Bol neolit časom mieru alebo obdobím krvavých konfliktov? 

Boli naši predkovia v mladšej dobe kamennej mierumilovnými roľníkmi, alebo sa neštítili masového vraždenia a hromadných popráv svojich súkmeňovcov a konkurentov? Archeológom sa podarilo vysledovať dôkazy násilných konfliktov, a to vďaka výskumu príčin smrti v  „pochovanej populácii“. V súčasnosti je známych niekoľko včasnoneolitických nálezísk s výskytom masových hrobov, ktoré môžeme označiť za jeden z najstarších dokladov možných „vojnových“ konfrontácií na svete.

Na základe nových objavov sa postupne stalo zrejmým, že krvavé strety medzi poľnohospodárskymi komunitami neboli v závere kultúry s lineárnou keramikou v mladšej dobe kamennej (neolite) v strednej Európe až také ojedinelé. Napriek tomu sa bádatelia do dnešného dňa nezhodli na príčinách týchto masakrov.

Kultúra s lineárnou keramikou (ďalej len „LnK“) je v súčasnosti už pomerne dobre známy archeologický komplex prisudzovaný prvým poľnohospodárom v strednej Európe. Títo roľníci niekoľko storočí osídľovali sprašové oblasti v blízkosti vodných tokov v rámci väčšej časti kontinentu. Toto obdobie (cca 5500 – 4900 pred n. l.) sa vo všeobecnosti považuje za éru mieru a spoločensko-politickej stability.

V pohrebnom ríte sledujeme typické črty v podobe charakteristického uloženia mŕtvych v skrčenej polohe, zväčša s hrobovými prídavkami. Pochovávaní boli v rámci samostatných pohrebísk či sídlisk. Naopak, záver LnK sa často opisuje ako obdobie rozpadu dovtedy homogénnej kultúrnej skupiny a čas odklonu od známych tradícií. Vznik fortifikácií objavujúcich sa práve v tomto čase bol interpretovaný ako snaha o obranu a prezentuje sa ako dôkaz zrejmej krízy a konfliktov.

Napriek tomu, že do dnešného dňa bolo preskúmané značné množstvo lokalít LnK, známky násilných konfrontácií a brutality v podobe masových hrobov sa obmedzujú práve na obdobie neskorej fázy tejto kultúry. Tieto nálezové celky znamenajú výrazný odklon od tradičných pohrebných zvykov – nevykazujú žiadne známky pietneho zaobchádzania s telami nebožtíkov, ktoré uložili do rôznych sídliskových štruktúr neorganizovaným spôsobom bez zjavnej starostlivosti či šetrnosti. Prečo roľníci vymenili motyku za sekeru a idylický obraz pestovateľa sa sfarbil načerveno?

Mierumilovní farmári alebo krvilační roľníci?

Viacerí archeológovia zastávajú názor, že rozrastajúca sa populácia, zvýšený tlak na využívanie poľnohospodárskej pôdy a klimatické či ekologické zmeny viedli ku ekonomickej kríze, ktorá vyústila do regionálnych prejavov násilia a konfrontácií odohrávajúcich sa na konci LnK. Rozpad kultúrnej jednoty sa má podľa nich odrážať v lokálnej zmene keramickej výzdoby, ako aj v poklese obchodných prepojení, ktoré predtým garantovali prísun surovín na výrobu kamenných nástrojov.

Uvedené zmeny mohli vyústiť do zvýšeného potenciálu konfliktov a spolu so zhoršujúcimi sa „susedskými vzťahmi“ poskytli priestor pre násilné udalosti. Tie mali predstavovať „obrat“ v dovtedajšom „mierovom spolunažívaní“. Túto teóriu potvrdzujú najmä tvrdením, že počas trvania európskeho neolitu pravdepodobne neexistovali profesionálni bojovníci a celá škála zbraní určených pre zabíjanie, ako to poznáme z neskorších období. Páchatelia prvých masakrov boli s najväčšou pravdepodobnosťou „obyčajní“ ľudia, ktorí na „vojnový“ stret využili nástroje, ktoré mali v danej chvíli k dispozícii – sekery a kopytovité kliny, ktoré boli pôvodne využívané na každodenné činnosti, alebo šípy určené primárne na lov.  

