Väčšina odbornej literatúry o histórii a vývoji obrnenej techniky sa zaoberá obdobím druhej svetovej vojny, prípadne sa venuje vzniku tankov v období prvej svetovej vojny. Publikácia, ktorá by sa uceleným spôsobom zaoberala obrnenou technikou v Československu počas studenej vojny, dlho na knižnom trhu chýbala. Ako prvý sa na zmapovanie tohto obdobia podujal Vladimír Francev v publikácii Československé tankové síly 1945 – 1992.
Ide pritom o veľmi zaujímavé obdobie. Československo bolo v 70. a 80. rokoch minulého storočia tankovou veľmocou. V exporte obrnenej techniky sme boli na treťom mieste na svete, hneď za USA a Sovietskym zväzom. Na druhej strane kvalita výroby často zaostávala, aj vďaka zmätočným podkladom zo ZSSR. Množstvo vyrábaných tankov (viac ako 800 ročne) neúnosne zaťažovalo hospodárstvo. Vďaka tomu sa už v druhej polovici 80. rokov začala výroba obrnenej techniky utlmovať. To je v protiklade s obľúbeným tvrdením, že zbrojársky priemysel v Československu zlikvidoval Václav Havel. V skutočnosti 17. november 1989 iba urýchlil proces, ktorý sa začal už predtým. Všetky tieto skutočnosti autor popisuje faktograficky, bez zbytočných emócií.
Kniha je rozdelená chronologicky do šiestich kapitol podľa zlomových období. Kapitoly dva až päť sa ďalej delia na podkapitoly, v ktorých sa charakterizuje vývoj a organizácia tankových jednotiek armády v Československu, výroba techniky na našom území a jej export.
Prvá kapitola je najstručnejšia a predstavuje skôr rozšírený úvod do problematiky. Zaoberá sa totiž vývojom tankového vojska počas prvej Československej republiky a činnosťou československých tankistov na východnom i západnom fronte za druhej svetovej vojny. Práve zahraniční vojaci priviezli so sebou do vlasti aj obrnenú techniku, ktorá sa v roku 1945 stala základom výbavy obnovenej Československej armády. To sa už dostávame k druhej kapitole, ktorá je z pohľadu záujemcu o obrnenú techniku asi najzaujímavejšia. Vtedajšia výzbroj bola totiž veľmi pestrá a tvorili ju okrem sovietskej, americkej a britskej techniky vo veľkom počte aj ukoristené vozidlá po nemeckej armáde. Druhá kapitola sa okrem využívania techniky venuje aj rôznym prestavbám, ktoré sa v Československu realizovali. Nádych pikantnosti získava používanie výzbroje „imperialistického“ pôvodu po roku 1948, keď sa z pôvodných západných spojencov stali nepriatelia Československa. Aj preto sa v 50. rokoch začali naše tankové sily budovať podľa sovietskeho vzoru so sovietskou technikou. Obdobím v rokoch 1951 až 1958 sa zaoberá tretia kapitola. Už tu sa prejavili nedostatky, ktoré sprevádzali licenčnú výrobu sovietskych tankov aj neskôr. Moskva nás nútila produkovať zbrane takým tempom, že to rýchlo priviedlo hospodárstvo na pokraj krachu. Plány boli natoľko nerealistické, že sa ich v prvých rokoch nedarilo plniť. Navyše našim závodom dlho trvalo, kým si osvojili potrebné postupy. Železiarne vo Vítkoviciach nedokázali produkovať kvalitnú pancierovú oceľ. Sovietska strana síce zaslala dokumentáciu, ako postupovať pri tavbe ocele, ale tá omylom skončila inde a našli ju až po dvoch rokoch. Tak sa stalo, že väčšina tankov T-34/85 vyrobených v Československu v rokoch 1951 – 1954 mala trhliny v pancieri a museli ich dodatočne zvárať! Do roku 1956 sa vo Vítkoviciach nahromadilo až 17 000 ton nepodarkovej pancierovej ocele, ktorá bola taká nekvalitná, že sa nedala vôbec použiť.
Napokon sa výrobu podarilo zvládnuť a Československo začalo tanky a samohybné delá dokonca exportovať do spriatelených krajín.
Problémy neskôr sprevádzali aj nábeh na výrobu ďalších typov. Aj pri tanku T-55 sa sovietska strana neunúvala informovať o zavádzaných zmenách a výsledná podoba tanku nakoniec nezodpovedala pôvodnej dokumentácii, podľa ktorej sa výroba u nás spočiatku pripravovala. To spôsobovalo komplikácie a prieťahy.
Ďalšie kapitoly a podkapitoly sa zameriavajú na vývoj vlastných typov i na snahy o úpravy a vylepšenia licenčnej sovietskej techniky. Popisujú aj pripravovanú stratégiu, podľa ktorej sa Československá ľudová armáda mala riadiť v prípade konfliktu s NATO.
Exportný úspech
Najmä v 70. a 80. rokoch dosahovalo Československo značné exportné úspechy. Iba zlomok tohto vývozu však bol zaplatený priamo, pri väčšine exportu zbraní sa uzatvárali rôzne úverové zmluvy, ktoré druhá strana nesplácala. Masová zbrojárska výroba (okrem tankov sa u nás vyrobilo aj 18 461 bojových vozidiel BVP-1) sa podpísala aj na tom, že v druhej polovici 80. rokov sa vo všetkých krajinách východného bloku začala prejavovať hospodárska nestabilita. Sovietsky zväz v tichosti uznal, že v oblasti vojenskej techniky nemôže súperiť so Západom a začal obmedzovať nielen výrobu, ale aj početný stav armády. Aj z územia Československa stiahli jednu sovietsku tankovú divíziu. Príklad Moskvy nasledovala aj naša armáda a od roku 1987 postupne zrušila viacero tankových jednotiek. Na začiatku roku 1989 Varšavská zmluva toto obmedzovanie deklarovala oficiálne a na podobnú mierovú iniciatívu vyzvala aj NATO. Zmena režimu vo väčšine socialistických krajín koncom roka 1989 tento proces iba urýchlila. Posledná, šiesta kapitola, je venovaná posledným trom rokom existencie Československej ľudovej armády až do rozpadu spoločného štátu.
Na konci knihy nájdeme dve prílohy. Prvá prináša zoznam tankových jednotiek Československej (ľudovej) armády a druhá prehľad hlavných typov obrnenej techniky vo výzbroji. Zoznam jednotiek aj s ich stručnou históriou je pomerne neprehľadný a plný skratiek. Ostatne na stranu 6, ktorá prináša prehľad skratiek, sa pri čítaní knihy budeme vracať často. Autor ich využíva naozaj hojne, niekedy je to až na škodu plynulého čítania. Pri odbornej publikácii tohto typu sa tomu však dá asi len ťažko vyhnúť.
Hoci niektoré témy načrtnuté v knihe (napr. využívanie koristnej techniky nemeckého pôvodu) si zaslúžia podrobnejšie spracovanie v samostatných článkoch či publikáciách, pre základný prehľad o danom období je táto kniha nenahraditeľná – a to nielen preto, že zatiaľ nemá konkurenciu, ale aj pre kvalitu spracovania.
Absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.