Slovenské národné povstanie patrí k najdôležitejším udalostiam našich moderných dejín. Ide o vyvrcholenie aktivity odboja na slovenskom území, ale zároveň o udalosť, ktorú napriek rozpoltenosti slovenskej spoločnosti v drvivej väčšine vnímame pozitívne. Pohľad na SNP a jeho aktérov je poznačený desiatkami rokov ideologických nánosov a rôznych (dez)interpretácií. Jednou z nepochybne najlepších kníh venovaných téme povstania je Povstanie bez legiend od Jozefa Jablonického.
Boj o pamäť odboja
Boj o pamäť sprevádzal dejiny rezistencie už od konca druhej svetovej vojny. Pri spomínaní na výsadok Manganese, ktorému sa Jablonický vo svojom výskume venoval tiež, nájdeme už aj z obdobia tesne po vojne rôzne komentáre, ktoré uvádzajú, aká je škoda, že sa o aktivitách československých vojakov na západe nevie viac. Nie, nešlo o snahu znížiť zásluhy príslušníkov československej zahraničnej armády, ktorí pôsobili na východe, ale aj o výzvu, aby sa o aktivitách československej rezistencie diskutovalo v celej šírke.
Udalosti po februári 1948 však boli voči snahe o objektívne skúmanie československého odboja počas druhej svetovej vojny viac ako nepriateľsky naladené. To sa týkalo aj dejín SNP. V päťdesiatych rokoch sa situácia skomplikovala ešte viac – do príprav SNP boli síce komunisti zapojení, ale časť z nich bola v tých päťdesiatych rokoch vo väzení a komunistický režim sa musel s touto situáciou vyrovnať. Významný prelom v historickej spisbe o SNP prišiel v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Napriek pretrvávajúcej vláde komunistov vyšli knihy, ktoré zásadne zmenili nazeranie na SNP v odbornej i laickej rovine. Spomeniem napríklad zbierku dokumentov Slovenské národné povstanie: Dokumenty od Viléma Prečana alebo knihu Z ilegality do povstania od Jozefa Jablonického. Poctivá Prečanova a Jablonického práca vnímavým čitateľom ukazovala zásadný rozdiel medzi ich poznatkami o dejinách odboja na Slovensku a oficiálnym komunistickým výkladom. Komunisti skutočne zohrali svoju úlohu, ale zásadnú úlohu zohrali aj ďalšie zložky rezistencie – napríklad sociálni demokrati, predstavitelia tzv. občianskeho odboja či predstavitelia armády s napojením na odbojové hnutie.
Práve Prečanove a Jablonického práce predkladali čitateľovi kontext, v ktorom sa jasne ukazovali rôzne limity napr. aj spomienkových prác, čo takisto vyšli v tomto období. Jednou z nich, ktorá zásadne a na desaťročia ovplyvnila pohľad majority na SNP, bola kniha Gustáva Husáka Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Husák v ňom prezentuje – presne podľa názvu – svoj pohľad na SNP a podáva isté svedectvo. Napriek ideologickému nánosu táto kniha nie je vyslovene zle napísaná a autor v nej pracuje dokonca s odbornou literatúrou a dokumentmi. Zároveň však stále predstavuje subjektívny pohľad priameho aktéra na dané udalosti. Zásadným problémom knihy je však skôr fakt, že Gustáv Husák sa stal vrcholovým politikom normalizačného Československa a časť historikov poplatných režimu opisovala udalosti SNP v nasledujúcich desaťročiach podľa jeho knihy, resp. jeho výkladu udalostí. Tento postoj zásadne ovplyvnil pohľad verejnosti na odbojové udalosti a v mnohom ho pokrivil a devalvoval. Dôsledkom je aj pretrvávanie velebenia Gustáva Husáka časťou verejnosti a politických predstaviteľov v súčasnosti. Gustáv Husák síce participoval na SNP, ale aktívne pomáhal aj pri komunistickom prevrate v roku 1948 a ochotne kolaboroval s okupantmi po okupácii Československa v roku 1968. Niektorí z historikov, ktorí sa téme rezistencie venovali dlhodobo, boli v čase jeho vlády perzekvovaní štátnou mocou a bolo im znemožňované pokračovať vo výskumnej činnosti. Jedným z nich bol aj Jozef Jablonický – autor nielen legendárnej knihy Z ilegality do povstania, ale aj diela Povstanie bez legiend, ktoré len nedávno vyšlo v novom vydaní vo vydavateľstve N Press.
Odboj a samizdat
Osud knihy Povstanie bez legiend pripomína životný príbeh jedného z najlepších historikov slovenských moderných dejín a, dovolím si povedať, najväčšieho odborníka na Slovenské národné povstanie. Jablonický pôsobil v šesťdesiatych rokoch v Historickom ústave SAV a počas svojho výskumu sa rozhodol nevenovať sa len oficiálnej línii výkladu dejín odboja – práve naopak. Vyhľadal a vyspovedal mnohých predstaviteľov rezistencie, ktorí nepatrili ku komunistickej vetve odboja, a v danom období žili v ústraní. Mnohí z nich totiž zažili na vlastnej koži nielen prístup nacistického, resp. ľudáckeho režimu, ale aj prenasledovanie zo strany komunistických orgánov po februári 1948.
