Nolanov nový film žne pochvalné kritiky, filmoví kritici sa o ňom vyjadrujú takmer výlučne v superlatívoch. Čo naň však hovoria historici?
Pozor, nasledujúci text prezrádza časť zápletky filmu.
Nový Nolanov film Dunkerque (angl. názov Dunkirk), ktorý len nedávno „premiéroval“ v kinách, je fenomenálnym počinom, ktorý sa pravdepodobne zaradí medzi najlepšie vojnové snímky tejto dekády. Filmových recenzií vzniklo ako húb po daždi hneď deň po premiére, nemá teda veľmi zmysel písať ďalšiu. Zvlášť keď nie ste žiaden filmový kritik. Pohľad historika však umožňuje pozerať sa na veci prehnane kriticky. A keďže negatívnych recenzií na tento film (z objektívnych dôvodov – je skvelý) nie je veľa, poďme sa pozrieť na niekoľko z historického hľadiska problémových vecí a flagrantných nepresností.
Strhujúce letecké súboje sú možno najlepšou časťou Nolanovho filmu – a skutočne sú robené viac-menej realisticky a historicky presne. Množstvo leteckých súbojov a veľká časť britskej taktiky vyzerali tak, ako ich mal možnosť vidieť divák vo filme. Piloti RAF skutočne lietali v „rojoch“ (section) po troch lietadlách: veliteľ mierne vpredu a jeho „čísla“ vpravo a vľavo (Vic formation). Podobnú taktiku mala i nemecká Luftwaffe, ale po skúsenostiach z občianskej vojny v Španielsku (1936 – 1939) ju zmenila a prišla s dvojicami (Rotte) v štvorčlennej formácii (Schwarm). Takto boli nemeckí piloti omnoho flexibilnejší ako v obrane, tak v útoku. Briti spočiatku na svoju taktiku doplácali, čoskoro ju však zmenili a prišli s konceptom štyroch lietadiel (Finger-four). Počas operácie Dynamo (26. máj – 4. jún 1940) však bojovali v trojčlenných rojoch – ako sme videli vo filme.
Nolan navyše použil skutočné lietadlá Supermarine Spitfire (niekoľko funkčných exemplárov stále existuje a lieta) a jeden z posledných záberov filmu – na Spitfire letiaci nad plážou – ukazuje toto lietadlo v jeho plnej „kráse“ (samozrejme, tu si musíme odmyslieť, že ide o zbraň určenú primárne na zabíjanie nepriateľa, v tomto zmysle žiadna bojová stíhačka „krásna“ byť nemôže). Ak si nevšimneme pár nešťastných nepresností, ako napríklad hollywoodsku „klasiku“, že Farrier strieľa zo svojho lietadla väčšinu filmu a munícia sa mu neminie (v skutočnosti mali letci len veľmi obmedzený počet nábojov, v princípe niekoľko dávok), vzdušné súboje sú skutočne pôsobivé.
Problémom filmu však boli nemecké stroje. Strmhlavé bombardéry Junkers Ju 87 „Stuka“ (Sturzkampfflugzeug) sme mali možnosť vidieť len ako obrys na oblohe. Je to zrejme preto, že žiadny funkčný stroj tohto druhu neexistuje (v múzeách sú dva neporušené exempláre, ani jeden však nelieta). Zvuk ich sirén sa však podarilo zvukárom napodobiť dobre. Aj nálety Luftwaffe sa konali v omnoho väčších počtoch, než sme videli vo filme – často sa do nich zapájali desiatky rôznych strojov, pri niektorých príležitostiach i stovky lietadiel. Ojedinelé nálety dvoch-troch strojov boli skôr výnimočné. Nemecké stíhačky Messerschmitt BF 109 mali vo filme nosy namaľované na žlto, zrejme aby bolo pre diváka jednoduchšie rozoznať, kto je kto. Nemci svojim stíhačkám nosy skutočne na žlto maľovali – ale bolo to najskôr približne mesiac po Dunkerqueu. Počas operácie Dynamo žlté nosy nemali.
