Zaplavenie Doggerlandu, šírej nížiny medzi Britskými ostrovmi a európskym kontinentom, dokazuje, že stúpajúce more pohlcuje pevninu iným spôsobom, než si obvykle predstavujeme. 

Mamutia lebka z Doggerlandu.

Obyvateľom anglického a waleského pobrežia sa po silných búrkach niekedy naskytne pohľad na kontúry stratenej krajiny. V odlivom obnažených naplaveninách sa črtajú kmene stromov – zvyšky celých lesov, ktoré pred tisícročiami zhltlo more.

Ľudia si ich všímajú stáročia, azda tisícročia. V stredoveku im hovorili Noemove stromy, považovali sa totiž za dôkaz biblickej potopy sveta. Až v 19. storočí si bádatelia uvedomili, že môže ísť o čosi celkom iné. Interpretovali ich ako dôkaz zaplaveného pevninského mosta spájajúceho dnešné Britské ostrovy s kontinentálnou Európou v dobe ľadovej.

Pri britskom pobreží sa nachádzali ďalšie a ďalšie dôkazy niekdajšej súše, napríklad rašeliniská alebo nástroje lovcov a zberačov staršej a strednej doby kamennej (paleolit resp. mezolit). Až do záveru 20. storočia sa im však venovala len malá pozornosť. „Archeológovia majú sklon hovoriť, že nálezy patria do pôsobiska geológie, a geológovia poznamenávajú, že sú príliš mladé, aby boli hodné ich pozornosti,“  napísal v roku 1913 britský paleobotanik Clement Reid. Zaplavená súš pri Britských ostrovoch sa tak nasledovné desaťročia typicky považovala len za akýsi úzky koridor.

Lavica, čo bola ostrovom 

Zvyškom zaplavenej krajiny pri Britských ostrovoch venoval pozornosť namiesto geológov a archeológov niekto celkom iný – rybári. Oddávna dobre poznali a denno-denne využívali aj vzdialené zvyšky tejto zaplavenej súše – Doggerskú lavicu, ktorá leží v Severnom mori asi sto kilometrov severovýchodne od pobrežia Anglicka.

Doggerská lavica je piesčitá plytčina s rozlohou bezmála 18-tisíc štvorcových kilometrov. Hĺbka vody tu dosahuje miestami menej ako 15 m (v priemere 20–30 m). Je tak o 20 metrov plytšia než okolité dno a predstavuje vyhľadávané miesto pre rybolov. Aj jej pomenovanie súvisí s rybolovom. Pochádza zo starého holandského výrazu doggers označujúceho rybársku loď.

Európa pred 12 000 rokmi.

Na dne Doggerskej lavice leží množstvo vrakov lodí, no taktiež vedeckých pokladov: rybárske trawlery z dna príležitostne vytiahnu lebky mamutov, kosti levov a srstnatých nosorožcov a artefakty pravekých ľudí.

Doggerská lavica vznikla počas poslednej doby ľadovej (pred 115 000 až 11 700 rokmi). Predstavuje morénu, činnosťou pevninského ľadovca nahromadený piesčitý a kamenistý materiál. Počas glaciálu sa v okolí Doggerskej lavice nachádzala šíra tundra, akú možno vidieť v severnej Kanade. Keď začali ľadovce v závere doby ľadovej ustupovať, zanechali šíru, riekami prepletanú nížinu, skutočný „raj“ lovcov a zberačov. Roztápanie ľadovcov ju zmenilo na ostrov, ktorý podľa niektorých názorov zanikol pri náhlej katastrofe, takže sa niekedy označuje ako „Atlantída doby kamennej“.

Šíra nížina, nie koridor 

Vedecký záujem o Doggerland vzplanul až koncom 90. rokov minulého storočia. Jedným z dôležitých popudov bola štúdia expertky na archeológiu močarísk Bryony Colesovej. Výskumníčka argumentovala, že súš spájajúca Britské ostrovy s európskym kontinentom nebola počas doby ľadovej úzkym koridorom, ale šírou nížinou, siahajúcou nielen po dnešné Francúzsko, ale aj po Holandsko, Nemecko a Dánsko. Túto súš označila podľa Doggerskej lavice ako Doggerland.

