Keď na odľahlé ostrovy Oceánie prvý raz vstúpila noha európskych objaviteľov, väčšina z nich už bola pomerne dlho osídlená domorodým obyvateľstvom. Pri pohľade na mapu sa môže zdať ako zázrak, že drobné ostrovčeky roztrúsené v obrovskom oceáne dokázali kolonizovať ľudia bez znalostí metalurgie, kladky a bez navigačných prístrojov ako kompas či sextant. Ako teda vyzerali domorodé plavidlá a aké technológie používali obyvatelia ostrovov Pacifiku pri ich stavbe a na svojich výpravách?
V roku 1778 dorazil k pobrežiam Havajských ostrovov kapitán James Cook, ktorý si všimol kultúrnu blízkosť a jazykovú príbuznosť obyvateľov ním navštívených ostrovov – Nového Zélandu na juhu, Tongy na západe a Tahiti s okolitými ostrovmi v centrálnej oblasti, ktorú dnes nazývame Polynézia. Ostrovy v tomto geografickom trojuholníku, ktorého východný bod tvorí Veľkonočný ostrov, sú roztrúsené na celkovej ploche vyše 70 miliónov kilometrov štvorcových. Pomenovanie Polynézia prvý raz použil francúzsky spisovateľ Charles de Brosses v 18. storočí. Ten sem však zaradil všetky ostrovy Oceánie. Delenie, s ktorým sa bežne stretávame na hodinách geografie základných škôl, teda Melanézia, Mikronézia a vyššie spomenutá Polynézia, pochádza z pera Julesa Dumonta d’Urvilla – ďalšieho velikána objavov Pacifiku, ktorý podnikol v službách francúzskeho námorníctva celkovo tri pomerne úspešné výpravy do Oceánie, ktorých cieľom bolo zhromažďovanie vedeckých materiálov, objavovanie nových území, ale aj pátranie po zvyškoch expedície kapitána LaPérousa.
Pátranie po spoločných predkoch
Začiatkom 20. storočia sa skúmanie kultúr a histórie ostrovov Oceánie posunulo na novú úroveň a na mnohých z nich, predovšetkým v Polynézii, sa započal systematický etnografický výskum, ktorý neskôr doplnil výskum archeologický. Najpálčivejšou otázkou, ktorú si výskumníci kládli, bolo, odkiaľ a kedy predkovia dnešných obyvateľov na ostrovy prišli. Pomerne rýchlo sa ustálil názor, že predkovia dnešných Polynézanov prichádzali smerom zo západu na východ, hoci ich pravlasť a migračná trasa boli stále zahalené rúškom tajomstva. I keď sa časom objavili ojedinelé názory, že pravlasťou Polynézanov bola Južná Amerika, ako tvrdil napríklad nórsky etnograf a dobrodruh Thor Heyerdall na základe podobnosti určitých kultúrnych fenoménov oboch regiónov či jeho experimetálnej plavby z Peru na ostrov Raroia v súostroví Tuamotu, interdisciplinárny prístup k tejto problematike ukázal opak.
Vo svetle najnovších poznatkov sa dnes d’Urvillovo delenie Oceánie na tri kultúrne oblasti javí ako prekonané. Z tohto pohľadu je potrebné oprieť sa o delenie, ktoré navrhli Roger Green a Andrew Pawley – na Blízku Oceániu a Vzdialenú Oceániu. Ich prirodzená hranica dnes prechádza Šalamúnovými ostrovmi, pričom najzápadnejším bodom Vzdialenej Oceánie je súostrovie Santa Cruz. Do Blízkej Oceánie patria ostrovy Melanézie západne od súostrovia Santa Cruz, naopak, do Vzdialenej Oceánie zvyšné ostrovy a súostrovia Melanézie (Vanuatu, Nová Kaledónia, Fidži), ďalej ostrovy Mikronézie a všetky ostrovy a súostrovia Polynézie.
