Všetci poznáme klasickú rozprávku Soľ nad zlato a mnohí sa pousmejeme pri až nábožnom uctievaní soli v známom filmovom spracovaní s Janom Werichom a s Vlastom Burianom. V minulosti však soľ neslúžila len chuťovým pohárikom ľudí. Bola mimoriadne dôležitým konzervantom potravín. V Európe vzniklo viacero stredísk ťažby soli a jedným z najvýznamnejších bol rakúsky Hallstatt. Najbohatšie doklady o ťažbe soli a obchode s ňou pochádzajú z doby bronzovej a železnej. Archeológovia po tomto centre dokonca pomenovali starší úsek doby železnej ako dobu halštatskú.
Hallstatt je malebným ospalým mestečkom ležiacim na kraji Hallstattského jazera v údolí rieky Traun v hornorakúskych Alpách. Pre archeológov je toto miesto silným magnetom, no z iného dôvodu. Vo Vysokom údolí (Hochtal) v horách nad mestom sa totiž našiel komplex soľných baní z rôznych období. Soľ sa tam ťaží od neolitu, teda od obdobia prvých roľníkov, s malými prestávkami až do súčasnosti.
Soľ nad zlato
Dnes je soľ bežne dostupnou a veľmi lacnou potravinou, ktorá má z hľadiska zdravej výživy väčšinou negatívne meno. Ľudia ju však používajú už dlhé tisícročia, a to nielen na zvýraznenie chuti potravín, ale hlavne vďaka jej konzervačným schopnostiam. Treba si uvedomiť, že pred vynájdením konzerv, chladničky, mrazničky či umelých konzervantov boli možnosti dlhodobejšieho uchovania potravín obmedzené. Problém bol predovšetkým s mäsom, ktoré sa rýchlo kazí a pri porážke väčších zvierat ho nie je možné skonzumovať naraz. V soľou nasýtenom prostredí neprežijú baktérie, huby či iné organizmy, ktoré by mohli potravinu znehodnotiť. Preto popri údení, sušení či v severnej Európe zahrabávaní do zeme sa už veľmi skoro začala na konzerváciu využívať aj soľ.
Najstaršie doklady ťažby soli pochádzajú už z neolitu. K najjednoduchším spôsobom patrilo získavanie soli z morskej vody odparovaním na slnku alebo, vo vnútrozemia, varením a odparovaním zo soľanky, teda z prírodného roztoku chloridu sodného. Náročnejším bolo dolovanie kamennej soli pod zemou. Prameň soľanky mohol ľudí priviesť k bohatším podzemným ložiskám kamennej soli. Aký bol začiatok získavania soli z ložísk v Hallstatte?
Tisícročia ťažby soli
Sporadické pozostatky ľudských aktivít pochádzajú už z neolitu. Krompáč z parohu nájdený v komplexe soľných baní sa mohol využívať buď na úpravu/otvorenie prameňa soľanky, alebo už na dolovanie kamennej soli pod zemou. Ťažké kamenné sekery sa zase používali na rúbanie a opracovanie dreva. Drevo bolo potrebné na budovanie konštrukcií súvisiacich s ťažbou soli.
S určitosťou je ťažba kamennej soli pod zemou doložená až v 15. až 13. storočí pred Kr., teda v strednej a na začiatku mladšej doby bronzovej. Nešlo však už o žiadne pionierske začiatky, ale o plne rozvinutú a vysoko organizovanú ťažbu. Otvorené boli prinajmenšom tri šachty hlboké viac než 100 metrov, pričom z každej viedli viaceré priestranné štôlne v smere ložísk soli. Keď sa ložisko v jednej úrovni vyčerpalo, šachta sa prehĺbila a pokračovalo sa novou štôlňou o niekoľko desiatok metrov hlbšie. Z tohto obdobia pochádza aj doklad o využití soli v priamej blízkosti baní. Našlo sa viacero drevených nádrží, v ktorých sa vo veľkom konzervovalo bravčové mäso namáčaním v soľnom roztoku.
Ďalšie výrazné stopy banskej činnosti sa datujú do staršej doby železnej, keď hovoríme o zlatom veku Hallstattu. Bane boli hĺbené tiež vo forme šácht, ale namiesto štôlní sa do soli vysekávali obrovské haly, kde sa sústreďovala ťažba. Šikmý sklon šácht umožňoval dômyselné vetranie podzemných priestorov.
