Na zámku v Holíči čakajú na reštaurovanie unikátne pamiatky v čínskom štýle
Zámok v Holíči disponuje unikátnou Čínskou sálou s maľbou a tapetami v štýle chinoizérie. Zámok nechal vyzdobiť manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský a dnes je, žiaľ, v žalostnom stave. Ak by sa však tieto vzácne pamiatky podarilo zreštaurovať a osadiť na pôvodné miesto, Holíčsky zámok by sa bezpochyby zaradil medzi popredné pamiatky v stredoeurópskom priestore.
„Cisár mi práve priniesol čosi nádherné. Mám veľa vecí z Indie, ale niečo tak dokonalé som doteraz nikdy nevidela, je mi hanba, že Vás o to pripravím. (…) Všetky diamanty sveta sú pre mňa ničím, jediné, čo ma poteší, sú veci pôvodom z Indie, predovšetkým laky a tapisérie,“ napísala Mária Terézia v poďakovaní kniežaťu Jozefovi Václavovi z Liechtensteinu. Očarila ju lakovaná skrinka, ktorú jej knieža venoval. Bohužiaľ však nie je známe, ktorá skrinka to konkrétne bola. Zároveň je nevyhnutné objasniť, že za označením „India“ „východná India“ či „indiánsky“ sa skrýva Čína a Japonsko, odkiaľ sa podobné luxusné skvosty dovážali. Cisárovnine komnaty plnili lakované skrinky a komody v počte, ktorý dosvedčuje, že v liste nepreháňala len zo zdvorilosti. Nebola sama, kto prepadol tzv. čínskej móde. Pre kráľovské a kniežacie zámky v celej Európe sa nakupoval čaj, hodváb, porcelán a spomínané laky už od druhej polovice predchádzajúceho, teda 17. storočia. Spolu s tým narastala snaha rozlúsknuť tajomstvo ich výroby alebo sa mu aspoň priblížiť. Na dvore Ľudovíta XIV. sa zrodil štýl známy ako chinoizéria, ktorý v dobovom duchu napodobňoval čínske predlohy, používal čínske motívy a uviedol ich do rôznych druhov úžitkového umenia. Po nich vďačne siahli tí, ktorí si na rozdiel od Márie Terézie nemohli dovoliť originály.
Čínska horúčka
Ako si povieme v nasledujúcich riadkoch, la maladie de la Chine čiže „čínska horúčka“ postihla aj cisára Františka Štefana Lotrinského (1708–1765). Tento muž zostáva zvyčajne v tieni svojej manželky Márie Terézie. Ponúka sa však vysvetlenie, že mu podobné postavenie vlastne vyhovovalo. Mal tak viac času na svoje záľuby, napríklad na numizmatiku a koniec koncov aj na zálety, ktoré v tomto článku opomenieme. Hovorilo sa o ňom, že o čo bol slabším vojakom, o to väčšmi vynikol ako finančník. Bol nadaným ekonómom a treba povedať, že pre hospodárske povznesenie habsburského súštátia urobil veľa.
V súkromí sa zas František Štefan náruživo zaujímal o prírodné vedy, a tiež sa v monarchii zaslúžil o ich rozvoj. Zhromaždil cennú zbierku rastlín a minerálov pre svoj Naturhistorisches Kabinett a v schönbrunnskom parku neďaleko Viedne pestoval vzácne, predovšetkým exotické kvety. V roku 1751 vybudoval v parku aj menažérium, teda akúsi zoologickú záhradu. Za účelom akvizície ďalších rastlín, opíc, vodného vtáctva, ale aj mušlí, koralov či drahokamov dokonca vyslal do Karibiku výskumnú expedíciu. Uskutočnila sa v rokoch 1755 až 1758 pod vedením učeného prírodovedca Nikolausa Josepha von Jacquin, ktorého Zoznam rastlín z karibských ostrovov vyšiel aj knižne. Neskôr pôsobil na Bergakademie v Banskej Štiavnici.
