cirkevnej moci, ktoré ovplyvnilo postavenie a konanie panovníkov v tomto období. Obe línie na severe i juhu boli prepojené rôznymi rodinnými zväzkami, ktorými sa legitimovali, resp. si zabezpečovali vplyv.
Horný Egypt, a najmä severnú (dolnú) Núbiu ovládali Amonoví kňazi z Karnaku. Od 10. storočia pred Kr. však začali moc preberať miestne núbijské elity. Strata Núbie bola jednou z hlavných príčin úpadku egyptskej ekonomiky, pretože prišla o množstvo zdrojov príjmu. Až do začiatku 25. dynastie nevieme o dianí v hornej Núbii takmer nič. Hoci už prví panovníci 25. dynastie sa podľa svojich nápisov považovali za egyptských kráľov, bol to až núbijský Pianchi (Pajanch), ktorému sa podarilo krajinu vojensky ovládnuť.
Svoje veľkolepé víťazstvo nad všetkými súpermi v tejto „egyptskej hre o tróny“, štvoricou samozvaných kráľov Egypta (Herakleopolis, Hermopolis, Leontopolis a Bubastis), opísal na slávnej Víťaznej stéle. Táto monumentálna pamiatka z Amonovho chrámu v Džebel Barkale predstavuje najvýznamnejší dokument z tohto obdobia.
Medzi Núbiou a Asýriou
Pôvod a predovšetkým priebeh vzostupu 25. dynastie (722 – 644 pred Kr.) doteraz nie sú známe. Pri prvých expedíciách do krajiny Kuš narazili Egypťania na rôzne kultúry, ktoré sa tu formovali už od mezolitu. V dolnej Núbii (eg. Wawat) to boli predovšetkým príslušníci tzv. skupiny C a v hornej Núbii (eg. Kuš) kultúra Kerma s rovnomenným centrom. Hoci bol ich mocenský rozvoj pozastavený egyptskou inváziou v období Novej ríše, časom sa tu pod egyptským vplyvom formovali miestne elity a tie vytvorili pravdepodobne na konci prvého tisícročia nové hlavné centrum – Napatu v blízkosti Džebel Barkalu, ktoré doteraz nebolo objavené.
Dodnes presne nevieme, kto boli prví panovníci v tunajšom napatskom období, hoci sa niekedy predpokladá, že by mohli byť pochovaní v tumulových hrobkách na pohrebisku el-Kurru. S istotou vieme povedať len to, že prvý panovník, ktorého meno máme doložené, bol Alara a už on používal egyptskú titulatúru. Až jeho nástupca Kašta rozšíril svoju moc až na egyptské územie.
Kušitskí panovníci Egypt striedavo ovládali takmer sto rokov, ale delili sa oň s výbojnou a rozmáhajúcou sa Asýrskou ríšou. Krátko po svojom skvelom triumfe zanechal Pianchi správu krajiny miestnym elitám a z nich časom povstala 24. dynastia. Moc nad krajinou však lákala aj Pianchiho nástupcov. Ďalšie úspešné ťaženie zorganizoval panovník Šabaka. Po tomto ťažení krajinu oficiálne pripojil k Núbii a nadviazal diplomatické kontakty s Asýriou na čele so Sargonom II. Mierové vzťahy medzi oboma krajinami však dlho nevydržali a Asýrčania opätovne zaútočili na Egypt za vlády Taharku, pravdepodobne Pianchiho syna.
Ten nadvládu nad egyptským Memfisom udržal len na krátku čas, kým nebol asýrskym panovníkom Ašurbanipalom porazený a z Egypta vyhnaný. Posledným kušitským panovníkom ovládajúcim na istý čas Egypt bol Šabakov syn Tanutamani.
Pod záštitou boha Amona
Nárok na egyptský trón, a teda legitímnosť svojej vlády videli kušitskí panovníci vo svojom úzkom spojení s bohom Amonom. Tento triumf do rúk im dala na jednej strane núbijská krajina, na druhej aj samotní egyptskí panovníci. Tí už počas výprav rozpoznali v pieskovcovej hore, v tzv. „čistom vrchu“, nazývanom aj „trón oboch krajín (Horného a Dolného Egypta)“, Džebel Barkal, ktorý monumentálne vyčnieva z núbijskej planiny, obrovský symbolický potenciál. Džebel Barkal bol odpradávna významným kultovým miestom.