V priebehu nasledujúcich storočí sa striedali etapy intenzívnej banskej činnosti s fázami útlmu. K obdobiam rozkvetu patrili storočia na prelome letopočtov (2. stor. pred Kr. – 4. stor. po Kr.), v stredoveku (13. – 15. stor.) aj v novoveku.
Bane ako konzervy prehistorického života
Soľné bane v Hallstatte, pochádzajúce zo staršej doby železnej, sa vedecky skúmali v druhej polovici 20. storočia. V posledných desaťročiach prebieha detailný výskum baní z doby bronzovej. Nejde pri tom len o odkrývanie impozantných priestorov v podzemí. Všadeprítomná soľ zakonzervovala to najvzácnejšie, čo zakonzervovať mohla, a to doklady o živote ľudí z organických materiálov. V bežných pôdnych podmienkach strednej Európy sa totiž materiály ako drevo, koža či textil zvyčajne nezachovajú. V prípade Hallstattu teda môžeme právom hovoriť o pokladoch z baní.
Časť nálezov tvoria pozostatky vnútorných konštrukcií a baníckeho náradia. V zasypaných baniach boli objavené bronzové krompáče s dreveným poriskom, ktorými bola vysekávaná soľ, drevené lopatky, lúče na svietenie, kožené vaky na vynášanie soli veľmi sofistikovane prispôsobené na rýchle vysýpanie obsahu, rôzne laná či kožené chrániče dlaní (obdoba rukavíc). K fantastickým objavom spred niekoľkých rokov patrí perfektne zachované drevené schodisko z doby bronzovej, ktoré uľahčovalo prechod baníkov cez veľké kopy hlušiny v bani. Zachovalo sa v dĺžke 8 metrov, šírka bola 1,2 metra, a jeho dômyselná konštrukcia mohla byť prispôsobená aktuálnemu sklonu terénu. Predpokladá sa, že podobné schody slúžili aj na vstup do bane a výstup z nej.
Priestory soľných baní boli hlboko pod zemou a pracujúci ľudia v nich trávili celé dni. Okrem tvrdej práce si v baniach varili, jedli, vykonávali potrebu, odkladali si časti odevu, keď im bolo priteplo, aj si liečili zranenia. A často po sebe nechali odpadky alebo si čo-to pozabúdali. Našli sa tam kožušinové čiapky viacerých tvarov, kožené topánky, batohy, a najmä veľmi početné fragmenty textilu. Vďaka bohatstvu nálezov textilu (vyše 500 fragmentov rôznej veľkosti), výnimočného v rámci strednej Európy, toho o textile doby bronzovej a hlavne staršej doby železnej (halštatskej) vieme veľa. Nielenže boli vyrábané látky rôznej hrúbky a kvality, ale aj pestrých farieb a zaujímavých vzorov – typický „škótsky“ alebo „keltský“ károvaný vzor bol obľúbený už pred 2700 rokmi!
Odpadky z prípravy a konzumácie potravín spolu s pozostatkami ľudských výkalov umožnili vedcom rekonštrukciu jedla, ktoré konzumovali baníci a ďalší pracovníci v baniach. Výživné spoločné jedlo z obilnín, bôbu a zvieracích kostí s minimom mäsa si pripravovali vo veľkých keramických nádobách postavených priamo na ohni, miešali veľkými drevenými varechami a jedli z drevených mís a mištičiek, ktoré tiež patria k unikátnym nálezom. Nízke oválne schránky z ohýbaného dreva zase pravdepodobne slúžili na syr.
V baniach z doby halštatskej sa našli početné balíčky zviazaných listov, ktoré boli po rozbalení určené ako listy deväťsilu lekárskeho. Pre jeho liečivé účinky ho mohli pracujúci využívať na úľavu od reumy, pri liečbe rán, kožných ochorení či v boji proti vnútorným parazitom. Laboratórne analýzy ľudských exkrementov totiž ukázali veľmi časté zamorenie črevnými parazitmi. Nie je vylúčené ani to, že listy slúžili jednoducho ako toaletný papier.
