Cesare Bonesana, markíz Beccaria, bol významný osvietenecký taliansky právnik, ekonóm a filozof, autor jedného z najváženejších trestnoprávnych traktátov v európskych dejinách. Pracoval v rakúskej štátnej správe v Miláne ako člen najvyššej ekonomickej rady, čo mu viacerí vlastenecky zmýšľajúci priatelia zazlievali. V mnohom predbehol Malthusove a Smithove ekonomické teórie, ako novátor zastával desatinný systém mier a váh a inicioval vznik jednej z prvých veterinárnych škôl vôbec.
Súkromným otáznikom v živote Cesara Bonesana (1738 − 1794) bola dcéra Giulia, ktorú markíz nepovažoval za svoju. Keď ovdovel, opustil ju tak, že ju zveril do opatery internátnej školy a neskôr ju vydal za grófa Manzoniho. Osud chcel, že Giulia sa stala matkou jedného z najväčších talianskych spisovateľov, tvorcu modernej literárnej taliančiny Alessandra Manzoniho.
Beccaria bol typické dieťa osvieteneckého senzualizmu. Čítal Hobbesa, Helvetia, Locka, Rousseaua a najmä Condillaca. Práve Lock, Hobbes aj Rousseau prvýkrát vystúpili proti trestu smrti v záujme spoločenského poriadku a na základe spoločenskej zmluvy. 
V optike vnímania spoločnosti ako zmluvného poriadku, ktorý chráni práva jednotlivcov, Beccaria chápal zločin ako porušenie zmluvy a zásah do spoločnosti, nie ako prehrešok voči božskému poriadku. Sféru duchovna vyhradil svedomiu, prax zločinu spoločenskému raciu. Vraví sa, že k osvieteneckým postojom definitívne dospel po prečítaní Montesquieuových Perzských listov (Lettres persanes) a Helvétiovho diela O duchu (De l´esprit, vyšlo v r. 1758), no jeho myšlienkové formovanie nastalo už v intelektuálnych kruhoch prostredia milánskeho časopisu Il caffè bratov Verriovcov, v ktorom sa mladý Beccaria pohyboval.
Miláno – centrum reformátorských myšlienok
Miláno, ktoré patrilo pod rakúsku správu, bolo v tomto období živnou pôdou reformátorských myšlienok, a to nielen na ekonomickej a politickej úrovni, ale predovšetkým na úrovni literárneho a odborného jazyka. Beccaria veril, že akulturovaný mladý človek, ktorý sa dokáže zaradiť do spoločnosti, má menšie sklony páchať prečiny ako outsider. Preto spolu s rovnako presvedčenými priateľmi založil v roku 1762 tzv. Bratskú akadémiu (Accademia dei fratelli), ktorej úlohou bola výchova mladých mužov k lojálnosti. Alessandro Verri, ktorý poukazoval na zlú situáciu väznených, ho inšpiroval k analýze právneho systému milánskeho vojvodstva, ktorý stále spočíval na religiózno-stavovskom základe. Beccaria upozornil na potrebu nového právneho poriadku, ktorý by odrážal stav súdobej spoločnosti, opierajúcej sa najmä o podnikateľskú a meštiansku intelektuálnu vrstvu.
Zločin a trest „all´italiana“
Výsledkom analýzy bolo najvýznamnejšie Beccariovo dielo Dei delitti e delle pene (O zločinoch a trestoch). Text vyšiel prvýkrát anonymne v roku 1764 ako krátke pojednanie zamerané proti trestu smrti a proti mučeniu, ktoré bolo stále bežnou praxou vyšetrovateľských postupov. Dielo vyvolalo obrovský ohlas v Európe aj v zámorí, aj keď nie vždy len súhlasný. Keďže prvé vydanie textu bolo anonymné, mnohí ho prisúdili Pietrovi Verrimu, ktorý sa podobnou tematikou zaoberal v diele Osservazioni sulla tortura (Poznámky o mučení). Akokoľvek, štylistika Beccariovho textu je iná, aj keď jeho dielo je zrejme výsledkom a zhmotnením kolektívnej diskusie, ktorá prebiehala v časopise Il caffè pod vedením Verriovcov.