Zámok v Holíči
Po mnohoročných rokovaniach získal František Štefan v roku 1749 panstvo a zámok v Holíči. Tu naplno uplatnil svoj talent pre hospodárenie a vytvoril modernú a prosperujúcu poľnohospodársku a priemyselnú doménu. Nezabudol ani na vlastné obydlie. Mohutnú starú pevnosť na kraji mesta dal prestavať na elegantné francúzske sídlo. Koniec koncov, bol predsa pôvodom z Francúzska, odkiaľ s ním do Viedne prišli aj špičkoví umelci. Medzi nimi bol architekt Jean-Nicolas Jadot de Ville-Issey, z ktorého návrhu vychádzala nákladná prestavba zámku, uskutočnená v rokoch 1750 až 1754. Pravdepodobne práve z jeho návrhu pochádza aj úprava zámockého parku, zvlášť ak uvážime, že Jadot neskôr projektoval aj park v Schönbrunne.
V Holíči vyrástla impozantná rezidencia, inšpirovaná presláveným barokovým zámkom Vaux le Vicomte v strednom Francúzsku. Východné krídlo niekdajšej štvorcovej pevnosti bolo strhnuté a zostávajúce tri krídla stavby orámovali čestný dvor. Na hlavnej osi, inak predĺženej príjazdovej ceste, je dodnes v prízemí prejazd a nad ním sa v reprezentačnom hornom podloží nachádza hlavná reprezentatívna sála s parketovou podlahou, ktorá sa niesla vo vzore Versailles. Sála má rozmery približne 14 x 8 metrov, trojica veľkých okien v dlhšej západnej stene je orientovaná ďalej pozdĺž osi do zámockého parku. Uprostred kratších stien sú zabudované krby lemované mramorom a osadené na vtedajšiu dobu nezvyčajne veľkými zrkadlami. Najpozoruhodnejšia je však autentická výzdoba stien, podľa ktorej sa tejto sále hovorí „Čínska“ a ktorá výrečne vypovedá o cisárovej záľube v čínskej móde. Ďalšie vybavenie, ktoré dnes v sále môžeme vidieť, teda dvoje kachlí v empírovom štýle a krištáľové lustre, bolo pridané až v 19. storočí. Nie je známe, ako bol priestor pôvodne zariadený, pretože z mobiliáru po zoštátnení v roku 1918 nezostalo prakticky nič.
Nie je vylúčené, že v ústrednom priestore nebolo priveľa nábytku podľa dobových zvyklostí zámerne, a hlavná výzdoba sa sústredila na stenách. V Čínskej sále sú steny mimoriadne nápadné, zaplnené maľbou v ostrých, výrazných farbách, a to dvojakého druhu: jednak na kožených tapetách, jednak na drevenom obložení. Je to takmer zázrak, že sa takáto výzdoba dochovala, aj keď je značne poškodená. Dvanásť tapiet, zlepených z menších kusov z danielej kože, meria na výšku 365 centimetrov, šírka sa rôzni od 70 do necelých 300 centimetrov, dve sú široké 582 centimetrov. Neznámy maliar na ich povrch najprv aplikoval plátkové striebro, ktoré odráža umelé svetlo. Potom maľoval olejovými farbami žánrové výjavy a jednotlivé tapety orámoval maľovanými pásmi z rastlinných a geometrických ornamentov. Maľby zvýrazňuje reliéfna razba, ako bolo na kožených tapetách tej doby obvyklé. Žánrové scénky ukazujú plejádu postáv, prevažne ženských, zasadených do orientálnej záhrady s altánkami a s terasami. V spodnej časti tapiet sa zas nachádzajú v trochu väčšej miere kvety a vtáky.
