V bitke pri Hohenfriedbergu bojoval pruský kráľ Fridrich II. Veľký podľa vlastných slov o Sliezsko. O necelé štyri mesiace neskôr však musel bojovať o vlastný život v bitke pri Žďári vo východných Čechách. Ako je však možné, že sa jeden z najuznávanejších vojvodcov histórie ocitol v ohrození života?
Vojenská situácia v rokoch 1744 a 1745
Berlínskym mierom z roku 1742 Fridrich II. nielenže ukončil vojnu s habsburskou monarchiou, ale predovšetkým rozšíril Prusko o väčšiu časť Sliezska. Mária Terézia sa však so stratou svojej najbohatšej provincie nezmierila a opakovane dávala najavo, že spor s pruským panovníkom nepovažuje za vyriešený. Fridrich II. preto vnímal jej vojenské a politické úspechy s obavami; najmä porážku Bavorska a spojenectvo Habsburgovcov s Britmi a Holanďanmi považoval za bezprostrednú hrozbu. V lete 1744 sa preto rozhodol konať a opäť zaútočil na habsburskú monarchiu. Vypukla druhá sliezska vojna.
Po víťazstve nad habsburskými a saskými vojskami v bitke pri Hohenfriedbergu Fridrich II. so svojou armádou tiahol do Čiech, v júni 1745 prekročil hranice pri Náchode a prenikol ďalej po prúde rieky Metuje. Habsburským jednotkám pod velením Karola Lotrinského, švagra Márie Terézie, sa podarilo včas zaujať pozície pozdĺž Labe a dolného toku Orlice, aby vhodnými manévrami zastavili pruský postup.
Nasledujúci mesiac sa Fridrich II. prebojoval na západný breh Labe pri Smiřiciach, ale na svoj úspech už nedokázal nadviazať. V tom čase sa jeho zásobovacia situácia zhoršila; preprava proviantu a munície sa zásadne obmedzila, najmä v dôsledku činnosti habsburského ľahkého vojska, husárov a pandúrov, ktorí podnikali neustále nájazdy, často prenikajúce hlboko do pruského tyla. Okrem toho Mária Terézia nechala doplniť stavy svojich vojsk, čím obnovila svoju početnú prevahu nad protivníkom. Posledný úder pruskej prítomnosti vo východných Čechách zasadil barón František Trenck; jeho pandúri prinútili v septembri 1745 pruskú posádku opustiť Nové Město nad Metují.
Všetky cesty vedú ku Žďáru
Strata Nového Města nad Metují bola pre priebeh pruského ťaženia rozhodujúca. Fridrich II. stratil nielen kľúčovú zásobovaciu trasu, ale aj ústupovú cestu. Rozhodol sa preto neriskovať a radšej vyviesť svoje vojská späť do Sliezska poslednou schodnou cestou, ktorú mal k dispozícii – cez Žacléřský priesmyk. Juhozápadne od Trutnova, pri obci Studenec v okolí Žďáru, si zriadil ďalší tábor, v ktorom sa dočasne zastavil.
Mária Terézia, ktorá dostala informácie o ťažkej situácii pruského kráľa, žiadala rozhodujúcu bitku. Keďže si bola vedomá, že jej švagor je váhavý veliteľ, poslala za ním dvoch svojich osvedčených poľných maršalov, Leopolda Filipa z Arenbergu a Jána Juraja Kristiána z Lobkowicz; najmä druhý menovaný bol známy ako bojovný typ veliteľa. Dúfala totiž, že triumf, ktorý v tom čase dosiahla – zvolenie Františka Štefana Lotrinského za rímskeho cisára – znásobí súbežným zničením svojho úhlavného nepriateľa.
