Zubárske kreslo je pre mnohých ľudí zhmotnením ich najhorších nočných môr. Nevábny zvuk vŕtačky a predstava od krvi zašpineného sadistu spôsobuje traumy, napriek faktu, že z hľadiska starostlivosti o ľudský chrup (a miery bolesti, ktorú musí pacient podstúpiť) žijeme zatiaľ v najlepšej ére dejín. Hovoriť by o tom vedel George Washington, ktorý mal v čase nástupu do úradu prezidenta USA len jediný vlastný zub, či anglickí gentlemani, ktorých ústa po roku 1815 zdobili zuby Napoleonových vojakov.
Zlá strava, ešte horšia hygiena, lekárska starostlivosť v plienkach, ale napríklad aj rôzne pokusy o vybielenie zažltnutých zubov spôsobovali ľudom prelomu 18. a 19. storočia početné straty chrupu. Spomínaný George Washington tak napríklad musel využívať protézu vyrobenú zo slonoviny.
Krátka životnosť, neprirodzený vzhľad
Slonovinové náhrady však v žiadnom prípade neboli dokonalým spôsobom, ako nahradiť stratený chrup. Ich výzor nezodpovedal reálnemu vzhľadu pravých ľudských zubov a ich životnosť bola pomerne krátka. Majiteľ okrem toho pociťoval po celý čas nepríjemný tlak či bolesť, čo nie je prekvapujúce, keďže vypadaním zubov sa ústna dutina zázračne nevyliečila, ale baktérie v nej naďalej páchali škody.
V deväťdesiatych rokoch 18. storočia sa niekoľko samozvaných britských dentistov (oficiálne vzdelávanie v oblasti stomatológie ešte nejestvovalo) pokúsilo namiesto slonoviny použiť porcelán, avšak nápad sa neujal, pretože porcelánové zuby desili svojím leskom a belosťou, ale najmä mali tendenciu sa lámať. Výrobcovia tak čoskoro zistili, že najlepším materiálom na vytvorenie umelého chrupu sú naozajstné zuby.
Nič pre chudobných
Napriek všetkým negatívam boli zubné náhrady drahým a vysoko ceneným artiklom. V roku 1780 musel zákazník za kompletnú protézu, ktorú tvoril slonovinový základ a ľudské zuby, zaplatiť 100 libier. V prípade, že boli zuby vyrobené zo slonoviny, cena bola nižšia, ale stále šlo o sumu, ktorá vysoko prevyšovala možnosti bežného Londýnčana. Hodnotu libry danej doby možno ilustrovať priemerným zárobkom pekára, ktorý činil 2 libry týždenne.
Okruh potenciálnych zákazníkov tak bol síce obmedzený len na bohatšie vrstvy spoločnosti, ale vzhľadom na to, že práve materiálne zabezpečené obyvateľstvo konzumovalo potravu bohatšiu na cukor, radikálne vplývajúci na životnosť chrupu, šírka klientely núkala dentistom (ale napríklad aj chemikom, výrobcom šperkov, parochní, či dokonca kováčom) skvelú príležitosť, ako zbohatnúť.
Protézu nosil aj kráľ Juraj IV. a práve k britskému monarchovi sa viaže jedna mierne vtipná historka. Vo februári 1825 mal kráľ predniesť očakávanú reč na pôde parlamentu, ale na poslednú chvíľu ho musel nahradiť kancelár John Scott, gróf z Eldonu. Dôvod bol vskutku prozaický, kráľ kdesi stratil svoj umelý chrup a bez neho nebol schopný primerane rečniť.
Mŕtvemu predsa zuby nechýbajú
Svoju šancu vo výrobe protéz nevideli len šikovní dentisti, ale aj rôzni ziskuchtiví jedinci, ktorí sa neštítili aj na prvý pohľad nie práve čestnej praxe. Aby mohla byť protéza z ľudských zubov vyrobená, bolo totiž potrebné zuby najprv niekde zohnať a výrobcovia boli ochotní za ich doručenie kvalitne zaplatiť. V inzeráte z roku 1783 tak napríklad istý dentista z New Yorku ponúkal za každý zub 2 guiney, čo rýchlo prilákalo pozornosť tzv. zmŕtvychvstávačov (v origináli resurrectionists). Išlo o ľudí zarábajúcich si vykopávaním čerstvých mŕtvol, ktoré následne predávali lekárskym školám, kde boli využívané ako učebné pomôcky.
Zvýšený dopyt po ľudských zuboch im umožnil rozšíriť vlastný biznis a chrup nebožtíkov predávať zvlášť. Podľa spomienok londýnskeho chirurga Astleyho Coopera, ktorý zamestnával niekoľko zmŕtvychvstávačov, mu telá dodávali takmer vždy bez zubov a postupom času sa dokonca niektorí jedinci preorientovali výhradne na dodávky zubov a po ich vybití nechávali telá v hroboch.