Predloha týchto výjavov sa už nedá dohľadať, zrejme sa však čiastočne inšpirovala autentickým čínskym tovarom, ako sú paravány zhotovené technikou koromandelského laku, hodvábne výšivky alebo drevorezy tlačené na papieri. Kvetinové bordúry rámujúce každú tapetu zdieľajú vzory s textíliami dovážanými z Indie, známymi pod názvom chintz. Boli to bavlnené látky s farebnou, prevažne červenou potlačou na svetlom pozadí. Podobné kožené tapety v čínskom štýle sú dochované na anglických zámkoch Belton House alebo Blicking Hall, ale iba vo výplni paravánov, nie na stenách.
Unikátne ukážky chinoizérie
Cisárove tapety sú pripevnené na latách nad dreveným soklom a lemujú celú sálu. Rovnaké drevené obloženie je na osteniach okien a vo výklenku vstupných dverí. Bolo natreté jasnou zelenou farbou a oživené početnými kartušami s postavami Číňanov. Tie zobrazujú tiež žánrové scénky, ale tematicky aj štýlovo v odlišnom vyhotovení než na tapetách. Predlohou mohli byť francúzske rytiny, napríklad od dvorského návrhára Jeana Béraina staršieho (1637–1711), ktorý nadlho určil tón chinoizérie v celej Európe. Je zrejmé, že kartušu vytvorila iná ruka než tá, ktorá na tapetách imitovala neznáme čínskej vzory. Obrázky v kartušiach na drevenom obložení vyžarujú vtip a eleganciu, sú špičkovou ukážkou rokokového exotizmu a nie je vylúčené, že ich vytvoril Jean-Joseph Chamant (1699–1767), ktorého účasť na výzdobe interiérov v Holíči je doložená a ktorý patril do okruhu umelcov na viedenskom dvore. Istotu však nemáme, pretože dokumentácia k výzdobe chýba. Chinoizéria bola veľmi obľúbená vo Francúzsku, v holandských provinciách a vo Flámsku (dnešnom Belgicku), ktoré sa nachádzajú v bezprostrednom susedstve Lotrinského vojvodstva. Je pravdepodobné, že odtiaľ pochádzali aj umelci, ktorí pre Františka Štefana Lotrinského na výzdobe zámockých interiérov pracovali.
Tak či onak, porovnateľná chinoizérna maľba sa dochovala zriedkavo, a už vôbec nie v takto početných súboroch. Vo všeobecnosti je dnes interiérov z 18. storočia veľmi málo a hlavne sú to menšie miestnosti. V Holíči ide o rozmerný priestor, ktorý je navyše spätý s cisárskym dvorom. Nástenná výzdoba v Čínskej sále je, žiaľ, v žalostnom stave, hoci sa zámok roku 1970 stal národnou kultúrnou pamiatkou. Šťastie postretlo tapety, ktorých sa pred rokmi ujal holíčsky rodák a skúsený reštaurátor Ivan Galamboš. Presušené a potrhané tapety odborne odobral zo stien a v roku 1998 zakonzervoval. Dva roky nato bola jedna tapeta zapožičaná na výstavu v Rakúsku a výmenou za to zreštaurovaná. V nasledujúcich rokoch profesor Galamboš postupne reštauroval šesť ďalších tapiet a zvyšné sú na rade. Maľby na drevenom obložení snáď nie sú v takom alarmujúcim stave a doteraz sa stratila „iba“ jedna doska. Trochu sa na ne však zabúda, akoby zostávali v tieni tapiet. Aj ony však volajú po okamžitom zákroku. Odkedy sa zámok navrátil mestu Holíč, „blýska sa na lepšie časy“. Prebiehajú opravy zámockých budov a raz, až budú tieto vzácne pamiatky zreštaurované a osadené na pôvodné miesto, zaradí sa tento zámok bezpochyby medzi popredné pamiatky v stredoeurópskom meradle.
