Patrili medzi najpôsobivejšie odznaky prestíže a moci, vyvolávajúce úžas zlatistým leskom a azda aj hrôzu schopnosťou v okamihu – jediným pohybom – ukončiť ľudský život. 

„Keď veľký kráľ Tuthalija zničil krajinu Assuwa, zasvätil tieto meče bohovi počasia, svojmu pánovi.“ Nápis na bronzovom meči nájdenom v chetitskom meste Chattušaš.

Keď sa na začiatku strednej doby bronzovej (16. storočie pred n. l.) objavili v Európe bronzové meče, prináležali len rukám vládcov a boháčov. A tak to zostalo po mnohé stáročia.

No akokoľvek boli meče v dobe bronzovej vzácne, po celej Európe sa našli stovky takých, ktoré majitelia v podstate zahodili – vhodili ich do riek, žriediel či močiarov. Len s veľkým šťastím sa niektoré po vyše tritisíc rokoch znovu ocitli na suchej zemi a v ľudských rukách.

Evokuje to osud Excaliburu, bájneho meča kráľa Artuša. Krátko pred smrťou vraj nakázal svoju magickú zbraň vhodiť do jazera, odkiaľ ho prostredníctvom Pani jazera pôvodne získal. Pravda, hľadať odlesk zvykov spred 3000 až 3500 rokov v romantických príbehoch z anglického stredoveku by asi bolo príliš odvážne.

Šesťstoročná tradícia

Ľudia doby bronzovej ukladali (deponovali) do vôd okrem mečov aj iné kovové predmety, ako zbrane, šperky a nádoby. Vo väčšej miere sa tak dialo od 16. storočia pred n. l., keď sa nielenže rozšírili prvé meče v strednej Európe, ale zároveň sa transformovali miestne komunity. Zanikli centralizované „protomestské kultúry“, objavuje sa „bojovnícka ideológia“ a bojovnícke elity (alebo prinajmenšom rastie ich význam). Súviselo výrazné zintenzívnenie deponovania do vody so zmenou svetonázoru obyvateľstva? Môžeme len hádať…

Faktom je, že medzi riečnymi nálezmi bronzových predmetov na území Slovenska jednoznačne dominujú meče. Tvoria takmer dve tretiny všetkých artefaktov „z vody“ – ide o bezmála tridsať kusov.

Pochádzajú prevažne z juhozápadného Slovenska (z Váhu a z Dunaja), najviac ich možno datovať  do 13. a 12. storočia pred n. l. Podľa archeológov môžu súvisieť so súdobými militantnými komunitami civilizácie popolnicových polí (velatická a čakanská kultúra) z tohto územia. Svojich vodcov pochovávali v impozantných mohylách (s až 50 m priemerom), a zbrojili prepychovým bronzovým brnením na spôsob héroov Homérových eposov.

Od 12. storočia pred n. l. sa vodné depoty mečov objavujú i na severozápadne Slovenska (Orava, Liptov) v areáli lužickej kultúry. Namiesto riek však lužické obyvateľstvo uprednostňovalo termálne pramene, žriedla a studničky. Najviac do vôd uložených mečov z tejto oblasti pochádza z prvej polovice 11. storočia pred n. l. Krátko nato, okolo roku 1000 pred n. l., sa zvyk vodného deponovania mečov na našom území (nevedno prečo) vytráca.

Skutočné množstvo netušíme

Zatiaľ 28 vedecky opísaných bronzových mečov zo slovenských riek zrejme predstavuje len zlomok celkového počtu, ktoré uložili do vôd dávni obyvatelia nášho územia. S osídlením na našom území napríklad zrejme súvisí početná skupina mečov objavená v Dunaji medzi Komárnom a Vyšehradom (Visegrádom). Navyše je možné, že viaceré staršie exempláre bez známych nálezových okolností pochádzajú práve z riek (napríklad meč s čiaškovitou rukoväťou zo Serede, dva meče z neznámej lokality uložené v Podunajskom múzeu v Komárne).