Ďalšia skupina bádateľov si myslí, že násilie v podobe brutálnych medzikomunitných útokov nie je spojené so zánikom LnK, ale že bolo bežnou súčasťou včasnoneolitického života. Dôvodov na boj mohlo byť podľa nich niekoľko a motívy mohli zahŕňať pomstu za predošlé útoky, rozpor pre pôdu, pytliactvo, prestíž, zajímanie otrokov či únos žien. Takéto „strety záujmov“ sú jedným zo základných typov ľudskej sociálnej interakcie už od najstarších čias. Rozdelené môžu byť na vnútrokomunitné a medzikomunitné konflikty.

Zatiaľ čo vnútrokomunitné rozpory zahŕňajú len pár jedincov a ich „viditeľnosť“ v archeologickom zázname je obmedzená, medzikomunitné roztržky sú v mnohých prípadoch rozpoznateľné – v podobe nálezísk, na ktorých sa objavujú pozostatky obetí kolektívnych masakrov. Takéto lokality sú známe i zo stredoeurópskeho včasného neolitu, najmä v západnom rozšírení LnK (zhruba od stredného Nemecka smerom na západ).

Stopy vedú na západ

Prvou objavenou lokalitou spájanou s výskytom násilných udalostí je Talheim v Nemecku. Na tomto sídlisku sa našiel masový hrob obsahujúci najmenej 34 jedincov – mužov, žien i detí v rôznom veku. Môžeme povedať, že reprezentoval kompletnú populáciu jednej menšej osady. Na lebkách zomrelých boli viditeľné stopy zranení spôsobené plochými sekerami, hrotmi šípov či nástrojmi s tupou hranou, t. j. „zbraňami“ typickými pre vtedajšiu dobu. Rany boli zväčša na zadnej časti lebiek, čo svedčí o útoku zozadu.

Zranenia boli zaznamenané i na postkraniálnom skelete (kosti trupu a končatín), všetky s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobené „zaživa“. Fraktúry stehenných a holenných kostí, paniev či vretenných kostí sú zasa dokladom početných zásahov tupým predmetom z rôznych strán. Komunita z Talheimu očividne zomrela násilnou smrťou s tým, že sa nevedeli/nestihli pred útokom brániť.

Dôkazmi o násilí sa neskôr „preslávilo“ nálezisko Asparn/Schletz v Dolnom Rakúsku. Vo vonkajšej priekope obklopujúcej sídlisko bolo identifikovaných 67 jedincov – ide pravdepodobne o celú komunitu. Väčšina kostier sa našla nekompletná, chýbali im najmä ruky a nohy. Zachované kosti niesli stopy početných zlomenín. Rovnako na lebkách objavili stopy po priamych (stopy zásahov spôsobujúcich smrť) i nepriamych (fraktúry či preliačiny vzniknuté po smrti) zraneniach spôsobených rôznymi „zbraňami“ – sekerami či kopytovitými klinmi, v jednom prípade šípom.

Útočníci napadli svoje obete pravdepodobne zozadu, azda pri snahe o útek. Mŕtvi boli následne nejakú dobu ponechaní „svojmu osudu“, kým ich premiestnili na miesto, kde sa našli. Dokazujú to stopy po ohlodaní kostí zvieratami a rozklad tiel. Na základe antropologických a biologických analýz sa dokonca podarilo zistiť, že nebožtíci ležali na mieste zabitia cca štyri mesiace až pol roka, až potom boli premiestnení do priekopy. Rôzne fraktúry na jednotlivých kostiach naznačujú, že obyvatelia sa stali obeťami krutého útoku, ktorý pravdepodobne ukončil tamojšie osídlenie (doklady neskoršieho osídlenia dosiaľ neboli objavené).

Za dôkaz „krvavých stretov“ sa považuje aj nález masového hrobu v lokalite Schöneck-Kilianstädten (Nemecko). Kosti sa našli v nepriaznivých podmienkach (v kyslej pôde) – boli slabo zachované, veľmi krehké a roztrúsené. Napriek tomu sa podarilo identifikovať najmenej 26 jedincov, ktorí boli násilne zabití údermi tupými predmetmi a zásahmi šípov a následne uložení do spoločnej jamy. Početné posmrtné fraktúry na lebkách i zvyšku kostier radia túto lokalitu do podobnej kategórie ako Talheim a Asparn/Schletz.

V tomto prípade bol navyše vysledovaný ďalší fenomén – zámerné a systematické lámanie dolných končatín. To spolu s hojnosťou zistených fraktúr jasne poukazuje na týranie a mrzačenie obetí. Je však možné aj to, že okrem pohnútok v podobe trýznenia zaživa mohlo ísť aj o symbolické vyjadrenie zabránenia možnosti úniku obetí, ktoré bolo vykonané až po smrti. V dôsledku stavu zachovaných osteologických vzoriek nie je jednoznačne možné určiť, ktorá z možností zodpovedá vtedajšej realite.