Ako prvé proti Fridrichovi II. vyrazilo nepravidelné vojsko Habsburgovcov, husári, ktorým velil František Leopold Nádasdy, a už spomínaný barón Trenck so svojimi pandúrmi. Ich postup bol veľmi rýchly. Už 23. septembra 1745 prenikli k Maršovu pri Úpici a na kopci južne od obce si zriadili pozorovateľňu. Odtiaľto, nikým nevidení, mali výhľad priamo do pruského tábora. Karol Lotrinský dokonca niekoľkokrát vyliezol na vrch, aby videl situáciu nepriateľa. Na základe toho, čo zistil, vypracoval 29. septembra 1745 bojový plán. Podľa neho sa mali Rakúšania potichu priblížiť do bezprostrednej blízkosti Prusov, obsadiť kopce, ktoré ležali západne od tábora Fridricha II. a v noci podniknúť prekvapivý útok.
Habsburské vojsko prekročilo pri Dvore Králové rieku Labe a následne prešlo cez zalesnenú oblasť, ktorá sa vtedy nazývala Les Kráľovstva. Tu však časť vojsk cisárovninho švagra zablúdila a zaujala pozície až v ranných hodinách 30. septembra 1745.
V tom istom čase pruský prieskum zistil, že rakúske vojská postupujú smerom k táboru Fridricha II. Pruský kráľ si túto informáciu vysvetlil tak, že Karol Lotrinský sa ho snaží odrezať od Sliezska. O možnom strete ani neuvažoval, napokon ani nedovolil, aby okolie tábora obsadili hliadky. Nariadil však urýchliť prípravy na odchod.
Dispozícia bojiska a bojová zostava
Približne po 15. hodine 29. septembra 1745 začal predvoj habsburských síl obsadzovať zalesnené výšiny okolo pruského tábora. Terén okolo tábora vyhovoval zámerom Karola Lotrinského. Pruský tábor mal pretiahnutý tvar a tiahol sa asi tri kilometre od priestoru, ktorý sa začínal severozápadne od Studenca a končil severne od Radče. Západne od neho sa nachádzala obec Střítež, ktorú Prusi neobsadili, a kľúčový bod neskoršej bitky, vrch Hranná. Práve tu, na svojom ľavom krídle, mal Karol Lotrinský rozmiestnené jadro rakúskych síl. Usúdil, že Prusi pri ústupe využijú hlavnú cestu do Trutnova, ktorá vedie priamo pod kopcom. Obsadil preto Hrannú desiatimi jazdeckými plukmi a šiestimi pešími plukmi a napokon 28 delami, z toho 16 ťažkými. Lobkowicz bol poverený velením ľavého krídla.
Ďalšie habsburské jednotky sa nachádzali na vrcholoch kopcov južne, respektíve juhozápadne od Hranné až po oblasť medzi obcami Horný Žďár a Brusnice. V strede rozmiestnili Sasi pod velením Jana Adolfa II. von Sachsen-Weißenfelsa tri jazdecké a šesť peších plukov. Pravé krídlo pozostávalo z desiatich peších plukov, pričom ich bok zabezpečovalo sedem jazdeckých plukov. O tom, že sa habsburským oddielom podarilo splniť rozkaz na presun v úplnej tichosti, svedčí skutočnosť, že ich od pruského tábora delilo len asi pol kilometra. Všetko nasvedčovalo tomu, že osud Fridricha II. je spečatený.
Vzhľadom na meškanie habsburských síl k útoku neprišlo, preto ho Karol Lotrinský odložil na ráno 30. septembra 1745. Napriek naliehaniu poľného maršala Lobkowicza však svoj plán bitky nezmenil. Vyslanec Márie Terézie sa ho snažil presvedčiť, že Fridrich II. po začatí bojov neustúpi, ale zaútočí, a tiež ho upozornil, že zvlnený a kopcovitý terén budúceho bojiska nie je vhodný na nasadenie jazdectva.
Ráno 30. septembra 1745 približne o 5. h sa hlavní velitelia Fridricha II. zhromaždili v jeho stane. Krátko po začiatku porady ich však prerušilo hlásenie dôstojníka, ktorý oznámil, že výšiny pri Stříteže sú obsadené nepriateľom.
