Jeho meno je neodvratne späté s veľdielami poľskej beletrie. Ohňom a mečom, Potopa, Pan Wolodyjowski či Quo Vadis sú tituly, ktoré hladili poľskú dušu v časoch, keď sa kedysi hrdý národ hrbil pod vládou cudzích mocností. Dielo Henryka Sienkiewicza sa však nezastavilo pred hranicami bývalej Rzeczypospolitej, no zasiahlo čitateľov v celej Európe, ba dokonca aj na druhej strane Atlantiku. Nie náhodou získal roku 1905 Nobelovu cenu za literatúru. Sienkiewicz však nebol len románopisec, svoj úspech a vplyv často využíval na politickú agendu.
Práve Sienkiewicza – publicistu a esejistu, predstavuje titul, ktorý zostavil poľský historik a politológ pôsobiaci na univerzite Adama Mickiewicza v Poznani Marceli Kosman. Pôvodné poľské vydanie z roku 2016 bolo formou pripomienky storočnice úmrtia jedného z najväčších velikánov európskej literatúry. Vďaka vydavateľstvu Academia sa tento zaujímavý literárny počin, doplnený o krátky úvod z pera českého historika Jaroslava Páneka, dostal teraz aj na pulty českých a slovenských kníhkupectiev.
Marceli Kosman, ktorý môže byť čitateľom známy ako autor syntézy Dejiny Poľska (vyšla v českom preklade v roku 2011), sa podujal na neľahkú, a často nevďačnú úlohu editora historických textov. Zozbieral najvýznamnejšie Sienkiewiczove publicistické texty, usporiadal ich do štyroch tematických celkov, doplnil množstvom vysvetľujúcich poznámok, ktoré pomôžu čitateľovi 21. storočia, obzvlášť cudzincovi, zorientovať sa v dobovom kontexte, terminológií, aj v odkazoch na historické udalosti, a následne ešte aj napísal rozsiahlu úvodnú štúdiu.
Pátos (nie) je na mieste
Práve oná štúdia jednoznačne ukazuje, že pre Kosmana nešlo len o ďalší z mnohých projektov. Autor sa netají tým, že ho osobnosť Henryka Sienkiewicza uchvacuje po celý jeho život, ako o ňom ostatne píše Jaroslav Pánek: „Už jako chlapec jím byl fascinovám a později se jako vědec soustavně zabýval interpretací reálnych i fiktivních stránek Sienkiewiczových románů,…“ (s. 18). Zrejmé je to i pri pohľade na jeho staršiu tvorbu, kde nájdeme práce ako Po stopách hrdinů Trilogie (1966), Po stopách hrdinů Quo vadis (1998) či Sienkiewiczova představa vznešeného Polska (1999), a mnohé iné.
Čitateľ si tak môže byť istý, že skôr než sa ponorí do dobových textov literárneho velikána, dostane sa mu do ruky takmer päťdesiatstranová štúdia, ktorá analyzuje Sienkiewiczov život, diela i myšlienky v nebývalom rozsahu a hĺbke, pričom jej prečítanie je nevyhnutným predpokladom komplexného pochopenia ťažiskovej časti knihy, t. j. Sienkiewiczovej publicistickej aktivity.
Celoživotná fascinácia síce umožňuje Kosmanovi zhrnúť všetky doterajšie poznatky, ale zároveň naplno ukazuje neľahký údel historika, ktorý si výskumom plní detské sny. Je vcelku pochopiteľné, ak nie priam žiadúce, aby text vydaný k pripomienke takej osobnosti, akou bol Henryk Sienkiewicz, obsahoval istý pátos, avšak ten by nemal prevážiť objektivitu historickej reality. Marceli Kosman lavíruje na tejto hranici, nebojí sa síce byť aj kritickejší, ale napriek tomu som sa miestami nedokázal zbaviť dojmu, že čítam chválospev.
Na druhej strane musím uznať, že pri postave, ktorá obohatila ľudský rod literárnym umením, mi to prekážalo omnoho menej ako v prípade politikov či vojvodcov, ktorí temer vždy nesú na vlastných rukách krv iných.
To, čo je blízke, prehliadate
Usporiadaniu textov a poznámkovému aparátu nie je veľmi čo vytýkať. Výrazne zjednodušujú orientáciu i pomáhajú pochopiť dobový kontext literátových myšlienok. Ako už bolo uvedené, tie sú rozdelené do štyroch tematických častí: 1. Důstojnost národa a humanita (Poláci proti germanizaci), 2. Reprezentace kulturních dějin a její odraz ve výtvarném umění (Řád nemeckých rytířů a pětisté výročí bitvy u Grunwaldu), 3. Dějiny jako zrcadlo a jako výzva pro budoucnost (V předvečer první světové války), 4. Charitou k posílení národa a k osvobození (Sienkiewiczova činnosť ve stínu velké války).