Proti Beccariovmu kacírskemu textu spísal v roku1765 prvý protiúder otec Facchinei pod názvom Note ed osservazioni sul libro intitolato Dei delitti e delle pene (Poznámky a postrehy ku knižke s názvom O zločinoch a trestoch). Okrem odmietnutia rovnosti ľudí neuznáva ani štát ako výsledok spoločenskej zmluvy, nehovoriac o obhajobe cirkevných privilégií v oblasti ekonomickej aj právnej, o uznaní mučenia, anonymných udaní aj trestu smrti ako legitímnych súdnych postupov. Pápežská kúria dostala následne Beccariov text v roku 1766 na Index zakázaných kníh (nemohol sa voľne predávať) preto, že rozlišuje pojmy hriech a zločin a ich skutkové podstaty. Na Facchineiho kritiku okamžite reagovali bratia Verriovci, aby si naklonili tú časť milánskych osvietencov, ktorá balansovala medzi odmietnutím Beccariovho radikalizmu a uznaním potreby zmien v súdnictve.
Beccariov traktát bol prijatý s pozitívnou kritikou aj v encyklopedistickom Francúzsku, chválili ho D´Alembert aj Voltaire. Na preklad do francúzštiny sa podujal André Morellet (1766), ktorý text prekladateľsky revidoval a upravil aj následnosť kapitol. Poznámky k prekladu doplnil Denis Diderot. Beccaria sa na mnohé pozvania zo strany francúzskych intelektuálov rozhodol podniknúť cestu do Paríža (jeseň 1766), ale už po dvoch mesiacoch nevydržal a nepochopiteľne sa stiahol z výslnia slávy domov do ústrania.
Mnohé myšlienky a zásady, ktoré Beccaria formuloval, však boli vtelené do zákonníka Code Civil z roku 1791, ktorý prečiny a zločiny odstupňoval a každému priradil osobitný trest. Dokonca ruská cárovná Katarína II. chcela Beccariov text hneď uviesť do praxe a v r. 1767 pozvala autora knižky do Ruska, 
aby spolupracoval pri zostavovaní tzv. Nakazu (Pokynu), ktorým sa mala riadiť komisia pre reformu ruského práva. Takmer pätina jej inštrukcií vychádza z Beccariovho diela. Markíz však jej pozvanie (aj kvôli Morelletovi a D´Alembertovi, ktorí ho odhovárali od cesty do barbarskej krajiny) neprijal.
Pod vplyvom kampane za reformované súdnictvo ako prvý štát na Apeninskom polostrove zrušilo trest smrti Toskánske veľkovojvodstvo v novembri 1786.
V talianskej pôvodine čítali Beccariovo dielo zakladatelia Spojených štátov amerických (dokonca Thomas Jefferson) a inšpirovali sa ním pri legislatívnej činnosti nového štátu.
Najvýraznejšia právnická osobnosť amerického postrevolučného obdobia James Wilson oceňoval Beccariov názor na prevýchovnú funkciu trestu, ktorý sa aplikoval na systém trestného a väzenského práva štátu Pensylvánia. Dokonca v čase, keď Beccariov text ešte nevyšiel v anglickom preklade, citoval a čerpal z neho patriot John Adams pri obhajobe anglických vojakov na súde v prípade bostonskej masakry v roku 1770. Právnik William Blackstone nazýva Beccariu v Komentári k anglickému právu (Commentaries on the Laws of England) „duchaplným spisovateľom“ a oceňuje jeho postoj k trestu smrti.
Novátorské myšlienky Cesareho Beccariu
Text O zločinoch a trestoch sa zaoberá najrozmanitejšími aktuálnymi problémami súdobého trestnoprávneho systému; osobitné kapitoly venuje Beccaria napríklad cti, súbojom, svedkom, tajným obvineniam, prísahe, krádežiam, ohováraniu, záhaľke, kontrabandu a konfiškáciám, zatýkaniu, samovražde, právu azylu, atentátom, komplicom, beztrestnosti, či priebehu súdneho procesu, dokazovaniu, odškodneniu či omilosteniu. V skratke sa dotýka všetkých aspektov trestnoprávneho procesu od vznesenia obvinenia cez vyšetrovanie až po vynesenie rozsudku.