Zaujímavosťou je, že každý jeden zub bol ešte pred predajom vybrúsený do rovnakej podoby, aby sa zvýšila ich hodnota, keďže tak bolo možné predať šesť zubov od jedného človeka ako od šiestich rôznych ľudí. Z tohto dôvodu mali zmŕtvychvstávači najväčší záujem o zuby z prednej časti chrupu a stoličky často opomínali, pretože extrakcia a najmä ich následná úprava boli náročnejšie.
Niektoré karikatúry z prelomu 18. a 19. storočia znázorňujú chudobných obyvateľov, ako si dobrovoľne trhajú zuby, ktoré následne môžu speňažiť, ale takmer s určitosťou nešlo o žiadnu masovú aktivitu a takéto prípady boli skôr ojedinelými udalosťami.
Krkavce v tyle armády
Ukradnúť mŕtvolu z hrobu nebola jednoduchá, ani bezpečná úloha. V roku 1828 došlo v Dubline k veľkej pouličnej bitke a prestrelke, keď skupina zmŕtvychvstávačov narazila na trúchliacich, ktorí napokon získali prevahu a svojho drahého zosnulého uchránili. Dublin celkovo vykrádačom neprial – o štyri roky neskôr bol pri čine prichytený zmŕtvychvstávač bez milosti zastrelený návštevníkom cintorína.
Niet divu, že už desaťročia pred týmito udalosťami prišli ziskuchtiví podnikavci s myšlienkou využiť vo svoj prospech prebiehajúci vojenský konflikt. Napoleon bojoval proti celej Európe a na bojiskách ostávali tisíce mladých mužov, ktorých chrup ponúkal šancu zbohatnúť.
Britská spoločnosť si na masové dodávky chrupu zvykla počas Wellingtonovho ťaženia na Pyrenejskom polostrove. Mimochodom, takýto zub poskytoval istú výhodu aj novému majiteľovi. Keďže jedinou formou dezinfekcie bola prevarená voda, zuby čerstvo zabitého vojaka so sebou niesli predsa len menšiu šancu na prenos infekcie, než tie z už pár dní hnijúcej mŕtvoly. Z tohto dôvodu sa stávalo, že si zákazník doslova žiadal použiť zuby z bojiska. Samozrejme, overiť ich pôvod bolo nemožné a výrobca tak svojho zákazníka vždy ubezpečoval, že ide o zuby, ktoré boli vytrhnuté čerstvo po smrti.
Waterloo teeth
Vo chvíli, keď Napoleon 18. júna 1815 opúšťal posledné bojové pole svojho života, bola zem posiata tisíckami mŕtvol. Na padlých Francúzov, Britov, Holanďanov či Prusov pomaly doľahla tma noci a onedlho sa mali stať znovu obeťami. Tentokrát zlodejov zubov.
Z bojiska pri Waterloo doputoval na Britské ostrovy taký počet zubov, že ešte počas občianskej vojny v USA expedovala Veľká Británia náhrady vyrobené v tomto období. Dokazuje to aj prípad jedného zo zmŕtvychvstávačov, ktorý z Belgicka priniesol zbierku v hodnote vyše 100 libier. Protézy vyrobené zo slonovinovej kostry so zubami vojakov čoskoro zaplavili trh a v angličtine sa dokonca vžilo pomenovanie Waterloo teeth. Je však pravdepodobné, že toto označenie bezprostrední súčasníci nepoužívali a bolo vymyslené až o čosi neskôr.
Briti neboli jediní, kto využíval takto zostrojené protézy. Rovnaká metóda sa ujala aj vo Francúzsku, pričom jeden z francúzskych dentistov vo svojich pamätiach spomína najmä na rok 1813 a na boje v Nemecku. Napoleonova armáda totiž po katastrofe v Ruska naverbovala obrovský počet mladíkov, ktorých zuby boli často vo výbornom stave a po ich smrti mali nesmiernu hodnotu. K armádam koaličných vojsk sa zas pridali mnohí študenti nemeckých univerzít, ktorých nebohé telá boli následne rovnako vyhľadávaným cieľom.
Koniec zbíjania nebohých
Technický pokrok neobišiel ani oblasť zubných protéz a ani nie dve dekády po Waterloo dostávali prednosť keramické náhrady, ktoré už boli pozbavené neduhov svojich predchodcov z konca 18. storočia. V štyridsiatych rokoch následne bratia Goodyearovci objavili a zdokonalili vulkanizáciu kaučuku, ktorý vďaka nízkej cene a priaznivejšej farbe aj konzistencii nahradil slonovinu ako kostru protézy.
K výrobe náhradného chrupu tak už v druhej polovici 19. storočia nebolo potrebné ozbíjať mŕtveho, ani zaplatiť ročný príjem. Napriek tomu si nové protézy zachovali dedičstvo starých časov a Briti ich nenazvali inak než Waterloo teeth.
Literatúra
- Browning, O.: Modern England 1820-1855. London 2012.
- Cooper, B.: The life of Sir Astley Cooper… London 1843.
- Woodforde, J.: The Strange Story of False Teeth. London 1968.
Internetové odkazy
- https://www.bbc.com/news/magazine-33085031
- https://bda.org/museum/collections/teeth-and-dentures/waterloo-teeth
Obrazová príloha: wikipedia.com, ultimatehistoryproject.com, bbc.com
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.