Košice počas druhej svetovej vojny zažili historickú skúsenosť odlišnú od väčšiny Slovenska – v dôsledku Viedenskej arbitráže sa stali súčasťou Maďarska. Kniha Proti režimu od Patrície Fogelovej a Veroniky Szeghy-Gayer skúma príbehy odporu v tomto špecifickom prostredí, kde bol politický odboj výrazne oslabený a hlavnou formou vzdoru voči fašizmu sa stala každodenná rezistencia.
Kniha Proti režimu od historičiek Patrície Fogelovej a Veroniky Szeghy-Gayer predstavuje dôležitý a mimoriadne pútavý pohľad na obdobie nacistickej okupácie Košíc, mesta s unikátnou historickou skúsenosťou. Prináša komplexný pohľad na príbehy odporu a odvahy v meste počas najničivejšej vojny v európskych dejinách, predovšetkým v období rokov 1944 – 1945. Autorky sa v nej venujú individuálnym i kolektívnym aktom odporu voči režimu, pričom zdôrazňujú nielen organizované formy odboja, ale predovšetkým každodennú rezistenciu bežných ľudí, ktorí sa snažili pomáhať prenasledovaným, či iným spôsobom vzdorovať nemeckej a maďarskej kolaborantskej moci. Kniha tak prináša nielen historicky hodnotné svedectvá, dôslednú odbornú analýzu a poctivú prácu s prameňmi, ale ponúka čitateľovi aj množstvo podnetov na zamyslenie o každodennom živote a morálnych dilemách, ktorým obyvatelia mesta čelili.
Košice – unikátne mesto
Košice sú unikátne mesto. Vždy boli a vždy budú. Jednou z hlavných predností knihy je, že túto unikátnosť výborne zachytáva. Keďže sa zameriava na obdobie druhej svetovej vojny, nie je to radostný či optimistický príbeh. Košice sa v dôsledku Prvej viedenskej arbitráže v roku 1938 stali súčasťou Maďarska, čo život obyvateľov mesta samozrejme zásadne ovplyvnilo. Etnicky rozmanitá populácia, v ktorej mali významné zastúpenie Maďari, Židia, Slováci a Česi, ale i Nemci a ďalší, sa ocitla v situácii, keď politické a národnostné napätie ešte viac eskalovalo. Maďarská vláda už pred vojnou prijala protižidovské zákony, čo výrazne zhoršilo postavenie židovskej komunity. Po okupácii Maďarska nacistickým Nemeckom v marci 1944 sa represie ešte vystupňovali a vyvrcholili deportáciami Židov do vyhladzovacích táborov.
Autorkám sa hneď v jednej z úvodných častí knihy podarilo dobre vystihnúť tiež politickú, národnostnú ale aj ideologickú roztrieštenosť, keď popri maďarských a nemeckých stranách v meste fungovala napríklad aj Strana Slovenskej národnej jednoty (SSNJ), politická strana Slovákov v Maďarsku. Zároveň boli politické elity ideologicky rozštiepené – časť maďarskej elity aj v roku 1944 videla budúcnosť mesta v Maďarsku, iní sa orientovali na Veľkú Britániu či USA. V meste v roku 1943 vznikol aj ilegálny československý národný výbor na čele so Štefanom Kaiferom a gro organizovaného odporu proti nacistickému aj horthyovskému režimu v meste tvorili najmä ľavicovo orientované skupiny – sociálni demokrati a komunisti.
Aj pre túto roztrieštenosť a komplikovanú situáciu v meste bol politicky motivovaný odpor v meste značne oslabený. Práve z tohto dôvodu sa autorky rozhodli sústrediť predovšetkým na každodennú rezistenciu (tzv. „everyday resistance“), ktorá sa prejavovala v osobných vzťahoch, emocionálnych rozhodnutiach a drobných aktoch vzdoru.
Lokálne príbehy, ktoré presahujú „veľké dejiny“
Autorky v úvode upozorňujú, že príbehy, ktorým sa venujú, môžu pôsobiť ako „periférne“ v porovnaní s veľkými dejinami. A to ako „z hľadiska moderného historického výskumu, tak aj záujmu verejnosti.“ No práve takéto „malé dejiny“ sú často schopné odhaliť viac o každodennom živote a podmienkach, v ktorých sa odpor uskutočňoval. Kniha sa tak prirodzene zaraďuje do tradície výskumu každodennosti (Alltagsgeschichte), ktorá v posledných desaťročiach získava v historickej vede na význame.