Prečo je takéto delenie dôležité? Na základe interdisciplinárneho výskumu sa ustálil vedecký úzus, že ostrovy Oceánie boli osídlené v dvoch výrazne odlišných migračných vlnách. Staršia vlna sa odohrala ešte počas obdobia pleistocénu približne pred 47 tisíc rokmi. Nálezy z vysočiny na Novej Guinei, staré 41-tisíc rokov, z Novej Británie a z Nového Írska, staré 40-, resp. 38-tisíc rokov, a z ostrova Buka, staré 29-tisíc rokov, dokladajú, že prví anatomicky moderní ľudia prišli do oblasti pravekého Sahulu (Prehistorický kontinent, ktorý zahrňoval dnešnú Austráliu, Novú Guineu, Tasmániu a Aruské ostrovy). z juhovýchodnej Ázie v čase zaľadnenia, keď najkratšie vodné prekážky na ich migračnej trase dosahovali dĺžku 80–100 km.
Ľudia, ktorí prichádzali na ostrovy Oceánie v tejto staršej migračnej vlne, nikdy neprekonali hranice Vzdialenej Oceánie. Kultúrne výrazne odlišná novšia migračná vlna sa na ostrovoch Blízkej Oceánie objavuje náhle približne pred 3500 rokmi. Jej charakteristickými znakmi sú dekoratívna keramika (nesúca názov podľa lokality Lapita na Novej Kaledónii), špecifická kamenná industria a ďalšie sprievodné znaky, napríklad konkrétne živočíšne druhy sprevádzajúce človeka – sliepka, ošípaná, ale aj polynézsky potkan Rattus exulans.
Na základe archeologických analógií z juhovýchodnej Ázie a výsledkov lingvistických a genetických výskumov je dnes všeobecne prijímaná teória, že pravlasťou obyvateľov Blízkej Oceánie, z jazykového hľadiska patriacich do austronézskej jazykovej rodiny, je ostrov Taiwan. Najstaršie nálezy v oblasti Vzdialenej Oceánie, ktoré predstavujú pokračovanie spomínanej mladšej migračnej vlny, pochádzajú z oblasti Vanuatu či Novej Kaledónie a sú staré približne 3200 rokov, ďalej zo Súostrovia Tonga, Fidži alebo Samoa, staré približne 2800–2900 rokov. Tu sa na dlhé obdobie migrácia zastavila a pokračovala až okolo roku 200 pred n. l., keď boli osídlené ostrovy v centrálnej Mikronézii a okolo roku 700 n. l. osídlením ostrovov v centrálnej Polynézii. Nasledovali Havajské ostrovy a nakoniec Nový Zéland, najskôr okolo roku 1280.
Plavidlá domorodých obyvateľov v zmienkach európskych moreplavcov
Po zodpovedaní otázky odkiaľ a kedy, je potrebné zodpovedať nemenej dôležitú otázku – ako? Keď sa znova zahľadíme na mapu Oceánie, zistíme, že v osi západ – východ sa vzdialenosti medzi jednotlivými ostrovmi predlžujú a že ostrovy Mikronézie alebo centrálnej Polynézie sú výrazne menšie ako ostrovy v západnej časti Melanézie. Akým spôsobom teda obyvatelia prekonávali obrovské vzdialenosti, nezriedka dlhé stovky až tisíce kilometrov? Ako vyzerali plavidlá, ktoré križovali Pacifik v obdobiach jeho osídľovania?
Vzhľadom na absenciu písma v kultúrach domorodých obyvateľov Oceánie máme prvé písomné a obrazové zmienky doložené až z prameňov, ktoré nám zanechali Európania zo svojich námorných výprav. Hneď prvou takouto zmienkou boli zápisky v kronike Antonia Pigafettu – kronikára Magalhãesovej výpravy. 6. marca 1521 (podľa Pigafettových záznamov) pristáli tri Magalhãesove lode po strastiplnej ceste naprieč Tichým oceánom pri pobreží ostrova Guam v súostroví Marián. V ústrety im vyplávalo mnoho ľahkých kanoe natretých bielou, čiernou alebo červenou farbou, s trupom podobným gondolám z Benátok, i keď užším. Mali trojuholníkovú plachtu utkanú z palmového lístia a z druhej strany drevenými tyčami k trupu pripevnené vahadlo zabezpečujúce stabilitu, s doskou navrchu. Pigafetta miestnych obyvateľov opisuje ako výborných plavcov, ktorí sa na týchto kanoe nebáli vyraziť na otvorené more.