Realisticky zobrazeným faktom však je, že na plážach došlo k minimu leteckých súbojov a vojaci boli často nechaní napospas nemeckému letectvu a jeho bombardérom. Ako sme mali možnosť vidieť i vo filme, medzi mužstvom to zanechalo množstvo trpkých pocitov („Kde je to prekliate letectvo?“). Bolo to preto, že britské velenie predpokladalo, že sa nepodarí zachrániť veľa vojakov. Britská stratégia sa sústreďovala na zachovanie sily Kráľovského letectva a Kráľovského námorníctva. Boli presvedčení, že k nemeckej invázii na ostrovy dôjde, a že k nej dôjde veľmi skoro. To, čo ich od Nemcov delilo, bol kanál La Manche, a ten malo chrániť práve letectvo a námorníctvo. Všetky lietadlá a lode si preto potrebovali ponechať pre budúcu obranu. Pri operácii Dynamo Briti aj tak nasadili do boja 16 perutí (neskôr sa tento počet rozšíril na 32, i keď mnohé rotovali a nebojovali súčasne), stratili viac ako 100 strojov a o niečo menej pilotov. Dodať treba hádam už len to, že množstvo pilotov chcelo ísť bojovať a pomôcť svojim krajanom, bolo im to však rozkazom zakázané.
Ďalším problémom je pláž – v Nolanovom filme vyzerá chladne a usporiadane. V skutočnosti bolo teplo (bol jún) a na pláži vládol totálny chaos. Vojaci sa potili, po zemi bol rozhádzaný vojenský materiál, všade boli autá, nákladné vozidlá, rôzna obrnená technika, delostrelectvo, krátery po bombardovaní a množstvo mŕtvych tiel vojakov i koní. Vojaci určite neboli poslušne nastúpení v radoch. Podľa dobových svedectiev vládol na pláži chaos a panika. Na evakuačné lode sa chcel dostať každý.
Ešte väčším problémom filmu bolo zobrazenie role Francúzov. Upozornilo na to (právom) i niekoľko francúzskych historikov. V Dunkerqueu bolo spolu s Britmi dokopy 120-tisíc francúzskych vojakov, ktorých vo filme takmer nevidno. 40-tisíc z nich sa obetovalo a buď zomrelo, alebo padlo do zajatia, len aby niekoľko dní ubránili líniu a umožnili tým Britom evakuovať. Britské velenie i samotný Churchill pôvodne predpokladali, že Francúzi vydržia maximálne dva dni. Francúzski vojaci brániaci evakuačné pláže podali naozaj výnimočný výkon, vo filme ich však vidíme len ako nepríjemne zazerajúcu bandu, prípadne ako pár zúfalcov snažiacich sa za každú cenu dostať z pláže. Jeden si dokonca oblečie uniformu britského vojaka, len aby sa odtiaľ dostal preč.
Vo filme Nolan len nahráva už aj tak zaužívanému stereotypu o francúzskej armáde, ktorá je často terčom najrôznejších vtipov, v ktorých jej vojaci vyťahujú bielu vlajku a vzdávajú sa pri každej príležitosti. Pozerajúc sa na Dunkerque a majúc na pamäti tento stereotyp, nedá mi ešte neupozorniť na francúzsku 1. armádu, tvorenú zväčša jednotkami zo severnej Afriky. Tú obkľúčilo pri Lille sedem nemeckých divízií (z toho tri obrnené) pod vedením Erwina Rommela. Francúzske a britské velenie sa rozhodlo nechať ich napospas Nemcom. Francúzi sa niekoľkokrát neúspešne pokúsili prebiť von z obkľúčenia. Naposledy 29. mája 1940, keď pochopili, že nemajú šancu. Očakávalo sa, že sa jednoducho vzdajú.
Päť divízií pod vedením generála Moliniého malo dohromady približne 40-tisíc mužov. Na nemeckej strane stálo 110 000 mužov a približne 800 tankov. Obkľúčený obrovskou presilou, bez zásob vody, jedla a streliva sa Molinié rozhodol nevzdať. Jeho muži bojovali, až kým im 31. mája definitívne nedošlo strelivo. A to napriek vedomiu, že ich situácia bola doslova beznádejná. Držali viac ako 100-tisíc nemeckých vojakov, ktorí by sa inak pridali k jednotkám útočiacim na oblasť Dunkerqueu. Bežne sa v historickej literatúre hovorí, že tak zachránili približne 100-tisíc spojeneckých vojakov, ktorých by inak nestihli evakuovať.
