V anglických dejinách je niekoľko postáv, ktoré sú do dnešných čias vnímané veľmi rozporuplne. Zvyčajne ide o panovníkov ako boli Richard III., Henrich VIII. alebo Karol I., ale nájdu sa medzi nimi aj osobnosti bez „modrej krvi“. Medzi také možno radiť Shakespeara, o ktorom sa špekuluje, že hry publikované pod jeho menom ukradol inému autorovi, alebo aj Olivera Cromwella, ktorý bol spočiatku vojenským a neskôr politickým vodcom parlamentných síl, ktoré bojovali proti kráľovi Karolovi I. Shakespeare i Cromwell sa v roku 2002 dokonca umiestnili v ankete o najpopulárnejšieho Brita v prvej desiatke.
Pre Angličanov je Cromwell veľmi známou postavou, a nie iba vďaka filmu, ktorý v roku 1970 natočil režisér Ken Hughes (Cromwella v ňom hral Richard Harris). Učia sa o ňom deti na základnej škole, vyšlo o ňom množstvo odbornej i populárnej literatúry, v Anglicku má niekoľko sôch. O jeho osobnom živote sa ale zachovalo len málo vierohodných dobových prameňov. Svedectvá jeho súčasníkov si v hodnotení Cromwella zase veľmi protirečia. Aj preto je jeho povesť až do dnešných čias ambivalentná.
Cromwell sa narodil 25. apríla 1599 v Huntingdone a jeho rod patril do vrstvy nižšej vidieckej šľachty, ktorá býva nazývaná džentry (angl. gentry). Jeho otec Róbert pochádzal z desiatich detí, a preto hospodáril na malom majetku, ktorý do roka vynášal asi 300 libier, čo bola suma, ktorá bola spodnou hranicou príjmu príslušníka nižšej šľachty. Bolo evidentné, že jeho vlastní početní potomkovia budú žiť skôr skromne. Oliver mal získať spoločenské postavenie a prípadné bohatstvo vlastným úsilím, a preto bol po absolvovaní školy v rodisku poslaný na štúdiá na univerzitu v Cambridgei.
Nedokončená univerzita
Univerzitu ale v júni 1617 opustil bez toho, aby ju ukončil. Domov sa vrátil z dôvodu predčasnej smrti svojho otca. Ako najstaršie z detí sa začal venovať správe hospodárstva. Je však možné, že študoval právo na niektorej z londýnskych právnických škôl združených pod názvom Inns of Court, hoci o tom chýba priamy záznam. Tento fakt by mohlo potvrdzovať jeho manželstvo s dcérou londýnskeho obchodníka Elizabeth Bourchierovou, ktoré uzatvoril v auguste 1620. Z manželstva vzišlo deväť detí, ale starší synovia Robert a Oliver zomreli ako mladíci (Oliver mladší na týfus v parlamentnej armáde v roku 1644). Známym sa neskôr stal Richard (1626 – 1712), ktorý na chvíľu nahradil otca na poste lorda protektora. Je známe, že Cromwell bol rodinne založený a smrť svojich detí niesol veľmi ťažko. Pomerne často upadal do melanchólie a depresií, ktoré ho sprevádzali od mladosti. Napriek tomu to bol duševne silný a rozhodný muž, ktorý vedel rázne konať. Ako hlboko veriaci kalvín bol presvedčený, že jeho osobné rozhodnutia a neskoršie vojenské úspechy sú ovplyvnené Božou vôľou.
V roku 1631 Cromwell predal farmu v Huntigdone a presťahoval sa na farmu v St. Ives. Spoločensky zostúpil ešte nižšie, ale zdá sa, že v tomto období prežíval aj duševnú krízu, ktorá vyústila do silnejšieho náboženského cítenia. Cromwell sa stal zanieteným prívržencom radikálnej protestantskej skupiny puritánov, patriacej ku kalvínskemu náboženstvu. Jej členovia však odmietali akúkoľvek správu a dozor nad spoločenstvom veriacich (ako to bolo v anglikánskej i v škótskej presbyteriánskej cirkvi), a preto boli nazývaní „nezávislí“ (angl. „independents“). Oliver v roku 1636 zdedil po strýkovi značný majetok v mestečku Ely, a tiež úrad výbercu desiatku pre tamojšiu katedrálu. Jeho ročný príjem v tomto období sa odhaduje na 300 – 400 libier. Vďaka svojmu svokrovi sa Cromwell poznal s mnohými vplyvnými obchodníkmi v Londýne i s členmi šľachty v grófstve Essex. Tieto kontakty mu neskôr prišli veľmi vhod.