Tematický rozptyl predložených publicistických a esejistických textov dokladá, že Sienkiewicz skutočne nebol spisovateľom zavretým kdesi vo svojej vlastnej bubline, ale aktívne vnímajúcim dejateľom. V spleti slov a viet sa pred čitateľom odhaľuje duša a myseľ človeka, ktorý sa nebál hájiť vlastný názor ani pred korunovanými hlavami (napr. list nemeckému cisárovi Wilhelmovi II.), či ostro, i keď v dobrej viere odpovedať na petíciu barónky Suttnerovej, ktorá sa snažila podpismi presvedčiť britskú vládu k ústupkom voči pôvodnému obyvateľstvu v južnej Afrike. Ako píše v liste z marca 1900: „…docenit Vaši iniciativu, která si zasluhuje nejhlubší úctu… Přesto nemohu Vaši výzvu podespat … odsuzujete projevy násilí u jižního pólu a celým srdcem prociťujete neštěstí tak vzdálená, a přitom nevidíte ani neslyšíte ta nejbližší a nejhlubší, vážená paní!“ (s. 68), pripomínajúc barónke apatiu voči nešťastiu Poliakov pod záberom cudzích štátov.
Bájny romantik i objektívny humanista
Čitateľ musí reflektovať skutočnosť, že číta publicistické texty často sledujúce zreteľný politický zámer a Sienkiewicz sa tak nebál uvoľniť emócie skrz romantický obraz bájnych dejín poľského národa: 
„Dlouhá staletí bylo totiž [Poľsko] hradbou křestanství v boji s půlměsícem, bylo civilizačním štítem a bránilo utiskované. Jména Sobieského, Kościuszka a knížete Józefa Poniatowského setrvávají v lidské paměti a zůstanou v ní navěky. Dveře naší vlasti byly vždy otevřené obětem … kdekoli zuřil boj za svobodu, tam tekla naše krev“ (s. 152).
Na druhej strane však ostával verný svojmu humanistickému cíteniu a národy, ktoré v danom čase ovládali územie historického poľského štátu nikdy nehanil en bloc, ale vždy smeroval svoju kritiku buď k jednotlivcom, ktorí svojimi, väčšinou politickými krokmi negatívne ovplyvnili poľské obyvateľstvo, alebo kritizoval špecifickú črtu národa. Ako uviedol vo svojej odpovedi v ankete denníka Le Courrier Européen – Čo si myslíte o Nemcoch v roku 1905: „…nikoli proto, že by německá duše nebyla schopna vytvářet a rozvijet vznešené myšlenky. Národ, jenž dal lidstvu Goetha a Schillera, dostatečne prokázal, že tuto schopnost má. Dnes je však táto německá duše poblázněná Pruskem. Ideálem, který ji byl vnucem, je síla a bohatství“ (s. 79).
Jeho kritika smerovala primárne k Nemcom, keďže ako obyvateľ Poľského kráľovstva podliehajúci právomoci a represiám zo strany ruského cára si nemohol dovoliť otvorenú kritiku ruskej politiky. V jeho textoch je však zreteľne identifikovateľné, že na rusifikáciu má rovnako negatívny názor ako na germanizáciu.
Nový pohľad na známu osobnosť
Uvedené príklady sú skutočne len malým útržkom Sienkiewiczových myšlienok a názorov. Čitateľ nájde v každom zo štyroch tematických okruhov mnoho ďalších tém, ktoré rezonovali vtedajšou spoločnosťou a ku ktorým sa poľský literát vyjadroval. Či už to bolo z vlastnej vôle, alebo ho o to požiadali, pričom už samotný fakt, koľkokrát Sienkiewicz len reagoval na podnet niekoho iného, dokladá, aký ohlas a autoritu nieslo jeho meno už počas života.
Samozrejme, neradno od jeho textov očakávať vedeckú analýzu spoločnosti prelomu 19. a 20. storočia, omnoho väčšmi ide o plastický obraz v interpretácii súčasníka. Napriek tomu je studnicou informácií, či už z dávnejšej, alebo z mladšej poľskej aj európskej minulosti. A v neposlednom rade je v mnohom i dodnes aktuálny.
Predkladaný titul ponúka možnosť spoznať držiteľa Nobelovej ceny za literatúru v úplne inom svetle a po jeho prečítaní možno pochopiť, prečo je Sienkiewicz dodnes jednou z hlavných postáv poľského panteónu. Ako trefne zhrnul Jaroslav Pánek: „…čtenářům, kteří znají Henryka Sienkiewicze jako autora románových epopejí či kratších textů, se dostává do rukou publicistika, která ho ukazuje v jiném světle – jako člověka, jenž pro obecné dobře obětoval své tvůrčí soustředění a vynaložil obrovské úsilí i značnou část života, aby pomohl řešit společenské a politické problémy svého národa a spolu s ním také celé Evropy“ (s. 18).
Obrazová príloha: Academia, wikipedia.org, polinst.sk
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.