Kôň je spoločníkom človeka už niekoľko tisícročí a podobne ako dobytok, ovce a kozy bol domestikovaný zo svojich divokých predkov. Kôň pochádza z Ameriky a do Eurázie prenikol v ľadových dobách po pevninskom moste. Z východných stepí Ázie sa rozšíril až do Európy. Bol významnou súčasťou prírody až do príchodu moderného človeka do Eurázie pred 50 000 a do Severnej Ameriky pred 17 000 rokmi.
Pravekí lovci a zberači v Európe lovili spolu s inou zverou aj kone, a to celkom úspešne. Už pred rozšírením poľnohospodárstva do Európy sa začal výrazne zmenšovať podiel konských kostí v odpadkoch po lovcoch a zberačoch. Rozšírenie poľnohospodárstva a nárast populácie roľníkov spôsobili, že tisíc rokov po ich príchode bol divoký kôň v západnej a strednej Európe temer úplne vyhubený.
Stáda prežívali len v stepných oblastiach a v menšej miere na Pyrenejskom a Arabskom polostrove. V Amerike kôň vyhynul pri tzv. vymieraní megafauny, za ktorým by podľa niektorých hypotéz mohli byť úspešné lovecké metódy „pravekých Indiánov“. Môžeme povedať, že práve domestikácia zachránila kone ako druh pred ich úplným vyhubením.
Samotný „technologický postup“ domestikácie koní je stále neobjasneným príbehom. Archeozoológia umožňuje podľa opotrebenia konského chrupu rozlíšiť koňa domestikovaného a divého. Skalné maľby zobrazujú lov koní a neskôr ich použitie na jazdu alebo ako záprah do vozov, ale nič „medzi“. Staroveké záznamy, ktoré vznikli už dávno po skrotení zvierat, sa venujú výcviku už skroteného koňa. Na starom kontinente nemáme jasné dôkazy o priebehu domestikácie a nedajú sa použiť ani poznatky severoamerických Indiánov pri krotení divých mustangov. Indiáni už – na rozdiel od našich predkov – vedeli, že kôň sa dá skrotiť a veľa postupov odpozorovali od Španielov.
Kde prebehla domestikácia koňa?
Dobytok, ovce a kozy domestikovali ľudské skupiny žijúce v širšej oblasti tzv. Úrodného polmesiaca. Títo ľudia mali skúsenosti s poľnohospodárstvom, a domestikácia zvierat, ktorá sa udiala po roku 8 000 pred Kr., sa koňom vyhla.
Prví poľnohospodári, ktorí sa v Európe stretli s koňmi, sa nesnažili kone domestikovať, ale ich lovili pre mäso alebo zabíjali ako škodnú. Z nálezov vyplýva, že divoký kôň (Equus ferus) bol skrotený v západnej polovici eurázijskej stepi. Doteraz sa však nepodarilo určiť, kde presne – či v ponticko-kaspickej stepi, na brehoch Volgy, alebo v stepiach Kazachstanu. V Kazachstane v archeologickej kultúre Botai z obdobia po roku 3700 pred Kr. sa našli dôkazy nielen o konzumácii konského mäsa a kobylieho mlieka, ale aj o prežívaní koní v ohradách. Našli sa tu ostatky divých a aj domestikovaných koní, ale nie je možné jednoznačne určiť, či práve ľudia kultúry Botai domestikovali kone. Dá sa ale predpokladať, že domestikácia sa udiala v rovnakom prírodnom prostredí a pri rovnakom spôsobe života.
Skrotili koňa pastieri?
Poľnohospodárstvo, chov dobytka, svíň, oviec a kôz sa do eurázijských stepí šírili cez Balkán. Na východe sa poľnohospodári zastavili okolo roku 5000 pred. Kr. na Dnepri, ale pastieri so svojimi stádami postupovali ďalej a dosiahli step medzi Volgou a Uralom okolo roku 4700 pred. Kr. Príčinou migrácie bolo pravdepodobne výrazné ochladenie, ku ktorému došlo po roku 5000 pred Kr. v eurázijských stepiach. Pôvodne trávnatá krajina sa menila na suchšiu step a pre pastierov sa zväčšili vzdialenosti medzi vhodnými pastvinami. Horšie bolo, že v chladnejšom prostredí sa menej darilo chovu dobytka a oviec. Dobytok si nedokáže nájsť pašu pod snehom, a pretože má mäkké nozdry a papuľu, nedokáže ani odhrnúť zmrznutý sneh. Ustajnenie a zimné dokrmovanie v tom čase neprichádzali do úvahy. Oproti dobytku divoký kôň dobre znášal zimu a nemal problém s pastvou v zasneženej krajine. Priam sa ponúka opísať domestikáciu koňa ako jednoduchú „výmenu“ kráv za kobyly, ale bolo to skutočne tak?