Beccaria vo svojej praxi zastával princíp úmernosti trestu k závažnosti priestupku, ale postavil sa proti trestu smrti, lebo žiadny človek nemá právo disponovať životom iných. Toto právo nemá ani sám voči sebe, má ho len príroda. Trest smrti sám osebe zločinu nezabráni a neslúži ani ako výstraha ostatným, lebo ľudia chcú jednak zabudnúť na traumatizujúci krvavý obraz popravy, jednak sa poprava v kolektívnej pamäti nespája s vinou, lebo ľudia nemajú možnosť sledovať celý priebeh súdneho procesu. Podobne mučenie sa nemá používať ako preventívny ani ako vyšetrovací prostriedok. Podľa Beccariu nič neodhalí, lebo priznania vynútené mučením sú pochybné. Markíz Beccaria bol skôr za prevenciu zločinu, ktorú mala zabezpečiť nie krutosť, ale istota trestu, aj keď len mierneho, teda apeloval na riadny výkon súdnej a trestnej právomoci štátu. Odsúdenec – kriminálnik doživotne zbavený slobody – navyše trpí viac, ako keby bol odsúdený na smrť. Príznačný je Beccariov výrok: „Nejestvuje sloboda, ak
zákony dovoľujú, aby človek za istých okolností prestal byť osobou a stal sa vecou.“
Zaujímavé je, že vo svojom texte používa pojem nazione (národ) ako synonymum pre spoločnosť, spoločenstvo: „Predchádzajúce úvahy mi dovoľujú tvrdiť, že jediná pravá miera zločinov je ujma, ktorú spôsobujú národu, a preto sa mýlia tí, ktorí veria, že pravá miera zločinov spočíva v úmysle toho, kto ho vykonal.“ Dôležité teda nie sú morálne východiská zločinu, ale miera, do akej samotný čin poškodzuje spoločnosť. Morálkou sa zaoberá podľa Beccariu cirkev a jej poňatie hriechu: „Vážnosť hriechu závisí od nepreniknuteľnej zloby v srdci. O tej však bez odhalenia nemožno vedieť. Ako by sa teda od nej mohli odvíjať normy na trestanie zločinov? V takomto prípade by mohli ľudia trestať to, čo Boh odpúšťa a odpustiť to, čo on trestá.“
Aj samotný trest, ak to nemá byť nič iné ako násilie jednotlivca či kolektívu voči inému jedincovi, aby bol užitočný, musí sa vykonať verejne, účinne a musí byť ten najnižší možný za daných okolností, úmerný zločinu a daný zákonom. Nie intenzita, ale rozsah a istota trestu hrajú preventívnu rolu voči zločinom. Z toho vyplýva, že účinnejší je dlhší a ľahší trest ako intenzívnejší, ale kratší. Beccaria preto navrhuje namiesto trestu smrti, ktorý je v mnohých prípadoch zbytočný, iné odstupňovanie: väzenie alebo nútené práce pre vinných zo závažných zločinov a pokuty v prípade ekonomických priestupkov.
Sem spadal aj prečin insolventnosti, ktorý ale Beccaria ako znalec ekonomických pomerov v milánskom štáte špecifikuje – dlžníkov delí na vinných a nevinných. Zatiaľ čo v prípade vinných dlžníkov odporúča rovnaký trest ako pre falšovateľov peňazí a cenín (trest mal určiť súd), v prípade nevinných dlžníkov navrhuje fixný trest určený zákonom a dokonca uvažuje o akejsi verejnej banke na sanáciu ich dlhov, priznáva teda záväzok spoločnosti voči tým jej členom, ktorí sa nie z vlastnej viny stali jej dlžníkmi.