Na konci filmu sa od kontraadmirála dozvieme, že on ostáva kvôli Francúzom. V skutočnosti sa viceadmirál Bertram Ramsey, zodpovedný za evakuáciu, nalodil na poslednú loď už 3. júna a britskej vláde hlásil: „…operácia ukončená, vraciame sa do Doveru.“ Nebol to on, kto hrdinsky ostal, aby pomohol Francúzom. Bol to Churchill, kto mu 4. júna prikázal vrátiť sa a pokračovať v evakuácii Francúzov, kým to bude možné. Zachrániť sa nakoniec podarilo ešte 26-tisíc francúzskych vojakov, zvyšok bol ponechaný napospas svojmu osudu.
Vo filme chýbalo i bombardovanie mesta, ktoré vyzerá, akoby sa ho boje v podstate nedotkli. V skutočnosti bol Dunkerque ťažko bombardovaný a zahynula viac ako tretina jeho obyvateľov. Nikde sa mi nepodarilo nájsť ani akúkoľvek zmienku o tom, že by Nemci zhadzovali v Dunkerqueu plagáty vyzývajúce Spojencov na kapituláciu, ako sme to videli hneď v úvode filmu. Je však možné, že ide len o moju neznalosť.
Okrem toho Nolan prebral i niekoľko mýtov. Jedným z nich je mýtus o malých loďkách. Tie v skutočnosti neboli určené na prepravu mužov do Británie cez kanál La Manche, ako sme videli vo filme, ale na prepravu mužov z pláže na evakuačné plavidlá. Ako sme správne počuli i vo filme, voda pri pláži bola plytká a veľké lode museli byť od pláže vzdialené často stovky metrov. Lode, ktoré reálne prevážali mužov medzi francúzskym a britským pobrežím, boli omnoho väčšie, než veľa z tých, ktoré sme videli vo filme.
Čo mi však ako historikovi prekážalo najviac, bolo zobrazenie záchrany vojakov civilnými loďami ako jeden moment na konci filmu. V skutočnosti evakuácia prebiehala celých deväť dní, prvé civilné lode (dokopy sa ich zapojilo takmer 700) sa zapojili už 26. mája 1940 a absolvovali viacero plavieb. Napríklad výletná loď Royal Daffodil sa otočila päťkrát a zachránila takmer 7 500 mužov. Kolesový parník Medway Queen, ktorému prischla prezývka „hrdinka Dunkerqueu“, vykonal najviac okružných jázd spomedzi všetkých civilných lodí – sedem. Zachránil viac ako 7 000 mužov. V roku 2014 ho kompletne zrekonštruovali (po vojne v ňom bol bar a nočný klub) a dnes slúži ako spomienkové múzeum/pamätník. Ukotvený je na rieke Medway, môžete si ho ísť pozrieť.
Ďalšou zaujímavou je loď Sundowner, ktorej majiteľom bol Charles Lightoller, pôvodne druhý dôstojník na Titanicu. Armáda ju zrekvirovala 30. mája, Lightoller (vtedy 66-ročný) však trval na tom, že ak má ísť do Dunkerqueu, bude to on, kto ju povedie. Nakoniec šiel spolu so svojím synom a podarilo sa im vrátiť späť so 130 mužmi natlačenými v podpalubí a na celej lodi ako sardinky tak, že sa loď pod ich váhou temer potopila. Takýchto príbehov by sme našli mnoho. Faktom je, že väčšina týchto lodí sa plavila do Dunkerqueu a späť niekoľkokrát, nielen raz vo veľkom finále, ako to bolo vo filme.
Vo vymenovávaní nepresností a problémových miest filmu by sa, samozrejme, dalo pokračovať. Bez ohľadu na to, koľko ich tam dokážu historici nájsť, však ide o výnimočný film – možno príliš nepreženiem, ak poviem, že dokonca o majstrovské dielo, ktoré rozhodne treba vidieť. A počuť. Hudba a zvuky sú možno najlepšou časťou filmu. Len si treba uvedomiť, že sa nepozeráte na dokument, ale na fikciu inšpirovanú skutočnými udalosťami, z ktorej je veľká časť skutočne realisticky zobrazená. Nie však všetko.