Argumenty Bryony Colesovej sa ujali. Podľa archeológa Jima Learyho dokonca Doggerland krátko po skončení doby ľadovej dosahoval väčšiu rozlohu než dnešné Britské ostrovy.

Čiastočne nepresná rekonštrukcia rozsahu Doggerlandu pred 11 000 rokmi (v skutočnosti siahal až po územie dnešného Dánska).

Vlna záujmu o Doggerland ťažila z nových výskumných metód. „Topografia dnešného dna nemusí pripomínať skutočnú zaplavenú holocénnu krajinu. Výrazné krajinné prvky môžu byť skryté mnoho metrov pod hladinou a zamaskované vrstvou neskorších usadenín,“ upozorňuje Jim Leary. „Našťastie, výrazný technologický pokrok pomohol prekonať tieto prekážky, predovšetkým pomocou seizmických dát.“

Skúmanie dna seizmickými vlnami prinieslo trojdimenzionálne zábery pochovaných riečnych údolí, jazier a estuárií. Zároveň umožnilo vytipovať vhodné miesta na získanie vrtných jadier, ktoré sú cenným zdrojom environmentálnych zvyškov, ako sú peľové zrnká alebo uhlíky, dôležité pre datovanie a rekonštrukciu dávneho prostredia.

Veľké jazero a domy na stĺpoch? 

Ako vyzeral Doggerland pred 11-tisíc rokmi, čiže zhruba tisícročie po skončení poslednej doby ľadovej? Seizmické dáta ukázali, že predstavoval rovinatú nížinu s množstvom riek, ktoré sa pomerne ľahko zarezávali do mäkkých usadenín podložia a vytvárali premenlivé siete prepojených kanálov, oddelených močiarmi a ostrovčekmi z trstín. Ďalej od vodných tokov rástli pásy opadavých lesov, zrejme bohatých na jelene, diviaky a losy.

Typickým prvkom Doggerlandu bolo množstvo soľných dómov. Išlo o nahromadenia soli, ktorá zostala po ústupe mora začiatkom glaciálu. Tieto soľné masy stúpali cez hustejšie nadložné vrstvy, podobne ako sa cez horniny prediera magma, a vytvárali niekoľko metrov vysoké pahorky. Po ich rozpade zostali vyvýšené prstence s centrálnym „kráterom“. „V tomto plochom území vytvárali soľné dómy nápadné prvky krajiny a ideálne miesta na zakladanie sídlisk. Geologické vrstvy odhalené po ich zrútení mohli byť vhodným miestom na hľadanie suroviny pre kamenné nástroje,“ konštatuje Jim Leary.

Zaplavený les z praveku.

Na severe Doggerlandu vzniklo rozsiahle jazero. Podľa meraní dosahovalo dĺžku 100 km a šírku 30 km. Prezrádza ho výrazná depresia dna Severného mora označovaná ako Outer Silver Pit (Vonkajšia strieborná jama), ktorá leží asi 150 km západne od dnešného pobrežia Anglicka.

Do jazera vtekalo niekoľko riek, šírka najväčšej presahovala 600 metrov a vytvárala rozsiahlu záplavovú nížinu so šírymi  močiarmi a slaniskami. „Muselo ísť o významné miesto stretávania pre skupiny ľudí aj pre zvieratá,“ hovorí Jim Leary. Archeológ predpokladá, že na brehoch jazera alebo jeho prítokov si mezolitickí lovci a zberači postavili na stĺpoch vyvýšené drevené príbytky s rozsiahlymi platformami z brvien. Teda také, aké sa podarilo objaviť v neďalekých anglických lokalitách datovaných do rovnakého obdobia.