Nie dlho po publikovaní Z ilegality do povstania začal povahu komunistickej bezpečnosti na „vlastnej koži“ spoznávať aj Jozef Jablonický. Publikáciu, ktorá bola spočiatku vysoko hodnotená, v období nastupujúcej normalizácie kritizovali ako nepresnú a jej autora obviňovali z vyzdvihovania (sic!) aktivít občianskej vetvy rezistencie na Slovensku. Jablonického donútili na odchod z Historického ústavu SAV a až do Nežnej revolúcie mu bránili vo výskume a v publikovaní odborných textov. Jablonický sa však, našťastie, rozhodol písať vo forme samizdatu, za čo sú mu mnohí historici venujúci sa obdobiu druhej svetovej vojny vďační. Vďaka jeho výskumu a rozhovorom s pamätníkmi dokážeme rekonštruovať udalosti, ktoré sa v archívnych prameňoch zachovali len torzovito, a takto môžeme informácie buď doplniť, alebo konfrontovať archívne pramene so spomienkami priamych aktérov udalostí. Jablonického samizdatové diela vyšli po Nežnej revolúcii – venoval sa v nich odboju, ale aj tzv. disentu v Československu.
Povstanie bez legiend
Z jeho samizdatovej tvorby pochádza aj kniha Povstanie bez legiend. Tá vyšla pod názvom Povstanie 1944 pôvodne v samizdate a autor text dokončil len rok pred udalosťami Nežnej revolúcie. Povstanie bez legiend, ako znie názov neskôr vydanej knihy, rovnako ako jeho predchodkyňa Z ilegality do povstania, predstavujú dodnes neprekonané diela týkajúce sa odboja na Slovensku a príprav i priebehu Slovenského národného povstania. V dvadsiatich kapitolách sa venuje pre širšiu verejnosť známym, ale aj menej známym udalostiam spojeným so SNP. Na začiatku knihy sa čitateľ dozvie o Vojenskom ústredí, ktoré malo zásadný vplyv na vojenské prípravy povstania, ale získa aj informácie o Čatlošovom memorande či plánoch Slovenskej národnej rady. V nasledujúcich kapitolách sa autor venuje situácii na Slovensku v lete 1944 a vyhláseniu stanného práva ľudáckym režimom, ktorý si uvedomoval, že nad slovenským územím stráca kontrolu. Veľkou stratou pre povstalecké velenie bolo, že niekoľko dôležitých posádok sa k SNP nepridalo. Jablonický sa tejto téme venuje, spomína zlyhanie odboja v Bratislave aj dosah toho, že sa k povstalcom nepridala nitrianska posádka. Jablonický nebuduje mýtus povstalcov, ale prezentuje výsledky poctivej historickej práce. K čitateľovi sa tak dostane text, po ktorého prečítaní pochopí náročnosť organizácie takej rozsiahlej operácie, akou SNP nepochybne bolo, ale aj limity daných príprav a možností, ktoré mali povstalci.
Spomínaných dvadsať kapitol dopĺňajú ďalšie štyri texty. V jednom z nich Jablonický opisuje reálie, v akých vznikalo samizdatové dielo Povstanie 1944. Táto kapitola je z môjho pohľadu historika rovnako cenná ako Jablonického výskum. Predstavuje totiž svedectvo vedca, ktorý neustúpil zo svojich vedeckých záverov založených na poctivom výskume a trval na svojich výsledkoch aj v konflikte s totalitnou štátnou mocou. Jednou z osôb, ktorú sa komunistický režim dlhodobo pokúšal zatlačiť do úzadia, bol aj generál Rudolf Viest. Na to mu slúžili rôzne falošné informácie a dezinterpretácie spojené s jeho činnosťou. Šírené nepresnosti Jablonický vo svojom texte Za česť generála Viesta uvádza na pravú mieru.
Každá jedna kapitola Jablonického knihy Povstanie bez legiend predstavuje zaujímavý vklad do výskumu dejín rezistencie na slovenskom území. Napriek pozícii, akú jeho dielo dodnes v slovenskej historiografii zastáva, by však podľa môjho názoru bolo vhodné predstaviť čitateľovi aj výsledky posledných dekád slovenskej historiografie. V mnohých parciálnych témach sa naše poznanie spoločenských reálií na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 zásadným spôsobom posunulo a čitateľ by tak získal informácie o ďalších publikáciách s touto témou, ktoré by ho mohli zaujímať. Uvedomujem si, že zasahovanie do textu je problematické, ale editorská poznámka napr. v závere knihy, kde by boli uvedené práce, ktoré nadviazali na Jablonického dielo a v mnohom z jeho práce čerpali, by zdôraznili jeho nezastupiteľné miesto v slovenskej historiografii.
Povstanie bez legiend predstavuje výnimočné dielo, ktoré je v slovenskej historiografii vskutku nevídané. Napriek niekoľkým desaťročiam od vzniku publikácie má stále čo povedať, a to aj vďaka tomu, že si SNP pokúšali prisvojiť predstavitelia asi všetkých politických smerov. Realita druhej svetovej vojny však bola podstatne komplikovanejšia, ako si mnohí myslia, a do bojov proti nacistickému Nemecku a ľudáckym kolaborantom boli zapojení mnohí; nedá sa pripísať len jednému ideologickému táboru. Vyznať sa v tejto pomerne komplikovanej situácii poznačenej nánosmi desaťročí propagandy môže byť náročné a práve Povstanie bez legiend môže čitateľovi poskytnúť základný prehľad o udalostiach Slovenského národného povstania. Preto by nemala chýbať v knižnici každého, kto sa o tému zaujíma.
Text je výstupom projektu APVV-22-0205 Dejiny historiografie a myslenia o dejinách na Slovensku riešeného na Historickom ústave SAV, v. v. i.
Tento text vyšiel v spolupráci Knižnej revue a portálu HistoryLab.sk. Z tohto dôvodu nájdete text na obidvoch platformách. V prípade, že si kúpite knihu cez link v texte dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Obrazová príloha: Antikvariatik.sk, Antikvariát Starý svet, denník.n, archív autora
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.