Poslanec
Cromwell sa až do svojich 40-tich rokov nijako výrazne politicky neangažoval, hoci v roku 1628 bol krátky čas poslancom Dolnej snemovne anglického parlamentu za Huntingdon. Tento parlament panovník Karol I. už v roku 1629 rozpustil a rozhodol sa, že bude vládnuť viac-menej samostatne, aj keď parlament sa už etabloval ako dôležitá legislatívna inštitúcia. Parlament potvrdzoval najmä výšku každoročne vyberaných daní, a tiež znenie zákonov, ktoré mohol navrhnúť panovník.
Až do roku 1640 však Karol I. vládol samostatne. Snažil sa aktívne podporovať protestantov, ktorí na európskom kontinente bojovali proti katolíckym armádam rímsko-nemeckého cisára Ferdinanda II. (a od roku 1637 jeho syna Ferdinanda III.), už aj preto, že jeho sestra Alžbeta mala za muža protestanta Fridricha Falckého, známeho českého „zimného kráľa“. Zároveň sa kráľ s pomocou canterburského arcibiskupa Williama Lauda pokúšal presadiť oficiálnu anglikánku cirkev aj v Škótsku, ktoré bolo od nástupu jeho otca Jakuba (škótskeho kráľa Jakuba VI.) na anglický trón spojené personálnou úniou s Anglickým kráľovstvom. Práve kráľova snaha vnútiť anglikánsku vieru Škótom, ktorí boli rovnako ako anglickí puritáni príslušníkmi kalvínskej cirkvi (nazývanej v Škótsku presbyteriánska), bola príčinou konfliktu so Škótskom koncom 30. rokov. Na potlačenie inváznej škótskej armády potreboval Karol peniaze, ale tie mu musel schváliť parlament. Po dlhých jedenástich rokoch teda Karol I. opäť vypísal voľby do nového parlamentu. Za grófstvo Cambridge sa do neho dostal aj Oliver Cromwell.
V Dolnej snemovni parlamentu sa Cromwell postavil na stranu kritikov panovníkovej politiky, ktorá naberala charakter uzurpovania neobmedzenej, absolutistickej moci. Parlamentnú opozíciu viedli poslanci ako John Pym a John Hampden. Karol I. však nehodlal počúvať kritické hlasy, a preto aj tento parlament po troch týždňoch rozpustil (hovorí sa mu preto „krátky parlament“). Keďže sa mu nepodarilo získať potrebné financie inou cestou, musel už na jeseň toho istého roku zvolať nový parlament. Aj do tohto, tzv. „dlhého parlamentu“ (hoci okresaný, ostal v činnosti až do roku 1653) vstúpil Cromwell ako poslanec. Mal už istý vplyv nielen v Dolnej snemovni, ale známosti si urobil aj medzi tzv. dedičnými lordmi v Hornej snemovni. Keď sa poslanci Dolnej snemovne pokúsili panovníka primäť k potvrdeniu základných práv a slobôd zvolených poslancov, ten to odmietol. Začiatkom januára 1642 vstúpil kráľ so štyristočlennou ozbrojenou jednotkou do parlamentu a pokúsil sa zatknúť piatich vodcov parlamentnej opozície, čo bol bezprecedentný krok. Voči tejto svojvôli kráľa sa zdvihla vlna odporu nielen v radoch poslancov, ale aj medzi londýnskymi remeselnícko-obchodníckymi vrstvami, ktoré dianie na politickej scéne živo sledovali.
Kráľ sa v napätej atmosfére vzdialil z Londýna a v auguste 1642 vyhlásil v Nottinghame boj proti odbojnému parlamentu. Pod jeho zástavami sa zhromažďovali najmä príslušníci bohatej pozemkovej šľachty. Na strane parlamentu zase stáli drobní vlastníci pôdy z radov džentry, bohaté i chudobnejšie mestské vrstvy obyvateľstva a puritáni, ktorí sa snažili získať slobodu svojho náboženského vyznania.