 

Obria delta a megarieka 

Južne od jazera sa nachádzala obrovská vnútrozemská delta. „V súčasnej Európe neexistuje nič podobné,“ zdôrazňuje Jim Leary. Delta vznikla sútokom viacerých veľkých riek, okrem iného Rýna a Másy, pritekajúcich z juhovýchodu, ako aj Temže pritekajúcej zo severozápadu.

Prímorské slanisko – takto asi vyzerali pobrežia Doggerlandu.

Tieto a ďalšie impozantné prítoky spájala do jedného obrieho. „Sila tejto rieky musela byť nepredstaviteľná a jej zvuk ohlušujúci,“ konštatuje Leary. V priestore dnešného Lamanšského prielivu sa menila na širší, pokojne tečúci tok so šírkou 8 až 20 km. V tomto priestore doň vtekali ďalšie veľké prítoky z územia Britských ostrovov aj dnešného Francúzska, okrem iného Somma a Seina, takže v rieke končila voda z väčšiny dnešnej severozápadnej Európy a juhovýchodnej Veľkej Británie

Doggerlandská megarieka vtekala do oceánu v podobe obrovského estuária. Podľa Jima Learyho mohlo ísť o jedno z najlákavejších miest pre lovcov a zberačov v celej Európe. „Estuáriá a okolité močiare patria medzi biologicky najproduktívnejšie habitaty na Zemi,“ hovorí. „Máme množstvo dôkazov, že ľudia tu nachádzali šíry pás pobrežia bohatý na najrôznejšie jedlé mäkkýše a kôrovce a mnohé druhy rýb, ako pstruhy, lososy alebo úhory.“ Podľa vedca spestrovali menu lovcov a zberačov aj rôzne druhy vtákov a tulene.

More nestúpalo postupne a plynulo

V čase vrcholného zaľadnenia sa hladina oceánov nachádzala bezmála o 150 metrov nižšie ako dnes. V závere poslednej doby ľadovej si však more začalo brať späť to, čoho sa dočasne vzdalo. Z dlhodobého hľadiska možno konštatovať, že do obdobia asi pred 7 000 rokmi, keď sa vzostup morí výrazne spomalil, stúpala hladina morí zrýchľujúcim tempom. Kým pred 14- až 11-tisíc rokmi stúpla celkovo o 20 metrov, počas ďalších troch tisícročí viac ako dvojnásobne, bezmála o 50 metrov.

Doggerská lavica.

V rozpore s mnohými predstavami zistenia z Doggerlandu demonštrujú, že morská hladina pri otepľovaní nestúpala plynulo, rovnomerným tempom, ale skokovito. A to vtedy, keď došlo ku kolapsu kontinentálnych alebo k odtrhnutiu veľkých oceánskych ľadovcov. „Vzostup morskej hladiny sa považuje za pomalý, nenápadný a stabilný proces, prakticky nepozorovateľný počas ľudského života. V skutočnosti sa odohrával prostredníctvom náhlych, skokovitých záplav s dlhšími obdobiami relatívneho pokoja,“ upozorňuje Jim Leary. Myslí si, že obyvatelia Doggerlandu videli v priebehu niektorých storočí krajinu, ktorú osídľovali, doslova miznúť pred očami.

Mŕtve lesy 

Predvojom postupujúceho mora bola slaná voda. Spôsobovala ústup lesov, kontaminovala zdroje pitnej vody a transformovala močiare na slaniská. Keď stúpala skokovito, zaplavovala lesy a menila ich na mŕtve hromady vztýčeného dreva.

„Boli až strašidelne tiché, bezlisté, takmer nič v nich nerástlo a nehýbalo sa,“ píše Leary. Na základe etnografických záznamov je presvedčený, že takéto zaplavené lesy museli v obyvateľoch Doggerlandu vyvolávať až mystický dojem: „Možno sa stali zakázanými územiami alebo územiami, ktoré patrili duchom. Možno asociácia s tichom a mŕtvom viedla k ukladaniu mŕtvych tiel do týchto zaplavených areálov.“

Strata lesov znamenala aj stratu lovnej zveri. Nové izotopové výskumy kostených pozostatkov miestnych lovcov a zberačov však naznačujú, že ľudia postupne zaplavovaný Doggerland napriek tomu neopustili, ale jednoducho sa preorientovali na konzumáciu morskej stravy. V rozpore so staršími názormi niektorých bádateľov sa teda skupiny lovcov a zberačov obývajúce Doggerland nepresťahovali do vnútrozemia, ale zostávali, kým to bolo možné. Možno sa im to stalo osudným.

