Jeseň a zima roku 1944 boli na Slovensku úplne odlišné ako po predchádzajúce roky. Mohli za to boje, ktoré sa prehnali veľkou časťou krajiny, prítomnosť nemeckej armády, ťaživé straty otcov, bratov či synov, núdza pre vojnové škody. Ľuďom nebolo dopriate si vydýchnuť, naopak – až do oslobodenia sa na viacerých miestach odohrávala partizánska vojna a mnohí skrývali hľadané a prenasledované osoby.
Nemeckým silám robili vrásky na čele najmä partizáni, ktorí jednak narúšali zásobovanie nemeckých jednotiek na stále sa približujúcom fronte, ale tiež predstavovali hrozbu pri prípadnom ústupe nemeckých vojsk cez horské oblasti a priesmyky. Preto sa v období jesene 1944 až jari 1945 odohralo v topoľčianskom regióne viacero protipartizánskych operácií.
Považský Inovec je pohorím, ktoré tento región ohraničuje zo severozápadnej strany. Tak ako tribečské hory, aj Inovec sa stal sídlom partizánskych skupín alebo hľadaných osôb. Presnejšie vieme podľa prameňov uviesť, že sa tu osoby ukrývali aspoň od roku 1943. Skutočná partizánska skupina sa tu sformovala približne v čase vypuknutia SNP. Postupne bola tvorená vojakmi, občanmi obcí v regióne, ale napríklad aj Francúzmi alebo zostrelenými spojeneckými letcami. Samozrejme, nechýbali ani občania sovietskej národnosti – napríklad už v septembri 1944 mala u Jozefa Arzta na Bielej Bukovine sídliť spojovacia rota kpt. Michala Pavloviča Čerkuňa.
Partizáni na Bielej Bukovine
V októbri 1944 prišla na Bielu Bukovinu aj asi 100-členná skupina – rota s veliteľom Vladimírom Žalmanom, ktorí si tu na Bukovine (a predtým na Kulháni) zriadili štáb. K partizánom sa hlásili noví dobrovoľníci, podľa odhadov dosiahla napr. Žalmanova skupina početný stav až okolo 400 príslušníkov (počty sa rôznia) a rozšírila sa tak na 10. prápor Partizánskej brigády Jana Žižku. Partizánskych oddielov tu ale pôsobilo viac, napr. aj brigáda podplukovníka Snežinského „Sojedinennie“. Partizáni sa tu pripravovali na boj v horách, rozvíjali činnosť v podhorských dedinách a osadách. V novembri 1944 boli do priestoru „Za jamami“ zhadzované zásoby pre partizánsky oddiel pplk. Snežinského, pričom bol prevoz materiálu sledovaný Nemcami. Špiónov sa ale podarilo odhaliť.
Za zmienku stojí aj skutočnosť, že sa na Bukovine partizáni pripravovali na prechod rieky Váh. Mosty ale boli strážené Nemcami, a tak sa pri Myslíkovej chate zhotovovali loďky na provizórny prechod rieky. K nemu s pomocou obyvateľstva aj skutočne prišlo – cez Váh sa údajne dostalo aspoň 100 ľudí. Činnosť partizánov sa tiež odzrkadlila aj na ohrození majetkov baróna Stummera, ktorý bol nemeckej národnosti, a tiež bolo partizánmi marené ťaženie a odvážanie dreva, ktoré bolo používané – okrem iného – aj na nemecké opevňovacie práce.
Operácia Wolfsburg
Nemecké okupačné orgány boli o týchto partizánskych aktivitách pomerne dobre informované. Preto sa po potlačení Povstania a obsadení Banskej Bystrice chystali voči jednotlivým partizánskym skupinám zakročiť. Do oblasti Prievidze boli v polovici novembra 1944 presunuté jednotky SS útočnej brigády Dirlewanger (SS-Sturmbrigade Dirlewanger). Tie boli následne v dňoch 23. – 25. novembra 1944 poverené uskutočnením operácie „Hindenburg“, ktorá mala za úlohu obkľúčiť partizánov v priestore Strážovských vrchov a likvidáciou všetkých dostupných horární, lesných chát, bunkrov a prístreškov, kde by mohli partizánske jednotky prečkať zimu.
Pravdepodobne z dôvodu prezradenia však operácia nezaznamenala očakávané výsledky, pretože väčšina partizánov bez boja ustúpila do priestoru Považského Inovca. Po návrate z operácie boli jednotky útočnej brigády presunuté 28. novembra 1944 do oblasti Bánoviec nad Bebravou, kde mali vykonať obdobnú operáciu v priestore Považského Inovca. V tom čase sa na Považí nachádzala 167. divízia ľudových granátnikov (167. Volksgrenadier Division), ktorá vykonávala prevažne zabezpečovacie a zaisťovacie úlohy. Z tejto divízie boli sformované dve bojové skupiny, ktoré mali za úlohu podporiť plánovanú operáciu v priestore Považského Inovca v smere z Považia.