Fridrich II., ktorého táto správa zaskočila, potom preukázal jednu zo svojich dobrých vlastností, a to schopnosť okamžite a správne reagovať. Po rýchlom oboznámení sa so situáciou odmietol ustúpiť, nariadil vojsku, aby sa sformovalo do bojovej zostavy a okamžite zaútočil. Na pravé krídlo oproti vrchu Hranná poslal jazdecké sily v počte piatich plukov pod velením Wilhelma Dietricha von Buddenbrocka, za nimi sedem plukov pechoty pod velením Leopolda II. Anhalta-Dessauského. Fridrichovej pozornosti neuniklo, že severovýchodné úpätie kopca zostalo nezabezpečené, a nariadil, aby bol hlavný úder vedený do boku Rakúšanov, smerom od Nového Rokytníka; v tomto manévri možno vidieť pokus o uplatnenie osvedčenej taktiky tzv. kosého šíku.
Stred pozostávajúci z deviatich peších plukov, ktorým velil jeho švagor Ferdinand von Braunschweig, umiestnil Fridrich II. do priestoru medzi Stříteží a Studencom, zatiaľ čo ľavý okraj zostavy, ako velil železný zákon lineárnej taktiky, nechal zaistiť jazdectvom, konkrétne štyrmi plukmi Fridricha Wilhelma von Kyaua.
Na začiatku bitky mal pruský kráľ celkovo 22 600 mužov, z toho 16 700 pechoty a 5 900 jazdcov. Tieto sily boli rozdelené zhruba medzi šestnásť peších a deväť jazdeckých plukov. Naproti tomu Rakúšania mali 41 000 vojakov; väčšiu časť, celkovo 25 300, tvorila pechota, z ktorej asi 4 000 patrilo k nepravidelnému vojsku a 12 700 k jazdectvu; bez započítania nepravidelného vojska spojenci postavili dvadsaťdva peších a dvadsať jazdeckých plukov. V celkovej bilancii mali Rakúšania značnú početnú prevahu, ale pokiaľ ide o ťažkú, bojovú pechotu, ich presila tu nebola veľká.
Priebeh bojov
Podľa pokynov Fridricha II. začal pruský predvoj obchvat rakúskych pozícií pri Hranné. Približne o 6.00 h sa však dostal pod silnú delostreleckú paľbu z kopca. Napriek stratám sa Prusi disciplinovane zoradili do bojovej zostavy a v sile dvoch jazdeckých plukov prešli do útoku. Ich prvý úder však odrazili rakúski karabinieri a jazdeckí granátnici. Potom sa však Prusi znovu sformovali, doplnili svoje rady a opäť vyrazili do útoku. Tentoraz úspešne. Rakúšania sa dali na útek, ktorý sa skončil až pri obci Staré Buky.
Po tom, čo Prusi vyradili jazdectvo rakúskeho ľavého krídla, prišla k slovu pechota. Pod velením Leopolda II. vyrazili dopredu a do kopca. Nepriateľskí granátnici im vyšli v ústrety a s pokrikom „Nech žije Mária Terézia!“ ich zahnali na ústup. Aj po tomto neúspechu sa však Prusi opätovne sformovali, zaútočili a opäť boli odrazení. Až tretí útok v sile jedenástich práporov, napriek kartáčovej paľbe, priniesol výsledok. Počas neho druhý sled pechoty viedol pelotonovú paľbu, ktorá mu umožnila bez prerušenia ostreľovať nepriateľské pozície, zatiaľ čo prvý sled s nasadenými bodákmi prenikol do radov Rakúšanov.
Po ovládnutí Hranné sa Prusi otočili doľava a pokračovali v útoku, pričom sa zamerali na nechránené krídlo rakúskej pechoty v strede bojiska a obracali na útek jednotku za jednotkou nepriateľa.
Na začiatku bitky mal Fridrich II. v úmysle zasadiť rozhodujúci úder len pravým krídlom, zatiaľ čo stred a ľavé krídlo mali zostať v obrane. Vývoj bojovej situácie však tento zámer trochu zmenil. Na kopci južne od Stříteže sa nachádzali ďalšie delostrelecké batérie, ktoré pálili do pruských radov. Veliteľ strednej časti formácie von Braunschweig nemal veľmi jasné inštrukcie, a preto nariadil prejsť do ofenzívy. Pre pruskú pechotu to opäť znamenalo útočiť čelne a do kopca. Medzitým už bol rakúsky stred zo severu zatlačený, a preto ustúpil. Približne o 11. h sa tak Prusom podarilo obsadiť kopce južne od Stříteže a získať tak rozhodujúcu prevahu.