Boli to lovci a zberači?
Už v dobe ľadovej sa vytvoril obrovský koridor stepí a lesostepí tiahnuci sa od západnej Európy až po Beringiu. Táto mamutia step, ako sa jej vraví, bola plná zveri a stala sa priestorom pre úspešný lov a relatívne dobrý život mnohých ľudských skupín. Po roku 5000 pred Kr. lovci a zberači žijúci medzi Volgou a Uralom, u ktorých tvorilo konské mäso významnú zložku potravy, prichádzali do kontaktu s prvými pastiermi a prevzali od nich myšlienku domestikácie koňa. Dá sa povedať, že v danom zemepisnom pásme a prírodnom prostredí bol kôň jediným veľkým zvieraťom, ktoré bolo možné domestikovať. Práve skúsenosť s lovom a poznanie správania koní boli výhodou pri domestikácii, ktorá je zložitejšia ako u dobytka.
Domestikácia osla
Najskôr musíme máličko odbočiť a posúdiť, či návodom na domestikáciu koňa nebolo skrotenie osla. Aj keď poznáme viac druhov oslov, domestikovaný bol len jediný, divoký africký osol, niekedy pred rokom 3000 pred Kr. v Núbii alebo v južnom Egypte. Ako domáce zviera sa somár objavil minimálne o 1500 rokov neskôr ako kôň, čiže toto „know-how“ môžeme vylúčiť.
Štandardne tvorí stádo koní vedúci žrebec, niekoľko kobýl a žriebätá. Riešenie, ktoré ľudia použili pri dobytku a ovciach, kde bol vedúci jedinec bol oddelený od stáda a nahradený pastierom, sa pri koňoch použiť nedá. Vo voľnej stepi sa pohybovali iné žrebce, ktoré sa snažili odlákať kobyly. Človek, aj keď vyzbrojený ohňom a zbraňou, sa odlákaniu kobýl nemôže ubrániť.
Postup, pri ktorom sa kone naženú do ohrady a tam sa kŕmia, pričom sa postupne eliminujú neskrotiteľné jedince, až nakoniec zostanú iba pokojné, na človeka zvyknuté a poslušné kobyly, žriebätá a niekoľko žrebcov, nebol možný. Vtedajšie poľnohospodárstvo v stepi (ak nejaké bolo) nevytváralo nadprodukciou pre dlhodobé kŕmenie zvierat v zajatí. Takže, ľudovo povedané, nedalo sa počkať, až kone v niektorej z nasledujúcich generácií „zmúdrejú“.
Pri koňoch nefunguje ani „samodomestikácia“, ktorá sa udiala pri skrotení vlka a moriaka, keď sa tieto zvieratá pripojili k človeku vďaka ľahšiemu prístupu k potrave v okolí ľudských obydlí. Ľudia v stepi neprodukovali žiaden „odpad“, ktorý by lákal kone zostať v ich prítomnosti a podriadiť sa.
Pastieri vyvádzali dobytok, ovce a kozy na pašu a na noc zvieratá vracali naspäť do ohrád pri svojich obydliach. S pomocou pastierskeho psa túto činnosť zvládne človek pri chôdzi. Stádo divokých koní môžeme jednorazovo nahnať do pasce-ohrady, ale problém nastane, ak chceme divoké kone vyháňať pravidelne na pašu a večer nahnať späť do ohrady.
Pravdepodobný spôsob domestikácie
Aby sa kôň stal novým zdrojom mäsa, musel človek vyriešiť problém s pastvou v širokej stepi. Pravdepodobne sa s tým vyrovnal obmedzením pohybu koní ešte pred ich vyvedením z ohrady na pastviny. Ponúka sa možnosť zviazania predných nôh pomocou krátkeho remeňa alebo povrazu, ktoré umožňuje pomalý voľný pohyb koňa a nebráni jeho vedeniu človekom. Dnes pre vedenie používame uzdenie, ale vtedajší ľudia použili previazanie remeňa cez zuby a spodnú čeľusť alebo cez nozdry. Žiaľ, tento spôsob ovládania sa práve v procese prvotnej domestikácie nedá doložiť archeologickými nálezmi.
V pohybe limitované stádo kobýl sa využívalo prednostne na produkciu mlieka a rodenie žriebät, jedince žijúce vo voľnej prírode sa naďalej lovili. Ak sa z vlastného stáda vyraďovali nepokojné a vzdorovité jedince a v prírode žijúce divé kone boli postupne v oblasti vyhubené, opadlo nebezpečenstvo úteku alebo odlákania kobýl divokými žrebcami. To mohlo postupne viesť k obmedzovaniu pohybu len u žrebcov. To, že tento postup bol plný brutality a ani náhodou nespĺňal dnešné pravidlá zaobchádzania so zvieratami, ja asi každému jasné. Táto fáza domestikácie sa skončila okolo roku 4000 pred Kr.