Skupinu dôkazov o smrteľnom násilí by sme mohli dopĺňať i ďalšími náleziskami (napr. Halberstadt či Vaihingen). Spomenúť však chcem nálezové celky, ktoré sa na prvý pohľad javili ako analogické k ostatným známym náleziskám tohto typu, ale hlbším skúmaním sa ukázalo, že ide o odlišné kontexty rituálneho charakteru (Zauschwitz, Tiefenllern – „Panenská“ jaskyňa, Herxheim či Vráble). V prípade prvých troch lokalít boli na kostrách rozpoznané stopy po rezaní, ohorení a špecifickej fragmentácii „čerstvých“ kostí, ktoré sú pravdepodobne dôkazom zložitého rituálu (aj keď existuje teória o dôkazoch kanibalizmu). Evidentné koncentrácie ľudských pozostatkov spolu s iným, očividne starostlivo vyberaným, archeologickým materiálom (keramikou, kamennými a kostenými nástrojmi či zvieracími kosťami) – uložené do jednotlivých jám – poukazujú na ich zámerné uloženie.

V prípade Vrábeľ (výskum Archeologického ústavu SAV v.v.i. a Univerzity v Kieli) bolo v priekope nájdených niekoľko desiatok (finálne číslo sa s najväčšou pravdepodobnosťou zvýši, nakoľko ide o precízne realizovaný projekt, ktorý aktuálne prebieha pod vedením Aleny Bistákovej, Martina Furholta a Ivana Chebena) kostier bez hlavy. Antropologickým skúmaním sa zistilo, že o hlavu, ako aj o iné časti tela (ruky, nohy) prišli niekoľko týždňov po smrti. Autori sa zhodujú v tom, že nálezy masového pochovávania z týchto lokalít nevykazujú znaky všeobecnej krízy alebo násilného konfliktu.

Naopak, výsledky analýz preukazujúce posmrtnú manipuláciu s pozostatkami v podobe premyslenej fragmentácie, pálenia či oddeľovania mäsa od kostí podľa nich deklarujú zložité pohrebné rituály vykonávané na konci LnK.

Kultúrny kolaps vs. náboženské praktiky

Masové hroby LnK vykazujú v mnohých ohľadoch zreteľné podobnosti. Spoločným menovateľom týchto nálezov je absencia rozpoznateľnej pozornosti, ktorá bývala pri regulárnych pohreboch venovaná nebožtíkom zo strany pozostalých – či už ide o pietne uloženie alebo hrobový inventár. Vzhľadom na to, že sa objavujú najmä v závere LnK, podľa viacerých bádateľov by sa mohli považovať za prejav zmien, ktoré ovplyvnili dovtedajší život. Klimaticky podmienený pokles poľnohospodárskej produkcie, zvýšené nároky na pôdu a zvyšujúca sa hierarchizácia v spoločnosti boli podľa nich pravdepodobne hlavnými faktormi pre rastúce spoločenské pnutie vedúce k násilným konfliktom medzi jednotlivými komunitami.

Aktuálne prevládajúci názor o násilnom rozpade komunít LnK, podložený objavmi lokalít ako Talheim, Asparn/Schletz či Schöneck-Kilianstädten, bol však podrobený kritike. Éra konca LnK bola podľa niektorých archeológov charakteristická zvýšenou variáciou pohrebných praktík, ktorá pretrvávala i do neskorších období. Naproti predošlému obdobiu, v ktorom je možné sledovať isté pravidlá, ktoré boli viac-menej striktne dodržiavané, v závere LnK dochádza k odlišnému zaobchádzaniu so zomrelými – zahŕňajúc násilie, rituály či magické akty. Zváženie týchto faktov znamená možnosť vyhnúť sa automatickému pripísaniu dôkazov násilia k faktorom ako sú sucho, klimatické zmeny či populačný tlak.

Spätná rekonštrukcia vtedajšej reality je však v kontexte obmedzených archeologických dát extrémne náročná. Nech už boli dôvody násilných stretov akékoľvek, na základe objavov masových hrobov je zrejmé, že idealizovaný obraz neolitickej populácie zloženej z rodín tvorených tvrdo pracujúcimi roľníkmi, ktorí žijú v harmónii so svojimi susedmi, je v súčasnosti na ústupe.