Publikácia je rozdelená do šiestich hlavných kapitol. Úvodná kapitola sa venuje metodológii výskumu, pričom autorky sa opierajú o koncept už zmieneného každodenného odporu (everyday resistance). Táto perspektíva umožňuje lepšie pochopiť dynamiku odporu v prostredí, kde organizovaná rezistencia bola značne obmedzená politickými a vojenskými okolnosťami. Súčasťou tejto kapitoly je aj terminologické vymedzenie základných pojmov, najmä rozdielu medzi odbojom, odporom a rezistenciou. Druhá kapitola ponúka historický kontext Košíc v rokoch 1938 – 1944 a analyzuje, ako sa mesto menilo pod maďarskou správou a aké dôsledky mala nemecká okupácia. Opisuje politickú situáciu, postupnú radikalizáciu maďarského režimu a rastúce represie voči menšinám a odporcom režimu. Ďalšie tri kapitoly sú už venované jednotlivým príbehom odporu v Košiciach počas okupácie v roku 1944. Autorky prinášajú konkrétne príbehy jednotlivcov i skupín, ktoré sa rozhodli riskovať vlastné životy na záchranu prenasledovaných.
Jedným z príbehov je prípad Alžbety Stephanyovej, ktorá zachránila malé židovské dieťa Mariannu, keď boli jej rodičia deportovaní. Stephanyová čelila obrovskému riziku, keď sa snažila prekročiť frontové línie, aby zachránila dieťa pred istou smrťou. Ďalším významným príbehom je príbeh právnika Mikuláša Gaška a jeho manželky, ktorí ukrývali viacerých prenasledovaných Židov a pomohli im uniknúť pred deportáciami. Jozef Mihók, mladý muž z Košíc, riskoval svoj život pri záchrane manželky svojho nadriadeného a ďalších troch žien, ktoré mal pôvodne odprevadiť na transport do Komárna. Rodinné a sociálne väzby často zohrávali kľúčovú úlohu pri záchrane životov. Jedným z najtragickejších príbehov je príbeh Kolomana Lacka, ktorý sa pokúsil zachrániť svojich dvoch synov z deportačného vlaku. Podarilo sa mu vyjednať prepustenie mladšieho syna, avšak on a jeho starší syn zostali v transporte, z ktorého sa už nevrátili.
Tvoj priateľ, ktorý ti neželá nič podobné
Mimoriadne silná je aj pasáž o dvanásťročnom Karolovi, ktorý písal svojmu kamarátovi list z tehelne, kde boli v otrasných podmienkach sústredení Židia pred deportáciou do vyhladzovacích táborov. List ukončil slovami: „Veľakrát ťa objíma tvoj priateľ, ktorý ti neželá nič podobné. Kari.“ Takéto osobné svedectvá dodávajú knihe veľkú emocionálnu silu a čitateľovi umožňujú nazrieť do individuálnych osudov obyvateľov Košíc.
Autorky sa venujú aj významnej úlohe košických jezuitov, ktorí ukrývali prenasledovaných v Domove pre utečencov na dnešnej Komenského ulici. Tento úkryt zachránil desiatky mužov, ktorí by inak boli násilne odvedení do armády alebo transportovaní do pracovných táborov. Kniha tiež pripomína, že odpor nebol len výsadou bežných občanov. Niektorí členovia politickej elity Maďarska sa taktiež snažili proti nacistickému režimu brániť. To je prípad bývalého primátora Košíc Ladislava Tosta a jeho syna Júliusa Tosta. Obaja sa snažili nájsť spôsob, ako oslabiť spoluprácu Maďarska s nacistickým Nemeckom, hoci možnosti na efektívny odpor boli obmedzené. Autorky v knihe neopomínajú ani sociálny kontext a ukazujú, že Židia v Košiciach neboli izolovanou komunitou, ale žili v tesnom kontakte s nežidovskými susedmi. Kapitola Dobrí susedia predstavuje príbehy Štefana Szabóa a Jánosa Gömöryho, ktorí pomohli zachrániť židovské rodiny na základe dlhoročných dobrých vzťahov.
Kniha sa venuje predovšetkým židovskému holokaustu, čo je pochopiteľné vzhľadom na to, že Židia tvorili približne 15 % populácie Košíc. Podľa sčítania z roku 1941 ich bolo 10 079. Autorky však nezabúdajú ani na genocídu Rómov, ktorej sa venujú v samostatnej podkapitole. Zaradenie tejto problematiky by malo byť samozrejmosťou, ktorá nemá stáť za zmienku, avšak vzhľadom k tomu, že v slovenskej historiografii ide stále len o veľmi okrajovo spracovanú tému, zdôrazňujem ju osobitne.
Záverečná kapitola sa venuje reflexii týchto udalostí v historickej pamäti Košíc. Od roku 1945 do súčasnosti sa spôsoby, akými sa mesto vyrovnávalo so svojou minulosťou, menili. Autorky analyzujú, ako sa príbehy odporu dostávali do verejného priestoru, či už formou pamätníkov, publikácií alebo verejných diskusií. Zároveň pripomínajú, že historická pamäť nie je statická – s novými výskumami sa objavujú ďalšie príbehy a perspektívy, ktoré rozširujú naše chápanie dejín.