Jeho špecifický charakter zdôrazňuje predovšetkým štíhly vyčnievajúci pahorok na jeho užšej strane, ktorý svojím tvarom pripomína hlavu kobry s korunou Horného Egypta na hlave. Egypťania sa nazdávali, že vrch je sídlom samotného boha Amona, univerzálneho boha stvoriteľa. Bol akousi mystickou trónnou sieňou, v ktorej boh sedí na tróne, sprevádzaný bohyňami Hathor a Mut. Tieto bohyne boli spájané s jeho dcérou, jeho okom, ktoré na seba bralo podobu urea (kobry) a ochraňovalo tak jeho, ako aj jeho pozemských služobníkov – panovníkov. Bolo to miesto, kde boh Amon doslova dosádzal panovníkov na trón.
Už panovníci ako Thutmosse III, Horemheb či Ramesse II. tu postavili chrám Amona z Napaty, v podstate kópiu jeho hlavného svätostánku v egyptskom Karnaku. Práve ich zavádzanie egyptských kultov do Núbie v časoch výprav malo očividne veľký vplyv na domáce obyvateľstvo, ktoré začalo egyptské náboženstvo postupne preberať. Dokladom toho sú práve kušitskí panovníci, ktorí v ich stavebnej činnosti pokračovali a popri zväčšovaní už existujúcich chrámov stavali ďalšie.
Obzvlášť monumentálny bol chrám Amona z Napaty na základoch svojho predchodcu z 18. dynastie, s výstavnými stĺpovými sieňami, kolonádou Amona v podobe sfingy s hlavou barana či Pianchiho trónnou sieňou, kopírujúcou súčasti egyptských palácov. Svoje prepojenie na hlavný egyptský kult si kušitskí panovníci zabezpečovali aj prostredníctvom svojich dcér, ktoré dosadzovali na pozíciu Veľkých Amonových manželiek, akýchsi panenských kultových služobníčok, sídliacich priamo v Egypte.
Egyptská tradícia a núbijská inovácia
Obdobie kušitskej nadvlády a Tretie prechodné obdobie či Neskorú dobu archeológovia a historici dlho považovali za obdobie úpadku, ba doslova až temna. Môže za to zaiste nedostatok výpovedných písomných prameňov, predovšetkým zo strany cudzincov, a staroegyptská propaganda, ktorá „očierňovala“ všetko neegyptské. Veľkú úlohu však hrali aj určité predsudky zakorenené v myslení prvých archeológov, ktorí pri pojme „čierna Afrika“ pojem „čierny“ a „temný“ často automaticky spájali aj s mysľou a konaním tunajších obyvateľov. Tí boli automaticky považovaní za kultúrne podriadených skvelým Egypťanom.
S postupujúcimi objavmi po polovici 20. storočia sa však tieto názory začali meniť a Núbijčanom bývajú právom priznávané mnohé zásluhy. Už len schopnosť konsolidácie vojenských síl a dobytie Egypta v tomto čase sú pozoruhodné. Obzvlášť záslužný však bol ich obdiv k tradičnej egyptskej kultúre a umeniu. Mnohé pamiatky, ako sochy či stély, doslova kopírovali, a tým vlastne uchovávali pre ďalšie generácie. Zároveň však vytvorili nový špecifický štýl v architektúre a umení, ktorý v Núbii pretrval takmer celé ďalšie tisícročie po ich vláde.
Od čias Strednej ríše, keď si panovníci stavali hrobky v tvare pyramídy, to boli až panovníci z Napaty, ktorí obnovili túto tradíciu. Hoci išlo len o miniatúrne kópie egyptských divov sveta, ich polia, ktoré vyrástli na pohrebiskách el-Kurru a Nuri, vyvolávajú dojem takmer rovnakej monumentality a elegancie. Podobu týchto panovníkov zachytávajú stovky sôch od drobných kovových sošiek, ako napríklad bronzová soška Taharku vystavená v Louvri, zaiste poznačených vplyvom stredomorských umelcov pracujúcich aj v Egypte, až po monumentálne kamenné kolosy, ktoré boli vztýčené po celom Egypte. Oproti klasickým egyptským sochám mali kušitské oveľa portrétnejší charakter a typické africké črty tváre. Panovníci nosili priliehavé čiapky zdobené diadémom v podobe dvojitého urea – teda symbol Amona z Napaty a Karnaku. Chrámy v Džebel Barkale boli len malou časťou rozsiahlej stavebnej činnosti týchto panovníkov, ktorí vztýčili v Núbii a po celom Egypte veľké množstvo svätýň a dostavali rôzne ich súčasti, počnúc Memfisom, Karnakom a Luxorom až po Sanam a Kawu v dnešnom Sudáne.