Mnohé zaiste skončili vo vitrínach súkromných zberateľov. Napríklad podľa písomného hlásenia Vlastivedného krúžku v Hlohovci z roku 1958 takto dopadlo „… niekoľko bronzových mečov vybagrovaných pri prácach v spojitosti so stavbou hydrocentrály Madunice“. A koľko kusov naďalej leží v bahne či štrku riečneho dna, netuší nik.

Za najstarší exemplár zo Slovenska sa považuje krátky (40 cm) meč, na ktorý narazil v roku 2001 archeológ Václav Furmánek. Všimol si ho počas štúdia archeologických zbierok v kaštieli Betliar – bol to nepublikovaný nález, podľa maďarského nápisu na čepeli objavený v rieke Topľa 10. augusta 1895. Hnedá farba patiny, typická pre bronzové predmety získané z vodného prostredia, potvrdzuje, že išlo o riečny nález. Václav Furmánek ho označil za „nie príliš podarený výrobok, ktorý sa dostal do rieky azda nedokončený“. Meč patrí k typu Apa, prvého (prelom 17. a 16. storočia pred n. l.), ktorý sa rozšíril v európskom vnútrozemí. Najviac kusov pochádza z Karpatskej kotliny a severnej Európy.

Zo Slovenska pochádzajú aj nálezy viacerých mečov, napríklad z Piešťan, Nového Mesta nad Váhom a z Trenčína. Pri Piešťanoch sa v bývalom brode cez rieku Váh podarilo nájsť celkovo štyri meče (a s nimi dva oštepy). Zdokumentovať sa podarilo len jediný – a ukázalo sa, že ide o unikátny kus, aký nemá obdobu. Pôsobí, akoby ho v závere strednej doby bronzovej (cca 1300 pred n. l.) vyrobili v štýle starších tradícií.

Močiare a pramene

Pozoruhodným dokladom deponovania mečov v močiaroch je nález trojice 3000-ročných mečov v rašelinisku Trstinné lúky v Spišskej Belej. Kedysi sa tu možno nachádzal akýsi posvätný okrsok. Okrem bronzových mečov sa tu našiel aj drevený kôl so záhadným otvorom asi 10 cm od hrotu, množstvo uhlíkov a zlomkov keramiky, bronzové špirály, ľudská kostra a zrejme viaceré prevŕtané srnčie parohy, minimálne v jednom prípade so zvyškom lebečnej kosti – možno súčasti „šamanských“ masiek.

Podľa správ z 19. storočia sa tu objavili zvyšky dreva, na ktoré sa však dobové názory rôznili. „Podľa jedného názoru išlo o studňu s výdrevou a s odtokovým otvorom, podľa druhého o zvyšky nákolných stavieb,“ hovorí archeológ Martin Bača. „Do úvahy by však prichádzala aj existencia prístupovej drevenej platformy.“

Na Liptove sa veľká časť mečov našla pre zmenu v blízkosti minerálnych prameňov, na ktoré je tento región bohatý. Medzi najvýznamnejšie nálezy patrí depot šiestich neporušených mečov liptovského typu (11. storočie pred n. l.) z polohy Skálie v Liptovských Sliačoch v oblasti teplého sírneho prameňa Čertovica. Podľa nálezcu boli umiestnené medzi zvyškami travertínových skál.  V neveľkej vzdialenosti sa podľa neoverených správ nachádzal dvomi plochými kameňmi zakrytý kostrový hrob (na tie časy vzácnosť, mŕtvi sa spravidla spaľovali), ktorý sa pri neodbornej manipulácii rozpadol.

Božské rieky a cesty do podsvetia

Ako sme spomenuli, stredoveké príbehy o Excalibure nám zrejme nepomôžu bližšie porozumieť úmyslom ľudí doby bronzovej, ktorí prenechávali mimoriadne cenné meče vodám riek, močiarov a prameňov. Z perspektívy indoeurópskych tradícií však takýto zvyk neprekvapuje. V komunitách Indoeurópanov totiž pozorujeme univerzálne rozšírený kult vôd (Prokopios spomína uctievanie a prinášanie obetí riekam aj u Slovanov). Ak ide skutočne o spoločné dedičstvo, ako sa nazdávajú indoeuropeisti, možno ho projektovať až doby bronzovej.