Zmienky či podrobnejšie opisy domorodých plavidiel, väčšinou s pochvalným uznaním, nachádzame v denníkoch takmer každej výpravy, ktorá sa podieľala na tichomorských objavoch. Samuel Wallis, ktorému sa pripisuje objavenie Tahiti, dokonca jedno menšie kanoe priviezol do Londýna, kde je dodnes súčasťou zbierky Britského múzea. Veľkosť a tvar domorodých plavidiel, typ plachty alebo konštrukcia sa líšili jednak z hľadiska geografickej distribúcie, jednak využitia. Zatiaľ čo plavidlá určené na lokálnu plavbu po lagúne v menších atoloch mohli mať jednoduchú konštrukciu a boli vydlabané z jedného kusa kmeňa, alebo mohli byť stabilizované jedným či dvomi vahadlami, plavidlá, ktoré slúžili na dlhé cesty medzi ostrovmi, potrebovali byť dostatočne stabilné a mať schopnosť uniesť početnú posádku a proviant pre ňu na pár desiatok dní.
Niekoľko typov takýchto plavidiel pomerne podrobne popísal James Cook pri svojej prvej výprave okolo sveta v rokoch 1768–1771. Jeho opisy opäť pochádzajú z ostrova Tahiti. James Cook udáva, že najväčšie z týchto kanoe majú 18–21 metrov, sú veľmi štíhle a majú dvojitý trup, ktorý je konštrukčne známy pod pojmom katamarán. Trup týchto kanoe pozostáva zo spodnej časti, ktorá je vydlabaná do kmeňa na hrúbku steny približne 7,5 cm, a na ňu sú následne nadstavené časti z dosák rovnakej hrúbky do výšky, ktorá zriedka presahuje 90 cm.
Tieto dosky sú k sebe priväzované pomocou povrazov z rastlinného vlákna a sú utesnené živicou. Šírka platformy medzi dvomi trupmi, zhotovená väčšinou z bambusových dosák alebo z iného ľahkého dreva, závisí od dĺžky a použitia kanoe. Cook ďalej opisuje, že tieto kanoe dokážu odviezť značný počet mužov, ktorí ho vedia šikovne ovládať pomocou vesiel srdcovitého tvaru alebo plachty. Takéto veľké plavidlá podľa Cooka slúžia na cesty medzi ostrovmi, čo usudzuje z rozprávania domorodých námorníkov, ktorí vedia pomerne presne označiť smer a vzdialenosť okolitých, aj relatívne vzdialených ostrovov. Obdivuhodná bola podľa Cooka aj technológia stavby týchto plavidiel a zručnosti lokálnych tesárov, berúc do úvahy sekery z tvrdého kameňa alebo dláta z kostí ľudského predlaktia.
Kto bol nositeľom námorných inovácií v oblasti juhovýchodnej ostrovnej Ázie a Pacifiku?
Záznamy európskych objaviteľov o plavidlách domorodých obyvateľov Oceánie pre nás predstavujú cenný výskumný materiál. Na základe týchto záznamov vidíme, akými obmenami prešla konštrukcia lodí nielen v priestore, ale aj v čase. Archeologický materiál je v tomto prípade na slovo pomerne skúpy, čo je prirodzené, ak vezmeme do úvahy materiál na ich konštrukciu a prevažne vlhkú tropickú klímu. Napriek tomu existujú dve archeologické lokality, kde sa nám pozostatky takýchto lodí dochovali. Ide o lokality Huahine (Spoločenské ostrovy) a Anaweka (Nový Zéland) s datovaním približne do roku 1280, resp. 1400 n. l. Z archeologickej lokality na Huahine sa nám dochovali pozostatky plavidla, ktoré mohlo dosahovať dĺžku až 25 m, so stožiarom vysokým 12 m a s 3,6 m dlhým kormidlom.
Z lokality Anaweka sa nám zachovala 6 metrov dlhá časť trupu, ktorá je z vnútornej strany vystužená masívnymi rebrami najhrubšími v častiach ohybu, ako aj jemnejšou pozdĺžnou výstuhou. Z vonkajšej strany zaujme predovšetkým reliéf korytnačky, o ktorej sa vedci domnievajú, že symbolizuje prepojenie Maoriov s polynézskymi predkami z oblasti Spoločenských ostrovov, keďže dizajn korytnačky je pre Maoriov pomerne vzácny.