V občianskej vojne
Cromwell už v lete roku 1642 zorganizoval menšiu vojenskú jednotku z grófstva Cambridgeshire. Financoval ju čiastočne zo zabavených poplatkov poslaných univerzitou v Cambridgei kráľovskej pokladnici, ale tiež z vlastných zdrojov. Jeho jednotka sa síce v októbri nestihla zúčastniť nerozhodnej bitky pri Egdehille, ale neskôr s úspechom bojovala v radoch tzv. Východnej parlamentnej armády. Cromwell bol menovaný za plukovníka. Po bitke pri Marston Moore v júli 1644, kde bola aj s prispením jeho jazdeckej jednotky kráľova armáda zdrvujúco porazená, bol menovaný za veliteľa celého jazdectva Východnej armády.
Cromwell osobne bojoval na čele svojej jednotky a v bitke utrpel ľahšie zranenie na krku. Začiatkom roku 1645 sa mu dostalo aj tej pocty, že ako jediný mohol zastávať ako veliteľský post v armáde, tak aj poslanecké miesto v parlamente. Navyše to bol práve on, kto presadil vytvorenie tzv. armády nového typu. Išlo o významné zreformovanie parlamentnej armády, ktoré prinieslo jej demokratizáciu (vojaci sa napríklad mohli sťažovať na svojich veliteľov, velitelia pochádzali aj z nižších sociálnych vrstiev, zlepšili sa podmienky, v akých vojaci žili) a lepšiu bojaschopnosť. Najsilnejšou zložkou armády sa stala ťažká jazda, ktorú tvorili jazdci chránení prsným pancierom (kyrysom) a bojujúci ťažkým mečom a pištoľou. Hoci vrchným veliteľom armády bol aristokrat Thomas Fairfax, Cromwell velil ťažkej jazde.
Hodnota armády nového typu sa ukázala v bitke pri Naseby v júni 1645. Parlamentná armáda tu rozprášila kráľovské sily a definitívne pochovala nádeje panovníka na víťazstvo v zápase s parlamentom. Koncom roka Cromwell dobýjal mestá a hrady v juhozápadnom Anglicku, ktoré bolo skôr baštou kráľovskej moci. Pri obsadení hradu Basing House došlo k čiastočnému masakru posádky po jej kapitulácii (zo 400 mužov bolo sto zabitých) a vina za tento skutok padla na Cromwellovu hlavu. Hoci jeho zodpovednosť za masaker sa nepreukázala, povesť krvilačného veliteľa už Cromwella nemala opustiť. Boje pokračovali aj v nasledujúcom roku, ale keď sa napokon kráľ Karol I. 5. mája 1646 škótskym oddielom vzdal, zdalo sa, že krvavá občianska vojna bude ukončená. Vývoj udalostí však šiel nečakaným smerom.
V roku 1647 sa situácia v kráľovstve skomplikovala rozpormi v tábore prívržencov parlamentu. Parlamentnú stranu ťažili jednak prízemné problémy, ako napríklad vyplatenie žoldu obyčajným vojakom, jednak politické problémy, napríklad otázka, čo urobiť so zajatým panovníkom. Ešte väčším problémom bolo dohodnúť sa na náboženskom usporiadaní krajiny. V parlamente mali prevahu stúpenci presbyteriánskej cirkvi podľa škótskeho vzoru, ktorú ale odmietali mnohé vplyvné osobnosti, napríklad aj samotný Cromwell. Ten ako „nezávislý“ horlil za úplnú slobodu a samosprávu náboženských obcí. I v armáde sa hromadili problémy, ktoré podnecovali tzv. rovnostári (angl. „levellers“). Tí požadovali realizovanie niektorých demokratických, až utopických reforiem (ako napríklad zaručenie slobodných volieb do parlamentu pre mužov, rovnosť pred zákonom a odstránenie súkromného vlastníctva).
Otázku rovnostárov sa podarilo Cromwellovi vyriešiť ich roztrieštením a problém, čo urobiť s kráľom, sa skomplikoval jeho útekom v novembri 1647 k Škótom, ktorým za poskytnutie pomoci sľúbil prehlásenie presbyteriánskej cirkvi za oficiálnu v celej monarchii. V roku 1648 sa teda začala druhá fáza občianskej vojny.
Poprava kráľa
Cromwell si najprv poradil s kráľovými stúpencami vo Walese, a potom sa s desaťtisícovou armádou pohol smerom k škótskym hraniciam. Takmer dvojnásobnú armádu Škótov porazil pri Prestone. Kráľ opäť padol do zajatia parlamentnej armády, a keďže z parlamentu bola koncom roku 1648 odstránená časť poslancov, ktorá bola za dohodu s panovníkom, jeho osud bol spečatený. Kráľ Karol bol ako jediný anglický kráľ v dejinách súdený parlamentnou komisiou a za zradu na národe ho odsúdili na trest smrti. Za trest smrti hlasoval aj Cromwell (proti však bol Thomas Fairfax). Kráľ bol popravený sťatím dňa 30. januára 1649 pred kráľovským palácom Whitehall.
