V časopise Nature bol nedávno publikovaný vedecký článok, ktorý opísal, akou metódou by bolo dobré analyzovať niektoré špecifické typy keramických nádob z európskeho praveku, tzv. sacie nádoby. Mohli slúžiť pre novorodencov v praveku na pitie mlieka?
Za sacie nádoby môžeme považovať keramiku rôznych tvarov, vrátane zoomorfných, to jest stvárňujúcich zvieratá, ktoré sú opatrené menšou výlevkou. Tá by mohla slúžiť práve na satie. Vyskytujú sa takmer v celom období európskeho praveku a to i na Slovensku, od mladšej doby kamennej až do doby železnej. Ich funkcia bola dlhodobo interpretovaná skôr v rovine hypotéz, ktoré doteraz neboli exaktne overené pomocou prírodovedných metód.
Boli určené pre deti?
Vo viacerých populárno-vedeckých médiách bol spomínaný výskum trochu senzačne interpretovaný ako potvrdenie ich funkcie ako nádob na prikrmovanie. Nie je to však celkom tak. Tím vedcov, do ktorého patrili aj archeológovia z rakúskeho archeologického inštitútu OREA, Katherina Rebay-Salisbury a Roderick Salisbury, analyzoval tri misky s výlevkami z troch rôznych detských hrobov v dnešnom Bavorsku. Dva z nich sú datované do staršej doby železnej (cca 800 – 450 pred Kr.), pričom spomínané nádobky sa našli v blízkosti kostrových pozostatkov menších detí (jednoročných, respektíve 0- až 6-ročných). Podobná miska sa našla aj na inom bavorskom, ale rámcovo o niečo staršom pohrebisku z neskorej doby bronzovej (cca 1200 – 800 pred Kr.) Táto pre zmenu pochádzala zo žiarového hrobu (so spopolnenými pozostatkami) malého, približne 1- až 2-ročného dieťaťa.
Všetky tri misky boli podrobené analýze, ktorej cieľom bolo extrahovať zvyšky lipidov z ich vnútorného povrchu. Táto analýza priniesla pozitívne výsledky a dokázala, že z misiek boli podávané tekutiny s vyšším obsahom tukov. Aj opakovaná analýza za použitia odlišnej metódy jednoznačne potvrdila, že išlo o mliečne tekutiny, s najväčšou pravdepodobnosťou zvieracieho pôvodu.
Význam tejto štúdie spočíva v preukázaní toho, že malé deti približne od 1 roka boli najneskôr v mladšej dobe bronzovej prikrmované mliekom pochádzajúcim zo zvierat. Na tieto účely boli používané práve misky s výlevkami. Poukazujú na to nielen výsledky exaktných analýz, ale aj to, že tieto misky pochádzali z detských hrobov. Trochu zmätočne boli k štúdii priložené obrázky uzavretých sacích nádobiek práve z neskorej doby bronzovej až staršej doby železnej. Tieto nádoby však ešte touto metódou analyzované neboli. Interpretovanie ich funkcie ako nádob na dojčenie preto naďalej zostáva len v rovine hypotézy. Tá je síce touto štúdiou nepriamo podporená, bude ju však potrebné podobne exaktne overiť na reprezentatívnej vzorke.
Sacie nádobky v slovenských nálezoch
Ako veľmi dobrá vzorka by v budúcnosti mohli poslúžiť práve nálezy z územia dnešného Slovenska. V evidencii sa zatiaľ nachádza minimálne 28 nálezísk z mladšej až neskorej doby bronzovej. V drvivej väčšine prípadov ide o nálezy zo žiarových hrobov z veľkých pohrebísk, tzv. popolnicových polí. Nádobky sú rôznych tvarov a celkovo rôzneho umeleckého spracovania, ich spoločným atribútom je však výška a takmer vždy aj vysoká kvalita vyhotovenia. Nádobky boli veľkosťou vhodné na manipuláciu v detských rukách. Hovoríme tu o uzavretých nádobkách, no misky s výlevkami, podobné nádobám z bavorských pohrebísk, z nášho územia poznáme tiež. Dva exempláre, jeden celý a jeden fragment, sa našli pri výskume hradiska z neskorej doby bronzovej v Tisovci, poloha Starý hrad. Výnimočným nálezom je aj väčší fragment krásne zdobenej nádobky v tvare barana, ktorý bol nájdený pri povrchovom prieskume v priestore hradiska zo záveru doby bronzovej na Somotorskej hore.
Čosi o funkcii uzavretých sacích nádobiek by mohol vypovedať nálezový kontext. Je výhodou, že väčšina nálezov je z pohrebísk. Žiaľ, antropologické vyhodnotenia v tomto prípade robia situáciu ešte menej jasnou. Niekoľko exemplárov je preukázateľne z detských hrobov, iné sú však z hrobov dospelých, prípadne dokonca aj starších dospelých. Naznačuje to, že k sacím nádobkám asi nemôžeme pristupovať ako k jednotnej skupine artefaktov ani z hľadiska funkcie, ani ich symbolického významu.