Možno predpokladať, že v čase existencie tohto plavidla jeho vlastníci udržiavali kontakty so svojimi vzdialenými príbuznými v centrálnej Polynézii. Z týchto pozostatkov je zrejmé, že trup lode bol viackrát opravovaný a plavidlo plnilo svoju funkciu dlhší čas. Spolu s Cookovými pozorovaniami, pri ktorom si všimol iba jedno veľké kánoe typu proa a iba niekoľko veľkých a širších plavidiel typu pahi, ktoré navyše údajne ani nepochádzali z Tahiti, usudzujeme, že stavba takýchto veľkých lodí bola pomerne vzácna a bola doménou určitej skupiny ľudí, ktorých znalosti sa odovzdávali z generácie na generáciu.
Keď sa vrátime v čase do obdobia, keď boli prvý raz osídlené ostrovy Vzdialenej Oceánie, natíska sa otázka, či to boli práve námorné technológie, ktoré po dosiahnutí určitej úrovne umožnili takýto krok. Z dochovaných písomností vieme, že technológia stavby lodí sa v časovom horizonte a v rôznych oblastiach menila a vyvíjala, no pravdou je, že pri absencii archeologických aj písomných materiálov, ktoré by tento proces premeny dokumentovali, je len veľmi ťažké rekonštruovať technológiu stavby lodí v období pred tritisíc rokmi. Existuje niekoľko predpokladov, ktoré dávajú odpovede na otázku, kto bol nositeľom potrebných inovácií v konštrukcii plavidiel, pričom každý vychádza z iných základov, a teda prichádza k inému výsledku.
Jedna z teórií sa zameriava na prvú – predaustronézsku – migračnú vlnu, na technologický potenciál tejto populácie v oblasti konštrukcie plavidiel a na ich znalosti navigácie. Potomkov prvej vlny poznáme v ostrovnej juhovýchodnej Ázii ako Negritov (na východ od ostrova Halmahera), v Oceánii ako Papuáncov (na ostrovoch západnej Melanézie) a v Austrálii ako Aborigénov. Predovšetkým u predkov spomínaných Negritov môžme nájsť určité indície, že pravdepodobne boli schopní stavať na svoju dobu vyspelé plavidlá.
Proces osídľovania Sahulu nemusel byť náhodný – najmä pre obdobie neskorého pleistocénu až stredného holocénu ukazujú síce nepriame, ale relevantné dôkazy na ich moreplavecké zručnosti. Napríklad na lokalite Kilu na ostrove Buka, kde osídlenie končí približne pred 9000 rokmi, sú pozostatky pelagických (žijúcich na voľnom mori) druhov rýb doložené približne v 20 % z celkovo 323 fragmentov rybích kostí. Z ostrova Timor sú podobné nálezy staré až 41-tisíc rokov. Niektoré ostrovy, ako napríklad Manus, kde sú najstaršie nálezy z obdobia pred 13-tisíc rokmi, implikujú prekonanie morských ciest na vzdialenosť vyše 200 km, pričom 60–90 km sa odohralo ako cesta „naslepo“.
Ďalším dôkazom o moreplavbe môže byť rozšírenie banánovníka druhu Musa acuminata, pôvodne z Novej Guiney (doložené z obdobia približne pred 7000 rokmi), a jeho neskorších jedlých odrôd vzniknutých krížením s inými lokálnymi druhmi v období pred rýchlym rozšírením malajopolynézskych jazykov v oblasti juhovýchodnej ostrovnej Ázie, čo indikuje transport pôvodným, predaustronézskym obyvateľstvom.
Austronézski obyvatelia, ktorí sa ako prví dostali do oblastí Vzdialenej Oceánie, tieto vedomosti v podstate prebrali od svojich predchodcov a iba ich zdokonalili. Je možné, že plavidlo typu katamarán bolo známe už predkom dnešných Negritov, hoci lingvisticky ho vieme doložiť až v protooceanickom jazyku, resp. v jeho východnej vetve z prvého milénia pred naším letopočtom.