Zničila Doggerland cunami? 

Doggerská lavica.

More najprv pohltilo rozsiahle doggerlandské jazero. Došlo k tomu pred asi 9 500 rokmi, čiže 2 000 rokov po skončení poslednej doby ľadovej. Pred približne 9 000 rokmi zanikla doggerlandská megarieka tečúca v priestore dnešného Lamanšského prielivu. Krátko nato sa Doggerland zmenil na nížinný ostrov s rozlohou o čosi väčšou ako polovica Slovenska.

Ostrov zostával aj naďalej osídlený. Potom ho však v priebehu dvoch storočí zasiahli dve prírodné katastrofy.

Jednou bol katastrofický únik vody z Agassizovho jazera, ktoré vzniklo na okraji severoamerického ľadovcového štítu a svojho času obsahovalo viac vody ako všetky súčasné jazerá dokopy. Nastalo niekedy pred 8 200 až 8 700 rokmi (presné datovanie je neisté) a v priebehu dvoch rokov spôsobilo vzostup morskej hladiny o 1 až 2 m. Druhou udalosťou bola cunami, ktorú asi pred 8 450 rokmi vyvolal podmorský zosuv neďaleko pobrežia dnešného Nórska. Tritisíc kubických kilometrov sedimentu vytvorilo vlnu, ktorá podľa najnovších výskumov presahovala 20 metrov a takpovediac spláchla pobrežia severozápadnej Európy. Keď dorazila do Doggerlandu, bola ešte stále vyše päť metrov vysoká.

Nížinný Doggerland spustošila. „Práve územia, ktoré boli najviac zasiahnuté cunami, patrili medzi oblasti najatraktívnejšie pre ľudské osídlenie,“ upozorňuje Jim Leary. Archeológ je presvedčený, že ničivá vlna úplne vyhladla doggerlandské obyvateľstvo.

Ľudské osídlenie na Doggerlande možno skončilo, samotný ostrov však podľa nových zistení pretrval. Počítačové simulácie naznačili, že vplyv cunami nebol taký ničivý, ako sa pôvodne zdalo. Samotný Doggerland teda existoval ďalej, len sa možno zmenil na hŕstku ostrovov, ledva vytŕčajúcich z mora. Ďalšiemu stúpaniu morskej hladiny však nevzdorovali dlhšie ako niekoľko storočí.

Literatúra

  • Coles, B. J.: Doggerland: a speculative survey. Proceedings of the Prehistoric Society 64, 1998, 45–82.
  • Hill, J. et al.: Was Doggerland catastrophically flooded by the Mesolithic Storegga tsunami? Dostupné na internete: https://arxiv.org/pdf/1707.05593.pdf.
  • Leary, J.: Perceptions of and responses to the holocene flooding of the North Sea lowlands. Oxford Journal of Archaeology 28, 2009, 227–237.
  • Leary, J.: The Remembered Land. London 2015.
  • Li, Y.-X. et al.: Synchronizing a sea-level jump, final Lake Agassiz drainage, and abrupt cooling 8200 years ago. Earth and Planetary Science Letters 315–316, 2012, 41–50.
  • Van der Plicht J. et al.: Surf’n Turf in Doggerland: dating, stable isotopes and diet of Mesolithic human remains from the southern North Sea. Journal of Archaeological Science: Reports 10, 2016, 110–118.

Obrazová príloha: wikipedia.org, K. Hall, Geograph.org.uk, www.wessexarch.co.uk

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je autorom popularizačného projektu Ľudia, mýty & dejiny a vedeckým redaktorom portálu Zive.sk.