Svedectvá preživších holokaust sú nenahraditeľným zdrojom informácií o tomto tragickom období našich dejín. Slovenský knižný trh nám ich v poslednom období ponúkol viacero. Nemožno sa čudovať, okrem potreby zmapovať, zaznamenať a odovzdať tieto svedectvá, k tomu svojím spôsobom prispieva aj politická klíma ostatných rokov a nárast množstva popieračov holokaustu, či samozvaných (ne)historikov, ktorí všemožne dezinterpretujú fakty, zmenšujú či bagatelizujú podiel viny zodpovedných i rozsah holokaustu.
Právom sa ponúka otázka, prečo by mal čitateľ siahnuť práve po tejto napohľad útlej knihe. Nuž, ak ste niekedy rozmýšľali nad tým, čo sa stalo s tými, ktorí prežili vyvražďovanie v koncentračných táboroch, ako ich táto skúsenosť ovplyvnila, či a ako sa dokázali zaradiť do „normálneho“ života, a ako vôbec dokázali s týmto bremenom existovať a psychicky sa nezrútiť, tak práve na tieto otázky prináša odpovede kniha Margaréta biela.
Tá nie je len svedectvom o tom, čo všetko dospievajúca Helena v koncentračnom tábore prežila, je aj veľmi dôležitým svedectvom toho, ako sa po celý svoj život s prežitým vyrovnávala. Jej príbeh spracovala novinárka Petra Nagyová, ktorú s Helenou na 15 rokov spojilo úprimné priateľstvo. Zaznamenala aj spomienky jej synov Petra a Pavla – chlapcov, ktorí sa narodili až niekoľko rokov po vojne a dlho nevedeli, čím si ich mama prešla.
Prvé utrpenie, prvý transport
Prvé zásahy do svojich životov, bezpečia a práv zažívajú slovenskí Židia už v priebehu roka 1938. Vo viacerých mestách dochádza k protižidovským demonštráciám, ktoré sprevádza ničenie synagóg, rôzne prejavy vandalizmu či ponižovanie Židov. Tieto udalosti zasiahli celú židovskú komunitu. Obzvlášť citlivo ich vnímali deti, ktoré ešte nedokázali pochopiť dôvody nepriateľstva, ale zato veľmi intenzívne pociťovali strach a neistotu, ktoré sa zrazu vkradli do ich životov. „Bola som ešte len dieťa, ničomu som nerozumela“ (s. 19).
Takýmto dieťaťom bola aj hrdinka knihy Margaréta biela Helena Weinwurnová (rodená Weissová). Detstvo prežila v Bučanoch pri Trnave. Mala troch nevlastných a sedem vlastných súrodencov. Patrila do generácie, ktorú vzmáhajúci sa antisemitizmus pripravil o bezstarostné dospievanie, dôstojnosť, formujúce sa sebavedomie, prvé lásky, ale aj o takú elementárnu vec, akou bolo vzdelanie. „Cítili sme, že čosi mrazivé visí vo vzduchu. Písal sa rok 1940, mala som len pätnásť rokov, keď mi povedali, aby som už viac do školy nechodila. Bol to pre mňa azda najväčší trest“ (s. 22).
Nasledujúci rok vstúpil do platnosti tzv. Židovský kódex, jeden z najprísnejších rasových zákonov v Európe. Okrem iného zaviedol povinné označenie Židov. Toto „označkovanie“ malo veľmi silný psychologický efekt. „A potom ma označili žltou hviezdou… Cítila som sa veľmi ponížená… Plachá a so strachom som prechádzala okolo ľudí. Keď som náhodou zbadala neznámu skupinku, vždy som radšej zvesila hlavu a zrýchlila krok… Mala som pocit, akoby sa na mňa upierali všetky oči. Bolo to také ubitie duše…“ (s. 23).
To najhoršie, dovtedy celkom nepredstaviteľné, absurdné a zvrátené, ju len čakalo. Snaha zbaviť sa nepohodlného židovského obyvateľstva priviedla predstaviteľov slovenského štátu až k deportácii židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. Prvý transport s tisíckou mladých dievčat a žien odišiel zo železničnej stanice v Poprade v noci z 25. na 26. marca 1942. V prvej vlne deportácií ho nasledovalo ďalších 56 transportov, ktoré smerovali do rozrastajúceho sa komplexu Auschwitz-Birkenau alebo do niektorého z táborov v oblasti Lublinu. V tejto etape vyviezli zo Slovenska všetkých Židov, ktorí pre štát v dôsledku jeho protižidovskej legislatívy predstavovali sociálnu záťaž a nedostali tzv. výnimku. Bolo ich takmer 58 000. Prežila len hŕstka – niekoľko sto ľudí. Medzi nimi aj Helena. Ešte nemala ani 17, keď ju v marci 1942 spolu so staršou sestrou Aničkou predvolali k transportu. Zaradili ju do prvého transportu dievčat zo západného Slovenska, ktoré sústredili v koncentračnom stredisku na bratislavskej Patrónke. Transport vypravili 27. marca vo večerných hodinách zo stanice v Lamači. „Tma a úzkosť. Akoby sa život na chvíľu zastavil. Zmocnila sa ma panika. Len na okamih vyjsť, nadýchnuť sa. Kam nás vezú?“ (s. 26).