Operácia dostala krycie označenie „Wolfsburg“ a spustená bola v skorých ranných hodinách 30. novembra 1944. Popri nemeckých bojových jednotkách sa jej zúčastnili aj jednotky nemeckej bezpečnostnej služby SD (Sicherhietsdienst), miestni žandári a príslušníci Hlinkovej gardy. Hlavnou úlohou operácie bolo obkľúčenie partizánskych jednotiek nachádzajúcich sa v priestore Považského Inovca. Operačné pásmo jednotiek útočnej brigády siahalo od dediny Podhradie až po Trenčianske Jastrabie. Na jeho ľavom krídle boli nasadené jednotky 1. pluku a na pravom krídle zase jednotky 2. pluku SS útočnej brigády Dirlewanger.
Hlavnou prioritou ihneď po spustení operácie bolo čo najrýchlejšie obsadenie kóty 764, ležiacej na hranici ľavého krídla operačného pásma útočnej brigády, kde mali nasadené jednotky vytvoriť spojenie s bojovou skupinou zo 167. divízie ľudových granátnikov, čím by uzavreli ústupovú cestu pre obkľúčených partizánov. Jednotky útočnej brigády na ľavom krídle postupovali od Topoľčian cez údolie potoka Chotina, v smere na Podhradie a Kulháň. Zvyšné časti jednotky obsadili všetky podhorské obce a samoty ležiace medzi Zlatníkmi a Trenčianskym Jastrabím.
Na dvore školy
Súčasťou operácie bolo aj následné vyšetrovanie a potrestanie obyvateľstva podhorských dedín, ktoré bolo podozrivé zo spolupráce s partizánmi. Už v ranných hodinách boli Prašice obkľúčené nemeckým vojskom, gardistami a príslušníkmi SD. Kým gardisti a SD zostali v dedine, vojaci postupovali ďalej.
Najprv sa gardisti a SD usídlili na miestnom notárskom úrade v Prašiciach, potom ale prešli do školy – pravdepodobne kvôli vhodným priestorovým podmienkam a blízkosti školského dvora. Ten bol totiž využitý ako zhromažďovací priestor, kam mali byť nahnaní muži vo veku od 14 do 60 rokov z Prašíc, Nemečiek, Podhradia, Závady a pravdepodobne aj z Tvrdomestíc. Prebiehali aj domové prehliadky s cieľom odhaliť mužov, ktorí by sa skrývali a chceli sa tak vyhnúť výsluchu. Zhromaždení boli postupne vodení dnu a jeden po druhom vypočúvaní. Existuje aj zmienka o tom, že okrem školy vypočúvanie malo prebiehať aj na dnes už neexistujúcej žandárskej stanici v Prašiciach.
Partizáni na Bukovine boli o prepade informovaní. Včas dostali telefonickú správu od prašického žandára, Augustína Štefanču. Medzitým začala kontrola totožnosti vypočúvaných mužov, ktorých zatiaľ na dvore strážili gardisti. Ženy mali k nim zakázaný prístup, ale podľa spomienky aspoň v jednom prípade mohol chlapec priniesť stravu.
Takúto spomienku na držanie mužov v miestnej škole mal aj jeden obyvateľ Prašíc:,
K vypočúvaniu bol do komisie privolaný aj prašický kňaz Viktor Gajdošík, závadský kňaz Hugo Czomor a prašický starosta (komisár) Pavol Tomka.
Nemci šli na istotu – mali buď u partizánov alebo v niektorej zo zmienených obcí nasadeného agenta, ktorý zostavil menný zoznam partizánov z regiónu, resp. ich rodín. V zozname však boli, k veľkému šťastiu zhromaždených, muži uvedení nie pod svojím občianskym priezviskom, ale pod prezývkou, ktorú tá osoba v Prašiciach a okolí mala.
Vo svojich osobných zápiskoch z vojny miestny organista, Ján Eliáš, opísal situáciu nasledovne:
Vyšetrovanie sa naťahovalo a stále sa nedarilo identifikovať osoby zo zoznamu. Nemcom dochádzala trpezlivosť. V priestore židovského cintorína bol gardistami zastrelený kováč z Podhradia, Ján Bihári. Jeho telo bolo možné pochovať až o mesiac neskôr. Okrem toho bol zastrelený ešte Michal Grznár, keď sa vracal domov do Tvrdomestíc. Je pochovaný na cintoríne v Tvrdomesticiach.
Starostovi Tomkovi tiež išlo o život – vyviedli ho von, na strom zavesili povraz so slučkou a pridelili k nemu ozbrojenú stráž. Znova mu ukázali zoznam a Tomka musel o každom uvedenom povedať, či ho pozná a kde sa nachádza:
,,Kapitán gestapa mu dal do ruky papier, či pozná tých, čo sú uvedení. Bolestná chvíľa! A Tomka sa vyslovil, že takých mien v Prašiciach niet. Pot mi tiekol po chrbte, ale slovo bolo von. Bolo sa ho treba držať“, spomína organista Eliáš.