Kto pracoval v hallstattských baniach?
Kto boli ľudia pracujúci v baniach, oblečení v károvaných odevoch a používajúci balíčky liečivého deväťsilu?
Staršia doba železná (halštatská) je v Hallstatte výnimočná aj tým, že tu bolo okrem baní objavené aj rozsiahle pohrebisko. Nachádzalo sa na svahu neďaleko baní. Pohrebné milodary sa tu sporadicky nachádzali a začleňovali sa do „kabinetov kuriozít“ po celej strednej Európe už od renesancie. Prvý veľký výskum nekropoly uskutočnil hlavný správca baní (Bergmeister) Johann Georg Ramsauer. V rokoch 1846 až 1863 sa mu podarilo odkryť až 980 hrobov, ktoré v tej dobe spôsobili veľkú senzáciu. Mnoho hrobov obsahovalo veľmi bohatý inventár (zbrane, rozmanité šperky a súčasti odevu, nádoby). Objavy dokonca zaujali cisára Františka Jozefa s manželkou Sissi natoľko, že sa na vykopávky prišli osobne pozrieť. Po ňom nasledovali ďalší bádatelia, či už profesionáli, alebo amatérski nadšenci. Väčšinu bádateľov 19. storočia však nadchýnali hlavne predmety z kovu alebo vzácnych materiálov (sklo, slonovina) – ľudské kosti či poškodené keramické nádoby ich vôbec nezaujímali. Nové, tentoraz veľmi precízne výskumy rozbehlo v 90. rokoch 20. storočia Múzeum prírodnej histórie (Naturhistorisches Museum) vo Viedni. Počet preskúmaných hrobov tak stúpol na asi 1500. Predpokladá sa, že celkovo bolo na pohrebisku viac ako 5000 hrobov.
Nové výskumy viedenského múzea sú o to dôležitejšie, že sa počas nich realizujú rôzne multidisciplinárne analýzy, vďaka ktorým je možné zistiť viac o pochovaných ľuďoch, o ich práci, výžive či chorobách. Antropologické analýzy dokázali, že v baniach pracovali muži, ženy aj deti. Každá z týchto skupín vykonávala iný typ prác, ktoré zaťažovali rozdielne časti tela. Zvýšená námaha svalov sa totiž odrazí aj na kostiach, na ktoré sa tieto svaly upínajú. Hallstattskí muži dolovali bloky kamennej soli a hlušinu, ženy zdvíhali, nosili a ťahali ťažké náklady. Deti pracovali už od nízkeho veku (zrejme aj mladšie ako šesťročné) a mohli pomáhať s jednoduchšími, aj keď pre ne pomerne ťažkými prácami. Na ich prítomnosť v podzemí poukazujú aj kožené topánky detských veľkostí pochádzajúce z baní. Nález čiapočky pre 3 – 6-mesačné dieťa zase naznačuje, že deti mohli od malička vyrastať v hlbinách baní, pri svojich pracujúcich matkách. Postupne začali aj pomáhať pri práci.
Najnovšie výsledky tiež dokazujú, že pracujúci v baniach neboli žiadni chudáci. Už honosnosť predmetov uložených zomrelým do hrobov naznačuje, že išlo o zámožnú spoločnosť. Počet bohato a stredne bohato vybavených hrobov bol dokonca oveľa vyšší než na súvekých pohrebiskách z iných oblastí. Výbava hrobov, teda počet a charakter súčastí odevu, šperkov a ďalších predmetov, odrážala miesto, ktoré nebožtík alebo jeho rodina v spoločnosti zastávali. Čím dôležitejšie to miesto bolo, tým honosnejšie predmety mu boli po smrti vložené do hrobu. Pri porovnaní výbavy hrobov so stopami záťaže na kostiach pochovaných vedci zistili, že väčšina hallstattskej spoločnosti, vrátane majetných vrstiev, ťažko pracovala v súvislosti s ťažbou soli, a to už od raného detstva. Obyvatelia Hallstattu doby halštatskej boli jednoducho majetní baníci a zrejme aj obchodníci so soľou.