Čínska móda
A čo si o tom myslia cisár František Štěpán? Jeho záujem o exotiku očividne nebol podružný. Čínska sála v Holíči je vďaka svojej výzdobe a umiestneniu v rámci zámockého objektu pádnym dokladom panovníkovej mimoriadnej záľuby v čínskej móde. Obdobné sklony sa v odbornej literatúre pripisujú skôr jeho manželke Márii Terézii. Úchvatné ukážky chinoizérnej výzdoby bývajú spájané hlavne s ňou. Na príklade Holíča je však vidno, že cisár s ňou túto módnu záľubu prinajmenšom zdieľal. Obidva čínske salóniky v paláci Schönbrunn s lakovým obložením z Ázie boli, napokon, vyzdobené za jeho života, v rokoch 1755 až 1760. Na jeho pamiatku bola v rokoch 1767–1770 v duchu čínskej módy vyzdobená preslávená Vieux-lacques Zimmer, pôvodne cisárova pracovňa. Nákladné čínske vybavenie zrejme pripomína jeho vkus.
Holíčsky zámok s interiérmi dokončenými k roku 1762 presvedčivo ukazuje, že záujem o chinoizériu na habsburskom dvore trval a silnel vďaka osobnosti tohto pôvodom francúzskeho aristokrata. Navyše Čínska sála nebola jedinou takto vyzdobenou miestnosťou Holíčskeho zámku. Susedí s ňou niekdajšia pracovňa Márie Terézie, ktorej steny pokrývala koláž typu lacca povera, ako ukazuje dobová fotografia. Na ňu nadväzuje Porcelánový kabinet, ktorý údajne inšpiroval salón v brnianskom paláci Dubských, teraz inštalovaný a vystavený vo Viedni. Maľby s čínskymi postavičkami čiastočne zostali v koniarni, samostatnej hospodárskej budovy postavenej v päťdesiatych rokoch 18. storočia pred zámkom.
To, že je v duchu čínskej módy vyzdobená hlavná a najväčšia slávnostná sála na zámku, je nezvyčajné a iste to veľa vypovedá o osobnom vkuse majiteľa. Zámok bol súkromným sídlom, na priečelí prekvapivo nenesie erby. Preto nebolo potrebné vyzdobiť ho s dôrazom na prezentáciu habsburskej vlády a moci. V inom prostredí by táto, akokoľvek šibalská dobová výzdoba skrývala politický význam alebo určité ambície presadiť sa na Ďalekom východe hospodársky alebo mocensky. Tu tomu okolnosti nenasvedčujú. Aj v týchto výpovediach spočíva historická hodnota Čínskej sály. Umelecká hodnota jej výzdoby vrátane dreveného obloženia a jej prínos pre štúdium chinoizérie alebo vývoja tapiet sú nevyčísliteľné.
Použitá literatúra
- Bled, J.-P.: Marie Terezie. Zakladatelka moderního státu. Praha 2013.
- Fialová, I./ Ragač, R.: Stopy hospodárskych aktivít Františka Štefana Lotrinského na cisárskom panstve Holíč. Skalica 2011.
- Galamboš, I.: Kožené tapety z Holíčského kaštieľa. Pamiatky a múzeá 3/2006, 31–34.
- Galamboš, I.: Restaurátorské zprávy. Rukopisy. Archív města Holíč.
- Chňupková, V.: Holíčsky zámok a jeho história. Holíč 2015.
- Zedinger, R.: Franz Stephan von Lothringen (1708–1765): Monarch, Manager, Mäzen. Wien – Köln – Weimar 2008.
- Obrazová príloha: archív Lucie Olivová, wikipedia.org, mesto Holíč
vyštudovala sinológiu a históriu na Karlovej univerzite v Prahe. Špecializuje sa na čínske umenie a kultúru v období posledných cisárskych dynastií. Absolvovala študijné pobyty v Číne, na Taiwane a v USA. Pracovala nielen na svojej alma mater, ale tiež v Národnej galérii v Prahe a na Univerzite Palackého v Olomouci. Teraz pôsobí ako docentka na Masarykovej univerzite v Brne, kde prednáša okrem iného o klasickej čínskej literatúre. Je autorkou niekoľkých monografií, odborných štúdií a výstav čínskeho umenia.