Historický seriál Čas nádejí dáva síce nádeje svojim protagonistom len veľmi poskromne, realisticky a divácky pútavo však zobrazuje zlomové historické momenty slovenských dejín prvej polovice 20. storočia.

Slovenský dobový seriál Čas nádejí vznikol s odvážnou ambíciou vyrozprávať slovenské dejiny z obdobia tesne pred prvou svetovou vojnou až po politické procesy s buržoáznymi nacionalistami začiatkom 50. rokov. Týchto približne 37 rokov patrí medzi najturbulentnejšie obdobie svetových dejín. Definujú ho dve svetové vojny, výrazné politické a spoločenské zmeny, ako aj nové prerozdelenie (nielen) strednej Európy. Treba hneď na úvod podotknúť, že na tvorbe scenára spolupracovali aj slovenskí historici.

Čas nádejí opisuje tri generácie živnostníckej rodiny Violovských a väčšina deja sa odohráva v Prešporku/Bratislave. Priblíženie bratislavského koloritu má v seriáli svoje silné aj slabé miesto. Trojjazyčnosť, resp. trojitá národnostná identita rodiny Violovských, je tu v skutočnosti len naznačená. Herci a herečky rozprávajú takmer stále po slovensky, občas zaznie nemčina a maďarčina, ale slúži to skôr len na pripomenutie rozmanitosti. V tomto smere bolo autentickejšie zobrazenie Prešporka nad sily (a možno aj rozpočtu) tvorcov seriálu.

Znalcov historickej Bratislavy zamrzí aj absencia vinárskej a vinohradníckej tradície, ktorá v sledovanom období pretrvávala v podobe silnej subkultúry. Vo viechach sa stretávali „starí“ Prešporáci, študenti, profesori aj úzka kultúrna a intelektuálna obec. Violovskí však vlastnili krčmu, pálili a predávali pálenku, ktorá sa v seriáli pije v podstate stále. Dokonca aj počas osláv, keď na prešporáckych stoloch nemohlo chýbať šumivé víno, ktorého výroba tu mala taktiež dlhú tradíciu. 

Rodinu Violovských možno zaradiť do strednej vrstvy, ktorá mala v meste určité postavenie, keďže disponovala majetkom. Z toho plynulo aj spoločenské vystupovanie členov rodiny. Sobáš Gézu Violovského s Rózou Belsbergovou je veľmi vydarenou ukážkou skutočnej reality manželstiev v meštianskom prostredí, keď išlo o zväzok za účelom spoločenského a ekonomického spojenectva. Z toho plynúce osobné nešťastie jedného alebo aj oboch manželov bolo javom, ktorý bol pomerne bežný.

Ďalšou výbornou ukážkou spoločenského správania, v tomto prípade skôr stratégie, je okamih, keď Rózu jej otec a svokra pošlú do Banskej Bystrici porodiť syna. Domnievajú sa totiž, že dieťa nebolo splodené s Gézom a chcú predísť hanbe, ktorá by dopadla na celú rodinu. Takéto konanie môžeme pripísať len strednej a vyššej vrstve, pre pauperizovanú skupinu obyvateľstva táto možnosť neexistovala (dodám, že tento jav u nás ešte len čaká na poriadne spracovanie). Na druhej strane, samovražda Rózinej matky by mala v skutočnosti tiež spoločenský dosah na rodinu (čo v seriáli celkom opomenuli), hoci v časoch vojny, samozrejme, o niečo menší ako v čase mieru.

Ešte jedna malá poznámka k sociálnemu postaveniu rodiny. V období 1. ČSR bola na tom rodina Gézu Violovského finančne zrejme najlepšie. Ak Géza vlastnil krčmu, pálenicu, klobučníctvo a pravidelne navštevoval noblesný hotel, resp. reštauráciu, kde hral karty a popíjal vyberané nápoje, tak v rodine určite nemohla chýbať pomocnica, resp. slúžka. Pomocnica v domácnosti, ktorá varila, prala a pomáhala s deťmi bola samozrejmosťou  pre toto sociálne prostredie naprieč národnosťami.

Ak ostaneme ešte pri historických kulisách, tak hodnoverne je spracovaná prítomnosť českých pedagógov na Univerzite Komenského v medzivojnovom období, aj ich následné vyhnanie. Verne je zobrazený charakter mesta ako takého, ktoré definujú široké možnosti pre trávenie voľného času (šport, kino, tanečné zábavy). Historicky nelogicky hodnotím moment, keď po smrti Gézovho otca nezíska živnostenské oprávnenie vdova, ale Gézov svokor. Bolo bežnou praxou, že vdovy preberali rodinné podniky po svojich manželoch, a to nielen v Bratislave, a obzvlášť počas prvej svetovej vojny. Napokon, aj to je súčasťou spoločenskej emancipácie žien.

Možno tiež konštatovať, že historicky verne a s citom je v seriáli zobrazená veľká hospodárska kríza, vzostup ľudáctva, protižidovské opatrenia a zákony, Slovenské národné povstanie či nástup komunistov k moci. Za najsilnejšie a dejovo najvyrovnanejšie považujem časti, ktoré sa týkali práve obdobia druhej svetovej vojny.

Veľmi silné miesto v seriáli zohráva tragédia vojny, ktorá sa často pretavuje do polohy (ne)zmyselnosti bytia. Žiadna z postáv nie je heroizovaná, žiadna nie je bez chýb. Divák si zároveň uvedomuje silu rozhodnutia, ktoré môže človeku zásadne zmeniť život, privolať väzenie alebo smrť sebe i blízkym. Výborne sú tiež vyobrazené praktiky autoritárskych režimov, dehumanizácia, väznenie a týranie kohokoľvek a pod rôznymi zámienkami. Dejiny sa prostredníctvom postáv v seriáli stávajú lepšie uchopiteľnými, pochopiteľnými, otvárajú otázky, na ktoré nepostačí základná historická chronológia. Seriál možno využiť aj didakticky, čo považujem asi za jeho najväčší prínos.

Za najväčší nedostatok považujem prirýchly, miestami skokovitý dej, ktorý je na úkor výpravnosti. Napríklad len v prvom diele zomrie hádam polovica postáv ešte predtým, ako sa s nimi divák stihne poriadne zoznámiť. Ich smrť ho teda ani nijako zvlášť nezasiahne. Postavy navyše v rýchlom tempe ani nestihnú zostarnúť. V poslednej časti, kde Gézu Violovského vo väzení surovo bijú, tak celkom zanikne skutočnosť, že Géza mal v tom čase už okolo 60 rokov. Dobovou optikou teda bili a kopali starca.

Napriek výhradám, z ktorých viaceré považujem len za drobné pripomienky, hodnotím seriál Čas nádejí kladne, a to aj napriek tomu, že v seriáli je nádeje len veľmi málo. Kľúčové je v tomto prípade pre mňa realistické vyobrazenie dôležitých dejinných zlomov, ktoré čerpá z faktografie. Oceňujem aj herecké výkony a hudbu. Myslím si, že by autori mohli uvažovať o voľnom pokračovaní, ktoré by však nemuselo pokrývať také dlhé časové obdobie.

Foto: RTVS

Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.