Strana šípových krížov – fašisti
Jednou z hlavných predností knihy je kvalitná metodologická kapitola, kde autorky jasne vymedzujú kľúčové pojmy, najmä čo rozumieť pod pojmami rezistencia, odpor a odboj. Vymedzenie týchto konceptov je dôležité, pretože terminologická nejasnosť často vedie k zjednodušeniam alebo nesprávnym interpretáciám dejín.
V západnej historiografii existuje viacero významných diel, ktoré sa venujú regionálnej histórii a príbehom odporu počas druhej svetovej vojny. Medzi najznámejšie patria napríklad Defiance od Nechamy Tec, ktorá sleduje príbeh partizánskeho hnutia Bielskych bratov v okupovanom Bielorusku. V britskom kontexte je dôležitá kniha If This Is a Woman od Sarah Helm, ktorá skúma odboj a prežitie v koncentračnom tábore Ravensbrück. V rámci francúzskeho odboja je kľúčová práca Roberta Gildeu Fighters in the Shadows: A New History of the French Resistance, ktorá sa zaoberá rôznymi formami odporu v okupovanom Francúzsku. Samozrejme, našli by sme aj ďalšie.
V porovnaní s týmito dielami sa kniha Proti režimu sústreďuje na mimoriadne špecifické lokálne prostredie Košíc a ich jedinečný historický vývoj, čím pripomína prístup mikrohistórie, aký využil napríklad Timothy Snyder v jeho poslednej, skutočne dobrej knihe Krvavé územie (Premedia, 2013), hoci v odlišnom kontexte. Na rozdiel od širších syntéz sa táto publikácia opiera o detailné individuálne príbehy, ktoré v kombinácii s historickou analýzou ponúkajú nový pohľad na každodenný odpor v prostredí východnej Európy, čím sa môže zaradiť medzi dôležité regionálne štúdie v rámci historiografie holokaustu a druhosvetovej rezistencie.
Snáď jedinou výraznejšou výhradou voči knihe je označenie Strany šípových krížov. Autorky sa v texte vyhýbajú označeniu tejto strany za fašistickú a namiesto toho používajú termín „krajne pravicová strana“. Tento výraz je podľa mňa nepresný a môže byť zavádzajúci. Strana šípových krížov bola ideologicky fašistická, silne ovplyvnená nacistickým Nemeckom, pričom kombinovala ultranacionalizmus, militarizmus, antisemitizmus a totalitné ambície s víziou národa v ohrození a predstavami o utopickom znovuzrodení a novom „zlatom veku“. Jej zločiny, najmä počas vlády od októbra 1944 do marca 1945, boli extrémne brutálne. Označovanie strany za „krajne pravicovú“ môže vychádzať z opatrnosti, ktorú niektorí historici zvolili po Studenej vojne – komunistické režimy sa totiž usilovali nálepkovať všetkých svojich protivníkov ako „fašistov“, takže po ich páde došlo k prehodnoteniu rôznych hnutí a omnoho vyššej miere opatrnosti pri používaní tohto termínu. Táto snaha o terminologickú presnosť je pochopiteľná, no v tomto prípade sa zdá byť nadmerne opatrná a neodráža skutočný charakter Strany šípových krížov.
Odvaha v temných časoch
Proti režimu je výnimočné dielo, ktoré prepája akademickú dôkladnosť s pútavým rozprávaním. Vďaka kombinácii archívnych materiálov, egodokumentov a ústnych svedectiev prináša komplexný obraz o tom, ako sa ľudia v extrémnych podmienkach snažili čeliť represii. Ide o knihu, ktorá nielen dopĺňa historické poznanie o Košiciach, ale zároveň ponúka univerzálne platné posolstvo o odvahe, solidarite a ľudskej dôstojnosti v čase totality. Zároveň ide o nielen obsahovo bohatú, ale aj vizuálne príťažlivú publikáciu – a to sa pri tomto druhu kníh nevidí často. Je nádherne zalomená a obsahuje množstvo obrazového materiálu, vďaka čomu je vizuálne pôsobivá napriek svojej vážnej téme. Fotografie, dokumenty a mapy pomáhajú čitateľovi lepšie sa orientovať v historických reáliách. Napriek malej terminologickej výhrade ide o výborné dielo, ktoré bude obohatením nielen pre odborníkov, ale aj pre širšiu verejnosť so záujmom o dejiny holokaustu a odporu voči totalitným režimom.
Jakub Drábik
Patrícia Fogelová – Veronika Szeghy-Gayer: Proti režimu: príbehy odporu a odvahy v období nacistickej okupácie v Košiciach. Košice : Spoločenskovedný ústav CSPV SAV, v.v.i., 2024. 230 strán, tvrdá väzba. ISBN 978-80-8298-002-1
Obrazová príloha: Fortepan, archív Patrície Fogelovej,
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.