Násilné konflikty spojené s vraždením pravdepodobne ovplyvnili vtedajší život intenzívnejšie ako sa pôvodne predpokladalo. Samotná interpretácia masových hrobov sa však môže meniť na základe nových objavov, ktoré budú odrážať „novú výskumnú realitu“. Práve pomocou nich bude azda možné bližšie rekonštruovať osudy tých členov spoločnosti, ktorých osud je v kontexte s obmedzenou výpovednou hodnotou archeologických dôkazov pomerne ťažké sledovať.

Použitá literatúra:

• Bofinger, J./Bollacher, Ch./Rösch, M.: Frühe Bauern an der Enz. Die bandkeramische Siedlung von Vaihingen an der Enz. In Landesamt für Denkmalpflege Baden-Württemberg im Regierungspräsidium Stuttgart (Hrsg.). Kelten, Dinkel, Eisenerz. Sieben Jahrtausende Siedlung und Wirtschaft im Enztal. Baden-Württemberg, 2015, 17 – 19.
• Coblenz, W.: Bandkeramischer Kannibalismus in Zauschwitz. Ausgrabungen und Funde 7, 1962, 67 – 69.
• Furholt, M./ Cheben, I./ Müller, J./ Bistáková, A./ Wunderlich, M./ Müller-Scheessel, N. (eds.): Archaeology in the Žitava Valley I : The LBK and Želiezovce settlement site of Vráble. 1. Aufl. Leiden 2020. 
• Golitko, M./Keeley, L.: Beating ploughshares back into swords: warfare in the Linearbandkeramik. Antiquity 81, 2007, 332 – 342.
• Gronenborn, D.: Climate change and socio-political crises: some cases from neolithic central Europe. In Pollard, T./Banks, I. (ed.). Offprint of: War and Sacrifice. Studies in the Archaeology of Conflict. Leiden – Boston, 2007, 13 – 32.
• Meyer, Ch./Lohr, Ch./Gronenborn, D./Kurt, A.: The massacre mass grave of Schöneck-Kilianstädten reveals new insights into collective violence in Early Neolithic Central Europe. Proceedings of the National Academy of Sciences 112, 2015, 11217 – 11220.
• Meyer, Ch./Knipper, C./Nicklish, N. et al.: Early Neolithic executions indicated by clustered cranial trauma in the mass grave of Halberstadt. Nature Communications, 2018, 2 – 3.
• Müller-Scheeßel, N./Hukeľová, Z./Meadows, J. et al.: New burial rites at the end of the Linearbandkeramik in south-west Slovakia. Antiquity 95, 2021, 65 – 84.
• Orschiedt, J.: Die Jungfernhöhle bei Tiefenellern. Neue Interpretation der menschlichen Skelettreste. Bericht des Historischen Vereins Bamberg 133, 1997, 185 – 198.
• Orschiedt, J./Haidle N. M.: Violence against the living, violence against the dead on the human remains from Herxheim, Germany. Evidence of a crisis and mass canibalism? In Schulting, R./Fibiger, L. (ed.): Sticks, stones & broken bones. Neolithic Violence in a European Perspective. Oxford University Press, 2012.
• Teschler-Nicola, M.: The Early Neolithic site Asparn/Schletz (Lower Austria): anthropological evidence of interpersonal violence. In Schulting, R./Fibiger, L. (ed.): Sticks, stones & broken bones. Neolithic Violence in a European Perspective. Oxford University Press, 2012.
• Wahl, J./Trautmann, I.: The Neolithic massacre at Talheim: a pivotal find in conflict archaeology. In Schulting, R./Fibiger, L. (ed.): Sticks, stones & broken bones. Neolithic Violence in a European Perspective. Oxford University Press, 2012.
• Wild, M./Stadler, P./Häußer, A. et al.: Neolithic massacres: local skirmishes or general warfare in Europe? Radiocarbon 46, 2004, 377 – 385.

PhDr. Michaela Mandák Niklová, PhD.,

Je absolventkou Katedry archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V rámci doktorandského štúdia sa začala venovať problematike archeológie domácnosti a absolvovala študijný pobyt na Oddelek za arheologijo, Filozofska fakulteta Univerze v Ljubljani(Slovinsko). Je spoluautorkou publikácie Archeológia pravekých domácností(2018), ktorá je knižnou podobou jej dizertačnej práce. V súčasnosti pôsobí ako odborná radkyňa na Krajskom pamiatkovom úrade Nitra a príležitostne prednáša študentom archeológie.