Materstvo v mladšom období praveku
Vráťme sa ešte k téme materstva v praveku. Tím okolo Kathrin Rebay-Salisbury sa totiž tejto téme venuje dlhodobo. Bez širšieho záujmu zostala pomerne dôležitá štúdia, publikovaná minulý rok v časopise Archeologia Austriaca. Tu bolo vyhodnotené pohrebisko pri obci Unterhautzenthal v Dolnom Rakúsku, datované do staršej doby bronzovej (rádiokarbónové dáta z pohrebiska naznačujú pomerne krátky, zhruba storočný interval pochovávania cca v 20. – 19. stor. pred Kr.). Archeologickým výskumom tu bolo odkrytých 57 pochovaných jedincov vrátanie niekoľkých hrobov žien s deťmi, ako aj samostatných detských hrobov.
Rozsiahla multidisciplinárna analýza pochovaných výrazným spôsobom poodhalila reprodukčné správanie populácie, ako aj význam materstva v staršej dobe bronzovej. Ženy začali rodiť už pomerne skoro, doslova v tínedžerskom veku (pochované tehotné dievča vo veku 14 – 15 rokov) a boli reprodukčne aktívne až do záveru ich reprodukčného cyklu, teda približne do päťdesiatky (pochovaná žena s novorodencom vo veku 40 – 60 rokov). Len zhruba štvrtina žien sa tohto veku dožila, ak sa to však žene podarilo, mohla porodiť 7 – 8 detí.
Deti boli evidentne akceptovanými členmi spoločnosti a prejavovanie citovej náklonnosti k nim nebolo tabuizované. Svedčia o tom viaceré nálezové kontexty z rakúskych, ale aj zo slovenských pohrebísk. Výživa detí však bola občas nedostatočná a niektorí jedinci trpeli dlhodobejšie podvýživou a (resp.) deficitom rozmanitej stravy. Svedčia o tom paleopatologické zistenia z kostrových pozostatkov pochovaných na pohrebiskách v Rakúsku a na Slovensku, ktoré odhalili choroby ako skorbut (deficit vitamínu C) či rachitídu, ľudovo nazývanú aj krivica (deficit vitamínu D). Práve krátka dĺžka dojčenia môže výrazne negatívne ovplyvňovať ďalší zdravotný vývoj dieťaťa. Dieťa, ktoré nie je dojčené, je zároveň náchylnejšie na vyššie uvedené choroby.
Dojčenie v praveku
Pri otázke dojčenia sa tak opäť dostávame k príspevku v Nature. Dĺžka dojčenia a prikrmovanie detí od útleho veku je viac-menej okrem biologických možností matky podmienené rôznymi kultúrnymi, ekonomickými a environmentálnymi faktormi. Historické správy zo starovekého sveta od Egypta po Grécko a Rím sú v tomto smere cenným zdrojom informácií. Väčšina uvádza že žena by mala dieťa dojčiť dva až tri roky a podobné informácie možno nájsť aj v starozákonnej Biblii.
Mimoriadne cenným, po stáročia akceptovaným a v neskorších byzantských a arabských príručkách reprodukovaným zdrojom sú diela od gréckeho lekára Sorana z Efezu. Ten ženám explicitne odporúčal, aby dieťa do šiesteho mesiaca života dojčili len materským mliekom a s prikrmovaním začali až neskôr. Prestať s dojčením odporúča až vtedy, keď dieťa dokáže bez problémov konzumovať kašovitú stravu, teda približne od druhého roku života. V prípade, že matka nemohla z akýchkoľvek dôvodov dieťa dojčiť, odporúčalo sa vyhľadať dojku. Antické správy, mimochodom, veľmi dobre korešpondujú aj so súčasnými odporúčaniami Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ktorá taktiež odporúča ako minimálnu dobu dojčenia šesť mesiacov s tým, že dieťa by malo byť dojčené ideálne aspoň dva roky.
Vďaka archeológii a analýzam stabilných izotopov z kostí matiek a detí vieme nielen pomerne presne rekonštruovať, či a kedy k dojčeniu dochádzalo, ale vyjadriť sa aj k tomu, kedy sa dieťa začalo prikrmovať. Nie je hádam prekvapením, že dostupné zistenia z doteraz vykonaných analýz veľmi dobre korešpondujú s vyššie uvedeným údajmi a pre praveké a protohistorické populácie v Európe už od neolitu dokladajú prikrmovanie detí od šiesteho mesiaca a záver dojčenia cca medzi druhým a tretím rokom života. Natíska sa otázka, čím presne bolo dieťa prikrmované. Naprieč kultúrami celého sveta sa uvádza ako vhodná potravina med. Tým bol napokon podľa antickej tradície kŕmený aj boh Apolón. Samozrejme, ako vhodná náhrada materského mlieka sa často uvádzajú aj mlieka zvieracieho pôvodu, čo je i hlavným odkazom príspevku v Nature. Etnografické aj historické pramene vymenúvajú ako alternatívu fakticky všetky dostupné mlieka zvieracieho pôvodu, či už je to mlieko kravské, kozie, ovčie, ale aj oslie či mlieko prasnice.