Starostove slová potvrdili aj miestni predstavení, ktorí stále trvali na svojom, že žiadna osoba z uvedeného zoznamu sa medzi zhromaždenými nenachádza. Ani nikto z vypočúvaných nikoho nevyzradil. Statočne sa zachoval aj veliteľ žandárskej stanice Štefan Gašparík, ktorý tiež odolal tlaku a nikoho nezradil. V skutočnosti sám už dlho s partizánmi spolupracoval. Nemci teda skontrolovali matriku a skutočne tam žiadnu osobu zo zoznamu nenašli.
Postupne boli teda chlapi – pravdepodobne na príhovor prítomných kňazov, ktorí výborne vedeli po nemecky – prepustení domov. Tak spomína aj miestny organista, Ján Eliáš: ,,Gestapák teda vsunul papier do kabáta a bolo po výsluchu. Odišiel aj so svojím adjutantom nadporučíkom na faru. Tam sa popíjalo.“
Prenasledovanie v horách
Tragickejšie však skončila akcia v horách. Kým Snežinského oddiel sa stihol stiahnuť, Žalmanovi partizáni na Bukovine sa, napriek varovaniu, začali z priestoru sťahovať neskoro. Pri rýchlom ústupe hlbšie do hôr zanechali za sebou materiál, ktorý Nemcom padol do rúk. Partizáni sa museli z obkľúčenia prestrieľať von, väčšine sa podarilo uniknúť. Priamo na Bukovine sa tiež strhla prestrelka, v ktorej padlo niekoľko partizánov v boji. Údajne prišlo aj k prestrelke medzi dvoma proti sebe postupujúcimi skupinami Nemcov. Vojaci jedného z nich mali mať totiž, v snahe oklamať nepriateľa, oblečené slovenské uniformy , a omylom na nich spolubojovníci spustili paľbu.
Osada na Bielej Bukovine bola vypálená a obyvatelia vysídlení, pričom si smeli so sebou vziať len svoj dobytok. Najtragickejšie však skončili hľadané osoby, ktoré sa ukrývali neďaleko Bukoviny v robotníckych domčekoch v lokalite „Stoky“. Bola to početnejšia skupina Židov (pravdepodobne 20 – 50 osôb, počty sa rôznia), prevažne šlo o starších mužov, ženy a deti. Nemci domčeky prepadli, muži museli neďaleko vykopať jamu – vlastný masový hrob. Následne boli všetci vrátane detí postrieľaní a domčeky vypálené.
Po vojne prebiehalo vyšetrovanie a hľadanie príslušníkov SS útočnej brigády Dirlewanger, ktorí sa pravdepodobne podieľali na týchto zverstvách. Zo Sovietskeho zväzu bolo niekoľko radových členov útočnej brigády odovzdaných do rúk československým úradom a postavených pred Národný súd, ale presných vinníkov, ktorí tieto činy vykonali, sa už nepodarilo vypátrať. Do veľkej miery za to mohol aj fakt, že pri nasledujúcom nasadení na fronte pri Šahách, v priebehu decembra 1944, bola útočná brigáda takmer zničená. Neskôr brigáda utrpela opäť obrovské straty v bojoch na rieke Odre, v okolí nemeckého mesta Guben. Hlavne z dôvodu vysokých strát tak prešlo nasadením v útočnej brigáde pomerne veľké množstvo trestancov, pričom sa zloženie jednotky takmer neustále obmieňalo.
Ani v dňoch, týždňoch a mesiacoch nasledujúcich po tejto akcii si však obyvateľstvo nemohlo vydýchnuť. Upokojenie prinieslo až oslobodenie na začiatku apríla 1945. I keď ani prechod do mierového života neprebiehal vždy ľahko.
Literatúra:
- BARÁTOVÁ, Rozália. Občania Prašíc a II. svetová vojna. Tovarníky: Prima-Print a. s. pre obec Prašice, 2020
- LEMEŠ, Vladimír. Nemečky. Komárno: KT., s. r. o., 2006
- Osobné zápisky Jána Eliáša
- Spomienky Jozefa Grežďa
- Spomienky Jána Štefkoviča
- Spomienky Vladimíra Žalmana
- Štátny archív v Nitre, pracovisko Archív Topoľčany, fond P/XII Iné zbierky.
- Štátny archív v Nitre, pracovisko Archív Topoľčany, fond A/XXII- Okresná správa v rokoch 1945 – 1990.
- wwii.germandocsinrussia.org
Obrazová príloha: Archív Tribečského múzea, František Boháčik, Barbora Kováčiková,
Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne pracuje v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Zameriava sa na dejiny vojenstva, zbraní, zbroje a obrnenej techniky. Bližšie sa venuje obdobiu druhej svetovej vojny so špecializáciou na Slovenské národné povstanie, aj na regionálnej úrovni.
Barbora Kováčiková Bartová vyštudovala etnológiu na Univerzite svätých Cyrila a Metoda
v Trnave. V súčasnosti pracuje ako etnologička v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Vo
svojej výskumnej činnosti sa zaoberá najmä židovskou komunitou v obci Prašice a okolitých
obciach a tradičným ľudovým odevom v okolí Topoľčian.
Mgr. Vladimír Krajčovič, vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaujíma sa o vojenskú históriu 2. svetovej vojny, s dôrazom na územie dnešného Slovenska.