Rozšírenie domestikovaných koní
Domestikovaný kôň sa začal šíriť do oblasti nad Kaukazom a nad Čiernym morom. V rámci tzv. sekundárneho produktu revolúcie (ku ktorému patrí napríklad využitie oviec na vlnu, využitie koní a dobytka na dopravu a v poľnohospodárstve) sa kôň začal používať aj na nosenie, prípadne ťahanie nákladu. To viedlo k inovácii, keď sa pre ovládanie koní začali namiesto koženého remeňa aplikovať drevené (kostené) zubadlá, s čím súvisí doložiteľné opotrebenie chrupu… Mohlo by ísť o jednoznačný dôkaz domestikovaného koňa. Chov koní sa rozšíril nielen v stepi, ale prevzali ho aj iné ľudské spoločenstvá a stal sa vzorom aj pre domestikáciu arabského koňa. Kone žijúce na Pyrenejskom polostrove asi neboli domestikované v pravom slova zmysle – skrotené boli len kobyly a tie sa párili s už skrotenými žrebcami, ktoré priviezli osadníci so sebou.
Dostatočne veľké stádo predstavovalo zaistené celoročné dodávky mäsa a mlieka v prostredí, ktoré bolo pre prežitie ľudí menej vhodné. V prvých stádach bol pomer medzi žrebcami a kobylami 1:20, a tak sa kone, presnejšie kobyly, stali „kravami stepí“. Získanie nového potravinového zdroja bolo hlavným dôvodom domestikácie koňa. Občasná jazda bola skôr bonusom.
Dejinná výhoda
Pri pohľade na obrázok mongolského jazdného lukostrelca alebo na reliéf mocného faraóna porážajúceho na bojovom voze nepriateľov je výhoda spolužitia s koňom zrejmá. Lenže tieto civilizačné „vymoženosti“ prišli až o tisícročia neskôr. Kôň však poskytol rozhodujúcu výhodu dávno predtým – ako nenáročný zdroj potravy a ako pomocník pri doprave. Bol to práve kôň, ktorý podporil expanziu Indoeurópanov, ktorí sa stali významnými tvorcami technických inovácií a úspešných civilizácií.
Skrotenie koňa predstavuje jeden zo základných zdrojov dominancie Starého sveta. Vznikli dve významné, ale historickým vývojom odlišné skupiny bojovníkov – vozataji a jazdci. Eurázijská step po tisícročia generovala významnú vojenskú silu a vládcovia nomádov sa stávali zakladateľmi dominantných ríš a významných dynastií. Ale o tom možno nabudúce.
Použitá literatúra
Anthony, D. W.: The Horse, the Wheel, and Language : How Bronze-Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton 2007.
Cunliffe, B.: By Steppe, Desert, and Ocean : The Birth of Eurasia. Oxford 2015.
Drews, R.: Early Riders. The beginnings of mounted warfare in Asia and Europe. New York 2004.
Davis-Kimball, J./Bashilov, V. A./Yablonsky, L. T.: Nomads of the Eurasian stepes in the Early Iron Age. Berkeley 1995.
Dani, A. H./Masson, V. M.: History of civilizations of Central Asia I. The dawn of civilization : earliest times to 700 b.c. Paris 1996.
Levine, M. A.: Botai and the Origins of Horse Domestication. Cambridge 1998.
Jordan, P./ Cummings, V.:, Prehistoric Hunter-Gatherer Innovations. Oxford 2014.
Outram, A. K./ Stear, N. A./ Bendrey, R./ Olsen, S./ Kasparov, A./ Zaibert, V./Thorpe, N./ Evershed, R. P.: The Earliest Horse Harnessing and Milking. Science323/5919, 2009, 1332 – 1335.
http://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0018194
https://jhered.oxfordjournals.org/content/96/6/663.full#TBL2
http://www.science.org.ge/moambe/6-2/153-161%20Pitskhelauri.pdf
http://dienekes.blogspot.sk/2011/05/horse-not-important-for-emergence-of.html
http://www.pnas.org/content/109/21/8202.full.pdf
http://horsetalk.co.nz/2011/10/28/evidence-for-horse-domestication-clearer/#axzz3RMNNT3ut
Obrazová príloha: www.carnegiemnh.org, www.neweurasia.net, wikipedia.org
Vzdelaním strojár a posledné roky kníhkupec. Venuje sa tvorbe replík byzantských emailov a amatérsky dejinám antiky a stredoveku Uhorska.