V kontraste s vyššie spomenutou teóriou stojí iná, ktorá predpokladá, že domorodé námorné technológie sa vyvíjali oveľa pomalšie a mnohé z „vymožeností“ plavidiel predkov Polynézanov sa k nim dostali importom týchto technológií z oblasti Indického oceána cez región juhovýchodnej ostrovnej Ázie v čase, keď boli minimálne ostrovy Blízkej, ale aj ostrovy v západnej časti Vzdialenej Oceánie osídlené predkami obyvateľov hovoriacich austronézskymi jazykmi. Osídlenie ostrovov Vzdialenej Oceánie, a to predovšetkým ostrovov centrálnej Polynézie zo západu vyžadujú vzhľadom na prevládajúce vetry a morské prúdy plavbu proti vetru.
Z etnografického hľadiska v centrálnej a východnej Polynézii dominujúci typ rozperovej plachty (angl. spritsail) nie je veľmi vhodný pre plavidlá, ktoré by sa o takúto plavbu pokúšali. Dáta, ktoré nám dokladajú prvé osídlenie viacerých skupín ostrovov vo Vzdialenej Oceánii, však možno v hrubých rysoch „vložiť“ do období, keď prevládajúce východné vetry boli menej časté, alebo sa ich smer dokonca celkom menil. Na druhej strane však v terminológii z oblasti námorníctva máme rekonštruované pojmy, ktoré sa neobjavujú v protoaustronézskom jazyku (predpokladaná pravlasť na Taiwane v období pred 5000 rokmi), zato ich máme v hojnom počte doložené v protomalajopolynézskom jazyku, ktorý sa rozšíril z Taiwanu smerom na Filipíny najskôr okolo roku 2200 pred n. l.
Do akej miery sa títo neolitickí poľnohospodári v oblasti námorníctva inšpirovali starším pôvodným obyvateľstvom, bude určite predmetom výskumov v budúcnosti. Nateraz je potešujúce, že námornícke školy, ktoré sa spoliehajú na tradičné metódy navigácie, alebo projekty, akým je napr. Hōkūleʻa, ktoré sa snažia v modernom svete nadviazať na tradície domorodej konštrukcie lodí, zažívajú renesanciu a posilňujú oživovanie vlastnej kultúrnej identity obyvateľov Oceánie.
Použitá literatúra
- Adelaar, A./Himmelmann, N.: The Austronesian Languages of Asia and Madagascar. London 2005.
- Anderson, A.: Taking to the Boats. The prehistory of Indo-Pacific colonization. Lecture, December 18th 2002. Dostupné online: https://apo.org.au/sites/default/files/resource-files/2003-01/apo-nid6475.pdf [7.6. 2022].
- Cook, J. R.: Captain Cookʼs Journal During the First Voyage Round the World By James Cook. London 2018.
- Kirch, P. V.: On the Road of the Winds: An Archaeological History of the Pacific Islands before European Contact. Berkeley 2017.
- Mahdi, W.: Pre-Austronesian origins of seafaring in Insular Southeast Asia. In: A. Acri/R. Blench/A. Landmann (Eds.): Spirits and Ships: Cultural Transfers in Early Monsoon Asia. Singapore 2017.
- Pawley, A.: Where and When was Proto Oceanic Spoken? Linguistic and Archaeological Evidence. Rukopis 2004. Nepublikované.
- Pawley, A./Pawley, M.: Canoes and Seafaring. In: M. Ross/A. Pawley/M. Osmond (Ed.): The Lexicon of Proto Oceanic: The Culture and environment of ancestral Oceanic society 1: Material Culture. Canberra 1998, 173–210.
- Pigafetta, A.: Primer viaje alrededor del mundo. Barcelona 2021.
Mgr. Lukáš Petrík je Oceániou fascinovaný od detstva. Vyštudoval odbor čínsky jazyk a medzikultúrna komunikácia, ale v diplomovej práci sa venoval vzťahom obyvateľov Taiwanu a Pacifiku v praveku. V rámci svojich ciest do exotických krajín pobudol niekoľko mesiacov medzi domorodými obyvateľmi v ostrovnej Melanézii a skúmanie ich histórie a kultúry je naďalej jeho koníčkom.