Hoci nemáme dôkazy o jednotnom indoeurópskom vodnom či riečnom božstve, pozorujeme, že v jednotlivých indoeurópskych tradíciách sa jednotlivé rieky personifikovali, dokonca sa im prisudzoval božský status. Ako božskí prísažní svedkovia sa rieky spomínajú u Chetitov aj u starých Grékov, v Iliade dokonca patria medzi božstvá zvolané Diom. A Hésiodos radil nikdy neprekročiť rieku  bez vyrieknutia modlitby so zrakom upretým do jej vôd…

Posvätnú úctu Indoeurópanov k riekam či vodám všeobecne vysvetľuje ich asociácia so smrťou a podsvetím. „Hranicu medzi svetom živých a svetom mŕtvych vytyčovala voda, napríklad v podobe rieky,“ píše indoeuropeista Martin West. Posmrtnú púť s prekročením rieky či vôd a prievozníkom v podobe starého muža nachádzame v germánskej, v keltskej, v gréckej, a do menšej miery aj v slovanskej a vo védskej vetve indoeurópskej tradície – a v podobe nenápadného, ale sugestívneho reliktu aj vo vetve italickej. (Azda práve táto spoločná tradícia viedla k zvyku oddeľovať sídliská doby bronzovej od blízkeho pohrebiska vodným tokom?) Balti, snáď v dôsledku prírodného prostredia, verili v posmrtné prekročenie bahnitého močiara. Hoci sa v italickej vetve tento mýtus nezachoval, jeho niekdajšiu prítomnosť potvrdzuje starobylý latinský výraz „tarentum“ pre hrobku (do historických čias sa zachoval len v toponýmii). Vo védskej tradícii sa totiž blízko príbuzným slovom „tirhám“ označujú brody, ktoré mŕtvy prekračujú v záhrobnej rieke. „Je prirodzené predpokladať, že tarentum malo pôvodne rovnaké asociácie,“ píše Martin West, podľa ktorého „tarentum“ pôvodne znamenalo doslovne „miesto prekročenia“.

Indoeurópske duchovné dedičstvo nám teda pomáha pochopiť náboženský význam vôd pre našich dávnych predkov a poodhaľuje dávne mytologické súvislosti – všetko sú to dôležité východiskové body pre interpretáciu deponovania mečov vo vodnom prostredí.

Dary bohom alebo vzývanie ochrany od predkov?

Podľa archeologičky Emílie Pásztorovej predstavovali obety jediný spôsob, ako dosiahnuť priazeň boha alebo ducha. „Daruj a dostaneš je univerzálnym princípom v komunikácii s nadprirodzenými bytosťami a v budovaní vzťahu s nimi v tradičných komunitách. A tak to mohlo byť aj v praveku,“ vysvetľuje expertka na šamanizmus v archeologickom kontexte.

Môžeme teda o vodných depotoch mečov uvažovať ako o daroch vodnému alebo záhrobnému božstvu? Podľa Pásztorovej nie nevyhnutne: „Etnografické záznamy ukazujú, že ľudia konajú obety na brehoch jazier a riek aj pre rôznych iných bohov alebo pre viacerých bohov súčasne.“

A nemusíme uvažovať len o bohoch. Emília Pásztorová upozorňuje, že podľa etnografických pozorovaní sú votívne dary zbraní často venované duchom „hrdinných predkov“.  K vodnému deponovaniu zbraní v dobe bronzovej teda mohlo dochádzať v snahe zabezpečiť si ochranu zo strany nebohých slávnych bojovníkov – vody riek, močiarov a prameňov predstavovali vzhľadom na ich mytologické asociácie ideálne miesto, kde sa s nimi spojiť. „Duchovia nebohých sa často stávali miestnymi ochrancami,“ konštatuje Pásztorová na základe etnografických záznamov.

Iní archeológovia uvažovali o možnosti, že vodné depoty mečov nahrádzali ich ukladanie do hrobov. Alebo upriamili pozornosť na časté znaky mechanického poškodenia – niekedy boli meče zdanlivo deponované krátko po poslednom boji (neopravené poškodenia čepele, ako napríklad na meči nájdenom vo Váhu pri Ružomberku). Martin Bača uvažuje, že takéto meče sa mohli ukladať do riek, aby sa „odstránili zo sveta živých“ po smrti ich majiteľa. Dánsky archeológ Kristian Kristiansen dokonca hovoril konkrétne o deponovaní po rituálnych súbojoch, akými sa mohli riešiť konflikty medzi kmeňmi a inými komunitami.