Po smrti kráľa bola v Anglicku vyhlásená republika (tzv. „Commonwealth“), bola zrušená horná komora parlamentu, ale ten získal ako zákonodarnú, tak aj výkonnú moc. O tú sa delil s malou štátnou radou, ktorej členom sa stal aj Cromwell. Novú vládu čakali mnohé problémy, najmä spacifikovať katolícke a rojalisticky cítiace Írsko, kam sa stiahli aj niektorí anglickí prívrženci popraveného kráľa. Cromwell, tentoraz už vnímaný ako nespochybniteľný veliteľ armády, vyrazil v júni 1649 z Bristolu do Írska s inváznou armádou. Práve ťaženie na „smaragdovom“ ostrove prinieslo Cromwellovi reputáciu krvavej beštie. Z dôvodov zabezpečenia zásobovania musel Cromwell dobyť najmä väčšie a prístavné mestá, ako boli napríklad Drogheda (nad Dublinom) a Wexford (južne od Dublinu). Po dobytí Droghedy bolo zmasakrovaných 3500 ľudí, medzi ktorými boli aj početní civilisti, väzni a katolícki kňazi. Cromwell neskôr masaker obhajoval, a dokonca sa neštítil zdôvodniť ho ako „správne Božie rozhodnutie“.
Podobne dopadlo aj mesto Wexford, kde počas vyjednávania podmienok kapitulácie vpadli do mesta Cromwellovi vojaci a zabili asi 2000 írskych vojakov a 1500 civilistov. Mesto navyše podpálili. Tieto jatky boli pripisované priamo Cromwellovi, hoci z prameňov je zrejmé, že masaker vo Wexforde priamo nenariadil a v prípade Droghedy aj po páde mestských hradieb odmietli írski vojaci a obyvateľstvo kapitulovať, takže sa vlastne sami odsúdili na smrť. Okrem zbytočného krviprelievania sa u Írov stretol s odporom aj zákaz katolíckych bohoslužieb a vysídlenie asi päťdesiattisíc Írov na Bermudy a Barbados. Víťazná armáda navyše skonfiškovala takmer všetku pôdu v rukách katolíkov – po potlačení povstania im ostalo iba 8 % poľnohospodársky využívanej pôdy. Veľká časť z nej bola rozdaná anglickým vojenským veliteľom i radovým vojakom.
Po pacifikácii Írska sa Cromwell koncom mája roku 1650 vydal späť do Anglicka, najmä z dôvodu návratu princa Karola Stuarta (syn popraveného kráľa) do Škótska, ktorý tu bol prehlásený za kráľa. I v Škótsku si Cromwell počínal veľmi úspešne. Začiatkom septembra zabili Angličania v bitke pri Dunbare asi 4000 Škótov a desaťtisíc ich zajali. Krátko nato obsadili Edinburgh. Ako odvetu podnikol princ Karol Stuart výpad smerom do vlastného Anglicka, ale Cromwell sa rýchlo vrátil na juh a škótsku armádu začiatkom septembra 1651 pri Worcesteri porazil. Princ Karol utiekol do holandského exilu.