V prvých nemocniciach v Petrohrade a v Paríži sa deti prikrmovali oslím mliekom, ktoré bolo populárne ako náhrada materského mlieka aj v novovekom Anglicku. Tu však treba byť veľmi opatrný. Materské mlieko je do šiesteho mesiaca fakticky nenahraditeľné. Má silné protizápalové účinky, čím chráni zdravie dojčaťa, ktoré ešte nemá dostatočne vyvinutý imunitný systém. Materské mlieko má tiež unikátne zloženie základných živín. Napríklad kravské mlieko má oproti materskému výrazne odlišné pomery bielkovín a cukrov. Mliečne tuky v kravskom mlieku sú tiež z dôvodov väčších molekúl a vyššieho nasýtenia pre dojčatá ťažšie stráviteľné. Prítomnosť patogénov v nepasterizovanom zvieracom mlieku, v kombinácii s ešte nevyvinutým mikrobiómom dojčaťa a jeho slabým imunitným systémom, so sebou taktiež prináša zvýšené riziká hnačiek, a teda aj rizika následnej akútnej podvýživy. Mlieko zvieracieho pôvodu (tu sa javí ako najvhodnejšie najmä kozie mlieko, ktoré je pre deti vzhľadom na svoje zloženie lepšie stráviteľné než mlieko kravské), ktorým bolo dieťa prikrmované, preto mohlo byť ešte upravované (napríklad prevarené, riedené vodou a dosladené medom). Pochované deti z bavorských pohrebísk zo záveru doby bronzovej až staršej doby železnej boli už zhruba vo veku (s otáznikom je len jedno dieťa), keď prikrmované byť mohli. Kritické obdobie do šiestich mesiacov teda prežili, aj keď neskôr, žiaľ, z nám zatiaľ ešte neznámych dôvodov zomreli. Pridanie dojčenských nádobiek do ich hrobovej výbavy však ich pohrebom dodáva výrazný emocionálny podtón a hádam aj nový rozmer. Približuje nám život tých najmenších, starostlivosť o nich, lásku, ktorú k nim komunita prechovávala, ale aj ten najsilnejšie zakorenený pud, a to snahu o zachovanie nášho druhu.
Literatúra
- Dunne J./Rebay-Salisbury K./Salisbury R. B./Frisch, A./Walton-Doyle C./Evershed, R. P.: Milk of ruminants in ceramic baby bottles from prehistoric child graves. Nature 574, 2019, 246 – 248.
- Daňová, K.: Deti na pohrebiskách staršej doby bronzovej. Sborník Národního muzea v Praze. Řada A – Historie 3-4, 2012, 17 – 26.
- Fulminante, F.: Infant feeding practices in Europe and the Mediterranean from prehistory to the Middle Ages: a comparison between the historical sources and bioarchaeology. Childhood in the Past 8, 2015, 24 – 47.
- Furmánek, V./Mitáš, V.: Sacie nádoby juhovýchodných popolnicových polí. In: Doba popolnicových polí a doba halštatská. Příspěvky z IX. Konference, Bučovice 3. – 6. 10. 2006. Brno 2007, 91 – 109.
- Gowland R./Halcrow, S. (eds.): The Mother-Infant Nexus in Anthropology. Small Beginnings, Significant Outcomes. Springer 2020.
- Radbill, S. X.: Infant Feeding through the Ages. Clinical Pediatrics 20 (10), 1981, 613 – 621.
- Rebay-Salisbury, K./ Pany-Kucera, D./ Spannagl-Steiner, M./ Kanz, F./ Galeta, P./ Teschler-Nicola, M./ Salisbury, R. B.: Motherhood at Early Bronze Age Unterhautzenthal, Lower Austria. Archaeologia Austriaca 102, 2018, 71 – 134.
Internetové odkazy
Obrazová príloha: Nature, Christian Bisig/Archäologie der Schweiz, K. Rebay-Salisbury, wikipedia.org
Je absolventom odboru archeológia na Katedre archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent. Špecializuje sa na teoretickú archeológiu a dobu bronzovú v Európe. Absolvoval výskumné a prednáškové pobyty na viacerých popredných európskych inštitúciách. V terénnej činnosti dlhodobo spolupracuje na archeologických výskumoch opevnených sídlisk zo staršej doby bronzovej. Na pôde FiF UK v Bratislave vedie diskusný klub teoretickej archeológie SOVA.