Hodnotenie: 9/10
Jakub Drábik
Zaradí sa Nolanov Dunkerque/Dunkirk k vojnovým klasikám, ako Najdlhší deň, Bitka o Britániu či Príliš vzdialený most? O tom rozhodne až čas, ale prvé ohlasy i kritiky sú nadmieru priaznivé. Uznávaný britsko-americký režisér Christopher Nolan (Insomnia, trilógia Batman, Počiatok, Interstellar) servíruje divákovi 107-minútový, nesmierne intenzívny a po audiovizuálnej a remeselnej stránke bezchybný filmový zážitok. Evakuácia vyše 300-tisíc obkľúčených spojeneckých vojakov z francúzskeho prístavu Dunkerque medzi 26. májom a 4. júnom 1940 patrí ku kľúčovým okamžikom druhej svetovej vojny. Jej úspešný priebeh zmenil vojenskú katastrofu na morálne víťazstvo a vlial tak potrebnú nádej do sŕdc v čase strašných porážok (Francúzsko kapitulovalo ešte do konca mesiaca).
Nolanov film však nie je historickou rekonštrukciou ani klasickým vojnovým filmom. Na zemi, na mori i vo vzduchu v ňom ide predovšetkým o prežitie. Úporná snaha o záchranu života, predovšetkým svojho, ale i ostatných, je leitmotívom celého filmu. Širšie súvislosti, všeobecná situácia, obraz nepriateľa sú podružné. Nebyť niekoľkých ukážkových leteckých súbojov, Nemcov by sme vo filme ani nevideli. V uliciach mesta i na pláži dávali o sebe vedieť iba prilietavajúcimi guľkami. Bol to umelecký zámer, ale uberá to filmu širšiu perspektívu. O tú však tvorcom filmu nešlo. Nebyť na záver slávneho Churchillovho prejavu, citovaného z novín, bežný divák by si zrejme ani neuvedomil, akej významnej historickej a vojnovej udalosti bol práve svedkom.
Na jednej strane treba vyzdvihnúť praktické efekty vo filme (všetky lode i lietadlá sú skutočné, vrátane francúzskeho torpédoborca Maillé-Brézé stvárňujúceho, koľká to irónia, anglický), na druhej strane film nepôsobí až tak dôveryhodne pri vykreslení obrovského rozsahu a všeobecného chaosu evakuácie. Rozhodne však treba pochváliť „leteckú“ líniu filmu. Prelety Spitfireov spoľahlivo vyvolávajú mrazenie v chrbte a Tom Hardy v úlohe jedného z pilotov odohrá očami (iba tie mu za maskou zväčša vidieť) viac než väčšina iných hercov celým telom. Jeho plachtenie s vysadeným motorom nad plážou je navyše asi naj-„cool“ scénou celého filmu. Tradične výborný je aj Kenneth Branagh v úlohe námorného veliteľa dohliadajúceho na priebeh evakuácie. Aj zvyšok hereckého obsadenia robí, čo môže, aby pôsobil dostatočne dôveryhodne v tomto boji o prežitie, ale opakovaná snaha v podstate titulného obyčajného vojaka (Fionn Whitehead) dostať sa na more a nepotopiť sa s ďalším a ďalším plavidlom je možno až príliš násilná a vykonštruovaná.
Záverom už len skonštatujem, že Nolanovi sa opäť podarilo natočiť výnimočný film s prekvapujúco striedmou stopážou, zaujímavo (a preňho už charakteristicky) poprehadzovanými dejovými líniami a s nervydrásajúcou tikajúcou hudbou Hansa Zimmera, ktorý treba rozhodne vidieť v kine (najlepšie na veľkom IMAX plátne). Napriek všetkým kladom sa však môže z môjho pohľadu a z rôznych príčin, hlavne pre svoju umeleckú odlišnosť, len ťažko vyrovnať na začiatku spomínaným vojnovým klasikám.
Hodnotenie: 8/10
Roman Mocpajchel
Dunkirk (2017)
Réžia: Christopher Nolan
Scenár: Christopher Nolan
Hudba: Hans Zimmer
Kamera: Hoyte Van Hoytema
Hrajú: Tom Hardy, Cillian Murphy, Kenneth Branagh, Mark Rylance, Harry Styles, Aneurin Barnard, Jack Lowden, Fionn Whitehead, Will Attenborough, James D’Arcy, Brian Vernel, Barry Keoghan, Elliott Tittensor, Charley Palmer Rothwell, Adam Long, Bobby Lockwood, Damien Bonnard, Jochum ten Haaf, Tom Glynn-Carney, Michael Caine a ďalší
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv, Warner Bros
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.