Konsolidácia pomerov
Po potlačení vonkajších hrozieb sa anglický parlament mohol sústrediť na konsolidáciu pomerov vo vlastnom Anglicku. Početne obmedzený parlament (tzv. kusý, angl. „rump“) sa ale utápal v neplodných diskusiách, ktoré napokon Cromwella rozhnevali natoľko, že 20. apríla 1653 vtrhol s jednotkou mušketierov do parlamentu a po plamennom prejave ho nechal rozpustiť. Cromwellove ostré slová sa dosť často citujú v odbornej i v laickej tlači, pretože na adresu poslancov použil veľmi ostré výrazy. Pre zaujímavosť uvádzame preklad záveru jeho prejavu:
„Je najvyšší čas ukončiť Vaše zasadnutie, ktoré ste zneuctili Vaším pohŕdaním všetkými cnosťami a znesvätili praktizovaním všetkého zla; ste banda ničomníkov a nepriatelia akejkoľvek blahodarnej vlády; ste horda žoldnierskych lotrov, za misku kaše by ste predali Vašu krajinu podobne ako Ezau, zradili by ste Boha za pár drobných ako Judáš. Je medzi Vami nejaká obyčajná cnosť? Je nejaká hanebnosť, ktorú by ste nespáchali? Nie ste viac veriaci ako môj kôň; zlato je vaším Bohom. Kto z vás nezapredal svoje svedomie za úplatok? Je medzi vami vôbec niekto, kto má aspoň nepatrný záujem o blaho Commonwealthu? Vy špinavé prostitútky, či ste Vašimi nemorálnymi princípmi a ohavnými praktikami neznesvätili toto sväté miesto a nepremenili ste chrám Pána na hniezdo zlodejov? Ste hnusne odporní celému národu, ktorým ste tu boli vyslaní, aby ste riešili jeho sťažnosti! Takže si zbaľte svoje saky-paky a zavrite za sebou dvere. V mene božom choďte!“
Cromwell sa ale odmietol chopiť úplnej výkonnej moci, hoci mu bola priamo ponúkaná. Nechal do ďalšieho parlamentu priamo vybrať ctihodných veriacich mužov (tzv. „parlament svätých“), ale ani ten sa nedokázal na ničom zhodnúť. Napokon bola v decembri 1653 rozpustená aj táto snemovňa a štátna rada vytvorila ústavný dokument (tzv. „nástroj vlády“, angl. „Instrument of Government“), ktorým bol Cromwell menovaný za doživotného lorda protektora. Bola mu teda zverená najvyššia súdna a výkonná moc.
Ako lord protektor mohol zvolávať a rozpúšťať parlament a bol povinný hľadať konsenzus v štátnej rade. Historici sa väčšinou zhodujú, že Cromwell vládol uvážlivo a snažil sa riešiť problémy, ktoré republika mala. Bohužiaľ, bolo ich viac, ako bolo možné zvládnuť. Republiku trápili najmä finančné ťažkosti – v roku 1658 štátna pokladnica v podstate vyhlásila bankrot. Aby sa obnovila ekonomická stabilita, Cromwell dokonca pozval do Anglicka Židov, ktorých odtiaľ pred viac ako 350 rokmi vyhnal kráľ Eduard I. Ale príchod pár stoviek Židov hospodárstvo nezlepšil.
Úspešnejšia bola jeho zahraničná politika; vo vojne so Španielskom sa Anglicku podarilo získať bohatú Jamajku. V roku 1657 bol po druhýkrát vo Westminsterskom opátstve obradne inštalovaný za lorda protektora, ale zdravie i duševné sily ho už opúšťali. Stav sa mu zhoršil v auguste 1658 po správe o úmrtí jeho milovanej dcéry Alžbety. Oliver Cromwell zomrel 3. septembra 1658 v paláci Whitehall a bol s veľkou slávou pochovaný vo Westminsteri.
Vládu prenechal svojmu synovi Richardovi, ale ten sa jej rýchlo zbavil v prospech otcových generálov. Jeden z nich, generál George Monck, sa na jar 1660 rozhodol povolať do vlasti vyhnaného princa Karola Stuarta. Ten už ako kráľ Karol II. nechal 30. januára 1661, na výročie otcovej popravy, exhumovať Cromwellovo telo a v okovách ho nechal obesiť. Jeho hlava bola až do roku 1685 vystavená na kole pred parlamentom.
Cromwellov prejav v podaní Jana Krausa
Použitá literatúra
- Hroch, M.: Oliver Cromwell. Praha 1968.
- Kovář, M.: Stuartovská Anglie : Stát a společnost v letech 1603 – 1689. Praha 2001.
- Coward, B.: Oliver Cromwell. Praha 2000.
- Morril, J. (ed.): The Oxford Illustrated History of Tudor and Stuart Britain. Oxford 1996.
- Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Pôsobí ako odborný asistent na Katedre histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorý sa v pedagogickej i výskumnej rovine špecializuje na problematiku zámorských ciest a geografických objavov v období raného novoveku. Momentálne pripravuje prvú vedeckú biografiu slávneho uhorského cestovateľa a dobrodruha Mórica Beňovského (1746 – 1786), ktorého možno vďaka jeho plavbe z Kamčatky do Číny tiež zaradiť medzi moreplavcov a objaviteľov (Beňovský preskúmal Aleutské ostrovy pri pobreží Aljašky).