Jednoznačne najzáslužnejším činom je ich zachovávanie egyptskej vzdelanosti a náboženstva, čoho najskvelejším príkladom je jeden konkrétny predmet. Hoci si ju pri prehliadke Britského múzea v Londýne málokto všimne, ide o pamiatku takmer tak významnú, ako je známa Rosettská doska. Ide o tzv. Šabakov kameň, pôvodne monumentálnu kamennú stélu, ktorá bola umiestnená pravdepodobne v chráme boha Ptaha v Memfise. V neskoršom období bola prerobená na mlynský kameň a nájdená v Alexandrii. Šabaka na nej totiž nechal do kameňa vytesať jeden z najdôležitejších náboženských textov, aké zo starovekého Egypta poznáme. Jedná sa o tzv. memfidskú teológiu, teda príbeh stvorenia egyptských božstiev podľa predstáv kňazov z Memfisu (Mennoferu). Na druhej strane je zase opísaný príbeh o zápase boha Hora a Setha, ktorý predstavuje princíp zjednotenia oboch egyptských krajín, a teda svetový poriadok a rád.
Prísľub nových objavov
Sudán a jeho pamiatky jednoznačne predstavujú významný zdroj nových informácií nielen o miestnych kultúrach, ale samozrejme aj o ich severných egyptských susedoch. Predovšetkým v poslednom desaťročí významne vzrástol záujem svetových archeológov o dejiny a archeológiu tejto krajiny a pracujú tu tímy najvýznamnejších svetových vedeckých inštitúcií. Minulý rok sa k nim pripojili aj špecialisti zo Slovenska.
Priamo oproti vchodu lemovaného kolonádou baraních sfíng do Amonovho chrámu v Džebel Barkale, na opačnej strane Nílu, sa nachádza lokalita Duwejm Wad Hadž. Ide o vyvýšený tell, ktorý na svojom vrchu nesie hrobku miestneho svätca, mešitu a jej oveľa staršieho a na miestne pomery veľmi rozsiahleho predchodcu. Je veľmi pravdepodobné, že toto miesto bolo osídlené aj v napatskom období a od tohto roku ho skúmajú slovenskí archeológovia a egyptológovia z Ústavu orientalistiky a z Archeologického ústavu SAV. Snáď sa aj im podarí svojou prácou prispieť k ďalším vedomostiam o tomto zaujímavom období núbijských a egyptských dejín.
Použitá literatúra:
- Adams, W. Y.: Nubia: Corridor to Africa. London 1977.
- Dallibor, K.: Taharqo. Pharao aus Kusch: Ein Beitrag zur Geschichte und Kultur der 25. Dynastie. Achet, Schriften zur Ägyptologie, Reihe A 6. Berlin 2005.
- Edwards, D. N.: The Nubian Past. An Archaeology of the Sudan. London 2004.
- Harkless, N. D.: Nubian Pharaohs and Meroitic Kings. The Kingdom of Kush. Milton Keynes 2006.
- Kendall, T./El-Hassan, A. M.: A Visitor’s Guide to the Jebel Barkal Temples. Khartoum 2016.
- Lloyd, A. B. (ed.): A Companion to Ancient Egypt. Oxford 2010.
- Morkot, R. G.: The Black Pharaohs. Egypt’s Nubian Rulers. London 2000.
- Smoláriková, K.: Cizinci v Egyptě. Pražské egyptologické studie 2, 2011, 67 – 71.
Internetové odkazy:
Obrazová príloha: V. Verešová, B. Kovár, wikipedia.org
Je absolventkou klasickej archeológie na Trnavskej univerzite, egyptológie na Viedenskej univerzite a doktorát získala na Inštitúte klasickej archeológie Viedenskej univerzity. Je členkou správnej rady Nadácie Aigyptos a vedeckou pracovníčkou Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa predovšetkým egejskou dobou bronzovou, 2. Prechodným obdobím a Novou ríšou v Egypte, dejinami a materiálnou kultúrou a medzikultúrnymi vzťahmi vo východnom Stredomorí doby bronzovej. Od roku 2008 je členkou poľsko-slovenskej misie na lokalite Tell el-Retábí.