„Skutočnosť, že niektoré nájdené predmety vykazujú znaky používania a poškodenia, respektíve sú nedokonalo vyhotovené, zatiaľ čo iné meče znaky používania nemajú, sú nepoškodené, respektíve technologicky precízne vyrobené, svedčí o tom, že každý predmet má svoju vlastnú históriu,“ hovorí Martin Bača. „Nie je vylúčené, že rituál deponovania mal aj duálnu úlohu. Zbavovanie sa cenných predmetov mŕtveho jedinca mohlo byť zároveň aj obetným darom pre nadprirodzené bytosti, ktorým takto komunita priamo prednášala svoje prosby,“ konštatuje archeológ.

Za odborný dozor a pomoc s literatúrou autor ďakuje Mgr. Martinovi Bačovi, PhD., a Mgr. Pavlovi Jelínkovi, PhD.

Literatúra:

• Bača, M. : Depozitá z vodného prostredia z eneolitu a doby bronzovej. Bakalárska práca. Filozofická fakulta Univerzity Komenského. Bratislava 2008. Nepublikované.
• Bača, M.: Deponovanie mečov do vodných tokov v dobe bronzovej v strednom Podunajsku. Magisterská práca. Filozofická fakulta Univerzity Komenského. Bratislava 2010. Nepublikované.
• Bartík, J.: Nové riečne nálezy – bronzové meče z Váhu. Slovenská archeológia 45, 1997, 419 – 430.
• Bartík, J./Furmánek, V.: Schwert des Typs Apa aus der Ostslowakei. In: J. Bátora/V. Furmánek/L. Veliačik (eds.): Einflüsse und Kontakte alteuropäischer Kulturen. Festschrift für Jozef Vladár zum 70. Geburtstag. Nitra 2004, 255 – 272.
• Bartík, J./Trugly, A.: Dva bronzové meče z riečnych tokov. Zborník SNM 100, Archeológia 16, 2006, 45 – 54.
• Bruck, J.: Fire, earth, water: an elemental cosmography of the European Bronze Age. In: T. Insoll (ed.): Oxford handbook of the archaeology of ritual and religion. Oxford  2011, 387 – 404.
• Kozal, E./Novák, M.: Geschenke, Tribute und Handelswaren im Hethiterreich. Eine Bestandsaufnahme am Fallbeispiel Hattusa. In: H. Klinkott/S. Kubisch/R. Müller-Wollermann (Hrsg.): Geschenke und Steuern, Zölle und Tribut. Antike Abgabenformen in Anspruch und Wirklichkeit. Leiden 2007, 323 – 346.
• Kristiansen, K.: The Tale of the Sword – Swords and Swordfighters in Bronze Age Europe. Oxford Journal of Archaeology 21, 2002, 319 – 332.
• Mallory, J. P./Adams D. Q.: The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford 2006.
• Nevizánsky, G./Trugly, S.: Meč s jazykovitou rukoväťou z Komárna. Archeoogické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2003, 2004,  141.
• Novotná, M.: Depoty bronzov na Slovensku a interpretácia ich významu. In: L. Benediková/M. Horňák (eds.): Sídla, artefakty a čas… Zborník štúdií o dobe bronzovej a dobe halštatskej k 75. narodeninám Ladislava Veliačika. Nitra 2018, 251 – 270.,
• Pásztor, E.: Bronze Age Deposits in the Carpathian Basin – Markers for Spirit-Animated Landscape? In: D. Gheorghiu et al. (eds.): Lands of the Shamans. Archaeology, Landscape and Cosmology. Oxford 2018, 144 – 167.
• West, M.: Indo-European Poetry and Myth. Oxford 2007.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Dušan Valent

Vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je autorom popularizačného projektu Ľudia, mýty & dejiny a vedeckým redaktorom portálu Zive.sk.