Kultúra Chinchorro bola rozšírená na území dnešného severného Chile a južného Peru. Do histórie sa zapísala hlavne obrovským množstvom múmií. Proces mumifikácie je v tejto kultúre starší ako u starých Egypťanov. Prvé múmie sa objavili už niekedy v 5. tisícročí pred Kr., vrchol ich výskytu bol okolo 3. tisícročia a posledné nachádzame ešte okolo roku 1800 pred Kr.
Na rozdiel od Egypťanov, kde boli najlepšie mumifikovaní príslušníci elity, v kultúre Chinchorro vládla rovnosť. V posmrtnej úprave tela sa nerobili ani spoločenské rozdiely, dokonca nezavážila ani príslušnosť k pohlaviu. Všetci sa pochovávali rovnakým spôsobom. Zdá sa, že o trochu väčšia pozornosť sa venovala deťom, hlavne tým nenarodeným. Od príslušníkov kultúry Chinchorro mumifikáciu prevzali aj ostatné civilizácie južnej Ameriky a tradícia pokračovala až do obdobia ríše Inkov.
Ľud kultúry Chinchorro žil v suchom a horúcom prostredí púšte Atacama. Prvé múmie vznikali skoro prirodzeným spôsobom – vysušením na slnku. Ale neskôr sa zmenil postup ich „výroby“. Veľká časť bádateľov si myslela, že predkovia týchto lovcov a zberačov prišli z oblasti rieky Amazonky a základné techniky mumifikácie si priviezli so sebou.
S najnovšou teóriou prišla skupina vedcov z Katolíckej univerzity v Chile. Porovnali datovanie múmií rádiouhlíkovou metódou a zistenia iných prírodných vied (analýza ľadovcov, palynológia). Podľa výsledkov mala zmena spôsobu mumifikácie nastať v období, keď v Andách spadlo enormné množstvo zrážok; to malo následne vplyv aj na osídlenie v púšti Atacama. Nie že by sa púšť zazelenala, ale predsa len sa zlepšili podmienky pre život. Populácia kultúry Chinchorro vzrástla, čiže viac bolo aj úmrtí. Dovtedajší spôsob narábania s mŕtvymi telami už nemohol stačiť. Možno aj preto, že čakanie na prírodné vysušenie prinášalo nepríjemný zápach a iné nevýhody.
Preto bol vymyslený nový spôsob mumifikácie. Vnútorné orgány sa vybrali, často spolu so svalmi a kosťami. Všetko sa nahradilo hlinou, konármi a rastlinami. Koža sa mohla nahradiť tuleňou. Niekedy sa pridávali skutočné vlasy, alebo sa z hliny vytvarovali posmrtné masky. Existovali rôzne štýly úpravy mŕtvol; rozlišujú sa napríklad aj na základe použitej hliny na čierny, červený atď. V určitých obdobiach sa vyberali len niektoré orgány alebo sa nahrádzali iba určité časti tela. Pravdepodobný kult predkov a prenosu duše tak mohol pokračovať hygienickejším spôsobom.
Napriek zaujímavosti hypotézy, že zvýšené zrážky v Andách priniesli zmenu v narábaní s mŕtvymi, musíme ešte počkať na ďalšie dôkazy, i keď myšlienka, že len malá zmena klimatických pomerov môže mať veľký vplyv aj na nadstavbové javy, ako sú napríklad kultové prejavy, je viac ako inšpirujúca.
Použitá literatúra
- http://www.archaeology.org/1211/trenches/chinchorro_atacama_chile_mummies.html
- http://www.archaeology.org/online/features/chinchorro/
- http://chinchorromummies.wordpress.com/
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.