Soľ bola tom čase žiadaným obchodným artiklom, na ktorom sa dalo dobre zbohatnúť. Aj preferovaný tvar blokov kamennej soli, v akých sa dolovali a odvážali na predaj, zrejme súvisel s obchodom. Veľké ploché „srdcia“ bolo možné dobre previazať špagátmi a tak niesť. Bloky štandardizovaného tvaru a veľkosti sa dali pri predaji dobre porovnávať a dala sa vyrátať cena aj pre väčšie množstvá. Aj keď bolo hlbinné dolovanie kamennej soli značne namáhavejšie než pri získavaní soli zo soľanky odparovaním, výnosnosť hallstattskej ťažby musela byť omnoho vyššia než produkcia soli zo soľanky. Preto boli ložiská v Hallstatte také významné. O postavení Hallstattu ako medzinárodného strediska ťažby soli a obchodu s ňou svedčia aj početné predmety cudzieho pôvodu, objavené v hroboch. Tie ukazujú na obchodné kontakty s územím dnešného Slovinska, severnej Itálie, južného Nemecka, ale aj stredného Podunajska či Veľkej dunajskej kotliny.
Katastrofa ako koniec jednej éry
Rozkvet Hallstattu nebol trvalý. V priebehu tisícročí došlo k viacerým vrcholom a „pádom“ miestnej ťažby soli a s ňou súvisiaceho osídlenia. Po asi dvestoročnej prosperite v strednej a mladšej dobe bronzovej nastal útlm ťažby alebo dokonca pauza, a to v dôsledku katastrofy. Drsné prírodné podmienky spôsobujú v Alpách pomerne časté zosuvy horniny a pôdy. Rovnako to bolo aj v dávnej minulosti. Masívny zosuv v polovici 13. storočia pred Kr. zapríčinil zasypanie baní z doby bronzovej zmesou skál, pôdy a zničených stromov. Ľudia stihli pred závalom utiecť. V 9. storočí pred Kr. sa do Hallstattu baníci vrátili, aby podnietili azda najvýznamnejší rozkvet tohto centra v staršej dobe železnej. Ten ukončila ďalšia pohroma v 4. storočí pred Kr., v ktorej dôsledku aj tieto bane skončili pod mohutným závalom. V tomto období však ťažba v Hallstatte pomaly upadala a soľné „žezlo“ prebralo ďalšie významné centrum Dürrnberg pri Halleine, od Hallstattu vzdialené asi 60 km. V Hallstatte však nejakí ľudia vždy zostali, aby nasledujúce storočia a tisícročia opakovane zápasili s horninou v hlbinách hory a s prírodnými živlami na jej povrchu, s vidinou zisku „bieleho zlata“.
Použitá literatúra
- Kern, A./Kowarik, K./Rausch, A. W./Reschreiter, H. (eds.): Kingdom of Salt. 7000 years Hallstatt. Wien 2009.
- Pany-Kucera, D./Kern, A./Reschreiter, H.: Children in the mines? Tracing potential childhood labour in salt mines from the Early Iron Age in Hallstatt, Austria. Childhood in the Past 12-2, 2019, 67 – 80. DOI: 10.1080/17585716.2019.1638554.
- Grömer, K.: Prähistorische Textlkunst in Mitteleuropa. Geschichte des Handwerkes und der Kleidung vor den Römern. Wien 2010.
- Stöllner, T.: Salz als Fernhandelsgut in Mitteleuropa während der Hallstatt- und Latènezeit. In: A. Lang/V. Salač (eds.): Fernkontakte in der Eisenzeit. Liblice 2000. Praha 2002, 47 – 71.
Vyštudovala archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Absolvovala niekoľko štipendijných pobytov v zahraničí (Ľubľana, Viedeň, Frankfurt nad Mohanom). Niekoľko rokov pôsobila na Katedre archeológie FiF Univerzity Komenského, zúčastnila sa tiež na výskumoch na obchvate Bratislavy. V súčasnosti pracuje na odbore archeológie Pamiatkového úradu SR. Vo voľnom čase spoluorganizuje prednášky z archeológie pre verejnosť v rámci platformy Archeologická kaviareň. Špecializuje sa na problematiku staršej doby železnej, doby bronzovej a zvláštnu pozornosť venuje aj vzťahu ľudí a zvierat v minulosti.