Beccaria sa venuje aj otázke právnych procedúr, kde rozlišuje tzv. processo offensivo (vyšetrovaný sa tu považuje za vinného a je na ňom, aby sa viny zbavil) a tzv. processo informativo (úlohou úradov je dokázať vinu vyšetrovaného prostredníctvom nezávislého prešetrovania dôkazov). Beccaria je zástancom prezumpcie neviny až do dokázania viny, ale napriek tomu v istej chvíli pripúšťa možnosť vyšetrovacej väzby. K peňažným pokutám sa stavia rezervovane, lebo jednak redukujú verejný trest na súkromný a jednak je ich výška vo vzťahu k závažnosti zločinu diskutabilná.
Kritika trestu smrti a mučenia
Najvýraznejším prvkom Beccariovho textu je kritika trestu smrti a mučenia. Proti kapitálnemu trestu zastáva názor, že samotný jeho výkon je zločinom zo strany štátu, a tak štát, aby potrestal jeden zločin, pácha ďalší. Pritom štát je v súlade s teóriou spoločenskej zmluvy len súhrnom práv jeho občanov, a teda aj trestaného, preto nemá nárok takto trestať, lebo žiadna osoba by neudelila iným právo potrestať ju týmto spôsobom. Jednoducho povedané, v spoločnom depozitári individuálnych práv, ktorým štát je, nie je uložené právo zabiť sa. Trest smrti je teda len akýmsi divadlom, navyše chápanie religiozity najbiednejších vrstiev v zmysle spovede, odpustenia a vykúpenia spôsobuje, že sa tohto trestu neboja.
Mučenie markíz Beccaria odsudzuje, lebo tento nehumánny spôsob sa používa ešte skôr, ako sa dokáže vina obžalovaného a skôr, ako sudca vysloví rozsudok. Navyše slabí priznajú pri mučení aj to, čo nespáchali a silní vydržia bolesť, aj keď zločin spáchali. Mučenie teda nemôže byť dôkazným prostriedkom. Zapája aj senzualistickú teóriu: „Veríme, že bolesť, ktorá je zmyslovým pocitom, očisťuje hanebnosť, čo je zas číro morálny vzťah. (…) Neomylná dogma nás uisťuje, že škvrny spôsobené ľudskou slabosťou, ktoré si nevyslúžili večný hnev Veľkej Bytosti, sa musia očistiť nevysvetliteľným ohňom; hanebnosť je ale spoločenská škvrna a ako môžu kŕče mučenia odstrániť spoločenskú poškvrnu hanebnosti, tak ako bolesť a oheň odstraňujú duchovné a telesné poškvrny?“ Podobne skepticky sa stavia aj k vžitému presvedčeniu, že sviatosť spovede a rozhrešenie očistia vinníka od hanebnosti. Naopak, tvrdí Beccaria, hanebnosť je to, ako vinníka vníma spoločnosť a mučenie mu jej len pridáva.
Cesare Beccaria svojím dielom nadviazal na líniu osvieteneckej kultúry a odmietnutím trestu smrti a mučenia prehĺbil diskusiu o trestnom práve, ktorá v tom čase prebiehala aj v talianskej spoločnosti. Jeho myšlienky vyústili do reformy trestnoprávnych systémov moderných štátov a jeho tézy sa dodnes aplikujú ako platné. Povahou skromný Beccaria sa už za svojho života dištancoval od úspechu, ktorý mu dielo Dei delitti e delle pene prinieslo a v neskorších rokoch sa radšej venoval teórii a praxi v oblasti politickej ekonomiky a ekonómie na katedre „kamerálnych vied“ v Miláne.
Použitá literatúra
Banner, S.: The death penalty. An american history. Cambridge 2003.
Beccaria, C.: Dei delitti e delle pene. [s.l.] 1764.
Beccaria, C.: Dei delitti e delle pene. A cura di Franco Venturi. Milano 1991.
Clear, T. R./Cole, G. F./Reisig, M. D.: American corrections. Wadsworth 2011.
Roth, M. P.: Prisons and prison systems. A global encyclopedia. Westport 2006.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org