Helena prežila v Auschwitzi takmer tri roky. Spolu s ďalšími dievčatami musela stavať tábor Birkenau, ktorý sa zakrátko stal jej novým domovom. „…bezcitná krutosť. Všetky pocity vo mne zamrzli. O niekoľko mesiacov nás presunuli do barakov vyhladzovacieho tábora v Brezinke. Auschwitz-Birkenau bol oproti prvému táboru hotové peklo. Súčasťou života v ženskej časti lágra boli bitky, nekonečné ponižovanie a ustavičný krik dozorkýň. Sprevádzala nás únava, choroby, hnačky a hlad. Boli sme ako zvieratá“ (s. 32). 
Opis prežitých hrôz je detailný, surový, čitateľa nešetrí a podáva drsnú realitu života v tábore. Nechýba v ňom každodenná práca, nekonečné čakanie na apel, surové dozorkyne, eliminácie, zúfalstvo, ustavičná zima, hlad, zápas o kúsok jedla, ktoré znamenalo šancu prežiť ďalší deň. Helena v tábore niekoľkokrát unikla smrti. Neskôr verila, že sa tak stalo preto, aby o prežitom rozprávala druhým. „Sloboda má po toľkom utrpení čudnú príchuť. Dodnes cítim jej trpkosť. Zmätok. Ťažko sa opisuje, či človek niečo cíti. Prázdno“ (s. 46).
Život po pekle
Je zaujímavé a celkom netradičné, že väčšiu časť knihy tvorí Helenin príbeh po oslobodení z koncentračného tábora (budovanie socializmu, okupácia v 1968, normalizácia, emigrácia synov i revolúcia v 1989). Autorka od začiatku prepletá Helenine spomienky so spomienkami jej synov Petra a Pavla a od istého momentu i nevlastného syna Jozefa. Ich myšlienky nás púšťajú do veľmi osobných, až intímnych sfér. Mamine záchvaty úzkosti, paniky, plaču, vyžadovanie poriadku a dodržiavania pravidiel, zanovité trvanie na vzdelaní synov, to všetko boli veci, ktoré začali chápať až neskôr. „Mamin život bol ako ťažká kostrbatá kocka. Obdivovala tých, ktorí dokážu svoj život žiť s ľahkosťou. Nedokázala napredovať tak rýchlo. Jej život bol často o vyrovnávaní sa s ťažkou traumou… Dospievala tak, že hladovala, mrzla a drela v ťažkých podmienkach. Dennodenne na ňu dýchala smrť. Neverila, že sa raz odtiaľ dostane živá. A zrazu bola vonku. Späť vo svete, v ktorom sa musela učiť žiť odznova“ (s. 50).
Oceňujem, že Helenin príbeh nekončí oslobodením, či návratom domov, ako to neraz v takýchto prípadoch býva. Osudy týchto ľudí sa neskončili v radostnej eufórii z oslobodenia. Oslobodenie bolo pre nich len začiatkom novej, neraz strastiplnej cesty. Odkrývanie osudov najbližších, hľadanie žijúcich príbuzných, riešenie majetkových otázok – bývanie, zamestnanie (veď neraz nemali dokončené vzdelanie), prvé lásky, ktoré prišli neskoro, strata najkrajších – nevinných rokov, zdĺhavá liečba telesných bolestí a, žiaľ, i duševných tráum, to všetko na nich čakalo a to všetko nám Helenin príbeh odhaľuje bez zbytočných príkras.
Mnohí z tých, ktorí prežili, túto kapitolu v sebe zamkli, nevracali sa k nej a ani ich najbližší netušili o hrôzach, ktorými si prešli. Bola to častá a myslím, že aj celkom pochopiteľná reakcia. Naopak, Helena po dlhých desaťročiach našla zmysel svojho života v tom, že o prežitom veľmi otvorene a ochotne rozprávala. Chcela tak zabrániť svojej najväčšej obave – zopakovaniu týchto hrôz. Petra Nagyová ju v záverečných rokoch života vykreslila ako veľkú bojovníčku, ktorá okrem zdravotných ťažkostí prekonávala i prežitú traumu a aktívne prispievala k tomu, aby táto časť našej minulosti neupadla do zabudnutia. Kniha o jej životnom osude rozhodne dokáže osloviť, svojím spracovaním ponúka osobitný pohľad na to, ako holokaust zasiahol celé generácie, nielen preživších, ale aj ich potomkov. Zároveň je splnením Heleninho priania, aby sa na jej príbeh ani na príbehy ďalších obetí holokaustu nezabudlo.
Obrazová príloha: P. Nagyový, T. Bartaloš, Slovart
Vyštudovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, odbor francúzsky jazyk a literatúra – dejepis. Doktorandské štúdium absolvovala na Univerzite Komenského v Bratislave. Venuje sa obdobiu osmanskej expanzie na územie Uhorska/dnešného Slovenska, pričom sa zameriava najmä na sociálne a hospodárske pomery obyvateľstva žijúceho pod osmanskou nadvládou. Pracuje v Mestskom múzeu v Pezinku.