Napriek tomuto vývoju rakúske jazdectvo na pravom krídle postúpilo až do priestoru severne od Brusnice. Hoci sa pred nimi nachádzalo nechránené ľavé krídlo pruskej pechoty, Habsburgovci túto situáciu nevyužili a nezaútočili. Naopak, sami sa stali terčom útoku, troch plukov jazdectva, ktoré Fridrich II. stiahol zo svojho pravého krídla. Rakúšania boli zahnaní na útek, čím sa bitka zhruba o 13. h skončila.
Faktickou epizódou, ktorá však mala značný význam, bol prepad a vyplienenie pruského tábora Nádasdyho husármi. Podarilo sa im získať bohatú korisť, medzi ktorou boli aj predmety zo stanu Fridricha II. vrátane jeho slávnej flauty. Habsburské nepravidelné jednotky však do boja nezasiahli a bojisko opustili hneď, ako sa uspokojili so svojou korisťou.
Bilancia bitky a jej následky
Aby Prusi dodali svojmu víťazstvu váhu, zostali na bojisku ďalších päť dní. Ich rady sa však preriedili o 3 911 mužov; z nich 886 bolo zabitých, 2 721 zranených a 304 nezvestných. Rakúšania stratili 799 zabitých, 2 782 zranených a 3 108 nezvestných, t. j. 6 689 mužov, zatiaľ čo Sasi prišli o 281 zabitých a nezvestných a 474 zranených, t. j. 755 vojakov.
Bitka pri Žďári ukázala taktickú prevahu pruskej armády, ktorá dokázala poraziť početnejšieho protivníka. Víťazstvo však bolo poznačené tým, že pruský kráľ sa pred bitkou dopustil viacerých chýb a nechal sa zaskočiť. Navyše, úspech v bitke nerozhodol o ďalšom priebehu vojny. Vojsko Márie Terézie ľahko nahradilo utrpené straty, zatiaľ čo Fridrich II. prišiel nielen o svoju flautu, ale aj o celú pokladnicu a ocitol sa fakticky bez peňazí.
Historici si už dávno všimli, že s bitkou pri Žďári nie je všetko v poriadku. Najmä vzhľadom na neprimerane veľký priestor, ktorý jej venoval pruský kráľ vo svojich pamätiach. V jednom aspekte však bol úprimný. Pepieru sa zveril, že medzi jeho predchádzajúcou bitkou pri Hohenfriedbergu a bitkou pri Ždári je zásadný rozdiel. V tej druhej musel bojovať o vlastný život.
Po bitke Fridrich II. stiahol svoju armádu do Sliezska, kde očakával, že strávi zimu, a sám odišiel do Berlína. Udalosti na jeseň 1745 však mali jeho plány opäť narušiť. O tom, čo sa vtedy udialo, sa dozviete v ďalšej štúdii o bitkách pruského panovníka.
Použitá literatúra
- Die Kriege Friedrichs des Großen. Zweiter Theil. Der Zweite Schlesische Krieg. 1744-1745. Berlin 1895, s. 59-93.
- Hosák, Ladislav: Válečná kampaň v létě 1745 v Podkrkonoší a bitva u Zárova. In: Krkonoše – Podkrkonoší. Vlastivědný sborník, sv. 1, 1963. Havlíčkův Brod 1964, s. 71-85.
- Taraba, Luboš: Sukně proti kalhotám. Válka o rakouské dědictví 1740-1748. Praha 2019, s. 331-344.
Obrazová príloha: Wikimedia, archív autora
Doc. Mgr. Aleš Binar, PhD., vyštudoval históriu na Sliezskej univerzite v Opave, kde získal aj doktorát a habilitoval sa. Od roku 2010 pôsobí na Univerzite obrany v Brne. Odborne sa venuje československým vojenským dejinám 20. storočia, predovšetkým druhej svetovej vojne, a regionálnym dejinám Sliezska. Je autorom viacerých monografií, skrípt, odborných a popularizačných štúdií.